Svätá U R Š U L A -panna a mučenica-sviatok 21.október
Tajomná loď lásky pláva so svojou krásnou nevestou- princeznou Uršulou,pannou k svojmu zasľúbenému ženíchovi... mladému kráľovi starej Armoriky...
Ale cesty smutného osudu rozhodli inak...a z krásnej svadby lásky sa stala svadba mučenícka... krvavá...
Conan Meriadoc-kráľ Armoriky /Bretónska/
Umiera hrdinskou mučeníckou smrťou-prestrelením šípom -21.októbra r.383 v starobylom sídle Kolíne nad Rýnom Nemecko...zavraždená spolu s ostatnými pannami krveličnými divými Hunmi...
Svätá Uršuľa -panna a mučenica,sviatok 21.októbra
Dojímavý,tragický,smutný príbeh spred 1700 rokov...o nenaplnenej láske,svadbe a manželstve,ktoré nikdy nenaplnilo...Zasiahli mocné vetry,divoká morská búrka...ktorá zahnala loď až k brehom rieky Rýn...kde na nevinné,krásne panny čakali divokí,krutí pohania-krvelační Huni a pripravili pannam svadbu krvavú......princezná z Cornvalu Uršula na príkaz svojho otca, sa so svojimi družkami vydali loďou za svojimi ženíchmi do Armoriky /Bretagne/...ale osud chcel inak...zúriaca búrka a víchrica zahnala loď do severného Nemecka a núdzovo prístali pri brehoch,ktoré ovládali divokí pohania Huni...
Tí chceli nevinné panny surovo znásilniť a keď sa panny bránili,tak ich krutí pohani zabíjali,odsekávali hlavy,prebodávali mečmi a sv.Uršulu zastrelili šípom...Tak namiesto šťastnej svadby sa panny dočkali svadby krvavej...
Svätá Uršuľa, bola anglická svätica, dnes uctievaná ako patrónka uršulíniek. Súčasne je patrónkou Kolína nad Rýnom, mládeže, učiteliek a vychovávateliek.Je patrónkou vetrov...víchric...
Dátum a miesto narodenia: Veľká Británia, Spojené kráľovstvo
Dátum úmrtia: 21. októbra 383 po Kr., Kolín nad Rýnom, Nemecko
Miesto posledného odpočinku: Church of St. Ursula, Kolín nad Rýnom, Nemecko
Atribúty: šíp, zástava, loď, spoločníčky, plášť
Dnes je spomienka sv.mučenice sv.Uršuly,ktorá spolu s ostatnými pannami položila svoj život pre obranu svojej čistoty.Odvíja sa nám prastarý, smutný,tragický príbeh z konca 4.st.Británia v 4.st. bola už sčasti kresťanská,lebo už vyše 400 rokov bola provinciou rímskej ríše a Rimania doniesli kresťanskú vieru až na britské ostrovy.Vo vojne medzi panujúcim rímským cisárom Graciánom a jeho protivníkom Maximom,bojovala aj vojenská légia z Cornvalu a pomohla Maximovi k víťazstvu nad Graciánom r.383.Nový cisár sa Britom odmenil,že im dal územie Armoriky,záp. Francúzska ,dnešná Bretagne...Vojaci sa usadili v tejto oblasti,chceli tu ostať žiť a založiť si rodiny.ale nechceli si vziať pohanské ženy,tak poslali správu do Cornvalu /južné Anglicko/,kde vládol kráľ Dionotus a odkiaľ aj pochádzali oni sami,aby im poslal kresťanské mladé ženy a panny,aby sa oženili a tak tam ostali žiť.
ženích Uršule-Conan Meriadoc-kráľ Armoriky /Bretónska/
Kráľ žiadal svoju dcéru Uršulu,aby sa vydala za náčelníka Britov v Armorike...a vyzval mnohé devy,aby sa vydali za mladými vojakmi do Armoriky.Mnohé panny poznali vojakov z ich rodného Cornvalu a boli aj doma s nimi zaľúbené,ale vojna ich mládencov vyhnala až do Armoriky.Tak sa nakoniec mnohé panny rozhodli odísť a nasadli na pripravenú loď.Viedla ich princezná Ursula.Hoci Cornvall a Bretagne sú blízko,predsa sa ich očakávania nenaplnili...
Na mori sa rozzúrila hrozná búrka a hnala loď ďaleko na východ až k severným brehom Nemecka,kde nakoniec núdzovo pristáli...Ale to územie okupovali divokí Huni,ktorí panny pochytali a chceli ich hrubo znásilniť.Vyľakané panny sa bránili,tak ich krutí pohani zabíjali a mučili.Sv.Uršulu zastrelili šípom do krku a ostatné panny pozabíjali kopijami a sekerami.Márne čakali kresťanskí vojaci v Armorike na svoje budúce manželky...nedočkali sa...Iná verzia udáva,že masaker kresťanských panien sa stal až r.451,kedy Atila viedol Hunov a ničil Európu...a chcel si vziať zajatú Uršulu,ktorá divého pohana odmietla...Pozabíjané panny pochovali pri meste Kolín...a vyše 700 rokov sa o nich veľa nevedelo...Až r. 1155 pri opravách starých múrov mesta Kolín sa našli pod múrmi mnohé ľudské kosti...Kolínsky biskup Hanno sa modlieval dlho a v sne sa mu zjavila krásna panna a povedala,že je mučenica Uršula...a tie nájdené kosti sú pozostatky povraždených panien a jej... Tak sa rozšírila znova úcta svätých mučeníc po svete.
