Kedy sa láska stáva nebezpečnou/ Svätá Angela z Foligna
Vedzte synovia, že tak ako je v láske ukryté všetko dobro a všetky zásluhy, je v nej utajené i všetko dobro a všetky dlhy trestov.
Preto, nič na svete, ani človeka, ani diabla, ani čokoľvek iné nepovažujem za tak zákerné ako (falošnú) lásku, lebo láska preniká dušu viac než čokoľvek iné a niet ničoho iného, čo by vedelo zaujať tak myseľ a preniknúť srdce ako láska?
A keby sme nemali prostriedky, ktorými možno lásku riadiť, duša by sa ľahko vystavila tisícorakým nebezpečenstvám a zasiahlo by ju spustošenie.
Toto nehovorím o zlej láske, lebo pred zlou láskou sa má mať každý na pozore, a odmietať ju ako diabolskú vec. Ale toto hovorím o dobrej, duchovnej láske, ktorá spája Boha a dušu alebo človeka s človekom.
Je zjavné, že nemožno pristupovať príliš dôverčivo ani k láske medzi Bohom a dušou: lebo ak láska ktorou horí duša k Bohu, nie je ozbrojená duchom rozlišovania, ale sa oddáva, taká láska buď čoskoro zanikne, alebo skončí tak, akoby by nemala.
Prečo láska stroskotáva?
Zaľúbil si sa?
PEKLO EXISTUJE!
Len Ježiš môže uzdraviť tvoje srdce. Svätý Albert …
Ježiš má moc ťa uzdraviť, ale musíš mu otvoriť
Svata Angela z Foligna
Je viac možností, ako sa duchovné osoby dostávajú do klamu závažnejší je ten, v ktorej ešte nieje čistá láska. Má v sebe lásku k svetu a svojvôle. Taká osoba sa dá vybičovať obdivom do horlivej zbožnosti. Začne roniť slzy, dostavia sa útechy, chvenie i volanie, ale to všetko ešte nie je čisté ba často krát falošné. Čo sa nezriadene začína, v tom nemožno ani pokračovať.
Sú taký, čo si myslia, že milujú Boha, ale len láskou slabou. Milujú ho len preto, že chcú, aby im bolo odpustené hriechy, zachránil ich pred peklom. Ale nemilujú ho pre jeho vlastnú dobrotu.
Iní milujú Boha preto, aby dostali Božské útechy. Radi sa stretávajú sa z duch. osobami – ale to pre pýchu.
Majú radi vonkajšiu poníženosť a vôbec čnosti, ale len preto, aby druhých v čnostiach prevýšili. Prajú si, aby sa nikto nepriblížil k ich dokonalosti.
V tom, že nechcú mať seberovného, pripodobňujú sa Luciferovi, ktorí tiež nechcel pripustiť, aby mu ktorékoľvek stvorenie bolo rovné.
Sú radi keď sa o nich rozšíri, že sú svätý. Aj oni sami chvália všetkých duchovných.
Kedy sa láska sa stáva sa nebezpečnou a diabolskou?
Táto nezriadená láska rastie, a ako rastie, aj túži mať to, čo miluje, alebo aspoň túži, aby milovaná osoba bola v jej blízkosti. Keď sa jej to nesplní, celá ochorie.
Keď sa táto žiadosť splní, láska sa rozrastie viac, a ako rastie, milovaný sa pretvára v milovaného, takže všetko, čo sa jemu páči, páči sa aj druhému. A čo sa druhému nepáči sa ani jemu.
Ak duša nemá dostatočné prostriedky na usmerňovanie tejto lásky, ktorá sa stále zväčšuje, a ani nemá ducha rozlišovania, láska sa nakoniec stane nezriadenou a diabolskou.
Ak milovaná osoba nemá potrebné prostriedky proti tomu nebezpečenstvu, a zasiahne ju podobný meč lásky, treba mať ešte väčší strach.
lebo vtedy si už začínajú navzájom vyzrádzať tajomstvá svojho srdca, vyznajú že ich láska je obojstranná.
