636. Dodatočná Veľká noc
23. apríl 1947
1 Tentoraz bol Ježišov príkaz vykonaný doslovne a Betánia sa hemží učeníkmi. Lúky, chodníky, ovocné sady, Lazárove olivové záhrady sú nimi preplnené. A keďže ani tie nestačia pojať toľkých ľudí, ktorí nechcú poškodiť majetok Ježišovho priateľa, mnohí sa vytratili aj do hájov Olivovej záhrady, cez ktoré vedú cesty z Betánie do Jeruzalema. Najstarší učeníci sú k domu najbližšie a tí neskorší sú postupne ďalej a ďalej. Niektoré tváre sú mi málo povedomé či celkom neznáme. Kto sa však teraz môže rozpamätať na toľké tváre a pomenovať ich? Myslím, že ich je na stovky. Keď sa tak zavše zamyslím, istá tvár či meno mi pripomenie tváre, čo som videla medzi tými, ktorým Ježiš udelil rôzne dobrodenia a obrátil ich, vari aj v poslednej chvíli. Presahuje však moje schopnosti rozpomenúť sa na toľké tváre a mená a všetky ich rozpoznať. Ako by som mohla spoznať ľudí v zástupe, tlačiacom sa na uliciach Jeruzalema na Kvetnú nedeľu či v Bolestný piatok, alebo tých, čo tvorili koberec pokrývajúci Kalváriu, o to viac, že mnohé boli zvraštené nenávisťou?
Apoštoli vychádzajú i vchádzajú zo Šimonovho domu, chodia pomedzi ľudí, aby ich udržali v tichosti či zodpovedali im ich otázky. Pomáhajú im aj Lazár a Maximín. Z okien na hornom poschodí Šimonovho domu vidieť, ako sa vynárajú a vytrácajú tváre učeníčiek: hlavy so striebristými či hnedými vlasmi, medzi ktorými žiaria plavovlasé hlavy Márie Lazárovej a Aurey. Kdetu z nich niektorá vyjde vyzrieť von a potom sa vráti späť. Sú tam všetky, úplne všetky, mladé i staré, aj tie, ktoré s nimi nikdy nechodili, ako Sára z Afeku.
Na terase sa hrajú deti, ktoré priviedla Sára, vnúčatá Anny od Meromského jazera, Mária a Matej, chlapček Zalem, Nahumov vnuk, ktorý bol krivý a teraz je šťastný a zdravý, a ešte ďalší. Kŕdeľ rozjarených vtáčatiek, na ktoré dozerá Marziam a ostatní mladí učeníci, ako pastierik z Enonu a Jajo z Pelly. Medzi deťmi teraz vidím i chlapca zo Sidonu, ktorý bol slepý. Pochopiteľne, že prišiel s otcom.
2 V nádhernom pokoji začína zapadať slnko.
Peter sa radí s Lazárom a so spoločníkmi. „Vravím, že by bolo dobre ľudí prepustiť. Čo vy na to? Ani dnes nepríde. A mnohí z týchto majú dnes večer požiť malú veľkonočnú večeru," povie Peter.
„Áno. Bude dobre, keď ich prepustíme. Pán zaiste usúdil správne, že dnes nepríde. V Jeruzaleme sa zišli všetci z chrámu. Neviem, ako sa k nim dostala správa o jeho príchodoch a....,“ povie Lazár.
„Aj keď? Čo mu ešte môžu urobiť?" povie dôrazne Tadeáš.
„Zabúdaš, že oni sú oni. A v týchto mojich slovách je povedané všetko. Aj keď jemu nemôžu urobiť nič zlé, môžu napáchať mnoho zla tým, ktorí sa mu prišli pokloniť. A Pán nechce uškodiť svojim verným. A potom! Myslíš si, že oni, zaslepení hriechom a stále rovnakým, nemenným zmýšľaním, že oni v hlave nemajú medzi rozporuplnými myšlienkami aj takú, že Pán vstal, teda že nikdy nezomrel a vyšiel z hrobu ako človek, ktorý sa prebudí sám či za pomoci mnohých? Vari neviete, čo za divoký zmätok myšlienok, spleť a búrku domnienok majú v sebe? Obalamutili sa nimi, len aby nemuseli priznať pravdu. Naozaj možno povedať, že včerajší spoluvinníci sa dnes rozdelili z toho istého dôvodu, ktorý ich predtým spájal. A niektorí sú stále zvedení ich názormi. Vidíte? Podaktorí už nie sú medzi učeníkmi," povie Lazár.
