390. Viera Abraháma z Engadi a podobenstvo o palmovom semienku
21. február 1946
1 Pred západom slnka, ohnivým západom, ktorý belostné domy Engadi sfarbuje do červena a z Mŕtveho mora vytvára hladkú tabuľu čiernej perlorodky, sa Ježiš uberá k hlavnému námestiu. Ide s ním mládenec, ktorý mu poskytol pohostinstvo a teraz ho vedie po krivolakých uliciach svojou architektúrou výrazne orientálneho mesta.
V týchto miestach vystavených pôsobeniu ťažkej tabule Soľného mora — a mám dojem, že v letných mesiacoch určite z neho vychádzajú horúce závany —, v miestach takých izolovaných uprostred pustej púšte, na ktorú slnko neľútostne praží a rozpaľuje pôdu, musí byť ono veľmi silné. Obyvatelia Engadi v úsilí ubrániť sa pred slnkom si vybudovali úzke ulice, ktoré vyzerajú ešte užšie pre veľmi vyčnievajúce odkvapy a rímsy domov, takže keď človek vzhliadne hore, vidí len veľmi úzky pásik sýtomodrej oblohy.
Domy sú vysoké, takmer všetky dvojposchodové, s terasami, na ktorých sa napriek ich výške rozpína vinič, ktorý vytvára tieň a rodí krásne hrozno. To musí byť sladké ako sušené hrozienka, keď úplne dozrie na pražiacom slnku a v horúčave odrážajúcej sa od stien a z podlahy terás. A vinič sa predbieha — v úsilí poskytnúť osvieženie ľuďom a množstvu vtákov hniezdiacich v Engadi, od vrabcov po holuby — s palmami týčiacimi sa do výšky a rastúcimi všade a s nádhernými štedro rodiacimi ovocnými stromami na nádvoriach a v uzavretých záhradách medzi domami. Ovocné stromy vykúkajú do uličiek a ich konáre, už obťažkané ovocím, čo dozrieva na radostnom slnku, visia dolu z bielych stien a ovísajú cez nespočetné oblúky, ktoré na niektorých miestach vytvárajú skutočné tunely, miestami prerušené potrebami architektúry. Konáre vystupujú i k modrej oblohe, takej jednoliatej a mäkkej, že keby sa jej dalo dotknúť, bolo by to ako keby sa človek dotkol hrubého zamatu alebo hladkej kože, namaľovanej šikovným remeselníkom dokonalou, nádhernou farbou, výraznejšou než tyrkys, avšak menej výraznou než zafír, jednoducho nezabudnuteľnou prekrásnou farbou.
A vody... Koľko prameňov, veľkých či menších, musí žblnkotať na dvoroch a v záhradách domov medzi zeleňou tisícich rastlín! Prechádzajúc úzkymi prázdnymi ulicami — lebo obyvatelia buď ešte pracujú, alebo sú vo svojich domoch — počuť žblnkot, zurčanie a šum prameňov ako zvuky harfy vyludzované skrytým harfistom. Oblúkovité ozdoby domov a rohy ulíc zachytávajú tieto zvuky vôd a na zvýšenie ich pôvabu zosilňujú a zväčšujú ich počet ozvenou, čím vytvárajú harmonickú melódiu harfy.
A nekonečné palmy. Kde je len malé námestíčko, hoci veľkosti bežnej izby, už sa tam vypínajú k oblohe ich vysokánske štíhle kmene. Ich vrcholce, koruny šumiacich listov upevnených ako štetce okolo kmeňa sa sotva hýbu a tiene, ktoré napoludnie padajú kolmo na maličké námestie a celé ho zakrývajú, teraz vytvárajú bizarné tvary na stenách najvyšších terás.
Mesto je však čisté v porovnaní s inými v Palestíne. Azda to, že domy sú postavené tesne vedľa seba alebo že všetky majú dvory a upravené záhrady, naučilo obyvateľov neodhadzovať nečistotu na cesty, ba zbierajú odpadky a trus zvierat na osobitné hnojiská, aby nimi hnojili stromy a záhony, alebo je to... veľmi zriedkavý prípad poriadku. Cestičky sú čisté, vysušené slnkom a nevidno na nich odpad zo zeleniny, roztrhané sandále, špinavé handry, výkaly zvierat a podobnú nečistotu, ako to je dokonca v samotnom Jeruzaleme na cestách ani nie tak vzdialených od centra.