Keď však príde pokušenie, rozum sa vzpiera. Keď sa láska ešte väčšmi rozhorí, rozum sa začne zatemňoavať a duch sa oslabí. Keď sa duša odchýli, začína brať veci na ľahkú váhu a dovolí si to, čo nemá. Začínajú prichádzať priestupky a nastáva pomalé opúštanie Boha.
Láska rastie ďalej, takže sa každý z nich prenesie do vôle druhého a pretvorí sa v ňu natoľko, že poslušne koná všetko, čo si druhý praje, a rozum sa už proti tomu ani neozve.
Človek je celkom osobou spútaný. A robí všetko čo si praje. Je už tak zvrátený, že ako ho milovaná osoba i vyzve na zlo. Nedokáže sa vzoprieť, a ak výzva nepríde, on sám vyzve, lebo cíti, že milovanej osobe tým urobí radosť.
Pravá modlitba a zdržanlivosť zostáva bokom. Láska sa rozhorí natoľko, že osobe ktorej ešte donedávna stačilo len vidieť a počuť milovanú osobu, sa už i to zdaámálo. Chce viac vedieť, a to aspoň to, či aj druhú osobu zasiahol taký istý šíp lásky ako ju.
Keď sa to však dozvie, už sú v nebezpečenstve obaja. Preto hovorím, že (nezriadenú) lásku považujem za niečo v najvyššej miere zákerné že je v nej utajené všetko zlo, teda pozor na diabla!
Z obavy pred zlou lásku nesmiem príliš dôverovať ani ani dobrej láske medzi dvoma ľudmi, lebo dobrá láska sa môže veľmi ľahko zvrtnúť na zlú. Aj Láska k Bohu sa môže stať zlou, ak človek nemá ducha rozlišovania a obranné zbrane. Mystické zážitky a duch. rady - Svätá Angela z Foiligna
Svätá Angela z Foligna - Pápež Benedikt XVI.
Vatikán (13. októbra, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes na Námestí sv. Petra predniesol počas generálnej audiencie nasledujúcu katechézu:
dnes by som vám chcel porozprávať o blahoslavenej ( teraz už svätá ) Angele z Foligna, veľkej stredovekej mystičke, ktorá žila v trinástom storočí. Ľudia sú obyčajne uchvátení opisom jej zážitkov zjednotenia sa s Bohom, ale len málokedy venujú pozornosť jej prvým krokom, čiže jej obráteniu a dlhej ceste z východiskového bodu, ktorým bol „veľký strach pred peklom“, až k cieľu – teda k úplnej jednote s Najsvätejšou Trojicou. Prvá časť Angelinho života mala ďaleko od ideálu Pánovej horlivej žiačky. Narodila sa okolo roku 1248 v bohatej rodine; zomrel jej otec a vychovávala ju len matka – mohlo by sa povedať dosť povrchným spôsobom. Veľmi skoro vstúpila do svetského prostredia Foligna, kde spoznala muža, za ktorého sa ako dvadsaťročná vydala a porodila mu viacero detí. Viedla trochu ľahkomyseľný život, vysmievala sa dokonca tzv. „penitentom“ – v tej dobe veľmi rozšíreným – čiže ľuďom, ktorí kvôli nasledovaniu Krista predávali svoje majetky a žili v modlitbe a pôste, v službe Cirkvi a dobročinnej láske.
Niektoré udalosti, ako napríklad kruté zemetrasenie v roku 1279, uragán a dlhotrvajúca vojna s Perugiou, spôsobili svojimi následkami mnoho utrpenia a zasiahli aj do života Angely, ktorá sa postupne začala zamýšľať nad svojimi hriechmi, až raz urobila rozhodný krok: modlí sa k svätému Františkovi, aby sa jej zjavil a bol jej poradcom pre dobrú generálnu spoveď, ktorú chce vykonať: píše sa rok 1285 a Angela pristupuje k spovedi u istého rehoľníka v San Feliciano. O tri roky neskôr dochádza na jej ceste obrátenia k ďalšiemu zvratu: rozviažu sa v podstate všetky jej citové putá. V období niekoľkých mesiacov jej umiera matka, po nej manžel a aj všetky deti. Angela sa rozhodne predať všetok majetok a v roku 1291vstúpi do tretieho rádu svätého Františka. Zomrie vo Folignu, 4. januára 1309.
