Maria Valtorta 609.
(Mt 27, 33 - 58; Mk 15, 22 - 45; Lk 23, 33 – 52; Jn 19, 17 - 39)
27. marec 1945
1 Štyria svalnatí muži, ktorí mi vzhľadom pripadajú ako Židia, a Židia väčšmi hodní kríža než odsúdenci, určite rovnakej kategórie ako tí, čo bičovali, vyskočia z chodníka na miesto popravy. Majú oblečené krátke tuniky bez rukávov a v rukách držia klince, kladivá a povrazy, ktoré výsmešne ukazujú trom odsúdeným. Dav sa zmieta v krutom ošiali.
Stotník ponúkne Ježišovi amforu, aby sa napil omamného znecitlivejúceho nápoja, zmes vína s myrhou. Ale Ježiš ju odmietne. Zato obidvaja lotri si z nej riadne upijú. Potom amforu so širokým hrdlom postavia na veľký kameň na okraji vrcholu.
2 Odsúdeným prikážu vyzliecť sa. Obidvaja lotri sa vyzlečú bez akéhokoľvek ostychu. Naopak, bavia sa na tom a robia obscénne gestá smerom k davu a najmä k skupine kňazov v žiarivobielych ľanových rúchach, ktorí sa postupne vrátili na nižšie voľné priestranstvo, aby tak využili svoje postavenie. Ku kňazom sa pridali dvaja či traja farizeji a ďalšie vplyvné osobnosti, ktorých spája nenávisť. Vidím známe osoby, ako farizejov Johanana a Izmaela, zákonníka Sadoka, Héliho z Kafarnauma...
Kati ponúknu odsúdeným tri handry, aby si ich oviazali okolo slabín. Lotri si ich berú za najohavnejších nadávok. Ježiš, ktorý sa pre mučivé bolesti rán vyzlieka pomaly, handru odmietne. Azda si myslí, že si bude môcť ponechať krátke spodné nohavice, ktoré mal aj pri bičovaní. No keď mu povedia, že si musí vyzliecť i tie, natiahne ruku, aby si od katov vyžobral handru a zahalil svoju nahotu. Je naozaj Ponížený až tak, že si od zločincov musí pýtať kus handry.
Mária to však zbadala a sňala si z hlavy svoj dlhý jemný biely závoj, ktorý jej pod tmavým plášťom zahaľoval hlavu a do ktorého už vyronila veľa sĺz. Zložila si ho dolu bez toho, aby si odhrnula plášť, podá ho Jánovi, aby ho dal Longinovi a on jej Synovi. Stotník ho vezme bez námietok a keď vidí, že Ježiš stojí obrátený nie k davu, ale na stranu, kde nie sú ľudia a chystá sa už úplne vyzliecť, podá mu matkin závoj. Ježiš ho spozná. Jeho chrbát je zbrázdený podliatinami, pľuzgiermi, krváca z otvorených rán alebo z tmavých chrást. Ježiš si niekoľkokrát ovinie závoj okolo panvy, dobre si ho utiahne, aby mu nespadol... A na závoj, ktorý bol doteraz zmáčaný len slzami, padajú prvé kvapky krvi, pretože mnohé rany, na ktorých sa ledva utvorili zrazeniny, sa opäť otvoria, keď sa zohne vyzuť si sandále a odložiť si šaty. A krv začne znova tiecť.
3 Teraz sa Ježiš obráti k davu. Tak je vidieť, že aj hruď, ruky i nohy má celé došľahané od úderov bičmi. Vo výške pečene má obrovskú modrinu a pod ľavým rebrovým oblúkom sedem jasných a výrazných pásov, ukončených siedmimi malými seknutiami, krvácajúcimi vo fialovom kruhu... surový úder bičom do veľmi citlivej oblasti bránice. Kolená, pomliaždené z opakovaných pádov, ktoré sa začali hneď po zajatí a skončili sa na Kalvárii, sú čierne od krvných podliatin, otvorené v jabĺčku a zvlášť na pravom je rozsiahla krvácajúca rana.
Zástup sa mu zborovo vysmieva:
*Pozri Ž 45, 3; Pies 5, 10 - 16; Nm 12; Dt 24, 9.*
„Ó, Krásavec! Najkrajší z ľudských synov! Jeruzalemské dcéry ťa zbožňujú..." A spustia v tóne žalmu: „Môj milý je bielunký a rumenný, vyniká medzi desaťtisícmi. Jeho hlava je zlato, rýdze zlato, jeho kučery sťa riasy na datli, čierne jak havrany. Jeho oči sú sťa holúbätá nad bystrinami vôd, v mlieku sa kúpavajú a na brehu sedia. Jeho líca sťa hriadky balzamu, na ktorých pučia vonné byliny. Jeho pery sťa ľalie, z ktorých prvá myrha steká. Jeho ruky sťa váľky zo zlata, posiate drahokamami z Taršiša. Jeho hruď, to výtvor zo slonovej kosti, povykladaný zafirmi. Jeho nohy sťa mramorové stĺpy, čo stoja na podnožiach zo zlata. Postavou je sťa Libanon, nádherný ako cédre. Jeho ústa sú presladké a všetko na ňom je pôvabné."
A rehocú sa a ešte vykrikujú: „Malomocný! Malomocný! Vari si smilnil s nejakou modlou, keď ťa Boh takto potrestal? Reptal si proti svätým Izraela ako Mária, Mojžišova sestra, že ťa tak potrestal? Ó, ó! Dokonalý! Ty si Boží Syn? Ale nie! Si bastard Satana! On, Mamona, aspoň mocný a silný. Ty... si bezmocný a odporný kus handry!"
4 Lotrov priviazali na kríže a odniesli ich na ich miesta, jedného vpravo, druhého vľavo, takto vzhľadom na miesto určené pre Ježiša. Kričia, nadávajú, hrešia, preklínajú. Zvlášť vtedy, keď kríže donesú k jamám a mykajú nimi, takže sa im povrazy zarezávajú do zápästí, ich rúhanie proti Bohu, proti Zákonu, Rimanom a Židom je pekelné.
Na rade je Ježiš. Natiahne sa na drevo krotko. Obidvaja lotri sa natoľko búrili, že na nich nestačili štyria kati a museli im prísť pomôcť držať ich vojaci, aby lotri neodkopli svojich mučiteľov, ktorí im zväzovali zápästia. Na Ježiša však pomoc nepotrebujú. Uloží sa a položí hlavu tam, kde mu kážu, aby ju položil. Roztvorí náruč, ako mu povedia, aby urobil, vystrie nohy, ako mu rozkážu. Staral sa jedine o to, aby mal dobre upevnený závoj. Teraz sa jeho dlhé štíhle biele telo vyníma na tmavom dreve a na žltkastej zemi.
5 Dvaja kati sa mu posadia na hruď, aby ho pevne udržali. A uvažujem, koľký tlak a bolesť musel zakúšať pod tou ťarchou... Tretí mu chytí pravú ruku a jednou rukou ju drží v prvej časti predlaktia a druhou za končeky prstov. Štvrtý, ktorý už v ruke drží dlhý štvorhranný špicatý klinec, ukončený okrúhlou plochou hlavou vo veľkosti starodávnej mince, sa pozerá, či diera už urobená v dreve zodpovedá spojeniu kĺbu vretennej a lakťovej kosti na zápästí. Je to v poriadku. Kat priloží špic klinca k zápästiu, zodvihne kladivo a zasadí prvý úder.
Ježiš, ktorý mal až doteraz zavreté oči, pri prenikavej ostrej bolesti vykríkne, kŕčovite sa stiahne a roztvorí oči zaplavené slzami. Musí zakúšať ukrutnú bolesť. . . Klinec preniká a trhá svaly, žily, nervy, drví kosti. . . Mária odpovie na výkrik svojho mučeného Syna zavzlykaním, ktoré znie ako plač zabíjaného baránka, ohne sa ako zlomená a hlavu si drží v dlaniach. Ježiš už nekričí, aby ju nemučil. Ale údery pokračujú, systematické, drsné nárazy železa o železo... a keď si uvedomíme, že ich dostáva živý úd. . .
Pravá ruka je pribitá. Prejdú k ľavej. Diera nezodpovedá zápästiu. A tak vezmú povraz, priviažu mu ho na ľavé zápästie a ťahajú, až mu vykĺbia ruku v ramene a natrhnú šľachy a svaly, okrem toho, že mu roztrhajú kožu, dorezanú už od povrazov, ktorými bol zviazaný pri zajatí. Aj druhá ruka musí trpieť, pretože sa reflexívne sťahuje a diera okolo jej klinca sa zväčšuje. Ruku natiahli sotva na začiatok zápästia, k dlani. Vzdávajú sa a pribíjajú, kde môžu, to znamená medzi palec a ostatné prsty, práve do stredu dlane. Tu klinec vniká ľahšie, ale s omnoho väčšou bolesťou, pretože musí preťať dôležité nervy, takže prsty zostanú nehybné, kým prsty na pravej ruke sa naťahujú a chvejú, čo svedčí o ich životaschopnosti. Ale Ježiš už nekričí, iba jemne zachrčí cez pevne zovreté pery a slzy bolesti padajú na drevo a odtiaľ na zem.
