Svätý Ľudovít IX., franczúzsky kráľ, spolupatrón OFS
Každý deň sa zúčastňoval na dvoch svätých omšiach a na spievanej liturgii kňazských hodiniek. Postil sa často a prísne. V jedle sa vyhýbal pochúťkam, a modlil sa každý deň ruženec.Ježiš Kristus má moc uzdraviť, ale musíš mu otvoriť SRDCE
Umŕtvoval sa, nosil v piatok kajúcu košeľu, nebral Božie meno nadarmo, nehovoril vtipy, ani sa pri tom nesmial.
Táto averzia voči hriechu definovala život svätého Ľudovíta a usmernila snahu o svätosť. Vedel, že ak má byť dobrým kráľom, manželom a otcom, musí byť najprv dobrým kresťanom. Jeho kresťanský život zahŕňal prísny režim umŕtvovania, modlitby a pokánia.
Keď bol Ľudovit dieťa, jeho matka mu povedala: "Radšej by som ťa videla mŕtveho pri mojich nohách, než by si mal spáchať smrteľný hriech.
Nikdy nezabudol na jej slová. Po otcovej predčasnej smrti bol Ľudovít korunovaný kráľom liturgického obradu, ktorého hlavné prvky možno stále vidieť pri moderných korunovaciach. V dvadsiatich sa oženil a s manželkou mali jedenásť detí.
Vo svojom duchovnom testamente
svojmu najstaršiemu synovi odovzdal vedúcu múdrosť, ktorú sa naučil od svojej matky pred rokmi: „Môj najdrahší synu, mal by si dovoliť, aby si sa trápil každým druhom mučeníctva, kým si dovolíš spáchať smrteľný hriech. .“ Svätý Ľudovít bol kanonizovaný v roku 1295.
Svätý Ľudovít, francúzsky kráľ, radí svojmu synovi, ako sa má katolícky štátnik správať vo vzťahu k Bohu, svojim poddaným a najmä k chudobným.
Môj najdrahší syn, moja prvá rada je, aby si miloval Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou silou.
Bez toho niet spásy. Chráň sa, syn môj, od všetkého, o čom vieš, že sa Bohu nepáči, teda od každého smrteľného hriechu.
Skôr si zvoľ, aby ťa mučili každým druhom mučeníctva, než by si spáchal smrteľný hriech.
Ak ti Pán dopustí na teba nejakú skúšku, znášaj ju ochotne a s vďačnosťou, berúc do úvahy, že sa to stalo pre tvoje dobro a možno si si to zaslúžil.
Ak ťa Pán obdarí nejakým blahobytom, pokorne mu poďakuj a dohliadni na to, aby si blahobyt nezviedol do hriechu a od Boha, či už márnou pýchou alebo čímkoľvek iným, pretože nesmieš Boha urážať cez jeho dary.
Počúvaj božský úrad s potešením a oddanosťou. Kým ste v kostole, dávaj si pozor, aby ti oči neblúdili a nehovoril prázdne slová, ale zbožne sa modli k Pánovi, buď nahlas, alebo vnútornou modlitbou srdca.
Buďte dobrosrdeční k chudobným, nešťastným a utrápeným. Poskytni im toľko pomoci a útechy, koľko môžeš.
Ďakuj Bohu za všetky dobrodenia, ktoré ti dal, aby si bol hodní získať ešte väčšie.
Buď k svojim poddaným spravodliví, nekývaj sa ani doprava, ani doľava, ale držte líniu spravodlivosti.
Vždy buď radšej na strane chudobných ako bohatých, kým si nebudeš istí pravdou.
Dbajte na to, aby všetci poddaní žili v spravodlivosti a mieri, najmä však tí, ktorí majú cirkevnú hodnosť a patria do reholí.
Buď oddaní a poslušní našej matke Rímskej cirkvi a Najvyššiemu veľkňazovi pápežovi ako svojmu duchovnému otcovi.
Pracuj na odstránení všetkého hriechu zo svojej krajiny, najmä rúhania a heréz.
Na záver, najdrahší syn, dávam ti všetko požehnanie, ktoré môže milujúci otec dať synovi.
Nech ťa tri Osoby Najsvätejšej Trojice a všetci svätí chránia pred každým zlom.
A nech ti Pán dá milosť plniť jeho svätú vôľu, aby skrze teba Boh konal, aby sme ho v budúcom živote mohli Boha spoločne vidieť, milovať a bez prestania chváliť. Amen.
Tento príspevok je úryvkom z duchovného testamentu jeho synovi od Saint Louis, francúzskeho kráľa (Acta Sanctorum Augusti 5 [1868] Objavuje sa v Rímskokatolíckom úrade čítaní na sviatok (liturgická pamiatka) svätého Ľudovíta Kráľa 25. augusta.
Každý človek bol jeho priateľ.
Pozval svätého Tomáša Aquinasa, ktorý v tom čase študoval v Paríži, na večeru pre radosť z teologickej reči o Bohu.