Kniha svätej Angely z Foligna, v ktorej sú zozbierané všetky fakty o našej blahoslavenej, opisuje toto obrátenie a vymenúva aj jeho prostriedky: pokánie, pokora, súženia. Potom pokračuje v opise zážitkov, ktoré Angela mala od roku 1285. Spomínajúc na ne, snažila sa ich vyrozprávať prostredníctvom mnícha, ktorý ju spovedal: on ich verne zapísal a pokúsil sa ich usporiadať do rozličných etáp, ktoré nazval „kroky alebo premeny“ – nedokázal ich však zatriediť všetky (por. Il Libro della beata Angela da Foligno, Cinisello Balsamo 1990, str. 51). Nepodarilo sa mu to, pretože zážitky zjednotenia s Bohom boli pre Angelu tak totálnym zainteresovaním telesných i duchovných zmyslov, že to, čo počas týchto extáz vnímala, zostalo neskôr v jej mysli len ako „tieň“. „Naozaj som počula tie slová – hovorí po mystickom zážitku – ale to, čo som videla a vnímala, čo mi on (teda Boh) ukázal, neviem a nedokážem žiadnym spôsobom vyjadriť; aj keď by som veľmi rada odhalila všetko, čo som vnímala v slovách, ktoré som počula – zostáva tam pre mňa akási neprekonateľná priepasť. Jej spovedník sa len s veľkou námahou pokúša tieto veci zaznamenať – a to najmä kvôli jej veľkej zdržanlivosti pri opise Božích darov“ (Ibid., p. 194). K ťažkostiam, ktoré má Angela pri vyjadrovaní svojich mystických zážitkov, sa teda pripája aj ťažkosť tieto veci pochopiť – zo strany tých, čo ju počúvajú. Naznačuje to, ako jediný pravý učiteľ, Ježiš, prebýva v srdci každého veriaceho a snaží sa ho celkom získať. Takto prebýval aj v Angele, ktorá napísala jednému zo svojich duchovných synov: „Syn môj, keby si videl moje srdce, musel by si konať jedine to, čo Boh chce, pretože moje srdce je srdcom Božím a Božie srdce je zasa srdcom mojím“. Možno tu zachytiť ozvenu slov svätého Pavla: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,20).
Pozrime sa teda aspoň na niekoľko „krokov“ z bohatého duchovného putovania našej blahoslavenej. Prvý z nich bol vlastne predpokladom všetkých ostatných: „Bolo to poznanie hriechu – ako sama hovorí – po ktorom duša dostala veľký strach zo zatratenia; v tomto kroku horko zaplakala“ (Il Libro della beata Angela da Foligno, str. 39). Tento „strach z pekla“ zodpovedá druhu viery, ktorú Angela mala v čase svojho „obrátenia“; bola to ešte viera chudobná na lásku Božiu. Ľútosť, strach z pekla a pokánie otvoria Angele perspektívu bolestnej „krížovej cesty“, ktorá ju od ôsmeho po dvanásty krok postupne privedie na „cestu lásky“. Jej spovedník to opisuje takto: „Povedala mi: mala som toto zjavenie: „Po tých veciach, čo ste už zapísali, daj napísať, že ktokoľvek sa chce zachovať v milosti, nesmie odvrátiť zrak duše od Kríža - tak v radosti, ktorú mu darujem, ako aj v smútku, ktorý naňho dopustím“ (Ibid., str. 143). Ale v tejto fáze Angela ešte „necíti lásku“; hovorí: „Duša prežíva hanbu a
trpkosť, a nezažíva lásku, len bolesť“ (Ibid., str. 39) – a je nespokojná.