2 Tam malý sivý oslík vezie z práce prvého roľníka. Aby muž ochránil zviera od múch, hodil naň hŕbu konárov jazmínu. Oslík si teraz cvála a potriasa ušami a zvoncami pod zvlnenou a voňavou prikrývkou z konárov. Muž sa pozerá a pozdraví. Mládenec mu povie: „Príď na veľké námestie. Počuješ Rabbiho, ktorý je u mňa."
Hľa, tam zaplaví cestu kŕdeľ oviec, prichádzajúcich z malého námestia, za ktorým vidieť koniec mesta. Ovce idú tesne vedľa seba, kladú kopýtka na miesto, kam ich položili tie pred nimi, všetky majú sklonené hlavy, akoby ich mali príliš ťažké na jemných krkoch v porovnaní s tučnými telami. Ovce klusajú svojím zvláštnym krokom a ich tučné telá vyzerajú ako batohy opreté o štyri paličky. . . Ježiš, Ján a Peter napodobnia muža, ktorý ich sprevádza, a oprú sa o teplú stenu domu, aby ovce nechali prejsť. Za kŕdľom ide muž a chlapec. Pozerajú a pozdravia sa. Mladík povie: „Zatvorte ovce do ohrady a príďte na veľké námestie aj s príbuznými. Je medzi nami Rabbi z Galiley. Prehovorí k nám."
Vychádza prvá žena a je obklopená kŕdľom detí. Neviem, kam sa uberá. Mládenec jej povie: „Poď s Jánom a s deťmi počúvať Rabbiho, ktorého volajú Mesiáš."
S nadchádzajúcim večerom sa domy postupne otvárajú a dávajú nazrieť na zelené pozadie záhrad alebo do tichých dvorov, v ktorých sa holuby kŕmia posledným pokrmom. Mládenec strčí hlavu do každých otvorených dverí a zakričí: „Poďte počúvať Rabbiho, Pána."
3 Napokon prichádzajú na rovnú ulicu, jedinú rovnú v tomto meste. V meste, ktoré nepostavili tak, ako chceli ľudia, ale ako chceli palmy či mocné pistáciové stromy, určite stáročné, ktoré si obyvatelia výnimočne vážia a vďačia im za to, že nezomreli na úpal. Vzadu je námestie, na ktorom mnohé kmene paliem stoja ako stĺpy. Vyzerá ako jedna zo siení chrámov či starovekých kráľovských sídel, postavených vo veľkom štýle, ktoré pozostávali z veľkého priestoru so stĺpmi umiestnenými v pravidelnej vzdialenosti, ktoré tak vytvárali kamenný les podopierajúci strechu. Tu slúžia palmy ako stĺpy a sú také husté, že vytvárajú zo svojich listov smaragdovú strechu nad bielym námestím. Uprostred námestia je vysoká štvorcová fontána plná krištáľovej vody, pudiacej z malého stĺpa v strede bazénu a padajúca do nižších bazénov, z ktorých sa môžu napájať zvieratá. V tejto chvíli ju vzali útokom pokojné domáce holuby. Pijú a svojimi drobnými ružovými nôžkami na najvyššom okraji tancujú akýsi menuet alebo si striekajú vodu na perie, ktoré sa tými kvapkami vody jagavo trblieta.
Sú tu ľudia. Je tu osem apoštolov, ktorí chodili sem a tam hľadajúc ubytovanie a každý povolal svojich verných túžiacich počuť toho, ktorého apoštol označil za sľúbeného Mesiáša. Apoštoli sa náhlivo zbiehajú zo všetkých strán k Učiteľovi a ako kométy ťahajú za sebou skupinky ľudí, ktorých získali.
4 Ježiš zodvihne ruku, aby požehnal učeníkov a obyvateľov Engadi.
Júda Alfejov prehovorí za všetkých: „Pozri, Učiteľ a Pán! Urobili sme, čo si nám povedal, a títo ľudia vedia, že dnes je Božia milosť medzi nimi. Ale oni chcú aj Slovo. Mnohí o tebe vedia z počutia. Niektorí ťa stretli v Jeruzaleme. Všetci, zvlášť ženy ťa chcú spoznať a s nimi ako prvý medzi všetkými predstavený synagógy. Tu je. Poď dopredu, Abrahám."
