Ľudské slovo nežije v oblakoch ani na púšti. Žije, premieňa sa, rastie, kvitne, trpí a niekedy aj zomiera medzi ľuďmi a s ľuďmi. Má účasť na ich osude, ich hľadaní a tvorbe, na ich kultúre. Môžeme teda právom tvrdiť, že ľudská kultúra môže prijať skutky a jednanie Boha; ľudské dejiny sa môžu stať dejinami Boha.
VRÁNA, K.; Křesťanství a kultura
(Philia Kallos)
Problém je v tom, že to, čo rodič vysloví nad svojim dieťaťom, o svojom dieťati, tak sa pre to dieťa buď stáva prekliatím alebo požehnaním, preto by rodičia nikdy nemali hovoriť zle o svojich deťoch, a ani ľudia, ktorí majú nad nimi dočasnú autoritu, ako napr. učitelia v škole a pod.
Vždy treba dieťa povzbudzovať, vlievať mu dôveru, že dokáže veci, o ktorých pochybuje. Podporiť ho a nenadávať mu, že nie je na nič súce. Týmto rodičia zabíjajú v duch. zmysle svoje deti, zbavujú ich nádeje, že veci zvládnu... že niečo dokážu. Cítia sa potom menejcenné, upadajú, neveria si... Zlo vždy plodí len ďalšie zlo...