"Katolícka cirkev učila vždy to isté" povedali istý pán farárik... Zakázaná a prikázaná teória o náboženskej slobode. To stále ešte milujeme extrémizmus?
Stalo sa neraz, že nesvätí pastieri nepásli stádo, ale viac seba, však?Svätí pápeži ovečkám jasnejšie vysvetlili podstatný rozdiel
medzi slobodou a svojvôľou, a napomohli im dôstojne prejsť
z detského stavu bytia ku tomu dospelejšiemu
aj medzi katolíkov "kukučkári zniesli" nedôstojný extrémizmus,
na ktorý upozorňoval už apoštol Júda Tadeáš Jd 4
nazval to vtedy "výstrednosti"
Na tie boli odborníci tí, čo milovali miesto Pána svoju moc
boli dosadení cez kapitál vplyvu napr. za vyšších klerikov
ako bývalí rozmaznanci z bohatých šľachtických rodín
bežne s chodúľov na iných poziapali ako rozdrapenci bez bázne Božej
čo zjavne eticky nedorástli na výšku svojho apoštolského úradu
podriadených buzerovali a ponižovali ako sluhov či až otrokov
hrajkali sa na otcov a detičky? klamali o bratoch a sestrách??
+ beda Vám pokrytci asi nikdy pozorne neprečítali...
300 rokov dusili Čechov rakúsko-nemeckým panským huncúctvom
a nanucovali všetkým austrokatolicizmus a prenasledovali protestantov
z tisíc rokov Slovákov asi 170 r. grilovali gradujúcim fičúrskym maďarónofilstvom
a nanucovali s katechizmom aj maďarčinu + urážanie národovcov ako panslávov ???
že ide o jednu z pekelných brán na infiltráciu cirkvi,
o tom milovníci svojich 30. strieborných + nevzdelanosti ľudu a
členovia tajnej lóže na ochranu vlkov radšej ako nemí psi pomlčia...
Na niektoré veci musí človek vekom dozrieť. Aj nevesta cirkev si na
slobodu musela počkať dvadsať storočí, teda v oficiálnom učení…
Je to znakom, že je už dospelá. Asi sa bude zakrátko už vydávať
vtedy zač. 20 st. zakázaní a vraj najnebezpečnejší modernistickí kňazi
Nejvýznamnější sjezd představitelů katolického modernismu u
nás se konal 31. července 1906 v Přerově za účasti 160 kněží a laiků.
Odhlasován byl program o dvanácti bodech. V úvodu sice byla
formálně vyslovena oddanost papeži a biskupům, ale pak už
následovala jen kritika a požadavky na změny. Nejprve bylo
kritizováno chování cizí hierarchie, především německých biskupů a
opatů v Čechách a maďarských biskupů na Slovensku, kteří svého
postavení zneužívají k národnostnímu útlaku. Biskupové by s
ostatními kněžími měli jednat jako se sobě rovnými a ne jako se sluhy.
Duchovní by si své představené měli volit sami. Výnosy církevních
statků mají sloužit jen kulturním a sociálním účelům. Další body
programu požadují účast laiků v církevní správě, českou církevní
samosprávu v podobě exarchátu či patriarchátu, národní řeč při
bohoslužbě a úpravu celibátního příkazu. Řešeny jsou také různé
sociální otázky. Závěrem se zdůrazňuje nezbytnost umožnit kněžím
sdružování ve vlastních organizacích a je oceněn význam církevního
tisku.
Zanedlouho však proti modernistickému hnutí nemilosrdně
vystoupila česká církevní hierarchie. Čeští biskupové rozpustili hlavní
českou modernistickou organizaci Zemskou jednotu českého
katolického duchovenstva a pod církevními tresty zakázali 25. února
1907 její činnost. Jako novodobý blud byl modernismus v témže roce
odmítnut papežem Piem X. v encyklice Pascendi dominici gregis.