Veľmi, veľmi staručký muž podíde dopredu. Je dojatý. Chcel by prehovoriť, povedať dačo, no v citovom rozrušení už nenachádza ani slovo z tých, čo si pripravil. Skloní sa, aby si pokľakol, opierajúc sa o svoju palicu. Ale Ježiš mu v tom zabráni, objíma ho ako prvý a povie: „Pokoj starému a spravodlivému Božiemu služobníkovi!" Muž, stále väčšmi pohnutý, zmôže sa len na odpoveď: „Chvála Bohu! Moje oči uvideli sľubovaného Mesiáša! Čo viac si mám žiadať od Boha?" A dvíhajúc ruky v posvätnej póze zanôti Dávidov žalm (34
** Ktorý však nie je Ž 34, ako omylom uvádza v zátvorke MV, ale Ž 39 vo Vulgáte a Ž 40 v Novej Vulgáte.*
): „Čakal som, čakal na Pána a on sa ku mne sklonil." Ale nerecituje ho celý. Vyberá len časti, ktoré sú najvhodnejšie pre túto príležitosť:
„ ,Vyslyšal môj nárek a vytiahol ma z jamy hrôzy, z bahnitého kalu...
Do úst mi vložil pieseň novú.
Blažený človek, čo v Pána skladá dôveru.
Veľa zázrakov si urobil, Pane, Bože môj; a v tvojich zámeroch s nami kto sa ti vyrovná?
Aj keby som ich chcel rozhlásiť a vyrozprávať všetky, toľko ich je, že sa nedajú spočítať.
Obety a dary si nepraješ, lež uši si mi otvoril... (je čoraz dojatejší).
Vo zvitku knihy je napísané o mne, že mám plniť tvoju vôľu... Hlboko v srdci mám tvoj zákon.
Ohlasujem tvoju spravodlivosť vo veľkom zhromaždení; svojim perám hovoriť nebránim. Pane, ty to vieš.
Tvoju spravodlivosť si v srdci neskrývam, rozprávam o tvojej vernosti a o tvojej spáse.
Ale ty, Pane, neodnímaj mi svoje milosrdenstvo...
Zo všetkých strán sa na mňa kopia (úplne sa rozplače a vyslovuje slová ešte rozochvenejším hlasom starca) nespočetné pohromy...
Ja som síce biedny a úbohý, no Pán sa o mňa stará. Ty si moja pomoc a môj osloboditeľ, Bože môj, nemeškaj.'
To je žalm, Pane môj, a pripájam svoje: Povedz mi: a ja ti poviem, čo hovorí žalm: ,Hľa, prichádzam!' "
A zmĺkne plačúc so všetkou vierou nahromadenou v očiach zahmlených rokmi.
5 Ľudia vysvetľujú: „Zomrela mu dcéra a zanechala malé vnúčatá. Manželka mu oslepla a z mnohých bolestí sa pomiatla na rozume. A o jedinom synovi sa nevie nič. Zmizol len tak, zo dňa na deň..."
Ježiš položí starcovi ruku na plece a povie mu: „Utrpenia spravodlivých sú rýchle sťa lastovička v porovnaní s trvaním večnej odmeny. Ale vrátime tvojej Sáre oči, aké ich mala kedysi, a myseľ, ako keď mala dvadsať rokov, aby ťa utešovala v starobe."
„Volá sa Holubica," upozorní jeden z ľudu. . .
„Pre neho je jeho kňažnou.
* * Kňažná je etymologický význam mena Sára.*
Ale teraz si vypočujte podobenstvo, ktoré vám chcem povedať..."
„Neoslobodíš najprv oči a myseľ mojej manželky z temnôt, aby aj ona mohla oceniť Múdrosť?" opýta sa túžobne staručký predstavený synagógy.
„Veríš, že Boh môže všetko a že jeho moc sa šíri z jedného sveta na druhý?“
„Áno, Pane.
6
Spomínam si na jeden večer pred mnohými rokmi. Bol som vtedy šťastný, ale aj veriaci v tom čase radosti. Pretože takto to je! Kým je človek šťastný, môže tiež zabudnúť na Boha. Ja som veril v Boha aj v tých radostných dňoch, keď moja žena bola mladá a zdravá a rástla mi dcéra Eliza, dievčina krásna ako palma, ktorá už bola zasnúbená, a syn Elizeus sa jej vyrovnal v kráse a silou ju prekonával, ako sa patrí na muža... Išiel som s chlapcom k prameňom pri viniciach, ktoré boli venom Holubice, a zanechal som manželku a dcéru pri krosnách, na ktorých tkala svadobnú výbavu... Ale možno ťa otravujem... Úbohý človek sníva a pripomína si uplynulé šťastie... Ale ostatných to nezaujíma..."
„Len hovor, hovor!"