„Nech si len idú! Pribudli ďalší, lepší. Zaiste niektorí z tých, čo odišli, povedali veľrade, že Pán tu bude štrnásteho dňa druhého mesiaca. A po udaní si už netrúfajú prísť. Preč! Preč s nimi! Stačilo zradcov!" povie Bartolomej.
„Priateľu, tých budeme mať vždy! Človek...! Príliš sa poddáva dojmom a tlakom. Nemusíme sa však strachovať. Pán povedal, že sa nemáme báť," povie Horlivec.
„A nebojíme sa. Pred niekoľkými dňami sme sa ešte báli. Spomínate si? Pokiaľ ide o mňa, ja som na návrat sem pomýšľal s veľkou bázňou. Teraz sa nazdávam, že ma už opustila. No nedôverujem si priveľmi a vy tiež nedôverujte príliš vášmu Kéfasovi. Veď som už raz ukázal, že som len hlina, ktorá sa rozdrobí namiesto toho, aby bola pevná, celistvá žula.
3
Dobre teda, rozpusťme ľudí. Lazár, je to tvoja úloha."
„Nie, Šimon Peter. Je to tvoja. Ty si hlava... “, povie láskavo Lazár, pričom Petra objíme ramenom okolo pliec a potisne ho k schodišťu a po ňom hore až na terasu, obklopujúcu Šimonov dom.
Peter gestom naznačí, že chce prehovoriť. Ľudia v blízkosti zmĺknu a pribehnú tí, čo sú ďalej. Peter počká, kým je väčšina okolo neho, a potom povie: „Ľudia zo všetkých končín Izraela, počúvajte. Vyzývam vás, aby ste sa vrátili do mesta. Slnko už začalo zapadať. Choďte teda. Ak Pán príde, dáme vám to v každom prípade vedieť. Boh nech je s vami." Stiahne sa a vojde do priestrannej miestnosti, v ktorej sú okolo Panny všetky najvernejšie učeníčky, ako i ostatné ženy, ktoré milovali Pána ako Učiteľa, hoci ho nikdy pri jeho putovaní nenasledovali. Peter sa posadí do kútika a hľadí na Máriu, ktorá sa naňho usmieva.
Ľudia vonku sa pomaly rozdeľujú na dve skupiny. Na tých, čo zostávajú, a na tých, čo sa vracajú do mesta. Počuť hlasy dospelých, ktorí volajú deti, a detské hlásky, ktoré im odpovedajú. Potom šum hlasov utíchne.
„A teraz pôjdeme aj my," povie Peter.
„Otče, ale Pán povedal, že tu bude... ! "
„Ech! To viem! Ale ako vidíš, neprišiel. A toto je predpísaný deň..."
4 „Áno, a môj brat už pre vás všetko pripravil, a tu je Marek Jonášov, ktorý prichádza, aby vás odprevadil a otvoril vám bránu. Ale idem aj ja. Ideme všetci. Lazár pripravil pre všetkých," povie Mária Magdaléna.
„A kde budeme jesť večeru pre toľkých ľudí?"
„Večeradlo bude v Getsemani. V miestnosti v dome budú tí, ktorých určil Ježiš. Vonku, pri dome, budú stoly pre ostatných. Tak si to želal."
„Kto? Lazár?”
„Pán.”
„Pán? A kedy prišiel?"
„Prišiel... Čo ti záleží na dni? Prišiel a hovoril s Lazárom."
5 „Myslím, že prichádza či prišiel ku každému z nás, i keď o tom nik z nás nehovorí a uchováva si túto radosť ako svoju najdrahšiu perlu, ktorú sa ani len neodváži ukázať z obavy, že by stratila svoj najkrajší jas. Tajomstvá Kráľa!" povie Bartolomej a hľadí na skupinu učeníčiek, panien, ktoré sa zapýria, akoby ich zasiahol lúč zapadajúceho slnka. Je to však duchovný plameň prenikavej radosti, ktorý ich rozpaľuje.
Mária, Panna panien, v bielych ľanových šatách, ľalia odetá do belosti, s úsmevom bez slov skloní hlavu. Ako sa v tejto chvíli podobá nežnej Panne pri zvestovaní!
„Zaiste... Samých nás nenechá, hoci sa viditeľne nezjaví. Vravím, že to on vkladá do môjho úbohého srdca a do ešte úbohejšej mysle isté myšlienky...,“ vyzná Matúš.
Ostatní nehovoria... Hľadia na seba, kým si obliekajú plášte a navzájom sa pozorujú. Avšak práve starostlivosť, s akou si poniektorí čo najviac zakrývajú tvár, aby ukryli vlnu duchovnej radosti, ktorá sa oživuje pri spomienke na tajomné božské stretnutia, prezrádza, že sú vyvolení.