6 Teraz sú na rade nohy. Kúsok viac než dva metre od konca kríža je malý výčnelok, sotva postačujúci na jednu nohu. Pritiahnu naň nohy, aby zistili, či miera vyhovuje. Keďže výčnelok je trocha nižšie a nohy naň dosiahnu len sťažka, naťahujú úbohého Mučeníka za členky. Drsné hrboľaté drevo kríža mu tak rozodiera rany na tele, pohne aj korunou, ktorá mu pri posunutí vytrháva ďalšie vlasy a hrozí, že spadne. Jeden z katov mu ju úderom päste opäť zatlačí do hlavy.
Teraz tí, čo sedeli na Ježišovej hrudi, vstanú a premiestnia sa mu na kolená, pretože Ježiš mimovoľne trhne nohami, keď zbadá na slnku zaligotať sa dlhočizný klinec, dvakrát taký dlhý a dvakrát taký široký ako klince použité na pribitie rúk. Zaťažia svojou váhou jeho doudierané kolená a tlačia na úbohé dotlčené nohy, kým druhí dvaja kati pribíjajú jednu nohu na druhú, čo je omnoho ťažšie, lebo sa usilujú stĺcť dva priehlavkové kĺby dohromady.
Hoci sa snažia nohy udržať nehybné tak, že ich držia za členky a za prsty a opierajú ich o výčnelok, jednako spodná noha vibráciou klinca vykĺzne a klinec musia vytiahnuť,
* MV opravila na strojopisnej kópii výraz musia vytiahnuť na musia vytiahnuť a vymeniť polohu, teda položiť dolu pravú nohu a hore ľavú. *
lebo hoci už vnikol do mäkkých častí a prebodol pravú nohu, musia ho zatĺcť trochu viac do stredu. A udierajú, udierajú, udierajú. … Počuť iba hrozné údery kladiva o hlavu klinca, pretože celá Kalvária má natiahnuté oči a uši, aby zachytila pohyby a zvuk a aby sa z toho mohla tešiť...
Nad ostrým buchotom do železa sa vznáša tlmený nárek holubice, Máriine zachrípnuté vzlyky. Pri každom údere sa skláňa nižšie a nižšie, ako keby kladivo pribíjalo ju, matku mučeníčku. A nechýba veľa, aby ju mučenie nezdrvilo. Ukrižovanie je ukrutné. Bolesťou sa vyrovná bičovaniu, ale je krutejšie na pozeranie, pretože človek vidí, ako sa klinec stráca v živom tele, ale na druhej strane trvá kratšie, kým bičovanie človeka svojou dĺžkou úplne vysilí.
Pre mňa agónia v Getsemanskej záhrade, bičovanie a ukrižovanie sú najkrutejšie momenty. Odhaľujú mi celé umučenie Krista. Smrť mi prináša úľavu, pretože si poviem: ,Skončilo sa to!' Ale toto utrpenie nie je koncom. Je začiatkom nových utrpení.
7 Teraz kríž vlečú k jame a ten podskakuje po nerovnom teréne a otriasa úbohým Ukrižovaným. Dvíhajú ho, ale tým, čo ho dvíhajú, dvakrát vykĺzne a padne. Prvýkrát dopadne rovno, druhýkrát na svoje pravé rameno, čo Ježišovi zapríčiní trpké muky, pretože spôsobené otrasy šklbnú všetkými jeho doráňanými údmi.
Ale keď konečne vložia kríž do jamy, skôr než ho upevnia kameňmi a zeminou, kníše sa na všetky strany, takže úbohé telo, visiace na troch klincoch, sa ustavične posúva a musí ukrutne trpieť. Celá váha tela sa presúva dopredu a dolu, rany po klincoch sa zväčšujú, najmä na ľavej ruke a tiež sa zväčšuje i otvor na nohách a krv vyteká silnejšie. A ak krv na nohách tečie po prstoch, po dreve kríža a potom na zem, tak krv z rúk mu steká najskôr po predlaktí, pretože v danej polohe sú zápästia vyššie než podpazušie, a ďalej v pramienkoch cez podpazušie, po bokoch až po pás. Keď sa kríž pred upevnením kníše, posunie sa aj koruna, pretože hlava narazí dozadu a hrubý uzol tŕňov, ktorým je pichľavá koruna ukončená, sa mu zabodne do šije, potom mu zasa koruna spadne do čela a škriabe a škriabe bez milosti.
Konečne je kríž upevnený a je už len trýzeň z visiaceho tela. Postavia i lotrov, ktorí v zvislej polohe kríža začnú kričať, akoby im zaživa sťahovali kožu pre mučivú bolesť spôsobenú povrazmi, zarezávajúcimi sa im do zápästia, až im sčernejú ruky a navrú žily ako povrazy.
Ježiš mlčí, zato dav nie. Ba znova spustí svoj pekelný rev.
Teraz má vrchol Golgoty svoju trofej a svoju čestnú stráž. Na najvyššom mieste je Ježišov kríž (strana A).
* Pozri náčrt v (10) 608.14.*
Na strane B a C sú kríže lotrov. Okolo vrcholu stojí polovica stotiny vojakov so zbraňou pri nohách; uprostred tohto kruhu ozbrojených mužov je desať pešiakov, ktorí hrajú v kocky o šaty odsúdených. Medzi Ježišovým krížom a krížom po pravej strane stojí Longinus. Vyzerá, akoby Kráľovi Mučeníkovi držal čestnú stráž. Druhá polovica vojakov je na ľavom chodníku a na dolnej plošine. Sú v pohove, pripravení zasiahnuť v prípade potreby na rozkaz Longinovho pomocníka. Vojaci sú takmer úplne ľahostajní k tomu, čo sa deje. Iba niekto občas zdvihne tvár k ukrižovaným.
8 Zato Longinus všetko zvedavo a so záujmom pozoruje, porovnáva a v duchu súdi. Porovnáva ukrižovaných, osobitne Krista, s divákmi. Jeho prenikavému zraku neujde ani jedna podrobnosť. A aby videl lepšie, rukou si zacláňa oči pred slnkom.
Vskutku, slnko je také zvláštne. Má žltočervenú farbu ohňa. Potom zrazu akoby oheň zhasol kvôli veľkému mračnu čiernemu ako smola, čo sa vynorí spoza hrebeňov judejských hôr a uháňa rýchlo po oblohe, až zmizne za ďalšími horami. A keď sa slnko opäť objaví, je také prudké, že oči ho len ťažko znesú.
Pri pozorovaní Longinus zbadá tesne pod medzou Máriu, upierajúcu svoju utrápenú tvár na Syna. Zavolá jedného z vojakov hrajúcich v kocky a povie mu: „Ak matka so synom, ktorý ju sprevádza, chce vystúpiť, nech príde. Doveď ju a pomôž jej."
A Mária s Jánom, považovaným za „syna" vystupuje po schodoch vyhĺbených, myslím, v tufe, prechádza cez kordón vojakov a ide k päte kríža, trochu nabok, aby ju Ježiš videl i ona jeho.
Zástup ju ihneď zahrnie tými najhanebnejšími urážkami. Pripája ich k nadávkam chrleným na Syna. Ale ona, s chvejúcimi sa odkrvenými perami, sa len usiluje potešiť svojho Syna, so zmučeným úsmevom, pohlcujúcim slzy, ktoré žiadna sila vôle nemôže zadržať v očiach.
9 Ľudia, počnúc kňazmi, zákonníkmi, farizejmi, saducejmi, herodiánmi a im podobnými, sa zabávajú tým, že vytvorili akúsi okružnú promenádu — vystúpili po strmej ceste a prejdú po návrší až na jeho koniec a zostúpia po druhej ceste alebo opačne. A keď prechádzajú po úpätí vrcholu, po druhom priestranstve, nezabudnú akoby na poctu počastovať Umierajúceho rúhačskými slovami. Všetka hanebnosť, surovosť, nenávisť a šialenstvo, ktoré ľudia vôbec dokážu vyriecť jazykom, vychádza v prúdoch z ich pekelných úst. Najzúrivejší sú príslušníci chrámu a farizeji im napomáhajú.
„Nuž teda? Ty, Spasiteľ ľudského rodu, prečo sa nezachrániš? Opustil ťa tvoj kráľ Belzebul? Zaprel ťa?" kričia traja kňazi.
A skupina Židov: „Ty, veď neuplynulo ani päť dní, čo si nechal pomocou diabla prehovoriť Otca... ach, ach! že ťa oslávi, ako to, že mu nepripomenieš, aby dodržal svoj sľub?"
A traja farizeji: „Rúhač! Hovoril, že iných zachraňuje s Božou pomocou! A sám seba nemôže zachrániť! Chceš, aby sme ti uverili? Tak urob zázrak. Už nemôžeš, čo? Teraz máš ruky priklincované a si nahý."
A saduceji a herodiáni vravia vojakom: „Dajte pozor na čary, vy, čo ste si vzali jeho odev! Je v nich pekelné znamenie!"
Zástup zborovo kričí: „Zostúp z kríža a uveríme ti. Ty, čo zboríš chrám... Šialenec...! Pozri naň, slávny a svätý chrám Izraela. Je nedotknuteľný, ó, ty rúhač! A ty umieraš."