Brzy poté kurie vydala listinu Sacrorum Antistitum, která požaduje
podrobení se biblické komisi v Římě v otázkách studia a výkladu
bible. V září 1910 je pak nařízena protimodernistická přísaha do rukou
biskupů. Jsou také vydány směrnice teologickým fakultám a
seminářům, aby zde jakékoliv modernistické projevy byly potlačeny
již v zárodku. Reakce pokrokových duchovních na tyto represe byla
dvojí. Někteří přední představitelé českého katolického modernismu,
jako např. František Holeček, Emil Dlouhý-Pokorný, Ladislav Kunte,
František Loskot, či Josef Svozil, z církve vystoupili. Ostatní na své
dosavadní snahy o reformy rezignovali a mlčky se stáhli (dočasně či
natrvalo) do ústraní.
Pápež Gregor XVI. v encyklike „Mirari vos“z roku 1832:
„…Cirkev je dnes postihnutá ďalším zlom, ktorým je náboženský indiferentizmus (ľahostajnosť k pravému náboženstvu), ktorý sa podvodom šíri v spoločnosti zvrátenými ľuďmi. Blud je v tom , že vraj spásu možno získať akýmkoľvek náboženstvom pokiaľ ľudia sa správajú spravodlivo a čestne…A z tohto zhnitého zdroja ľahostajnosti vychádza absurdný a mylný názor alebo lepšie povedané pomätenosť, že totiž sloboda svedomia musí byť vyžadovaná a chránená pre každého…plná sloboda názorov sa šíri k skaze nadprirodzeného života ako aj spoločenského dobra…Pretože zábrany , ktorými ľudia boli chránení pred bludmi sa odstránili, a keďže ľudská prirodzenosť je naklonená viac k zlu celá ľudská prirodzenosť sa zrúti do priepasti…“
Pápež bl. Pius IX. v encyklike „Quanta cura“ z roku 1864:
„…neboja sa šíriť bludný názor, veľmi nebezpečný Cirkvi a spáse duší. Náš predchodca Gregor XVI. to nazval pomätenosťou, že totiž sloboda svedomia a náboženstva je vlastným právom každého človeka a že táto sloboda by mala byť legalizovaná v každej právnej spoločnosti…a že táto sloboda by nemala byť brzdená žiadnou cirkevnou a civilnou vrchnosťou a mala by sa šíriť verejne, či už hlasom, tlačou alebo inou cestou…Týmto si oni neuvedomujú, že je to sloboda záhuby… V starosti o spásu duší a o blaho samotnej ľudskej spoločnosti…odmietame všetky tieto zvrátené názory a našou najvyššou apoštolskou právomocou ich zakazujeme, preklíname a chceme aby synovia Katolíckej Cirkvi ich považovali za plne odsúdené, zakázane a zavrhnuté.“
Pápež Lev XIII. v encyklike „Libertas praestantisimum“1888.:
„…Popierať Božiu zvrchovanosť alebo nechcieť ju uznať, podriadiť sa jej, nie je známkou slobodného človeka, ale buriča, ktorý zneužíva svoju slobodu a práve z tohto zmýšľania pochádza základný omyl liberalizmu… Nie je v žiadnom prípade dovolené obhajovať alebo zaručovať neobmedzenú slobodu myslenia, písania, vyučovania a výberu náboženstva ako keby to patrilo k prirodzenosti človeka…"
antikristovského klerikalizmu a neľudského bezprávia
prišli silné občianske alerické reakcie - napr.
vznik národnej Československej cirkvi
antiklerikálny odpor ku vraj macoche cirkvi
zrútenie Mariánského sloupu v Prahe
až po tragédiu v Černovej
O tzv. slobode svedomia do 20 st. si trúfali hovoriť
iba tzv. modernisti, osvietenci a slobodomurári
bol to vtedy vraj strašne nebezpečný heterodoxný názor
čiže tisícročná tradícia Cuius regio, eius religio bola nemravná?..
prišiel nám do dejín prirodzený vývoj v tej istej matke cirkvi,
a to čo bolo zakázané sa zrazu stalo ortodoxné a povolené
a tí vraj heretickí modernisti boli vlastne dobrí pastieri,
a tí čo bránili ľudstvu dospieť boli spiaci nájomníci, či ako?
Tak ako je to, dôstojní páni ? Učili ste nás na náboženstve že vraj
"Katolícka cirkev učila vždy to isté"
Predmet a základ náboženskej slobody
Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými. Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priamo v dôstojnosti osoby, ako to vyplýva zo zjaveného Božieho slova a zo samého rozumu. Toto právo človeka na náboženskú slobodu má byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom.