Angela si najskôr myslí, že by mala niečo dať Bohu, aby napravila svoje hriechy. Postupne ale pochopí, že nemá nič, čo by mu mohla darovať – že ona sama pred ním nie je „ničím“; pochopí, že nie vlastná vôľa jej získa Božiu lásku – tá jej môže ukázať len vlastnú „ničotnosť“ a „nelásku“. Ako sama povie: dokáže to len „pravdivá a čistá láska, ktorá pochádza od Boha, je v duši a spôsobuje, že človek spozná svoje chyby a Božiu dobrotu (...) Táto láska privádza dušu ku Kristovi a ona s istotou pochopí, že v ňom niet nijakého klamstva. K tejto láske nemožno primiešať nič svetské“ (Ibid., str. 124-125). Otvára sa úplne a výhradne pre túto Božiu lásku, ktorá má svoje najvyššie vyjadrenie v Kristovi: „Ó, môj Bože – modlí sa – urob ma hodnou spoznať to najvyššie tajomstvo, ktoré uskutočnila tvoja vrúcna a nevýslovná láska spojená s láskou Trojice – teda tajomstvo tvojho najsvätejšieho Vtelenia pre nás (...). Ó, nepochopiteľná láska! Nad túto lásku, ktorá spôsobila, že môj Boh sa stal človekom, aby mňa urobil Bohom, niet žiadnej väčšej lásky“ (Ibid. str. 295). Angelino srdce však stále nesie rany hriechu; aj po dobrej svätej spovedi cíti, že jej bolo odpustené, ale hrozba hriechu nepominula, je slobodná, ale stále pod vplyvom svojej minulosti, rozhrešená, ale nie bez potreby pokánia. Sprevádza ju stále myšlienka na peklo, pretože čím viac duša postupuje po ceste kresťanskej dokonalosti, o
to viac si uvedomuje nielen to, že je „nehodná“, ale aj to, že by si zaslúžila pekelný trest.
A tu, na svojom mystickom putovaní, Angela zrazu pochopí najdôležitejšiu skutočnosť: to, čo ju zachráni od jej „nehodnosti“ a od „pekelného trestu“, nebude jej „zjednotenie s Bohom“ a obsiahnutie „pravdy“, ale ukrižovaný Ježiš – „jeho ukrižovanie pre mňa“, jeho láska. V ôsmom kroku hovorí: „Ešte som však nerozumela tomu, či väčším dobrom bolo moje oslobodenie od hriechov, z pekla a moje obrátenie a pokánie, alebo jeho ukrižovanie pre mňa“ (Ibid. str. 41). Počas celej svojej namáhavej cesty k dokonalosti hovorí o nestabilnej rovnováhe medzi láskou a bolesťou. Práve preto najradšej kontempluje ukrižovaného Krista, lebo v tejto vízii vidí dokonalú rovnováhu: na kríži je Bohočlovek v najvyššom akte utrpenia, ktorý je zároveň najvyšším aktom jeho lásky. V tretej inštrukcii naša blahoslavená nalieha na túto kontempláciu kríža a vraví: „O čo čistejšie a dokonalejšie vidíme, o to dokonalejšie a čistejšie milujeme. (...) Teda čím viac vidíme Boha a človeka Ježiša Krista, o to viac sa premieňame na neho skrze lásku. (...) To, čo som povedala o láske (...) hovorím aj o bolesti: „nakoľko duša kontempluje nevýslovnú bolesť Bohočloveka Ježiša Krista, natoľko túto bolesť pocíti a v tejto bolesti sa premení“ (Ibid. p. 190-191). Treba sa stotožniť a premeniť v láske a v utrpení ukrižovaného Krista: identifikovať sa s ním. Obrátenie Angely, ktoré sa začalo svätou spoveďou v roku 1285, dozrie až vtedy, keď sa Božie odpustenie zjaví jej duši ako nezaslúžený dar lásky Otca, prameňa lásky: „Nik sa nemôže vyhovárať – hovorí – pretože každý môže milovať Boha, a on od duše nežiada nič, len to, aby ho mala rada, pretože on ju miluje a je jej láskou“ (Ibid., str. 76).
