640. Zoslanie Ducha Svätého. Koniec mesiášskeho cyklu
(Mk 16, 20; Sk2, 1 -4)
27. apríl 1947
1 V dome večeradla nepočuť hlasy ani hluk. Nie sú tam učeníci, aspoň nepočujem nič, čo by ma oprávňovalo povedať, že v ostatných priestoroch domu sú zhromaždení ľudia. Počuť iba hlasy Dvanástich a Panny Márie, ktorí sa zišli v sieni Poslednej večere.
Miestnosť vyzerá širšia, lebo nábytok je usporiadaný odlišne, takže stred miestnosti ako i dve steny sú voľné. K tretej stene je prisunutý veľký stôl, pri ktorom sa večeralo, a medzi ním a stenou, ako aj po oboch užších stranách stola sú rozostavené sedadlá-ležadlá použité pri večeri, ako i stolček, ktorý Ježiš použil pri umývaní nôh. Tieto ležadlá však nie sú k stolu obrátené kolmo ako pri večeri, ale rovnobežne, takže apoštoli môžu sedieť bez toho, aby ich vše obsadili. Len jedno sedadlo ponechali kolmo k stolu, celé pre požehnanú Pannu, ktorá sedí uprostred stola na Ježišovom mieste.
Na stole nie je obrus ani riad, nič nie je ani na kredencoch. Aj zo stien sňali ozdoby. V strede je iba zapálený luster, avšak len s jedným plameňom uprostred, ostatné plamienky po obvode, ktoré nezvyčajnému lustru vytvárajú korunku, nesvietia.
Okná sú zatvorené a poistené ťažkou železnou priečnou závorou. Cez malú dierku však odvážne vniká slnečný lúč a ako dlhá jemná ihla zostupuje až na podlahu, kde vytvára okrúhle slnečné očko.
2 Panna Mária, ktorá sedí sama na svojom sedadle, má po bokoch Petra a Jána. Peter sedí na sedadle vpravo, Ján vľavo. Matej, nový apoštol, je medzi Jakubom Alfejovým a Tadeášom. Pred Pannou Máriou je široká nízka zavretá skrinka z tmavého dreva. Mária má oblečené tmavomodré šaty. Na vlasoch jej spočíva biely závoj a na ňom lem jej plášťa. Nik iný nemá pokrytú hlavu.
Mária pomaly a nahlas číta. Avšak kvôli slabému svetlu, ktoré tam dopadá, myslím, že väčšmi prednáša naspamäť než číta slová napísané na rozvinutom zvitku. Ostatní ju bez slova počúvajú, meditujú. Zavše, ak sa to hodí, odpovedajú.
Máriina tvár sa premenila úsmevom z vytrženia. Ktovie čo vidí, čo spôsobuje, že jej oči žiaria ako dve jasné hviezdy a čo zrumení jej bledé líca slonovinovej farby, ako keby sa na ňu odrážal ružový plameň? Je naozaj Ruža duchovná...
Apoštoli sa nakláňajú dopredu, trochu nabok, aby jej videli do tváre, zatiaľ čo sa tak nežne usmieva a číta. Jej hlas znie sťa anjelský spev. Peter je taký hlboko dojatý, až mu z očí vypadnú dve veľké slzy, skĺznu v cestičke vrások po obidvoch stranách nosa a stratia sa v hustej šedivej brade. Ján rozjíma o panenskom úsmeve a rozhorí sa láskou ako ona, kým pohľadom sleduje, čo Panna zo zvitku číta, a keď jej podáva nový zvitok, pozrie sa na ňu s úsmevom.
Čítanie sa skončilo. Máriin hlas stíchol. Prestáva šuchot rozvíjaných a zvíjaných pergamenov. Mária zopne ruky na prsiach, oprie si hlavu o skrinku a pohrúži sa do vnútornej modlitby. Apoštoli urobia to isté...