Všetci ľudia, v súlade so svojou dôstojnosťou, ako osoby obdarené rozumom a slobodnou vôľou – a teda osobne zodpovední – sú samou svojou prirodzenosťou pobádaní a zároveň mravne povinní hľadať pravdu, predovšetkým pravdu týkajúcu sa náboženstva. Sú povinní poznanú pravdu aj prijať a celý svoj život usporiadať podľa jej požiadaviek. Tejto povinnosti však nemôžu zadosťučiniť spôsobom, ktorý by zodpovedal ich prirodzenosti, ak nemajú psychologickú slobodu a ak nie sú zároveň chránení pred vonkajším donucovaním. Právo na náboženskú slobodu sa nezakladá na subjektívnej osobnej dispozícii, ale má základ v samej ľudskej prirodzenosti. Preto právo na ochranu pred vonkajším donucovaním nezaniká ani u tých, ktorí nerobia zadosť povinnosti hľadať a prijať pravdu; a neslobodno zamedzovať uplatňovanie tohto práva, pokiaľ sa zachováva spravodlivý verejný poriadok.
Dignitatis humanae, II. Vatikánsky koncil, 1965
to stále ešte milujeme extrémizmus?
prečo nás v škole aj cirkvi neučil nik, aký je rozdiel medzi ľudskými a občianskymi právami?
ako je možné, že ústavy moderných štátov bulikajú ľudí právami a nehovoria nič o povinnostiach?!
a tú disharmóniu máme spoľahlivo poloslobodomurársky polocirkevne aj "právne" ukotvenú?
Dalo by sa povedať, že medzi základnými právami a slobodami, ktoré sú zakorenené v dôstojnosti osoby, sa osobitnému postaveniu teší náboženská sloboda. Uznávaním náboženskej slobody sa rešpektuje dôstojnosť ľudskej osoby v jej koreňoch a tým sa posilňuje étos aj rôzne inštitúcie národov. Naopak, keď sa náboženská sloboda popiera a keď sa bráni ľuďom vyznávať ich náboženstvo či vieru a žiť v súlade s nimi, uráža to ľudskú dôstojnosť a zároveň ohrozuje spravodlivosť a pokoj, ktoré sa opierajú o správny spoločenský poriadok vybudovaný vo svetle najvyššej Pravdy a najvyššieho Dobra.
Náboženská sloboda je v tomto zmysle aj výdobytkom politickej a právnej civilizácie. Predstavuje základné dobro: každý človek musí mať možnosť individuálne i skupinovo vyznávať a prejavovať vlastné náboženstvo alebo vlastnú vieru – či už verejne alebo v súkromí, pri vyučovaní, vo svojich zvykoch, vyjadreniach, v kulte či v zachovávaní určitých obradov. Ak by sa niekto chcel pridať k inému náboženstvu alebo nevyznávať žiadne, nemalo by sa mu v tom brániť. V tejto oblasti sa ukazuje ako dôležitá medzinárodná smernica – ako základný referenčný bod pre všetky štáty –, ktorá neumožňuje žiadnu výnimku z náboženskej slobody, okrem legitímnych požiadaviek verejného poriadku založeného na spravodlivosti. Keďže právam náboženskej povahy priznáva ten istý status, aký majú právo na život a právo na osobnú slobodu, dosvedčuje, že všetky prináležia k podstatnému jadru práv človeka, k tým univerzálnym a prirodzeným právam, ktoré ľudský zákon nemôže nikdy poprieť.
Náboženská sloboda nie je výlučným dedičstvom veriacich, ale patrí celej rodine národov na zemi. Je pevnou súčasťou právneho štátu; nemožno ju poprieť bez toho, aby sa to zároveň nedotklo všetkých základných práv a slobôd, keďže ona je ich syntézou a vrcholom. Je to „lakmusový papierik, ktorým sa overuje rešpektovanie všetkých ostatných ľudských práv“.
Umožňuje totiž nielen realizáciu najšpecifickejších ľudských schopností, ale vytvára aj nutné predpoklady pre integrálny rozvoj, ktorý sa týka celistvosti osoby vo všetkých jej rozmeroch.
Benedikt XVI. 1.1.2O11