Ostatní kňazi: „Rúhač! Ty a Boží Syn? Zostúp teda stadiaľ. Zasiahni nás bleskom, ak si Boh. Nebojíme sa ťa a pľujeme na teba."
Iní prechádzajú okolo a potriasajú hlavami: „Vie len plakať. Zachráň sa, ak je pravda, že si Vyvolený!"
Vojaci: „Tak sa zachráň! Spáľ na popol tento naskrz skazený kraj! Áno! Ste najskazenejšia časť ríše, židovská zberba. Urob to! Rím ťa postaví na Kapitol
*Kapitol (Colis Capitolinus) je jeden zo siedmich pahorkov, na ktorom bol postavený Rím. Pôvodne bol centrom náboženského života, s chrámom zasväteným bohovi Jupiterovi — pozn. prekl.*
a bude ťa uctievať ako boha!"
Kňazi a ich komplici: „Ramená žien boli sladšie než ramená kríža, všakže? Ale pozri, už sú tam pripravené prijať tvoje... (a vyslovia nehanebné slovo). Máš tu celý Jeruzalem, aby ti robil dohadzovača." A pískajú ako kočiši.
Ďalší hádžu kamene: „Premeň ich na chlieb, ty, čo rozmnožuješ chleby." Iní napodobňujú prevolávanie na slávu z Kvetnej nedele a s krikom hádžu konáre: „Prekliaty ten, kto prichádza v mene diabla! Prekliate jeho kráľovstvo! Sláva Sionu, ktorý ho odsekne od živých!"
Jeden farizej sa postaví pred kríž, päsťou ukáže parohy a povie: „Povedal si: ,Zverujem ťa Bohu zo Sinaja.'
*Pozri v(2) 109.12 a (2) 126.10. *
Teraz ti Boh zo Sinaja pripravuje večný oheň. Prečo nezavoláš Jonáša, aby ti poskytol dobrú službu?"
Ďalší: „Neznič kríž údermi svojej hlavy. Musí poslúžiť tvojim nasledovníkom. Celá légia zomrie na tvojom dreve, to ti prisahám na Jahveho. A prvého tam zavesím Lazára. Uvidíme, či ho potom vytiahneš zo smrti.“
„Áno! Áno! Poďme k Lazárovi. Ukrižujeme ho z druhej strany kríža." Hovoria pomaly ako papagáje a napodobňujú Ježiša: „Lazár, priateľ môj, poď von! Porozväzujte ho a nechajte ho odísť!"
„Nie! Hovorieval Marte a Márii, svojim ženám: ,Ja som vzkriesenie a život.' Ha! Ha! Ha! Vzkriesenie nemôže zahnať smrť a život umiera!"
10 „Aha, tam je Mária s Martou. Spýtame sa, kde je Lazár, a pôjdeme ho vyhľadať." Pristúpia k ženám a arogantne sa ich spýtajú: „Kde je Lazár? V paláci?"
Mária Magdaléna vykročí dopredu — kým ostatné ženy, ktorým sa vyhrážajú, utečú dozadu za pastierov —, vo svojej bolesti nadobudne starú odvahu zo svojho hriešneho obdobia a povie: „Choďte. V dome už nájdete rímskych vojakov a päťsto ozbrojencov z mojich pozemkov, ktorí vás vykastrujú ako starých capov, určených na pokrm pre otrokov pri žarnovoch."
„Nehanebnica! Takto hovoríš s kňazmi?"
„Rúhači! Ničomníci! Zlorečení! Obráťte sa! Za chrbtom máte, ja ich vidím, pekelné plamene."
Zbabelci sa obrátia, naozaj prestrašení, také rozhodné je Máriino tvrdenie; ale hoci nemajú za chrbtom plamene, majú za sebou špicaté rímske kopije. Pretože Longinus dal rozkaz a polovica stotiny vojakov, ktorá bola v pohove, zaujala bojové postavenie a prvých, na ktorých naďabia, bodajú do zadkov. Tí sa s výkrikmi rozutekajú a päťdesiat vojakov uzavrie ústia oboch ciest a rozostaví sa na ochranu voľného priestranstva. Židia nadávajú, ale Rím je silnejší.
Magdaléna si znova stiahne závoj, ktorý si pri odpovedi osočovateľom nadvihla, a vráti sa na svoje miesto. Ostatné ženy sa k nej pridružia.
11 Ale lotor z ľavej strany pokračuje v urážkach zo svojho kríža. Akoby chcel zhrnúť rúhanie tých druhých, všetky ich opakuje a napokon ukončí: „Zachráň seba i nás, ak chceš, aby ti uverili. Ty si Kristus? Si blázon! Svet patrí prefíkancom a Boh neexistuje. Ja existujem. Toto je pravda a mne je dovolené všetko. Boh...? Táraniny! Aby nás držali nakrátko. Nech žije naše ja! Iba ono je kráľom a bohom!"
Druhý lotor, po pravej strane, ktorému Mária stojí takmer pri nohách a hľadí na ňu vari viac než na Krista, už chvíľu plače, šepká „matka", a povie: „Mlč. Ani teraz sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na taký istý trest? Prečo urážaš toho, kto je dobrý? Pritom jeho muky sú ešte väčšie než naše. A neurobil nič zlého."
Ale druhý lotor naďalej zlorečí.
12 Ježiš mlčí. Od námahy zapríčinenej polohou tela, horúčkou, stavom srdcovocievneho a dýchacieho systému, následkom veľmi surového bičovania a hlbokej úzkosti, ktorá vyústila do potenia krvou, lapá po dychu a pokúša sa nájsť úľavu odľahčením ťarchy nohám tým, že sa silou paží vzopne na rukách. Azda to robí aj preto, aby prekonal kŕč, ktorý mu už zviera nohy a prezrádza sa chvením svalov. Rovnaké chvenie však badať i vo svalstve paží, ktoré namáhané touto polohou musia byť už na koncoch zmrznuté, pretože krv vyššie neprúdi a len ťažko sa dostáva k zápästiam a potom z nich kvapká z otvorov po klincoch, takže v prstoch už neobieha krv. Najmä na ľavej ruke sú už nehybné, ohnuté smerom k dlani ako prsty mŕtvoly. Aj na prstoch nôh sú zreteľné prejavy útrap. Osobitne palce, azda preto, že ich nervy sú menej zranené, sa hýbu nahor a nadol a roztvárajú sa.
Obrovská bolesť trupu sa prejavuje v rýchlom, únavnom, ale nie hlbokom pohybe, ktorý neprináša úľavu. Rebrá, samy osebe široké a vysoké, pretože stavba tohto tela je dokonalá, sú od polohy, ktorú telo zaujíma a od opuchu pľúc, ktorý sa už určite vnútri vytvoril, nadmerne roztiahnuté. A predsa neuľahčia pri dýchaní, hoci celé brucho svojím pohybom pomáha pri pohybe bránici, ktorá stále väčšmi meravie.
Hromadenie krvi a dusenie sa zväčšujú z minúty na minútu, ako to ukazuje modrá farba na spodku červených pier zapálených horúčkou i červenofialové pásy sfarbujúce krk pozdĺž navretých krčných žíl a tiahnuce sa až k lícam, spánkom a ušiam, kým nos je tenký a bez krvi a oči zapadnuté v mŕtvolne bledom kruhu, lebo tam nestiekla krv z koruny.
Pod ľavým rebrovým oblúkom vidieť, ako tlčie srdce, nepravidelne, ale silne, a občas vidno hlboké záchvevy bránice od vnútorného kŕča, ktoré prezrádza aj natiahnutie kože, nakoľko sa len na tom úbohom doráňanom a umierajúcom tele ešte môže vôbec natiahnuť.
Tvár má už výzor, aký vidíme na fotografiách sindonu (Turínskeho plátna), s nosom napuchnutým a vykriveným na jednu stranu. Podobnosť zväčšuje aj od opuchu takmer zavreté pravé oko. Zato ústa má otvorené, s ranou na hornej pere, z ktorej je už samá chrasta.
Zo straty krvi musí byť veľmi smädný, lebo aby si zvlažil jazyk, intuitívne pije kvapky svojho potu, sĺz, ale aj krvi, ktoré mu stekajú z čela až na fúzy. . .
Tŕňová koruna mu bráni oprieť sa o drevo kríža, aby si pomohol vzoprením rúk a odľahčil tak váhu nohám. Celý chrbát aj s driekom je ohnutý smerom von, od panvy nahor sa neopiera o kríž, takže celé takto zavesené telo visí dopredu.
13 Židia zatlačení za otvorené priestranstvo neprestávajú urážať a nekajúci lotor opakuje ich urážky sťa ozvena.
Druhý lotor, ktorý sa so stále rastúcim súcitom pozerá na matku a plače, ho ostro zahriakne, keď počuje, že do urážok zahrnul aj ju.
„Mlč. Pamätaj, že i ty si sa narodil zo ženy. A uváž, koľko sa naše matky kvôli svojim synom naplakali. A boli to slzy hanby... pretože my sme zločinci. Naše matky zomreli... Chcel by som poprosiť matku o odpustenie... Ale budem môcť? Bola to svätica... Zabil som ju bolesťami, ktoré som jej spôsoboval... Ja som hriešnik... Kto mi odpustí? Matka, v mene tvojho umierajúceho Syna, prihovor sa za mňa."