3 Do ranného ticha náhle zaznie veľmi silné harmonické zaburácanie podobné vetru a harfe, ľudskému hlasu a dokonalému zvuku organa. Zvuk je čoraz mocnejší, plný harmónie a svojou vibráciou napĺňa zem, šíri ju a prenáša na dom, na steny, na sedadlá. Plameň lustra, doteraz nehybný v pokoji zavretej miestnosti, bliká akoby sa doň opieral vietor a retiazky na ňom cengajú a chvejú sa pod vlnou nadprirodzeného zvuku, ktorá ich zachvacuje.
Apoštoli vystrašene zodvihnú hlavy a ako sa čoraz viac blíži to prenádherné burácanie všetkých najkrajších tónov, ktoré Boh daroval nebu i zemi — podaktorí vstávajú s úmyslom utiecť, iní sa schúlia k podlahe a zakrývajú si hlavu rukami a plášťom, iní sa bijú do pŕs a prosia Pána o odpustenie, niektorí sa zase pritisnú k Márii, priveľmi vyľakaní, aby zachovali odstup voči Najčistejšej, ktorý inak vždy dodržiavajú.
Iba Ján sa nevyľaká, pretože na Máriinej tvári vidí zračiť sa radostný žiarivý pokoj. Mária zdvihne hlavu a usmieva sa na niečo, čo pozná len ona, nato skĺzne na kolená a roztvorí náruč a dve belasé krídla jej roztvoreného plášťa sa rozprestrú na Petra a Jána, ktorí ju napodobnia pokľaknutím.
Avšak to všetko, čo mi trvalo opísať niekoľko minút, sa udialo za menej ako minútu.
4 A potom, hľa, s posledným mocným melodickým zvukom vchádza Svetlo, Oheň, Duch Svätý ako žiarivá horiaca guľa do uzavretej miestnosti bez toho, žeby sa dvere či okno čo len pohli. Vznáša sa chvíľu asi na tri dlane nad Máriinou hlavou, ktorá je teraz nepokrytá. Keď Mária zočila Oheň Tešiteľa, zodvihla ruky akoby ho vzývala a s úsmevom bezhraničnej lásky zaklonila hlavu dozadu s výkrikom radosti. A po tej chvíli, keď všetok oheň Ducha Svätého, všetka Láska spočinula na svojej Neveste, Najsvätejší Duch v tvare gule sa rozdelí na trinásť plápolajúcich a nesmierne žiarivých plameňov takého jasu, aké nevystihne žiadne pozemské prirovnanie, a zostupuje pobozkať čelo každého apoštola.
Avšak plameň zostupujúci na Máriu nie je jazyk smerujúci pobozkať ju na čelo, ale je to koruna, ktorá objíme a obopne panenskú hlavu ako veniec, a korunuje ju tak za Kráľovnú Dcéru, Matku, Nevestu Boha, neporušiteľnú Pannu, celú Krásnu, večne Milovanú a večnú Devu, ktorú nič a v ničom nemôže znevážiť. Tú, ktorá bolesťou zostarla, ale ktorá v radosti zo vzkriesenia ožila a zvýraznila sa v nej, rovnako ako u Syna, krása, sviežosť tela i pohľadu a životná sila... v náznaku budúcej krásy jej osláveného tela vzatého do neba, aby bola kvetom raja.
Duch Svätý rozžíha svoje plamene okolo hlavy Milovanej. Aké slová jej hovorí? To je tajomstvo! Požehnaná tvár je premenená nadprirodzenou radosťou a smeje sa úsmevom serafínov, zatiaľ čo blažené slzy sa blyštia ako diamanty preniknuté svetlom Ducha Svätého, kotúľajúce sa po lícach Požehnanej.
Oheň istý čas tak zostane... Potom sa začne vytrácať... Po jeho zostúpení zostáva na pamiatku vôňa, akú nemôže vydať nijaký pozemský kvietok... Vôňa raja...