Bol skrátka vzorom kresťanským kráľom, ktorý vládol v zlatom storočí, v ktorom bolo Francúzsko najväčším, najjednotnejším a najbohatším kráľovstvom v Európe. Jedným z jeho posledných želaní bolo kľaknúť pri svojej posteli, aby prijal sväté prijímanie. Chcel zomrieť ako mučeník, pre vieru. Jeho prianie byť mučeník nebolo naplnené. Ale obetavo dal svoj život v snahe znovu obvinoviť Jeruzalem a Svätú zem na kresťanskú púť. Sv. Ľudovít IX., franczúzsky kráľ, spolupatrón OFS / Františkánsky svetský rád
Sv. Ľudovít IX., franczúzsky kráľ: nazývajú svätého Ľudovíta IX. mníchom, rytierom a kráľom v jednej osobe.
Narodil sa pravdepodobne roku 1214. Po predčasnej smrti svojho otca Ľudovíta VIII. sa už ako 12-ročný stal francúzskym kráľom. No kým dosiahol plnoletosť, vládla namiesto neho jeho energická matka Blanka Kastílska. Roku 1234 sa Ľudovít oženil s Margitou Provensalskou. Z ich manželstva sa narodilo 10 (podľa niektorých 11) detí.
Po prevzatí vlády sa Ľudovít usiloval usporiadať vnútorné pomery vo Francúzsku a vzťahy k susedným krajinám, s ktorými jeho predchodcovia i nástupcovia viedli časté vojny. On sám bol nútený chytiť sa zbrane proti Angličanom, ktorí sa spojili s odbojnými feudálmi. Ľudovít porazil anglické vojská roku 1242. Aby zamedzil ďalšie vojny, roku 1258 uzavrel kompromisnú dohodu s anglickým kráľom Henrichom III. Podobnú zmluvu urobil na juhu s aragónskym kráľom Jakubom.
Víťazstvom nad revolučnými šľachticmi Ľudovít upevnil ústrednú kráľovskú moc. Veľmi mu však záležalo na tom, aby kráľ a všetky kráľovské ustanovizne vládli spravodlivo. Aby zaistil čo najväčšiu nestrannosť súdnictva, vytvoril parížky parlament ako nezávislú súdnu a odvolaciu ustanovizeň. Zakázal súboj ako prostriedok súdneho rozhodovania, súdy mali rozhodovať iba na základe svedectiev. Urobil aj významné peňažné a iné hospodárske reformy. Tieto spolu s administratívnymi úpravami a medzinárodnými dohodami urobili z Francúzska najmocnejšiu európsku krajinu. Ako múdry zákonodarca, priateľ rozvíjajúcich sa miest a žobravých reholí, zakladateľ nemocníc a podporovateľ parížskej univerzity veľmi pozdvihol aj morálnu autoritu francúzskej kráľovskej koruny.
Bohatú vladársku činnosť spájal Ľudovít s hlbokou nábožnosťou a nevšednou askézou. Každý deň sa zúčastňoval na dvoch svätých omšiach a na spievanej liturgii kňazských hodiniek.
K týmto oficiálnym cirkevným pobožnostiam pripájal dlhé súkromné modlitby, zvlášť v noci. Spovedal sa každý piatok a po vyznaní hriechov sa dával bičovať svojmu spovedníkovi. K svätému prijímaniu pristupoval podľa vtedajších zvyklostí iba šesť ráz do roka, ale s mimoriadnou úctou a po dlhej dôkladnej príprave.
Postil sa často a prísne. V jedle sa vyhýbal pochúťkam a prvé vzácne plody na začiatku sezóny venoval chudobným.
Vo všeobecnosti prejavoval chudobným a chorým veľkú pozornosť. Denne poskytoval jedlo 120 chudobným, pričom niektorých obsluhoval priamo on sám. Založil viaceré nemocnice. Po otvorení jednej z nich (v Compiégne) pomocou svojho zaťa, navarrského kráľa, priniesol osobne prvého chorého až na lôžko. Významné osobnosti jeho sprievodu sa vtedy nechceli dať zahanbiť a ujali sa ďalších chorých.
Úkony nábožnosti a poníženej služby spájal zvlášť pri návštevách cisterciánskeho opátstva Royaumont, ktoré dal vybudovať a ktoré pokladal za svoj druhý domov. Pri návštevách v tomto kláštore sa nielen zúčastňoval na pobožnostiach, ale aj slúžil mníchom pri stole, navštevoval ich chorých, zvlášť istého malomocného rehoľníka, ktorý býval v chatrči oddelený od ostatných.
Jeho úcta a náklonnosť k rehoľníkom sa vzťahovala najmä na chudobné žobravé rehole františkánov a dominikánov. Sám bol členom Tretieho rádu sv. Františka a túžil po tom, aby si niektoré z jeho detí zvolili rehoľné povolanie. To sa však nestalo.