Matka na chvíľu zodvihne svoju strápenú tvár a pozrie sa na neho, na tohto nešťastníka, ktorý cez spomienku na svoju matku a rozjímaním o Ježišovej matke dospel k ľútosti, a zdá sa, akoby ho pohladila svojím pohľadom holubice.
Dizmas sa rozplače ešte mocnejšie. A to rozpúta ešte väčší výsmech zástupu i jeho druha. Zástup huláka: „Výborne! Vezmi si ju za svoju matku. Tak bude mať dvoch synov zločincov!" A lotor pridá: „Miluje ťa, lebo si menšia kópia jej miláčika."
14 Ježiš prehovorí po prvýkrát: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia!" Táto modlitba u Dizmasa prekoná všetok strach. Odváži sa pohliadnuť na Krista a povie: „Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. Je spravodlivé, aby som tu trpel. Ale dožič mi milosrdenstvo a pokoj po tomto živote. Raz som ťa počul hovoriť a, hlupák, odmietol som tvoje slovo. Teraz to ľutujem. A ľutujem svoje hriechy pred tebou, Synu Najvyššieho. Verím, že prichádzaš od Boha. Verím v tvoju moc. Verím v tvoje milosrdenstvo. Kriste, odpusť mi v mene tvojej matky a v mene tvojho najsvätejšieho Otca."
Ježiš sa obráti a pozrie naňho s hlbokým súcitom a na bolesťou zmučených ústach sa rozžiari ešte stále krásny úsmev. Povie: „Hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji."
Kajúci lotor sa uspokojí a keďže už nepozná modlitby, ktoré sa naučil ako dieťa, opakuje ako strelnú modlitbu zvolanie: „Ježiš Nazaretský, židovský Kráľ, zmiluj sa nado mnou; Ježiš Nazaretský, židovský Kráľ, dúfam v teba; Ježiš Nazaretský, židovský Kráľ, verím v tvoje božstvo." Druhý zotrváva vo svojom rúhaní.
15 Obloha sa stále viac zatemňuje. Teraz sa mračná len sťažka roztvoria, aby umožnili slnku preniknúť. Ba naopak, kopia sa na seba v stále hustejších olovených vrstvách, bielych, zelenkavých, vzájomne sa prelínajú a rozpájajú podľa rozmarov studeného vetra, ktorý sa občas prudko preženie po oblohe, zavše sa spustí k zemi a potom znova utíchne. A ovzdušie je viac dusné a mŕtve, keď ustane, ako keď sa rýchlo preháňa, reže a zavýja.
Svetlo, predtým nadmerne jasné, sa sfarbuje do zelena. Tváre nadobúdajú čudesný výraz. Vojaci — predtým v ligotavých helmách a brnení, ktoré sú teraz v tom zelenkavom svetle a pod popolavou oblohou matné — majú drsné, akoby vytesané siluety. Židia, väčšinou tmavej pleti, s tmavými vlasmi i bradou, vyzerajú ako utopenci, také žlté majú tváre. Ženy, vo svojej bezkrvnej bledosti ešte zvýraznenej tým podivným svetlom, vyzerajú ako sochy vytesané z bledobelasého snehu.
Ježiš je smrteľne bledý, akoby začínal rozklad jeho tela, ako keby bol už mŕtvy. Hlava mu začína padať na hruď. Sily mu rýchlo ubúdajú. Napriek horúčke, ktorá ho spaľuje, sa celý chveje. Vo svojej slabosti šepká meno, ktoré mal predtým len v hĺbke svojho srdca: „Mamka! Mamka!" Šepká ho ticho, len v povzdychu, akoby už bol v počiatočnom delíriu, zabraňujúcom mu nepovedať to, čo by vôľa nechcela povedať. A Mária zakaždým urobí nezadržateľný pohyb a vystrie k nemu ruky na pomoc.
Krutí ľudia sa vysmievajú z tých kŕčov umierajúceho i tej, ktorá ich s ním prežíva. Kňazi a zákonníci znova pristúpia bližšie, až za pastierov, ktorí sú na nižšej plošinke. A keďže vojaci ich chcú odstrčiť, zareagujú: „Sú tu tí Galilejčania? Aj my tu budeme, lebo musíme overiť, či sa spravodlivosť vykonala až do konca. A z diaľky v tomto zvláštnom svetle nemôžeme vidieť."
Vskutku, mnohí si začínajú uvedomovať to zvláštne svetlo, ktoré zahaľuje svet, a niektorých sa zmocňuje strach. Aj vojaci poukážu na tmavý kužeľ na oblohe, čierny ako tabuľa, ktorý sa dvíha ako borovica spoza vrcholca hory. Vyzerá ako vodná smršť. Dvíha sa, dvíha, až sa zdá, že tvorí stále tmavšie oblaky, akoby to bola sopka chrliaca dym a lávu.
A práve v tomto súmračnom svetle naháňajúcom strach Ježiš dáva Márii Jána a Jánovi Máriu.
* Ako to vopred ohlásil v (8) 540.2/3. Ak je Ján daný najsvätejšej Panne, ako je jej zverený i celý ľudský rod, tak najsvätejšia Panna Mária môže byť daná Jánovi, pretože on sa podobá Ježišovi, ako sa zdôrazňuje v (1) 49.11, (2) 90.4 (posledné riadky), (2) 101.2, (2) 106.7, (3) 222.5, (7) 494.7, (8) 508.2.*
Skloní hlavu, pretože matka pristúpila bližšie ku krížu, aby ho lepšie videla, a povie: „Žena, hľa, tvoj syn! Synu, hľa, tvoja matka!"
Po týchto slovách, ktoré sú Ježišovým testamentom, Máriina tvár nadobudne ešte utrápenejší výraz. On totiž už nemá nič, čo by dal svojej matke, iba človeka. On, ktorý z lásky Človeka ju zbavuje Človeka-Boha, zrodeného z nej. Ale úbohá matka sa snaží plakať len ticho, lebo nemôže, nemôže neplakať... Kvapky sĺz stekajú napriek všetkému úsiliu ich zadržať, aj keď sa jej na ústach objaví útrpný úsmev pre jeho útechu...
Ježišove útrapy sa prehlbujú stále viac. A svetlo sa stále viac vytráca.
16 A v tomto šere morského dna sa spoza Židov vynoria Nikodém a Jozef a povedia: „Ustúpte!"
„Nemožno. Čo chcete?" spýtajú sa vojaci.
„Prejsť. Sme Kristovi priatelia."
Hlavy kňazov sa otáčajú. „Kto sa odvažuje vyhlásiť sa za priateľa vzbúrenca?" pýtajú sa rozhorčení kňazi.
Jozef rozhodne povie: „Ja, Jozef z Arimatey, Starší, vznešený člen veľrady, a so mnou Nikodém, vodca Židov."
„Kto je na strane vzbúrenca, je vzbúrenec."
„A kto je na strane vrahov, je vrah, Eleazar Ananiášov. Žil som spravodlivo. Teraz som starý a smrť mám nablízku. Nechcem sa stať nespravodlivým, zatiaľ čo nebo už ku mne zostupuje a s ním i večný Sudca."
„A ty, Nikodém! To sa čudujem!"
„Ja tiež. A to jednému: že Izrael je natoľko skazený, že už nevie rozoznať Boha."
„Hnusíš sa mi."
„Uhni teda a nechaj ma prejsť. Nežiadam nič iné."
„Aby si sa ešte viac poškvrnil?"
„Ak som sa nepoškvrnil, keď som stál pri vás, už ma nič nepoškvrní. Vojak, mešec pre teba a povolenie prejsť." A podá najbližšiemu desiatnikovi mešec s peniazmi a voskovú tabuľku.
Desiatnik si ju prezrie a povie vojakom: „Nechajte týchto dvoch prejsť."
Jozef s Nikodémom pristúpia k pastierom. Neviem ani, či ich Ježiš v tej stále hustejšej hmle, a k tomu očami už temer zastretými agóniou, vidí. Ale oni ho vidia a plačú, nedbajúc na ľudské ohľady, napriek tomu, že kňazi sa na nich vyrútia svojimi urážkami.
17 Bolesti sú stále silnejšie. Telo sa začína napínať v prvých kŕčoch a každý pokrik zástupu ich zostruje. Odumieranie svalov a nervov sa šíri od zmučených končatín k trupu, čoraz viac sťažuje dýchanie, zoslabuje sťahy bránice a spôsobuje nepravidelné údery srdca. Farba Kristovej tváre prechádza striedavo od veľmi silnej ohnivej červene do zelenkavej bledosti umierajúceho od straty krvi. Pery sa pohybujú len veľmi namáhavo, pretože nadmerne namáhané svaly krku a samotnej hlavy, ktoré veľakrát pôsobili ako páka pre celé telo pritlačením na priečne drevo kríža, šíria kŕče aj do čeľustí. Hrdlo, napuchnuté od zdurených krčných tepien, určite bolí a šíri opuch aj na jazyk, ktorý je zväčšený a pohybuje sa pomaly. Chrbát aj vo chvíľach, keď ho kŕče neskrúcajú do úplného oblúka od šije po bedrá, ktoré sa opierajú ako krajné body o drevo kríža, sa ohýba čoraz viac dopredu, pretože údy stále väčšmi oťažievajú ťarchou odumierajúceho tela.