„Išiel som s chlapcom... Pramene... Ak si prišiel zo západnej cesty, vieš, kde sú... Pramene boli na okraji požehnaného miesta a keď sa človek pozeral za púšť, videl biele kamene rímskej cesty, ktorá bola vtedy dobre viditeľná na pieskoch Judey... Potom... zmizol aj tento znak v krajine! To však nič nie je, keď zmizne znak v piesku! No zle je, že sa rozplynul znak Boha, ktorý bol poslaný, aby ukázal na teba, v duchoch Izraela. V priveľa duchoch!
Môj syn povedal: ,Otče, pozri! Veľká karavána, kone, ťavy, sluhovia a páni idú do Engadi. Azda prídu k prameňom skôr než nastane večer. . . ' Zodvihol som oči od viniča, ktorý som ošetroval, unavený po bohatom vinobraní, a uvidel som... Muži práve prichádzali k prameňom. Zosadli, videli ma a opýtali sa, či môžu jednu noc prenocovať na tom mieste.
,Engadi má pohostinné domy a je blízko,' odpovedal som.
,Nie. Budeme bdieť, aby sme boli pripravení utiecť, lebo nás hľadá Herodes. Naši strážcovia budú odtiaľto vidieť na všetky cesty a ľahko utečieme tým, ktorí idú po nás.'
,Akého hriechu ste sa dopustili?' spýtal som sa zarazene a chcel som im ukázať jaskyne v našich horách, ako je u nás svätým zvykom voči prenasledovaným. A pripojil som: ,Ste cudzinci a z rôznych miest... Neviem, ako ste sa mohli prehrešiť proti Herodesovi... '
,Boli sme sa pokloniť Mesiášovi, ktorý sa narodil v judejskom Betleheme a ku ktorému nás doviedla Pánova hviezda. Herodes ho hľadá, a preto chce nájsť aj nás, aby sme mu ukázali, kde je. Hľadá ho, aby ho dal zabiť. My možno nájdeme smrť na púšti, na dlhej a neznámej ceste, ale nezradíme sväté Dieťa, ktoré zostúpilo z nebies!'
Mesiáš! Sen každého pravého Izraelitu! Môj sen! A bol na svete! A bol v judejskom Betleheme, ako to bolo predpovedané... !
* Pozri Mich 5, 1.*
Vypytoval som sa, držiac pri srdci svojho syna, na ďalšie a ďalšie podrobnosti a hovoril som: ,Počúvaj, Elizeus! Pamätaj si to! Ty ho určite uvidíš.' Ja som mal päťdesiat rokov a už som nedúfal, že ho uvidím... ani som nedúfal, že budem žiť tak dlho, aby som ho mohol vidieť ako dospelého muža... Elizeus... sa mu už nemôže pokloniť. . . "
Starček sa opäť rozplače. Ale pozviecha sa. Povie: „Traja mudrci hovorili láskavo a trpezlivo a opísali ťa v tvojej svätosti Dieťaťa, i matku a otca... Bol by som s nimi strávil celú noc... Ale Elizeus mi zaspal v náručí. Rozlúčil som sa s troma mudrcmi a sľúbil som im, že budem mlčať, aby som zabránil možnému udaniu, a tým im neuškodil. Ale Holubici som v spálni porozprával všetko, a to bolo pre nás slnkom v nešťastiach, ktoré nasledovali. Potom sme sa dozvedeli o vraždení. .. a celé roky som nevedel, či si sa zachránil. Teraz to viem. Ale iba ja, pretože Eliza je mŕtva, Elizeus tu nie je a Holubica nepochopí šťastnú správu... Ale viera v Božiu moc, ktorá už vtedy bola živá, sa stala dokonalou od toho dávneho večera, keď traja muži rôznej rasy vydali svedectvo o Božej moci tým, že sa spojili skrze hlasy hviezd a hlasy svojich duší na ceste k Bohu, aby sa poklonili jeho Slovu."
„A tvoja viera bude odmenená.
7
Teraz počúvajte.