V duchovnom napredovaní Angela prechádza od konverzie k mystickej skúsenosti, teda od toho, čo možno vyjadriť k nevyjadriteľnému, a tento prechod sa uskutočňuje prostredníctvom Kríža. „Trpiaci Bohočlovek“ sa stáva jej „učiteľom dokonalosti“. Celá jej mystická skúsenosť je teda smerovaním k dokonalej „podobnosti“ s ním, a
to prostredníctvom očisťovaní a stále hlbších a radikálnejších premieňaní. Do tohto úžasného diela sa Angela vkladá celá, dušou i telom, nevyhýba sa pokániam a strastiam – od počiatku až do konca – túžiac zomrieť uprostred všetkých bolestí, ktoré vytrpel ukrižovaný Bohočlovek, aby sa mohla úplne premeniť na neho: „Ó, Božie deti – odporúčala – premeňte sa úplne na trpiaceho Bohočloveka, ktorý vás tak miloval, že za vás zomrel najpotupnejšou a nevýslovne bolestnou smrťou, najťažším a najtrpkejším spôsobom. A
to všetko len z lásky k tebe, človeče!“ (Ibid., str. 247). Toto zjednotenie znamená tiež žiť to, čo žil Ježiš: chudobu, opovrhnutie a bolesť, pretože – ako vraví – „skrze časnú chudobu duša nájde večné bohatstvá; skrze opovrhnutie a hanbu získa česť a najväčšiu slávu; prostredníctvom nemnohého pokánia, uskutočneného so zármutkom a bolesťou, dosiahne s nekonečnou sladkosťou a útechou najvyššie Dobro, večného Boha“ (Ibid., str. 293).
Od obrátenia k mystickej jednote s ukrižovaným Kristom, k nevyjadriteľnému. Je to vznešené putovanie, ktorého tajomstvom je neustála modlitba: „O čo viac sa budeš modliť – hovorí – o to viac budeš osvietený; o čo viac budeš osvietený, o to hlbšie a intenzívnejšie uvidíš najvyššie Dobro, dokonale dobré Bytie; čím hlbšie a intenzívnejšie ho uvidíš, o to viac ho budeš milovať; o čo viac ho budeš milovať, o to viac ťa to bude tešiť; a o čo viac ťa to bude tešiť, o to väčšmi ho budeš vnímať a staneš sa schopným ho chápať. Potom prídeš k plnosti svetla, keď pochopíš, že ho nemôžeš pojať“ (Ibid., str. 184).
Drahí bratia a sestry, život svätej Angely začína svetskou existenciou, značne vzdialenou od Boha. Potom však stretnutie s postavou svätého Františka a napokon stretnutie s ukrižovaným Kristom prebúdza jej dušu pre vnímanie Božej prítomnosti, pre tú skutočnosť, že len s Bohom sa život stáva skutočným životom, pretože sa stáva láskou a radosťou – i keď v bolesti zavinenej hriechom. A takto sa nám prihovára svätá Angela. Dnes nám všetkým hrozí nebezpečenstvo žiť tak, akoby Boha nebolo: zdá sa byť tak vzdialený od každodenného života. Ale Boh má tisíc spôsobov, pre každého vlastný, ako sa sprítomniť v ľudskej duši a ako ukázať, že existuje – že ma pozná a že ma miluje. A svätá Angela nás chce urobiť pozornými na tieto znaky, ktorými sa Pán dotýka našej duše – pozornými na prítomnosť Boha – aby sme tak spoznali cestu s Bohom a k Bohu, v spoločenstve s ukrižovaným Kristom. Modlime sa k Pánovi, aby nás urobil pozornými na znaky jeho prítomnosti, aby nás naučil opravdivo žiť. Ďakujem.
Generálna audiencia Benedikta XVI.: Svätá Angela z Foligna
- KTORÁ CIRKEV JE PRAVÁ?
- Satan priznáva moc Panny Márie a ruženca
- PANNA MARIA VZKRIESILA ARABA
- SPOJENÉ SRDCIA Ježiša a Márie
- Návrat do katolíckej Cirkvi - bývalý protestant Scott Hahn
- Víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie už začalo
- Výklad k modlitbe Zdravas Mária
- V čom spočíva neomylnosť pápeža?
- PEKLO EXISTUJE! Panna Mária nám ukázala peklo aby …