Ľudia to všetko vidia len málo a zle, pretože svetlo má farbu tmavého popola a iba tí, čo sú pri päte kríža, môžu vidieť dobre.
18 Ježiš v istom okamihu ovisne, celý nahnutý dopredu a dolu, akoby už bol mŕtvy. Nedychčí, hlava mu nehybne visí dopredu, telo od bokov nahor je oddelené od kríža a vytvára uhol s jeho ramenami.
Mária vykríkne: „Je mŕtvy!" Tragický výkrik, šíriaci sa tmavým ovzduším. Ježiš skutočne vyzerá ako mŕtvy.
Odpovie jej ďalší ženský výkrik a v skupine žien vidím zmätok. Potom odíde asi desať ľudí, ktorí čosi podopierajú. Ale nevidím, kto takto odchádza. Hmlisté svetlo je veľmi slabé. Akoby všetko bolo ponorené do hustého mračna sopečného popola.
„To nie je možné!" kričia kňazi a Židia. „To len predstierajú, aby sme odišli preč. Vojak, bodni ho kopijou! Je to dobrý liek, ako mu prinavrátiť hlas!" A keďže to vojaci neurobia, letí ku krížu hromada kameňov a hrúd, zasiahnu Mučeníka a dopadnú i na panciere Rimanov.
Liek, ako ironicky vravia Židia, vykoná zázrak. Nejaký z kameňov istotne trafil a zasiahol azda ranu na ruke alebo i na hlave, pretože mierili vysoko. Ježiš bolestne zastoná a preberie sa. Hrudník znova začne namáhavo dýchať a hlava sa opäť kníše sprava doľava, keď hľadá miesto, kde by mohla spočinúť, aby trpela menej, no nachádza len väčšiu bolesť.
19 S veľkou námahou sa Ježiš ešte raz vzoprie na zmučených nohách a nachádza silu vo svojej vôli, jedine v nej.
* Ježiš bol „povznesený nad hriechom skrze svoju vlastnú vôľu", ako sám vyhlásil na konci v (9) 567.19, a „z vlastnej slobodnej vôle" sa obetoval „dajúc sa za pokrm a nápoj", ako povie Peter v (10) 641.2. Opustenosť od Otca, ktorá sa teraz stáva absolútna (ako čítame o niekoľko riadkov ďalej) a ktorá mu ponechá iba silu vlastnej vôle Človeka, je predvídaná a zdôvodnená v poznámkach v (1) 59.5, (5) 317.3 a viackrát v texte Diela, napríklad v (5) 317.4/6, (10) 602.17 a (10) 603.4. Trápi to i matku v (10) 612.17/18. *
Ustrnie na kríži, vzpriami sa, akoby bol zdravý vo svojej plnej sile, pozdvihne tvár a so široko roztvorenými očami pozrie na svet, ktorý sa mu rozprestiera pod nohami, na vzdialené mesto, ktoré sotva vidno ako nejasnú bielobu v hmle, a na čierne nebo, z ktorého zmizla každá stopa po modrej farbe a svetle. A do tohto uzavretého, zatiahnutého a nízkeho neba, podobného obrovskej tmavej tabuli, zvolá mocným hlasom, keď prekonal silou vôle a potrebou duše bariéru strnulých čeľustí, opuchnutého jazyka a opuchnutého hrdla: „Eloi, Eloi, lamma šebakteni!" (takto to počujem vysloviť).
*Mt 27, 46 Kolem třetí hodiny zvolal Ježíš mocným hlasem: „Eli, Eli, lema sabachthani?“,to jest: ‚Bože můj, Bože můj, proč jsi mě opustil?‘ *
Musí sa cítiť na pokraji smrti a úplne opustený od nebies, aby takýmto hlasom priznal opustenosť od Otca.
Ľudia sa zasmejú a posmievajú sa mu. Urážajú ho: „Boh nevie, čo s tebou urobiť! Boh diablov preklial!"
Iní kričia: „Uvidíme, či ho príde zachrániť Eliáš, ktorého volá."
Iní zasa: „Dajte mu trocha octu, nech si prepláchne hrdlo. To prospieva hlasu! Eliáš i Boh, lebo nie je jasné, koho ten blázon chce, sú ďaleko... To chce silný hlas, aby ho počuli!" A rehocú sa ako hyeny či diabli.
Ale žiadny vojak mu nepodá ocot, ani z neba nik nepríde, aby ho potešil. Je to osamelá, úplná, krutá, aj nadprirodzene krutá agónia veľkej Obety.
Lavína bezútešnej bolesti, ktorá ho už trápila v Getsemani, sa vracia. Vracajú sa vlny hriechov celého sveta, aby zrazili topiaceho sa Nevinného a potopili ho vo svojej horkosti. Predovšetkým sa vracia pocit, ktorý trýzni viac ako samotný kríž a vháňa do zúfalstva viac než akékoľvek iné mučenie, že Boh ho opustil a že modlitba k nemu nestúpa. . .
Nastávajú posledné muky. Tie, ktoré urýchľujú smrť, lebo vytláčajú posledné kvapky krvi z pórov, lebo trhajú posledné tkanivá srdca, pretože sa končí to, čím sa začalo prvé poznanie tejto opustenosti, nastáva smrť. Pretože toto bola prvá príčina, na čo zomrel môj Ježiš, ó, Bože, ktorý si ho postihol za nás! Po tvojom opustení a pre tvoje opustenie čím sa stane človek? Buď bláznom, alebo mŕtvym. Ježiš sa nemohol stať bláznom, pretože jeho inteligencia bola božská a duchovná, akou inteligencia skutočne je, zvíťazila nad všetkým tým trápením, ktorým ho Boh postihol. Stal sa teda mŕtvym. Mŕtvym, najsvätejším Mŕtvym, najnevinnejším Mŕtvym. Je Mŕtvy ten, ktorý bol Život. Zabitý tvojím opustením a našimi hriechmi.
20 Tma je ešte hustejšia. Jeruzalem sa úplne stratil. I svahy samotnej Kalvárie akoby už nejestvovali. Vidno iba vrchol, ktorý temravy ako keby držali hore sústredením jediného posledného zvyšku svetla a kládli ho s jeho božskou trofejou ako obetu na hladinu z tekutého ónyxu, aby ho videli milujúci i nenávidiaci.
A z tohto svetla, ktoré už ani nie je svetlom, prichádza clivý hlas Ježiša: „Žíznim!"
Vskutku fúka vietor, ktorý i zdravých ľudí vysmädí. Ustavične fúkajúci silný vietor je plný prachu, studený a naháňa strach. Myslím na to, aké kŕčovité bolesti musel svojou prudkosťou a burácaním spôsobovať Ježišovým pľúcam, srdcu a hrtanu, jeho zmrznutým, zmučeným, doráňaným údom. Veru, úplne všetko sa spojilo, aby trýznilo Mučeníka.
Jeden vojak podíde k nádobe, do ktorej prisluhovači katov naliali ocot so žlčou, aby svojou horkosťou zväčšil vylučovanie slín odsúdencov. Zoberie špongiu namočenú do tekutiny, nastokne ju na tenkú, no pevnú trstinu, ktorá je tam už pripravená, a podá ju Umierajúcemu.
Ježiš sa dychtivo natiahne za približujúcou sa špongiou. Vyzerá ako vyhladované dieťa hľadajúce matkin prsník.
Mária to vidí a určite jej napadne táto myšlienka, lebo povzdychne a oprie sa o Jána: „Ó! Nemám ani len kvapku sĺz, čo by som mu mohla dať... Ó, prsia moje, prečo neroníte mlieko? Ó, Bože, prečo, prečo nás tak opúšťaš? Urob zázrak pre moje Stvorenie! Kto ma pozdvihne, nech mu utíšim smäd svojou krvou, keďže mlieko nemám ....?“
Ježiš, ktorý si sŕkol trpký a horký nápoj, odvráti hlavu, otrávený jeho odpornou chuťou. Istotne musí, okrem iného, pôsobiť ako žieravina na zranené a popraskané pery.
21 Odtiahne sa, vysilene klesne, opustí sa. Celá ťarcha tela tlačí na nohy a dopredu. Doráňané končatiny znášajú krutú bolesť, lebo pod váhou už ochabnutého tela sa rany roztvárajú. Nebadať ani najmenší pohyb, ktorý by uľahčil tejto bolesti. Od panvy nahor sa telo odpojilo od dreva a tak ostalo.
Hlava mu visí dopredu tak ťaživo, až sa zdá, že krk má na troch miestach preliačiny: pri hrdle, ktoré je úplne vpadnuté, a z oboch strán kývača hlavy.
*MV uvádza latinský výraz sternocleidomastoideus, kývač, ohýbač hlavy, hlavný sval krku, ktorý hýbe celou hlavou — pozn. prekl.*
Dýchanie je stále ťažšie a prerušované. Je to väčšmi nepravidelné chrčanie než dýchanie. Občasný záchvat bolestného kašľa vynesie na pery naružovelú penu. Intervaly medzi výdychmi sú stále dlhšie. Brucho sa už nehýbe. Len hrudník sa ešte nadvihuje, ale veľmi namáhavo, s ťažkosťami. Zlyhávanie pľúc sa prehlbuje stále viac.