5 Apoštoli začínajú precitať... Máriina extáza pretrváva. Iba si položí ruky na prsia, zatvorí oči, skloní hlavu... Pokračuje v rozhovore s Bohom... nevníma nič navôkol... Nik sa neodváži ju vyrušiť.
Ján ukáže na ňu a povie: „Je oltárom. A na jej sláve spočinula Pánova Sláva..."
„Áno. Nerušme jej radosť. Ale poďme ohlasovať Pána a nech sú známe jeho skutky a slová medzi národmi," povie Peter s nadprirodzenou impulzívnosťou.
„Poďme! Poďme! Boží Duch vo mne blčí," povie Jakub Alfejov.
„A pobáda nás konať. Všetkých. Poďme evanjelizovať národy."
Vychádzajú, akoby ich poháňal vietor či priťahovala dajaká prudká sila...
6 Ježiš hovorí:
„A tu sa skončilo Dielo, ktoré diktovala moja láska k vám a ktoré ste prijali prostredníctvom lásky, akú ku mne a k vám mal jeden človek.
Skončilo sa dnes, v deň spomienky svätej Zity z Lucca,
* Svätá Zita z mesta Lucca v Toskánsku, panna a žena v domácnosti žijúca v 13. storočí, patrónka žien v domácnosti, veľmi uctievaná v meste Lucca, kde sa slávi jej sviatok 27. apríla.*
pokornej služobnice, ktorá v láske slúžila svojmu Pánovi v tomto kostole v Lucca, do ktorého som zo vzdialených miest priviedol svojho malého Jána, aby mi slúžil v láske a s takou istou láskou, akú mala svätá Zita k všetkým nešťastníkom. Zita rozdávala bedárom chlieb uvedomujúc si, že v každom z nich som ja a že tí, čo dali chlieb a nápoj smädným a hladným, budú blažení po mojom boku. Mária-Ján dala moje slová tým, čo živoria v nevedomosti, vo vlažnosti či v pochybnostiach o viere a vždy mala na pamäti, čo hovorí Múdrosť,
* Porov. Múd 3, 1-9; Dan 12,3 - 4.*
že tí, čo sa namáhajú, aby ľuďom umožnili spoznať Boha, budú sa skvieť vo večnosti ako hviezdy a budú vzdávať slávu ich Láske tým, že ho dajú spoznať a zamilovať si mnohým. A tiež sa skončilo dnes, v deň, keď Cirkev pozdvihuje na oltár čistú poľnú ľaliu Máriu Teréziu Goretti
*Mária Terézia Goretti, známejšia ako Mária Goretti (1890 — 1902), mučenica čistoty, blahorečená 27. apríla 1947 a svätorečená v r. 1950.*
so zlomenou stonkou, kým kvet bol ešte púčikom. A kto ju zlomil, ak nie Satan, ktorý závidel tú čistotu, žiariacu väčšmi než jeho pradávny vzhľad anjela? Zlomil ju, lebo bola svätá pre božského Milovníka. Mária, panna a mučenica tohto storočia ničomnosti, v ktorom sa potupuje aj česť Ženy tým, že vypľúva sliny plazov, aby popierali Božiu moc, že môže dať neporušený príbytok svojmu Slovu, ktoré sa vtelilo pôsobením Ducha Svätého, aby spasilo tých, ktorí v neho uveria. Aj Mária-Ján je mučenicou nenávisti, ktorá nechce, aby boli moje zázraky oslavované týmto Dielom, ktoré je mocnou zbraňou na vytrhnutie mnohej koristi. Ale aj Mária-Ján vie, ako vedela Mária Terézia, že mučeníctvo, nech už sa akokoľvek nazýva a prejavuje, je kľúčom na okamžité otvorenie nebeského kráľovstva tým, ktorí ho znášajú, aby pokračovali v mojom umučení.
