437. Ježiš sa rozpráva s matkou
15. máj 1946
1 Neviem, či je večer tej istej soboty. Viem, že vidím Ježiša a Máriu sedieť na kamennej lavičke pri dome, pri dverách do jedálne, z ktorej vychádza slabé svetlo olejovej lampy postavenej pri dverách. Lampa bliká vo vzduchu striedavo väčšími či menšími plamienkami, ako keby dýchala. Je to jediné svetlo v ešte bezmesačnej noci. Svetielko preniká do záhrady, osvecuje úzky pruh zeme predo dvermi a stráca sa na prvom ružovom kríku v záhone. To málo svetla však postačuje, aby osvietilo profily dvoch spojených v dôvernom rozhovore za pokojnej noci, nasýtenej vôňou jazmínu a iných letných kvetov.
Rozprávajú sa o príbuzných... o Jozefovi Alfejovom, ešte stále zaťatom, o Šimonovi, nie veľmi odvážnom vo svojom vyznaní viery a ovládanom bratom, ktorý vystupuje ako prvý medzi bratmi a je vo svojich názoroch autoritatívny a tvrdohlavý, ako bol jeho otec. Je to veľká Máriina bolesť, ktorá by chcela, aby všetci jej synovci boli učeníkmi jej Ježiša...
Ježiš ju utešuje a aby ospravedlnil bratranca, poukazuje na jeho silnú izraelskú vieru: „Vieš, že je to prekážka? Ozajstná prekážka. Pretože všetky formulky a predpisy tvoria prekážku pre prijatie mesiášskej idey v jej pravde.
2
Je ľahšie obrátiť pohana, pokiaľ jeho duch nie je úplne skazený. Pohan uvažuje a vidí znateľný rozdiel medzi svojím Olympom a mojím kráľovstvom. Ale Izrael... najvzdelanejšia časť Izraela... ťažko prijíma novú myšlienku... ! "
„A predsa základ je stále ten istý!"
„Áno. Je to stále to isté Desatoro, sú to stále tie isté proroctvá. Ale človek ich prekrútil. Vzal ich z nadprirodzených sfér, kde boli, a zniesol ich na pozemskú rovinu, do svetského ovzdušia, a zmenil ich svojou ľudskou prirodzenosťou... Mesiáš — duchovný kráľ veľkého kráľovstva, ktoré sa volá kráľovstvo Izraela, pretože Mesiáš sa narodil z kmeňa Izraela, ale správnejšie je nazývať ho kráľovstvo Krista, pretože Kristus sústreďuje v sebe to najlepšie z Izraela, súčasného i minulého, a vo svojej dokonalosti Boha-Človeka ho povznáša — Mesiáš nemôže byť pre nich človek mierny, chudobný, neusilujúci o moc a bohatstvo, poslušný tým, ktorí nám vládnu v dôsledku Božieho trestu, pretože v poslušnosti je svätosť, ak poslušnosť neoslabuje veľký Zákon. A preto možno povedať, že ich viera pôsobí proti pravej viere.
3
Týchto tvrdohlavcov presvedčených, že sú spravodliví, je veľa... v každej spoločenskej vrstve... a aj medzi mojimi príbuznými a apoštolmi. Ver mi, matka, že ich zaťatosť uveriť v moje umučenie spočíva v tomto. Ich mylné hodnotenia sú v tomto... Aj ich tvrdošijnosť považovať pohanov za modlárov neberúc do úvahy človeka, ale ducha človeka, toho ducha, ktorý má iba jediný pôvod a ktorému by Boh chcel dopriať iba jediný údel: nebo. Pozri na Bartolomeja. . . Je toho príkladom. Výborný, múdry, ochotný urobiť všetko, aby mi preukázal úctu a potechu... Ale pred — nehovorím pred nejakou Aglae ani pred nejakou Syntychou, ktorá je už kvetom v porovnaní s úbohou Aglae, ktorú len pokánie obnovuje z blata na kvet —, ale ani pred dievčaťom, biednym dievčaťom, ktorého údel vzbudzuje súcit a ktorého inštinktívna cudnosť priťahuje obdiv, neopadá jeho odpor voči pohanom a ani môj príklad ho nepremôže. Ani moje slová, že som prišiel pre všetkých."
„Máš pravdu. Ba práve Bartolomej a Judáš z Kariotu najviac odporujú, dvaja najvzdelanejší, alebo aspoň učený Bartolomej a Judáš z Kariotu, ktorý neviem do akej vrstvy presne patrí, ale ktorý je opojený a presýtený ovzduším chrámu. Ale... Bartolomej je dobrý, a jeho odpor sa dá ešte ospravedlniť. Judáš. . . nie. Počul si, čo povedal Matúš, keď išiel úmyselne do Tiberiady... A Matúš je znalec života, predovšetkým takého života... Správna je aj pripomienka Jakuba Zebedejovho: ,Ale kto dáva Judášovi toľko peňazí?' Pretože taký život stojí... Chudera Mária Šimonova!"
Ježiš urobí známe gesto rukami, ktorým vyjadrí: „Takto to je..." A povzdychne.
4
Potom povie: „Počula si? Rimanky sú v Tiberiade... Valéria mi nič neoznámila. Ja to však musím vedieť skôr, než sa vydám znova na cestu. Chcem, aby si išla so mnou na nejaký čas do Kafarnauma, mamka... Potom sa sem vrátiš, ja pôjdem na hranice Sýrofenicie a vrátim sa rozlúčiť sa s tebou prv než pôjdem do Judey, tvrdohlavej ovce Izraela..."
„Synu, zajtra večer pôjdem ja... Vezmem so sebou Máriu Alfejovu. Aurea pôjde k Šimonovi Alfejovmu, lebo by sa to neobišlo bez kritiky, keby tu zostala s vami pár dní... Taký je svet... A ja pôjdem... Najprv do Kány a potom odídem na svitaní a zastavím sa u matky Salome Šimonovej. Po západe slnka opäť vyrazím a do Tiberiady prídeme ešte za svetla. Pôjdem do domu učeníka Jozefa, pretože za Valériou chcem ísť ja osobne, a keby som išla k Jane, chcela by ísť ona... Nie. Ja, matka Spasiteľa, budem v jej očiach iná ako učeníčka Spasiteľa. a nepovie mi nie. Neboj sa, Synu môj!"
„Nebojím sa. Len ma trápi tvoja námaha."
„Ó! Pre spásu duše! Čo je to ani nie dvadsať míľ v dobrom ročnom období?"
„Bude to aj morálna záťaž. Prosiť... možno byť pokorená..."
„Maličkosť, ktorá prejde. Ale duša zostane!"
„Budeš ako stratená lastovička v skazenej Tiberiade... Vezmi si so sebou Šimona."
„Nie, Synu môj. Iba my dve, dve úbohé ženy... Ale dve matky a dve učeníčky. Teda dve veľké morálne sily... Prídem skoro. Dovoľ mi ísť... Len ma požehnaj."
„Áno, mamka. Celým svojím srdcom Syna a celou svojou mocou Boha. Choď a anjeli nech ťa sprevádzajú na ceste."
„Ďakujem, Ježišu.
5
Nuž poďme dnu. Musím vstať na svitaní, aby som pripravila všetko pre tých, čo odchádzajú, i pre tých, čo zostanú. Prednes modlitbu, Synu...“
Ježiš i Mária vstanú a spolu sa pomodlia Otče náš... Potom vojdú do domu, zavrú dvere... svetlo zhasne a utíchnu všetky ľudské hlasy. Počuť len ševelenie vánku v lístí a jemný žblnkot prameňa vody...