Čo je viera? Podobá sa tvrdému, niekedy maličkému palmovému semienku a spočíva v stručnej vete: ,Boh jestvuje.' Je živená jediným tvrdením: ,Videl som ho.' Taká, ako bola Abrahámova viera vo mňa skrze slová troch mudrcov z Východu. Taká, ako bola viera nášho ľudu od najstarších patriarchov, podávaná z jedného pokolenia na druhé, od Adama na jeho potomstvo, od Adama, hriešnika, ktorý však veril, keď povedal: ,Boh jestvuje. A my jestvujeme, pretože on nás stvoril. A ja som ho poznal.' Taká, ako bola viera, čoraz dokonalejšia, lebo sa stále viac zjavovala, ktorá prišla neskôr a je naším dedičstvom, žiariaca božskými prejavmi, anjelskými zjaveniami, svetlom Ducha. Vždy však bola malým zrniečkom v porovnaní s Nekonečnom. Maličkým zrnkom. Ale keď zapustila korene, rozrazila tvrdú kôru živočíšnosti s jej pochybnosťami a sklonmi, zvíťazila nad škodlivými bylinami vášní, hriechov, nad plesňou malomyseľnosti, nad hryzením zla, nad všetkým. Dvíha sa v srdciach, rastie, vystiera sa k slnku, k nebu, stúpa, vystupuje... kým sa nezbaví obmedzení tela a nesplynie v Bohu, v jeho dokonalom poznaní, kým sa ho úplne nezmocní, presahujúc život i smrť, v opravdivom Živote.
Kto má vieru, má cestu Života. Kto verí, nemýli sa. Vidí, pozná, slúži Pánovi a má večnú spásu. Desatoro je pre neho životne dôležité a každé prikázanie z neho je pokladom, ktorým si zdobí svoju budúcu korunu. Pre neho je spásou prísľub Vykupiteľa. Nezáleží na tom, či veriaci zomrel predtým, než som prišiel na zem. Jeho viera ho robí takého ako sú tí, ktorí sa teraz ku mne približujú s vierou a láskou. Zosnulí spravodliví budú skoro jasať, pretože ich viera čoskoro dostane odmenu. Keď splním vôľu svojho Otca, pôjdem a poviem: ,Poďte!' A všetci, ktorí zomreli vo viere, vystúpia so mnou do Pánovho kráľovstva.
Nech je vaša viera ako palmy vašej krajiny, zrodené z malého semienka, ale s takou silnou vôľou rásť a rásť rovno, takže zabudli na zem a zamilovali sa do slnka, hviezd a oblohy. Majte vieru vo mňa. Verte v to, v čo verí len veľmi málo ľudí v Izraeli. A ja vám sľubujem, že dostanete nebeské kráľovstvo skrze odpustenie dedičného hriechu a skrze spravodlivú odmenu všetkým, čo sa riadia v živote mojím učením, ktoré je najpríjemnejšou dokonalosťou dokonalého Božieho Desatora.
8 Zostanem medzi vami dnes a zajtra, lebo máme svätú sobotu, a odídem na svitaní dňa po sobote. Kto je zarmútený, nech príde ku mne! Kto má pochybnosti, nech príde ku mne! Kto si želá Život, nech príde ku mne! Bez obáv, pretože ja som Milosrdenstvo a Láska."
Ježiš širokým gestom požehnania prepustí svojich poslucháčov, aby sa mohli navečerať a odísť na odpočinok. Chystá sa odísť, keď si akási starenka, doteraz skrytá v rohu uličky, razí cestu zástupom, ktorý chce ešte zostať s Učiteľom. Za prekvapených výkrikov ľudí si pokľakne k Ježišovým nohám a volá silným hlasom: „Buď požehnaný! Nech je požehnaný aj Najvyšší, ktorý ťa posiela! A požehnané lono, ktoré ťa porodilo, pretože ono je lonom viac než ženy, keď ťa mohlo nosiť!"
S jej hlasným volaním splynie výkrik muža: „Holubica! Holubica! Ó! Ty vidíš! Ty rozumieš! Ty hovoríš rozumne a spoznávaš Pána! Ó, Bože! Boh mojich otcov! Boh Abraháma, Izáka a Jakuba! Boh prorokov! Boh Jána, proroka! Bože! Bože môj! Syn Otca! Kráľ ako Otec! Spasiteľ poslušný Otcovi! Boh ako Otec a môj Boh, Boh tvojho služobníka! Buď požehnaný, milovaný, nasledovaný a velebený naveky!"
A starý predstavený synagógy skĺzne na kolená vedľa svojej starkej, objíme ju ľavou rukou, pritisne si ju k srdcu, zohne sa a pomôže sa zohnúť aj starenke, aby pobozkali Spasiteľovi nohy. Výkriky radosti všetkého ľudu sú také živé, že zavibrujú kmeňmi stromov a vyplašia holuby, ktoré už odpočívali vo svojich hniezdach. Teraz z nich vylietajú a krúžia nad Engadi, akoby chceli rozšíriť nad celým mestom dobrú zvesť, že Spasiteľ je medzi jeho múrmi.