„No tak to povedzte!" naliehajú ostatní. „Nezávidíme vám to! Nie sme netaktní, keď to chceme vedieť. No poteší nás nádej, že nezostaneme navždy bez jeho pohľadu! Spomeňte si na slová Rafaela Tobiášovi:
* Pozri Tob 12, 7.*
,Kráľovo tajomstvo je dobre ukrývať, ale Božie skutky treba zjavovať a oslavovať.' Boží anjel má pravdu! Tajomstvo slov, ktoré vám dal, si uchovajte, avšak odhaľte nám jeho neprestajnú lásku k nám."
Jakub Alfejov hľadí na Máriu, akoby od nej chcel dostať svetlo, a keď vidí jej súhlasný úsmev, povie: „Je to pravda. Videl som Pána." Nič viac. A je jediný, ktorý to povie. Ďalší dvaja, ktorí sa dobre zakryli, teda Ján a Peter, nepovedia ani slovo.
6 Všetci vychádzajú v skupinkách. Vpredu jedenásti, potom Lazár so sestrami a učeníčkami okolo Márie, poslední pastieri a mnohí zo sedemdesiatich dvoch učeníkov. Vydávajú sa na cestu k Jeruzalemu hornou cestou, ktorá vedie do Olivovej záhrady. Deti, ktoré zostali, šťastne pobehujú hore dolu.
Marek im ukáže chodník, ktorý obchádza Pole Galilejčanov a najrušnejšie cesty, a vedie ich priamo k novej ohrade Olivovej záhrady. Otvorí, nechá ich prejsť, zavrie. Mnohí učeníci si medzi sebou pošuškávajú, niektorí sa vypytujú apoštolov, najmä Jána. Oni však naznačia, aby počkali, lebo ešte nenastal čas urobiť, čo žiadajú, a všetci utíchnu.
Koľký pokoj v rozľahlej Olivovej záhrade, ktorú v najvyšších častiach ešte bozkáva slnko chystajúce sa zapadnúť, kým jej nižšie časti už pohlcuje tieň! Jemný šelest vetra v striebristých konároch a veselý spev vtákov, ktorí pozdravujú už vyhasínajúci deň.
7 Došli k strážnemu domčeku. Na terase slúžiacej ako strecha dal Lazár postaviť stany a terasa sa zmenila na vzdušné večeradlo pre tých učeníkov, ktorí pred mesiacom nemohli jesť Paschu. Dolu, na malom pekne vyčistenom dvore, sú ďalšie stoly. Vo vnútri domu, v najlepšej miestnosti, je stôl pre učeníčky.
Na viaceré stoly tých, ktorí neslávili Paschu, prinášajú pečené baránky, šalát, nekvasený chlieb a červenkastú omáčku, a na stoly kladú obradný kalich. Na stole, pri ktorom sú ženy, však nie je obradný kalich, ale toľko pohárov, koľko je stolujúcich. Je zrejmé, že ženy nekonali tento slávnostný obrad. Na stoloch tých, ktorí už jedli veľkonočného baránka v určenom čase, je baránok, no nie je tam nekvasený chlieb a šalát s červenou omáčkou.
Lazár a Maximín dozerajú na všetko. Lazár sa skloní a čosi povie Petrovi. Ten rázne a odmietavo potrasie hlavou.
„A predsa... je to tvoja úloha," povie Filip, ktorý je vedľa neho.
Peter však ukáže na Jakuba Alfejovho: „Je to jeho úloha."
8 Kým takto diskutujú, pri vchode do dvora sa zjaví Pán a pozdraví: „Pokoj vám."
Všetci vstanú a hrmot upozorní ženy na to, čo sa deje. Chcú vyjsť, avšak Ježiš vojde do domu a pozdraví aj ich.
Mária povie: „Synu môj!" a pokloní sa mu hlbšie než ostatní. Týmto gestom poučí, že hoci Ježiš môže byť priateľ, taký priateľ a príbuzný, že je dokonca jej Syn, je vždy Boh a náleží mu úcta ako Bohu. Ustavičná úcta, v duchu zvelebovania, i keď jeho láska k nám natoľko prekypuje, že ho pobáda, aby sa nám oddával s úplnou dôverou ako náš Brat a Ženích.
„Pokoj tebe, matka. Sadnite si a jedzte. Ja vyjdem hore, kde Marziam čaká na svoju odmenu.“
Keď vystupuje po schodoch, hlasno zavolá: „Šimon Peter a Jakub Alfejov. Poďte sem."