Volanie je stále slabšie, až sa zmení na nárek malého dieťaťa: „Mamka!" A úbohá zašepká: „Áno, poklad môj, tu som." A keď pre zakaľujúci sa zrak prehovorí: „Mamka, kde si? Už ťa nevidím. Aj ty ma opúšťaš?“ — a už to nie sú slová, ale šepot, ktorý sotva počuje ten, kto skôr srdcom než sluchom vníma každý vzdych Umierajúceho —, matka odpovie: „Nie, nie, Synu! Ja ťa neopustím! Počuješ ma, drahý... Mamka je tu, je tu... a trápi sa jedine tým, že nemôže prísť tam, kde si ty..."
Sú to muky... Ján bez zábran plače. Ježiš musí ten plač počuť. Ale nepovie nič. Myslím, že pre blížiacu sa smrť hovorí ako pri blúznení a ani nevie, čo hovorí, a žiaľ, ani nevníma matkinu útechu a lásku milovaného apoštola.
Longinus - ktorý náhle zanechal svoj postoj v pohove, s rukami skríženými na hrudi a raz so zohnutou jednou, raz s druhou nohou, aby si uľavil v dlhom čakaní v stoji teraz stojí vzpriamene v pozore, ľavú ruku má na meči, pravú podľa predpisu vystretú pri boku, akoby stál na schodíkoch cisárskeho trónu, a nechce sa nechať premôcť dojatiu. Jeho tvár sa však mení v úsilí ovládnuť emócie a v očiach sa mu zalesknú slzy, ktoré zadrží len jeho železná disciplína.
Ostatní vojaci, ktorí hrali v kocky, prestali s hrou, postavili sa, nasadili si helmy, ktoré používali na zamiešanie kociek, a stoja mĺkvi, pozorní v skupine pri schodíkoch vytesaných do tufu. Ostatní sú v službe a nemôžu zmeniť postoj. Vyzerajú ako sochy. Ale jeden z tých, čo sú najbližšie k Márii a počuje jej slová, precedí niečo cez zuby a skloní hlavu.
22 Mĺkve ticho. Potom v úplnej tme zreteľne zaznejú slová: „Všetko je dokonané!" A vzápätí čoraz ťažšie chrčanie, so stále dlhšími prestávkami medzi zachrčaním.
Čas plynie v tomto skľučujúcom rytme. Život sa navracia, keď vzduch prerazí drsné dychčanie Umierajúceho... Život prestáva, keď už tento bolestný zvuk nepočuť... Človek trpí, keď ho počuje... a trpí, i keď ho nepočuje... Povie si: „Stačilo už toho utrpenia!" a povie si: „Ó, Bože! Nech to nie je posledný výdych."
Všetky Márie plačú s hlavami sklonenými až k zemi. Ich plač počuť dobre, pretože teraz celý zástup zmĺkol, aby načúval chrčaniu Umierajúceho.
Opäť ticho. A potom prosba, vyslovená s nekonečnou nežnosťou vo vrúcnej modlitbe: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha!"
Opäť ticho. I chrčanie slabne. Je to sotva slabý dych obmedzený na pery a hrdlo.
A hľa, posledný Ježišov kŕč. Ukrutný kŕčovitý záchvat, ktorý ako keby chcel odtrhnúť telo pribité troma klincami od dreva, prebehne trikrát od nôh po hlavu, prejde všetkými úbohými zmučenými nervami; trikrát mu zvláštne nadvihne brucho a opustí ho po tom, čo ho roztiahne, akoby mu prevrátil vnútornosti, a ono opadne a spľasne ako vyprázdnené; nadvihne, nafúkne a vtiahne mu hrudník tak silno, že koža sa prepadne pomedzi napnuté rebrá, pod kožou sa znovu objavia a roztvoria rany po bičovaní; kŕč mu zvráti hlavu prudko dozadu a tá tvrdo narazí na drevo raz, dva razy, tri razy; všetky svaly tváre stiahne do jediného kŕča, prehĺbi vykrútenie úst doprava, doširoka roztvorí a roztiahne viečka, pod ktorými vidno krúžiť očné gule a objaví sa očné bielko. Celé telo sa napne; pri poslednom z troch kŕčov je ako napnutý luk, chveje sa, strašné vidieť, a potom pretne vzduch mohutný výkrik, nemysliteľný z takého znivočeného tela, „mocný hlas", o ktorom hovoria evanjeliá,
*Pozri Mt 27, 50; Mk 15, 37. K nemu bude prirovnaný „mocný výkrik" v (10) 619.10.*
ktorý je prvou časťou slova „mamka"... A viac už nič...
Hlava mu klesne na hruď, telo dopredu, chvenie ustane a zastaví sa dych. Vydýchol.
23 Zem odpovie na výkrik Zabitého strašidelným zaburácaním. Akoby z tisíc obrích poľníc zaznie jediný zvuk a tomuto hroznému akordu odpovedajú izolované noty, trhajúce blesky, ktoré križujú oblohu všetkými smermi a dopadajú na mesto, na chrám, na dav... Myslím, že niektorí ľudia sú zasiahnutí bleskami, pretože tie bijú priamo do zástupu. Blesky sú jediným občasným svetlom, ktoré umožňuje vidieť. A hneď nato, kým ešte trvajú salvy bleskov, zem sa zachveje vo víre cyklónu. Zemetrasenie a veterná smršť splynú vedno, aby potrestali rúhačov apokalyptickým trestom. Vrchol Golgoty sa vlní a poskakuje ako tanier v ruke blázna vo vlnitých a trhavých otrasoch, ktoré lomcujú troma krížmi tak divoko, akoby ich chceli prevrátiť.
Longinus, Ján a vojaci sa chytajú kade-tade, aby nepadli. Ján jednou rukou silno oblapí kríž a druhou podopiera Máriu, ktorá sa mu schúlila na srdce od bolesti a potácania. Ostatní vojaci, najmä tí na strane klesajúceho svahu, sa museli stiahnuť do stredu, aby ich nezhodilo dolu strminou. Lotri revú od hrôzy, dav kričí ešte viac a chcel by uniknúť. Ale nemôže. Ľudia padajú jeden na druhého, navzájom po sebe šliapu, padajú do trhlín zeme, zraňujú sa, kotúľajú sa dolu svahom, sú ako zbláznení.
Zemetrasenie a veterná smršť sa zopakujú tri razy a potom zavládne úplná nehybnosť mŕtveho sveta. Iba blesky, ale už bez hromobitia, križujú ešte oblohu a osvecujú výjav Židov utekajúcich na všetky strany, s rukami vo vlasoch alebo natiahnutými dopredu či zdvihnutými k nebu, ktorému sa doposiaľ vysmievali a z ktorého majú teraz strach. Tma sa zmierni prísvitom svetla, umocneného aj mĺkvym magnetickým blýskaním, ktoré umožňuje vidieť, že mnohí zostali na zemi, mŕtvi či v mdlobách, neviem. Vo vnútri hradieb horí jeden dom a plamene sa dvíhajú rovno v nehybnom vzduchu a vrhajú jasný červený plameň na šedivozelenú atmosféru.
24 Mária zdvihne hlavu z Jánovej hrude a pozrie sa na svojho Ježiša. Zavolá na neho, lebo v tom slabom svetle a s úbohými očami plnými sĺz ho temer nevidí. Zavolá trikrát: „Ježiš! Ježiš! Ježiš!" Čo je na Kalvárii, prvý raz ho zavolá menom. Napokon pri blesku, ktorý vytvoril akoby korunu nad vrcholom Golgoty, ho zbadá, nehybného, ovisnutého dopredu, s hlavou tak veľmi sklonenou dopredu a vpravo, až sa dotýka lícom ramena a bradou rebier, a pochopí. Vystrie ruky chvejúce sa v tmavom ovzduší a zakričí: „Synu môj! Synu môj! Synu môj!" Potom počúva... Má otvorené ústa, akoby chcela počuť aj nimi, podobne ako má rozšírené oči, aby videla, aby videla... Nemôže uveriť, že jej Ježiš už nie je...
Ján sa tiež pozeral, načúval a pochopil, že všetko sa skončilo. Objíme Máriu, usiluje sa ju vziať odtiaľ preč a povie: „Už netrpí."
Ale prv než apoštol dokončí vetu, Mária, ktorá pochopila, sa vymaní z objatia, otočí, zohne sa do oblúka k zemi, pritisne si ruky na oči a vykríkne: „Už nemám Syna!"
Potom sa zapotáca a spadla by, keby si ju Ján nepritúlil na srdce. Ján sa posadí na zem, aby ju lepšie podoprel na hrudi, kým ho nevystriedajú Márie, ktorým už nebráni kordón vojakov na hornom priestranstve, pretože teraz, keď sa Židia rozpŕchli, Rimania sa zhromaždili na dolnom priestranstve a komentujú udalosť.
