328. V Alexandroškéne u bratov Hermíny
12. november 1945
1 Po dlhom chodení po poliach a potom, ako prešli cez potok po lávke z vŕzgajúcich dosák, ktorý je vhodný len na prechod ľudí, opäť prídu na cestu. Pochod pokračuje po nížine, ktorá je čoraz užšia, lebo kopce sa približujú k pobrežiu, takže po ďalšom potoku s neodmysliteľným rímskym mostom sa cesta v nížine zmení na horskú. Na moste sa rozdvojí na menej strmú, ktorá sa ťahá údolím na severovýchod, a na druhú, ktorú si vyberie Ježiš podľa označenia na rímskom kamennom míľniku: Alexandroškéna 5 míľ. Táto cesta je ozajstným schodišťom v strmej kamenistej hore, ktorej ostrý výbežok sa ponára do Stredozemného mora. Ako vystupujú, výhľad na more je stále širší. Iba chodci a osly chodia po ceste, lepšie by bolo povedať po schodíkoch. Ale azda preto, že je veľmi dobrou skratkou, je na nej čulý ruch a ľudia zvedavo pozorujú nezvyčajnú skupinu Galilejčanov, ktorá tadiaľ putuje.
„To by mal byť mys Búrky," povie Matúš a ukazuje na výbežok, ktorý sa tlačí do mora.
„Áno, tam, pod dedinou, o ktorej nám hovoril rybár,"
*Počas plavby z Ptolemaidy do Týru v (5) 318.5. *
potvrdí Jakub Zebedejov.
„Ale kto postavil túto cestu?"
„Ktovie, odkedy tu je! Azda dielo Feničanov..."
„Z vrcholu uvidíme Alexandroškénu, za ktorou je Biely mys. Uvidíš šíre more, Ján môj!" povie Ježiš a položí ruku na apoštolove plecia.
„Budem sa tešiť. Ale onedlho je noc. Kde sa zastavíme?"
„V Alexandroškéne. Vidíš? Cesta už klesá. Dolu je už rovina až do mesta, ktoré vidno tam, dolu."
2 „To je mesto ženy z Antigónie...
* Ide o Hermínu, s ktorou sme sa stretli v (5) 323.8.*
Ako by sme jej vyhoveli?" spýta sa Ondrej.
„Vieš, Učiteľ, ona nám povedala: ,Choďte do Alexandroškény. Moji bratia tam majú obchody a sú prozelyti. Povedzte im o Učiteľovi. Aj my sme Božie deti...' a plakala, lebo ako nevestu ju veľmi nemajú radi... Takže jej bratia ju nikdy nenavštívia a ona nevie o nich nič...," vysvetľuje Ján.
„Vyhľadáme bratov tej ženy. Ak nás prijmú ako pútnikov, budeme jej môcť vyhovieť..."
„Ale ako im to povieme, že sme ju videli?"
„Pracuje pre Lazára. A my sme Lazárovi priatelia," povie Ježiš.
„To je pravda. Budeš hovoriť ty.... "
„Áno. Ale zrýchlite krok, aby sme našli dom. Viete, kde je?"
„Áno. Pri Kastre (pevnosti). Majú čulé kontakty s Rimanmi, s ktorými obchodujú."
„Dobre."
3 Rýchlo prejdú po peknej rovnej ceste, ozajstnej hlavnej rímskej ceste, ktorá sa určite spája s vnútrozemskými cestami, alebo lepšie povedané, určite pokračuje do vnútrozemia, keď prekonala strmý skalný úsek schodov pozdĺž pobrežia nad mysom.
Alexandroškéna je väčšmi vojenské než civilné mesto. Musí mať strategický význam, o ktorom ja neviem. Je učupené medzi dvoma mysmi a vyzerá ako hliadka postavená na stráži tejto časti mora. Teraz, keď možno vidieť obidva mysy, vidno na nich veľa vojenských veží tvoriacich reťaz s vežami na rovine a v meste, kde sa blízko pobrežia vypína impozantné Kastrum.
Do mesta vojdú potom, ako prešli cez ďalší potôčik, pretekajúci blízko brány. Vydávajú sa k mohutnej pevnosti, ktorú si zvedavo pozerajú, pričom ich ľudia pozorujú s rovnakou zvedavosťou. Je tu veľa vojakov a zdá sa, že s miestnymi obyvateľmi vychádzajú dobre, na čo si apoštoli zamrmlú pomedzi zuby: „Títo Feničania! Nemajú hrdosť!"
4 Prídu k skladom Hermíniných bratov, práve keď poslední zákazníci z nich vychádzajú obťažkaní najrozmanitejším tovarom - od látok cez kuchynské nádoby po seno, obilie, olej a potraviny. Vôňa koží, korenín, slamy a surovej vlny napĺňa vstupnú halu, ktorou sa vchádza na dvor široký ako námestie, pod ktorého arkádami sú rôzne sklady.
Pribehne tmavovlasý muž s bradou. „Čo si želáte? Potraviny?"
„Áno... a tiež ubytovanie, ak sa ti neprotiví ubytovať pútnikov. Prichádzame zďaleka a tu sme ešte nikdy neboli. Prijmi nás v Pánovom mene."