Obidvaja vyzvaní vystúpia za ním, Ježiš sa posadí k prostrednému stolu, kde je Marziam, a povie dvom apoštolom: „Urobíte to, čo vám poviem." A Matejovi sediacemu za vrchstolom: „Začni veľkonočnú hostinu."
Dnes večer má Ježiš po boku Marziama, na mieste, kde bol minule Ján. Peter a Jakub sú za Pánovým chrbtom a čakajú na jeho príkazy.
9 A rovnakým rituálom Veľkonočnej večere sa odohrá i táto: hymny, otázky a obetovanie nápojov. Neviem, či sa pri ostatných stoloch koná to isté. Pozerám uprene tam, kde je Ježiš, ibaže by ma jeho vôľa donútila pozrieť inam, a zabúdam na všetko, len aby som rozjímala o svojom Pánovi, ktorý práve ponúka najlepšie kúsky zo svojho baránka — nabral si z neho na tanier, ale neje ho a neje ani šalát ani omáčku, ani nepije z kalicha —, ktorý práve ponúka najlepšie kúsky Marziamovi a ten je priam blažený.
Ježiš na začiatku Petrovi pokynul, aby sa sklonil a počúval ho, a keď ho Peter vypočul, povie nahlas: „V tejto chvíli Pán obetoval kalich za nás všetkých, lebo je Otcom a Hlavou svojej Rodiny."
Teraz dáva Petrovi ďalší pokyn, Peter ho znova vypočuje, potom sa postaví a povie: „A v tejto chvíli sa Pán opásal, aby nás umyl a naučil, ako máme robiť aj my, aby sme dôstojne požívali eucharistickú obetu."
Večera pokračuje až do ďalšieho pokynu Petrovi, ktorý dodá: „V tejto chvíli Pán vzal chlieb a víno, obetoval a požehnal ich a modlil sa nad nimi. Potom chlieb lámal na kúsky, rozdal nám ich a povedal: ,Toto je moje telo a toto je moja krv novej večnej zmluvy, ktorá bude vyliata za vás a za mnohých na odpustenie hriechov.'"
10 Ježiš vstane. Je mimoriadne majestátny. Prikáže Petrovi a Jakubovi, aby vzali chlieb a rozlámali ho na malé kúsky, a aby naplnili vínom najväčší kalich, ktorý je na stoloch. Oni poslúchnu a chlieb a víno držia pred ním. Ježiš nad tým rozprestrie ruky a modlí sa bez akéhokoľvek iného úkonu, než s pohľadom v extáze...
„Rozdávajte kúsky chleba a podávajte bratský kalich. Vždy, keď to budete takto robiť, budete to robiť na moju pamiatku." Obaja apoštoli plní úcty poslúchnu...
Kým sa rozdáva eucharistický chlieb a víno, Ježiš zostúpi k ženám. Myslím, no nevidím, lebo nevchádzam tam, kde sú ony, že svojej matke Ježiš podáva prijímanie vlastnými rukami. Tak sa nazdávam. Neviem však, či to zodpovedá pravde. Inak netuším, prečo by tam išiel, ak nie preto, aby tak urobil.
11 Potom sa vráti na terasu. Už si nesadne. Večera sa pomaly chýli ku koncu.
Povie: „Je dokončené všetko?"
„Všetko je dokončené, Pane."
„Tak som urobil i ja na kríži. Vstaňte. Pomodlime sa."
Vystrie ruky, akoby bol na kríži, a zanôti modlitbu Otče náš.
Neviem, prečo plačem. Myslím, že je to azda poslednýkrát, čo ho počujem modliť sa túto modlitbu. . . A ako nám nikdy nebude môcť žiadny maliar či sochár poskytnúť pravú podobu Ježiša, tak nik, nech by to bol akýkoľvek svätec, nedokáže predniesť Otče náš tak mužne a zároveň vrúcne. Vždy budem cítiť silnú nostalgiu za týmito Otčenášmi, ktoré som počula prednášať Ježiša, ktoré boli ozajstným rozhovorom duše s najmilovanejším a najzbožňovanejším Otcom na nebesiach, volania úcty, poslušnosti, viery, podriadenosti, pokory, milosrdenstva, túžby, dôvery... všetkého!
„Choďte! A milosť Pána nech je vo vás všetkých a jeho pokoj nech vás sprevádza," prepustí ich Ježiš. A stratí sa v žiare svetla, mohutne presahujúcom jas mesiaca, teraz v splne vysoko nad mĺkvou záhradou, a svetlá lámp postavených na stoloch.
Nepočuť ani hláska. Len slzy na tvárach, zvelebovanie v srdciach... a nič iné... Noc bdie a spolu s anjelmi pozná tlkot tých požehnaných sŕdc.