7 Dielo sa skončilo.
* Dielo sa skončilo, ale neskončili sa „videnia" a „diktáty" mimo mesiášskeho cyklu, vyhláseného za uzavretý zostúpením Ducha Svätého. Preto na doplnenie Diela sú vložené ďalšie spisy, ktoré sa ho týkajú, z rôznych rokov a predovšetkým z r. 1951. V dôsledku toho Rozlúčka s Dielom, napísaná 28. apríla 1947, ktorá v rukopisných zošitoch nasleduje bezprostredne po tomto „diktáte", je uvedená na záver doplneného Diela (10) 652.*
A s jeho koncom, zostúpením Ducha Svätého sa uzatvára mesiášsky cyklus, ktorý moja Múdrosť objasňovala od jeho úsvitu — nepoškvrneného počatia Márie po jeho západ — zoslanie Ducha Svätého. Celý mesiášsky cyklus je dielom Ducha Lásky pre tých, ktorí dokážu vidieť. Preto bolo správne začať ho tajomstvom nepoškvrneného počatia Nevesty Lásky a zavŕšiť ho pečaťou Ohňa Tešiteľa na Kristovu Cirkev.
Odhalené Božie diela, diela Božej Lásky, sa uzatvárajú Turícami. Odvtedy pokračuje dôverné, tajuplné konanie Boha v jeho veriacich, zjednotených v Ježišovom mene v jednej, svätej, katolíckej, apoštolskej, rímskej Cirkvi; a Cirkev, čiže zhromaždenie veriacich — pastierov, ovečiek a baránkov — môže neomylne napredovať pre ustavičné duchovné pôsobenie Lásky, ktorý je Teológom teológov, toho, ktorý formuje pravých teológov, ktorými sú tí, čo sa stratili v Bohu a majú Boha v sebe — Boží život v nich skrze riadenie Božieho Ducha, ktorý ich vedie —, tí, čo sú skutočné „Božie deti" podľa Pavlovho ponímania.
* Ponímanie vyjadrené v Rim 8, 14 — 17.*
8 A na konci Diela musím ešte raz zopakovať bolestnú sťažnosť, ktorú som vkladal na konci každého evanjeliového roku,
* Pozri v (2) 140.7, (5) 312.14 a (8) 540.13.*
a v mojom zármutku, keď vidím, ako sa mojím darom pohŕda, vám hovorím: ,Nedostanete iné, pretože ste nevedeli prijať toto, čo som vám dal.' A ešte poviem to, čo som vám odkázal vlani v lete,
* Presne 21. mája 1946, dátum tu vsunula MV a vzťahuje sa na „diktát" uvedený v diele Zošity od roku 1945 do 1950.*
aby som vás privolal na správnu cestu: ,Neuvidíte ma, kým nepríde deň, keď poviete: »Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom.«'"
* Finita ľOpera ogi — Dielo dokončené dnes, 27. apríla 1947. Viaregio, Via — ulica — Fratti 113. Mária Valtorta.*
* Conclusione delI'Opera ossia dalle Pentecoste alľAssunzione diMaria Ss. — Záver Diela, čiže od Turíc po nanebovzatie Panny Márie, 1. episodio —príbeh (3. jún 1944).
Túto hlavičku uviedla MV na prvej strane nového zošita, v ktorom v uvedenom poradí nasledujú ostávajúce kapitoly Diela, okrem poslednej. Keďže ide o „videnia" a „diktáty" napísané pod rozličnými dátumami (od 1943 do 1951), predpokladáme, že MV ich prepísala z predchádzajúcich opisov a vložila ich sem. Niektoré z nich sú ozaj opísané menej presne a niekedy i neúplne v dielach Zošity z roku 1943 a Zošity z roku 1944. Nadpisy, ktorými uvádza MV každú epizódu, sme skoro vždy upravili podľa kritérií vysvetlených v poznámke v (6) 405.12.
youtube.com/watch?v=qRYpuXFzcig&t=11s
Mária Valtorta 7. časť - Zoslanie Ducha Svätého (Branislav Valko - BM recording Studio Pajta 2023)