Magdaléna si sadne na Jánovo miesto a takmer si položí Máriu na kolená, podopiera ju v náručí a na hrudi, bozkáva jej bezkrvú tvár, vyvrátenú na ubolenom ramene. Marta a Zuzana jej špongiou a plátnom namočeným do octu umývajú spánky a nozdry, kým švagriná Mária jej bozkáva ruky a volá ju utrápeným hlasom. A len čo Mária otvorí oči a obráti k nej pohľad, otupený bolesťou, prihovorí sa jej: „Dcéra, milovaná dcéra, počúvaj . .. povedz mi, že ma vidíš... Som tvoja Mária. Nepozeraj na mňa tak... !" A keď sa prvým vzdychom otvorí Máriino hrdlo a dopadnú prvé slzy, láskavá Mária Alfejova jej povie: „Áno, áno, plač... Tu so mnou, ako u mamky, moja úbohá svätá dcérka." A keď ju počuje, ako povie: „Ach! Mária! Mária! Videla si?", vzdychne si: „Áno, áno... ale... ale... dcérka, ó, dcérka...!" Nezmôže sa na iné a stará Mária Alfejova sa rozplače. Je to bezútešný plač a všetky ostatné ženy, teda Marta a Mária Magdaléna, Jánova matka i Zuzana ho sprevádzajú ako ozvena.
Ostatné zbožné ženy tam už nie sú. Myslím, že keď počuli to kvílenie žien, odišli preč a s nimi i pastieri...
25 Vojaci si pošuškávajú.
„Videl si Židov? Teraz sa báli."
„A bili sa do pŕs."
„A najvydesenejší boli kňazi!"
„Aký to strach! Zažil som už kadejaké zemetrasenia. Ale takéto ešte nikdy. Pozri, na zemi zostali samé praskliny."
„A tam sa zosunul celý kus dlhej cesty."
„A pod ňou sú telá."
„Nechaj ich. O toľko hadov menej."
„Ó, ďalší požiar. Na poli..."
„Ale je naozaj mŕtvy?"
„A nevidíš? Pochybuješ o tom?"
26 Spoza skaly sa vynoria Jozef a Nikodém. Určite sa tam uchýlili, aby sa, krytí vrchom, uchránili od bleskov. Idú za Longinom. „Chceme mŕtve telo."
„To povoľuje len prokonzul. Choďte, a to rýchlo, pretože som počul, že Židia chcú ísť do pretória, aby dostali súhlas na polámanie kostí. Nechcel by som, aby ho tak zneuctili."
„Ako to vieš?"
„Hlásenie zástavníka. Choďte. Počkám na vás."
Obidvaja sa pustia dolu strmou cestou a zmiznú.
27 Longinus pristúpi k Jánovi a pošepne mu zopár slov, ktoré som nezachytila. Potom rozkáže jednému vojakovi, aby mu podal kopiju. Pozrie sa na ženy, ktoré sa všetky venujú Márii, pomaly naberajúcej sily. Všetky sú obrátené chrbtom ku krížu.
Longinus sa postaví pred Ukrižovaného, dobre namieri kopiju a potom zasadí ranu. Široká kopija prenikne hlboko zdola hore, sprava doľava.
Ján, ktorý bojuje medzi túžbou vidieť a hrôzou z takého pohľadu, na chvíľu odvráti tvár.
„Už je to vykonané, priateľu," povie Longinus a dokončí: „Lepšie takto. Ako rytierovi. Bez lámania kostí... Tento človek bol naozaj spravodlivý!"
Z rany kvapká veľa vody a jemný pramienok krvi, ktorá sa už začína zrážať. Kvapká, povedala som. Presakuje iba z čistého rezu, ktorý zostáva nehybný, pretože keby ešte dýchal, rana by sa otvárala a zatvárala pri pohyboch hrude a brucha...
28 ... Kým na Kalvárii si všetko zachováva tento tragický vzhľad, ja sa pripájam k Jozefovi a Nikodémovi, ktorí zostupujú skratkou, aby to vykonali čo najskôr.
Sú takmer dolu, keď sa stretnú s Gamalielom. Gamaliel je strapatý, bez pokrývky hlavy, bez plášťa, nádherný oblek má špinavý od hliny a podriapaný od kríkov. Gamaliel, ktorý beží hore a pritom ťažko dýcha, s rukami vo svojich riedkych a veľmi prešedivených vlasoch staršieho muža. Prehovoria spolu bez zastavenia.
„Gamaliel! Ty?"
„Ty, Jozef? Opúšťaš ho?"
„Ja nie. Ale ako to, že si tu? A takto... ?"
„Hrozné veci! Bol som v chráme! Znamenie! Chrám je celý rozvrátený! Purpurová opona visí roztrhnutá! Svätyňa Svätých je odhalená! Padla na nás kliatba!" Vyhŕkol to a ďalej bežal na vrch ako pomätený dôkazom.
Tí dvaja hľadia za ním... pozrú na seba... a spoločne vyrieknu: „,Tieto kamene sa budú triasť pri mojom poslednom slove!' On mu to sľúbil....!“
29 Rozbehnú sa ešte rýchlejšie do mesta.
Po poliach, medzi vrchom a hradbami i ďalej, sa ešte v stále pochmúrnom ovzduší túla veľa ľudí, ktorí vyzerajú ako šialení... Výkriky, plač, bedákanie... Ktosi povie: „Jeho krv vychrlila oheň!" Iný: „Medzi bleskami sa zjavil Jahve, aby preklial chrám!" Ďalší vzdychne: „Hroby! Hroby!"
Ako Jozef vchádza do mesta, schytí jedného muža, čo udiera hlavu o múr, zavolá ho po mene a ťahá ho dozadu: „Šimon! Čo to rozprávaš?"
„Nechaj ma! Aj ty si mŕtvy! Všetci sú mŕtvi! Všetci vyšli von! A preklínajú ma."
„Zbláznil sa," povie Nikodém.
Zanechajú ho a ponáhľajú sa do pretória.
Mesto je v zajatí hrôzy. Ľudia chodia a bijú sa do pŕs. Niektorí odskakujú nabok alebo sa vyplašene otáčajú, keď za sebou počujú hlas či krok.
Keď sa pod jedným z mnohých tmavých oblúkov zjaví Nikodém, oblečený do šiat z bieleho plátna — pretože aby mohol kráčal čo najrýchlejšie, vyzliekol si na Golgote tmavý plášť —, jeden utekajúci farizej zdesene vykríkne. Keď si všimne, že je to Nikodém, zavesí sa mu na krk v nevídanom citovom výleve a kričí: „Nepreklínaj ma! Zjavila sa mi moja matka a povedala mi: ,Buď naveky prekliaty!'" A potom sa skrčí k zemi a vzdychá: „Mám strach! Mám strach!"
„Veru, všetci sa zbláznili!" vravia obaja muži.
Prišli k pretóriu. A iba tu, keď Jozef a Nikodém čakajú na prijatie u prokonzula, pochopia príčinu toľkej hrôzy. Mnohé hroby sa pri otrasoch zeme otvorili a niektorí ľudia prisahali, že videli z nich vychádzať kostry, ktoré na chvíľu znova nadobudli ľudský vzhľad, obviňovali vinníkov z bohovraždy a zlorečili im.
Opúšťam ich v átriu pretória, kde obaja Ježišovi priatelia vchádzajú bez hlúpeho odporu či strachu zo znečistenia, a
30
vraciam sa na Kalváriu. Pripájam sa ku Gamalielovi, ktorý už vyčerpaný vystupuje posledné metre. Udiera sa do pŕs a vo svojom dlhom bielom odeve postupuje, až príde na prvú z dvoch plošiniek, kde sa hodí tvárou dolu na žltú zem a vzdychá: „Znamenie! Znamenie! Povedz, že mi odpúšťaš! Povzdych, aspoň povzdych, aby som vedel, že ma počuješ a odpúšťaš mi."
Chápem, že ho považuje ešte za živého. Pochopí, až keď do neho jeden vojak strčí kopijou a povie mu: „Vstaň a mlč. Už ti nepomôže. Mal si na to myslieť skôr. Je mŕtvy. A ja, pohan, ti vravím: Ten, ktorého ste ukrižovali, bol naozaj Boží Syn!"
„Mŕtvy? Si mŕtvy? Ó...!" Gamaliel zodvihne vydesenú tvár a usiluje sa vidieť v tom súmraku až hore na vrchol. Vidí slabo, ale toľko, že Ježiš dokonal, vidí. A vidí i súcitnú skupinu utešovať Máriu a plačúceho Jána stojaceho vľavo od kríža a Longina, stojaceho vpravo, slávnostne, v úctivom postoji.
Padne na kolená, vystrie ruky a plače: „Bol si to ty! Ty si to bol! Už nemôžeme dostať odpustenie. Žiadali sme na nás tvoju krv. A ona volá do neba a nebo nás preklína... Ó! Ale ty si bol Milosrdenstvo... ! Hovorím ti, ja, zničený rabbi z Judey: ,Tvoja krv nech na nás padne zo zľutovania.' Pokrop nás ňou! Pretože iba ona nám môže vyprosiť odpustenie..." Plače. A potom, tichšie, vyznáva svoje tajné mučenie: „Mám žiadané znamenie... Ale celé stáročia duchovnej zaslepenosti sa vynárajú pred mojím vnútorným zrakom a proti mojej terajšej vôli sa dvíha hlas môjho pyšného zmýšľania minulosti... Zmiluj sa nado mnou! Svetlo sveta, daj, nech zostúpi jeden z tvojich lúčov do temnôt, ktoré ťa nepochopili! Som starý Žid verný tomu, čo som považoval za spravodlivé, a bol to omyl. Teraz som pôdou ležiacou úhorom, bez starodávneho stromu starodávnej viery, bez akéhokoľvek semena alebo stonky novej viery. Som vyprahnutá púšť. Urob zázrak, aby povstal kvietok, ktorý bude niesť tvoje meno v tomto biednom srdci starého tvrdošijného Izraelitu. Ty, Osloboditeľ, prenikni do môjho úbohého zmýšľania, ktoré je väzením formúl. Izaiáš to hovorí: ,... niesol hriechy mnohých a prihováral sa za zločincov.'