Muž sa pozorne pozrie na Ježiša, ktorý hovorí za všetkých. Skúma ho... Potom povie: „Pravdupovediac neposkytujem ubytovanie. Ale ty sa mi páčiš. Si Galilejčan, však? Galilejčania sú lepší ako Judejčania. V nich je veľa plesne. Neodpustia nám, že nemáme čistú krv. Bolo by lepšie, keby ich duše boli čisté. Poď, vojdi tadiaľto, o chvíľu som späť. Zatváram, lebo je už tma."
Vskutku sa už zvečerieva a súmrak na dvore je ešte väčší, lebo ho zacláňa mohutné Kastrum.
Vojdú do izby a unavení sa posadia na stoličky v miestnosti...
Vracia sa muž s ďalšími dvoma, jedným starším, druhým mladším, a prstom ukáže na hostí, ktorí vstávajú na pozdrav, a vraví: „Tu sú. Čo si myslíte? Zdajú sa mi počestní..."
„Áno. Dobre si urobil," povie najstarší bratovi a potom, obrátený k hosťom, lepšie, k Ježišovi, ktorý jasne vyzerá ako vodca, sa ho spýta: „Ako sa voláte?"
„Ježiš z Nazareta, Jakub a Júda, tiež z Nazareta, Jakub a Ján z Betsaidy a tiež Ondrej, a ešte Matúš z Kafarnauma."
„Ako to, že ste tu? Prenasledujú vás?"
„Nie. Evanjelizujeme. Prešli sme viackrát Palestínu od Galiley po Judeu, od jedného k druhému moru. Boli sme aj v Zajordánsku až po Hauraniu. Teraz sme prišli sem... vyučovať."
„Učiteľ tu? To nás udivuje, však, Filip a Eliáš?" spýta sa najstarší.
„Veľmi. Do akej kňazskej triedy patríš?"
„Do nijakej. Patrím Bohu. Dobrí ľudia sveta veria vo mňa. Som chudobný, milujem chudobných, ale nepohŕdam bohatými, ktorých učím milosrdenstvu a odstupu od bohatstva, tak ako učím chudobných, aby milovali svoju chudobu a dôverovali Bohu, ktorý nenechá zahynúť nikoho.
5
Medzi mojimi bohatými priateľmi a učeníkmi je Lazár z Betánie..."
„Lazár? Máme sestru vydatú za jedného jeho sluhu."
„Viem to. Aj preto som prišiel. Povedať vám, že vás pozdravuje a miluje vás."
„Videl si ju?"
„Ja nie, ale títo, ktorí sú so mnou, ktorých Lazár poslal do Antigónie."
„Ach, rozprávajte! Čo robí Hermína? Je naozaj šťastná?"
„Jej manžel a svokra ju majú veľmi radi. Svokor ju rešpektuje...,“ povie Júda Tadeáš.
„Ale neodpustil jej materskú krv. Povedz to."
„Chce jej ju odpustiť. Veľmi ju pred nami pochválil. Má štyri pekné a dobré deti. Preto je šťastná. Ale nosí vás stále v srdci a poprosila nás, aby sme vám priviedli Božského Učiteľa."
„Ale... ako... ? Ty si... ten, ktorého nazývajú Mesiáš?"
„Ja som."
„Naozaj si... V Jeruzaleme nám povedali, že ťa volajú Božie Slovo. Je to pravda?"
„Áno.“
„Ale si ním pre tamtých, alebo pre všetkých?"
„Pre všetkých. Môžete uveriť, že Ja som ten?"
„Veriť nič nestojí, najmä keď človek dúfa, že to, v čo verí, môže odstrániť to, čo spôsobuje trápenie."
„To je pravda, Eliáš. Ale nehovor tak. Také zmýšľanie je omnoho nečistejšie než zmiešaná krv. Neteš sa z nádeje, že zmizne to, čo ti spôsobuje utrpenie ako človeku, ktorým druhí pohŕdajú, ale teš sa z nádeje, že získaš nebeské kráľovstvo."
„Máš pravdu. Som napoly pohan, Pane..."
„Nemaj preto obavy. Milujem aj teba a aj kvôli tebe som prišiel."
6 „Sú určite unavení, Eliáš. A ty ich zdržuješ rozhovorom. Poďme sa navečerať a potom vás zavedieme odpočinúť si. Tu nemáme ženy. .. Nijaká žena z Izraela nás nechcela a my sme zase chceli len nejakú z nich. .. Odpusť teda, ak ti dom bude pripadať chladný a strohý."
„Vaše dobré srdce mi ho ozdobí a zohreje."
„Ako dlho sa zdržíš?"
„Nie dlhšie ako jeden deň. Chcem ísť do Týru a Sidonu a pred sobotou by som chcel byť v Achzibe."
„To nie je možné, Pane! Sidon je ďaleko!"
„Zajtra by som chcel hovoriť tu."
„Náš dom je ako prístav. Nemusíš z neho ani odísť a budeš mať poslucháčov koľko len chceš, o to viac, že zajtra tu bude veľký trh."
„Poďme, teda, a Pán nech vám odplatí vašu lásku."