Kráľ Ľudovít IX. nemal v obľube vojny. Pritom však nebol zbabelcom; keď bolo treba brániť záujmy krajiny, išiel do boja s rytierskou rozhodnosťou. Usiloval sa však podľa možnosti také vojny vylúčiť. Preto uzavieral so susednými vladármi zmluvy a nebál sa urobiť aj isté ústupky, aby zabezpečil dlhotrvajúci mier. Bolo však jedno citlivé miesto, ktoré nemohlo nechať ľahostajným tohto rytierskeho kráľa najmocnejšej kresťanskej krajiny. Týmto citlivým bodom boli osudy krajiny posvätenej životom a utrpením Ježiša Krista.
Ako vieme z dejín, Svätú zem obsadili v 7. stor. moslimskí Arabi. Hoci kresťanov bolela strata týchto miest, spočiatku ju nepociťovali tak silne, lebo Arabi sa správali voči miestnym kresťanom i voči pútnikom dosť znášanlivo. Situácia sa veľmi zhoršila v 11. stor., keď obsadili Palestínu divé turecké kmene. Odpoveďou na ich výčiny boli križiacke výpravy, v ktorých sa kresťanské vojská usilovali oslobodiť Svätú zem. Najúspešnejšia z nich bola prvá (1096-1099), v ktorej kresťania dobyli časť Sýrie a Palestínu vrátane Jeruzalema. No roku 1187 Jeruzalem znova padol do rúk moslimov. Iba roku 1229 sa podarilo nemeckému cisárovi Fridrichovi II. diplomatickým tlakom znova získať toto mesto pre kresťanov. No nie nadlho. Roku 1244 obsadili Jeruzalem znova moslimské vojská a bolo jasné, že už nemienia ustúpiť. Vtedy sa na podnet pápeža Inocenta IV. francúzsky kráľ Ľudovít IX. rozhodol, že zorganizuje proti nim novú križiacku výpravu.
Po štvorročných prípravách vyplávalo roku 1248 francúzske vojsko zo stredomorského prístavu Aigues-Mortes a po prezimovaní na ostrove cypre zamierilo do Egypta. V Egypte vtedy sídlil sultán, ktorý vládol aj nad Palestínou, a Ľudovít ho chcel vojenskou silou prinútiť, aby sa vzdal miest, ktoré sú kresťanom sväté. Francúzske vojská sa vylodili pri Damiette a dobyli tento prístav. Ale pri ďalšom postupe na Káhiru utrpeli drvivú porážku, pri ktorej sa kráľ dostal do moslimského zajatia. Prepustili ho iba za veľké výkupné. So zvyškami vojska odplával Ľudovít do palestínskeho prístavu Akky (Acri), ktorý patril medzi posledné kresťanské bašty vo Svätej zemi. Tam sa usiloval upevniť kresťanské pozície a pokúšal sa nadviazať i diplomatické rokovania s mohamedánmi, ale bez zreteľného úspechu. Roku 1254 sa vrátil do Francúzska.
Neúspech pokoril, ale nezlomil kráľa. Po trinásťročnej prestávke začal roku 1267 pripravovať ďalšiu výpravu. Jeho blízki spolupracovníci však neprejavili veľa ochoty. Napokon sa roku 1270 podarilo kráľovi zostaviť potrebné vojsko. Tentoraz sa rozhodol začať výpravu v blízkom Tunise, o ktorom sa dopočul, že tamojší moslimský vládca mieni prijať kresťanstvo. Pred začiatkom výpravy akoby cítil, že sa už nevráti; určil regentov, ktorí ho mali zastupovať počas neprítomnosti, a napísal testament. 18. júla sa vylodil s vojskom na severnom pobreží Tuniska, v blízkosti niekdajšieho Kartága. Ale v armáde vypukol mor, ktorému podľahol aj kráľ Ľudovít 25. augusta 1270. Jeho smrťou sa prakticky skončilo obdobie križiackych výprav. Keď roku 1291 padla v Palestíne posledná kresťanská pevnosť Akka, už nik neprejavil vážny záujem bojovať o Svätú zem.
Telesné pozostatky Ľudovíta IX. previezli do Francúzska, kde ich pochovali najprv v Saint-Denis a neskôr v Paríži. Jeho srdce uložili v opátstve Monreale pri Palerme na Sicílii, kde bol kráľom Ľudovítov brat Karol z Anjou. Pápež Bonifác VIII. vyhlásil Ľudovíta IX za svätého roku 1297.
Tŕňová koruna
V parížskej katedrále Notre Dame sa od roku 1806 uchováva tŕňová koruna. Do Francúzska ju v 13. storočí priniesol francúzsky kráľ svätý Ľudovít IX. Na jej uctievanie dal vystavať osobitnú kaplnku. K poklone veriacich je vystavená každý prvý piatok v mesiaci a každý Veľký piatok.
Tŕňová koruna v katedrále Notre Dame v Paríži
Turínske plátno
V roku 1898 Secondo Pia uverejnil negatív fotografie plátna, na ktorom sa ukázal byť zobrazený umučený ukrižovaný muž. Cirkev a veriaci uchovávali a uctievali plátno, ako to v ktorom bol po smrti zabalený Ježiš Kristus, a to aj bez toho, aby boli videli to, čo sa zjavilo až vďaka použitiu fotoaparátu.
Ježišova tŕňová koruna / 10 najznámejších relikvií