* Pozri Iz 53,12.
Ó, aj moje, Ježiš Nazaretský... “
Vstane. Pohliadne na kríž, ktorý je stále zreteľnejší vo vyjasňujúcom sa svetle, a potom odchádza zhrbený, zostarnutý, zdeptaný.
Na Kalváriu sa vracia ticho, prerývané iba Máriiným plačom. Dvaja lotri, premožení strachom, už nehovoria.
31 Behom sa vracajú Nikodém s Jozefom a vravia, že dostali povolenie od Piláta. Ale Longinus im príliš nedôveruje a pošle vojaka na koni k prokonzulovi, aby zároveň zistil, čo má urobiť s dvoma lotrami. Vojak odcvála a vráti sa s rozkazom, aby Ježiša vydal a polámal kosti dvom zločincom, podľa vôle Židov.
Longinus zavolá štyroch katov, ktorí sa zbabelo učupili pod skalu a ešte sú vystrašení z toho, čo sa udialo, a prikáže im, aby dvoch zločincov dobili kyjakmi. To sa udeje bez akéhokoľvek protestu u Dizmasa, ktorému po tom, čo mu už dobili kolená, úder namierený na srdce preruší v smrteľnom zachrčaní na perách meno Ježiš. U druhého lotra sa to deje s hrozným preklínaním. Ich chrčanie je trúchlivé.
32 Štyria kati by sa chceli postarať aj o Ježiša a sňať ho z kríža. Ale Jozef s Nikodémom im to nedovolia. Aj Jozef si vyzlečie plášť a povie Jánovi, aby tak učinil aj on a pridržal rebrík, zatiaľ čo oni vystúpia s kliešťami a sochorom.
Mária sa celá chveje, no podopieraná ženami vstane a pristúpi ku krížu.
Vojaci splnili svoju úlohu a odchádzajú. Longinus, skôr než zostúpi na dolnú plošinu, obráti zo svojho vraníka pohľad na Máriu a Ukrižovaného. Potom zaznieva už iba vzďaľujúci sa dupot kopýt po kameňoch a rinčanie zbraní o brnenie.
Z ľavej dlane už klinec vytiahli. Ruka ovísa pozdĺž tela, ktoré teraz visí napoly oddelené.
Povedia Jánovi, aby aj on vystúpil a ponechal rebrík ženám. Keď Ján vyšiel na rebrík, na ktorom bol predtým Nikodém, položí si Ježišovo rameno okolo krku a takto ho celého spusteného drží na svojom ramene, druhým ramenom ho objíme okolo pásu a pridŕža ho za špičky prstov, aby sa nedotýkal hroznej rany na ľavej ruke, ktorá je takmer otvorená. Keď vytiahnu klinec i z nôh, Ján sa poriadne namáha, aby udržal a podoprel telo svojho Učiteľa medzi krížom a vlastným telom.
Mária sa už usadila pri päte kríža, oprela sa oň chrbtom, pripravená prijať svojho Ježiša do lona.
No vytiahnuť klinec z pravej ruky je najťažšie. Napriek všetkému Jánovmu úsiliu celé telo ovísa dopredu, takže hlava klinca sa zarýva hlboko do mäsa. A keďže obaja súcitní muži mu nechcú ranu ešte zväčšovať, riadne sa pritom natrápia. Napokon sa im podarí uchopiť klinec kliešťami a pomaličky ho vyťahujú.
Ján stále drží Ježiša pod pažami, s hlavou vyvrátenou cez rameno, kým Nikodém a Jozef ho držia za stehná a pod kolenami a tak opatrne zostupujú z rebríka.
33 Keď zostúpia na zem, chceli by ho položiť na plachtu, ktorú rozprestreli na svoje plášte. Ale chce ho Mária. Roztvorila si plášť, nechala ho visieť na jednu stranu a s kolenami mierne roztvorenými vytvorila svojmu Ježišovi kolísku.
Kým sa učeníci otáčajú, aby jej dali Syna, hlava s korunou mu padne dozadu a ramená ovisnú k zemi, takže ranené ruky by sa šúchali o zem, keby ich nezadržali súcitné zbožné ženy.
Teraz je v matkinom lone... Vyzerá ako veľké unavené dieťa, ktoré celé schúlené v matkinom náručí. Mária drží pravou rukou Syna popod ramená a ľavou cez brucho, aby ho podoprela v bokoch.
Hlavu má na matkinom ramene. A ona ho volá... volá ho srdcervúcim hlasom. Potom si ho zdvihne z ramena a hladká ho ľavou rukou, chytí a vystiera mu ruky a skôr, ako ich skríži na jeho vyhasnutom lone, pobozká ich a plače nad ranami. Potom mu hladká líca, najmä na mieste, kde má modriny a opuchliny, pobozká vpadnuté oči, ústa, ktoré zostali pootvorené a vykrútené doprava.
Chcela by mu upraviť vlasy, ako to urobila s bradou, pofŕkanou krvou. Keď tak robí, narazí na tŕne. Popichá sa, keď sníma korunu, ale chce to urobiť sama jednou rukou, ktorú má voľnú, odháňajúc všetkých: „Nie, nie! Ja! Ja!" Ako keby mala v rukách nežnú hlavičku novorodenca, tak jemne ju sníma. A keď odstráni túto trýzniacu korunu, skloní sa a bozkami ošetruje všetky škrabance po tŕňoch.
Trasúcou sa rukou rozdelí rozstrapatené vlasy, upravuje ich, plače a tíško sa mu prihovára. Prstami zotiera slzy padajúce na úbohé studené a zakrvavené telo a myslí si, že by ho mohla očistiť svojimi slzami a závojom, ktorý má Ježiš ešte stále okolo bokov. Pritiahne si k sebe jeden jeho koniec a pustí sa do čistenia a osušovania svätých údov. A stále sa vracia poláskať mu tvár, potom ruky, potom pomliaždené kolená, a potom znova osúša telo, na ktoré dopadajú nespočetné slzy.
Pritom jej ruka natrafí na prebodnutý bok. Drobná rúčka ovinutá jemným plátnom takmer celá vnikne do širokého otvoru rany. Mária sa skloní, aby lepšie videla v šere, ktoré medzitým nastalo, a vidí. Vidí otvorenú hruď a srdce svojho Syna. Vtedy vykríkne. Akoby meč otvoril jej srdce. Vykríkne a potom sa zrúti na svojho Syna, ako keby bola i ona mŕtva.
34 Prídu jej na pomoc, utešujú ju. Chcú jej vziať božského mŕtveho Syna, ale keďže zvolá: „Kam, na aké miesto ťa uložím, ktoré by bolo bezpečné a hodné teba?", Jozef, sklonený v úctivej poklone, s dlaňou pritlačenou na prsia, povie: „Buď pokojná, žena! Môj hrob je nový a hoden velikána. Podarujem mu ho. A tu, Nikodém, môj priateľ, už do hrobu odniesol arómy, ktoré chce darovať on. Ale, prosím ťa, blíži sa večer, nechaj nás zavŕšiť to... Je Prípravný deň. Buď taká dobrá, ó, svätá žena!"
Aj Ján a ženy taktiež prosia v tom zmysle. A Mária si nechá odňať Syna z lona, vstane celá skľúčená a kým ho zavíňajú do plátna, vyriekne prosebne: „Ó, robte to jemne!"
Nikodém a Ján podvihnú za ramená a Jozef za nohy mŕtve telo zavinuté do plátna a spočívajúce na plášťoch, ktoré slúžia ako nosidlá. Potom schádzajú dolu po ceste.
Mária, ktorú podopiera švagriná a Magdaléna, za nimi Marta, Mária Zebedejova a Zuzana, ktoré pozbierali klince, kliešte, korunu, špongiu a trstinu, zostupujú k hrobu.
Na Kalvárii zostávajú tri kríže, z ktorých ten v strede je prázdny a ostatné dva ešte majú svoje živé skonávajúce trofeje.
35 „A teraz," hovorí Ježiš, „dávajte dobrý pozor. Ušetrím ťa opisu pochovávania, ktorý bol dobre zachytený vlani, 19. februára 1944. Použite teda tento opis
*Tento opis zodpovedá iba úvodnej časti „videnia" z 19. februára 1944, ktorého pokračovanie — znovu širšie prepísané 28. marca 1945 — je uvedené v kapitole (10) 611.*
a P. M. na jeho koniec vloží nárek Márie, ktorý som dal svojho času — 4. októbra 1944. Následne vložíš to, čo znova uvidíš. Sú to nové časti umučenia a treba ich vložiť na správne miesto veľmi starostlivo, aby nedošlo k nejasnostiam alebo aby sa niečo nevynechalo."