Počet panien sa chybne udáva 11 tisíc...ale pravdepodobne to bolo len 11...či 111...nakoľko vojakov v Armorike bolo viac...
A tak sa mladé panny dočkali namiesto svadby s ich mladíkmi...inej svadby...krvavej a získali korunu mučeníctva...
Tak sa zmenil aj názov poloostrova Armoriky...na Britániu -Bretagne...
Svätá Uršula od pradávna sa uvádza s nástupom chladnejšieho počasi a hlavne silných vetrov a víchric,ktoré bývajú nna jej sviatok...ako pamiatka na hrozné vetry na mori a búrku,ktorá ich zahnala až do rúk krutých vrahov-pohanov...
Býva aj opisovaná ako veterná svätica...
Na jej počesť vznikol aj mnníšsky rád Uršulínok :Uršulínky môžu byť: Rád svätej Uršule Rímska únia Rádu svätej Uršule, prípadne vzácne „Rád sestier uršulínok Rímskej únie“ Kongregácia sestier uršulíniek Marie Panny nepoškvrnenej z Gandino
Svätá Uršuľa, bola anglická svätica, dnes uctievaná ako patrónka uršulíniek. Súčasne je patrónkou Kolína nad Rýnom, mládeže, učiteliek a vychovávateliek.
Dátum a miesto narodenia: Veľká Británia, Spojené kráľovstvo
Dátum úmrtia: 21. októbra 383 po Kr., Kolín nad Rýnom, Nemecko
Miesto posledného odpočinku: Church of St. Ursula, Kolín nad Rýnom, Nemecko
Rodičia: Dionotus
Sv. Uršuľa, panna a mučenica
21.októbra
Životopisné údaje
V 4. storočí žil v Británii, v krajinke Cornubii (Cornwall) vojvoda Dionotus, ktorý, hoci Rimania vládli v tom čase nad celou krajinou, sám spravoval svoje panstvo a rímskemu cisárovi odvádzal len tribút. Svätá viera Ježiša Krista sa u Britov (ako sa v tom čase obyvatelia volali) už dávno ujala, a tak aj Dionotus bol horlivým a nábožným kresťanom.
Tento vojvoda mal dcéru menom Uršuľa, ktorá sa už od útlej mladosti vyznačovala svätým životom a vrúcnou láskou k Bohu a k panenskej nevinnosti. Jej vznešení kresťanskí rodičia sa tešili zo svojej dorastajúcej prekrásnej a zbožnej dcéry a priali si, aby sa vydala za cnostného mládenca z niektorého významného rodu, pretože otec chcel svoj kniežací trón týmto činom ešte viac upevniť a povzniesť.
No zbožná panna si priala v panenskej nevinnosti zotrvať až do smrti a svoj život jedine Bohu venovať. Na mnohé prosby svojich starostlivých rodičov nevstúpila do kláštora, ako si predtým zaumienila a na radosť milovaných rodičov vyriekla, že, ak by Božia Prozreteľnosť tak nariadila, zvolila by si za manžela udatného, cnostného a bohabojného vojvodcu Cynana Meiriadoga. Božia Prozreteľnosť však rozhodla, aby nábožná panna miesto venca nevesty nevädnúcu korunu neporušenej panny a bohatierskej mučenice získala.
V tom čase panoval, od roku 375, nad celou Rímskou ríšou cisár Gracián, najstarší syn Valentiniána I. Prívetivým spôsobom svojho panovania, ako aj zmužilosťou si spočiatku vydobyl náklonnosť u podriadených národov, ako aj u armády, ale keď kvôli rozkošiam začal zanedbávať vládne záležitosti, a u vojska začal uprednostňovať cudzích Alanov pred inými, pohŕdal tiež domácimi zvykmi a kresťanským životom – stratil lásku u všetkých poddaných.
V Británii bol veliteľom rímskeho vojska Flavius Klemens Maximus, ktorý sa nechal armádou vyhlásiť z cisára, Graciánovi vyhlásil neposlušnosť a v roku 382 vtrhol do Galie (dnešné Francúzsko), kde sa práve Gracián zdržiaval. Maximovi prialo šťastie – niekoľkokrát zvíťazil nad Graciánovým vojskom, výdatnou pomocou mu boli britské jednotky, ktoré viedol vojvodca Cynan Meiriadog. 25. augusta roku 383 bol Gracián úkladne zavraždený vlastnými vojakmi a Maximus sa stal cisárom Západorímskej ríše. Maximus, ktorý ďakoval za svoje víťazstvá aj kresťanskému vojvodcovi Cynanovi, vyhnal z Amorica (dnes Bretónsko vo Francúzsku) jeho praobyvateľov a daroval to územie Cynanovi a jeho vojakom, aby sa tam usadili.
Cynan sa teda usadil v Amoricu, založil tu novú vlasť, ktorá sa od tých čias volala Bretónskom, podľa krajiny odkiaľ prišli. Keďže nemali kresťanských žien, vyslali poverených poslov späť do Británie, aby im v rodnom kraji nahovorili za manželky kresťanské panny a priviedli ich do novej vlasti – nechceli oni, horliví kresťanskí mladíci tamojšie pohanské panny. A vojvodca Cynan požiadal skrze tých poslov o ruku dcéru vojvodu Dionota – Uršuľu, ktorá vynikala krásou duše a tela nad všetkými britskými urodzenými pannami.
Vojvodca Cynan býval v tom čase v meste Nantes a očakával, že jeho budúca nevesta príde tam, aby sa za neho vydala. Poslovia boli prijatí vľúdne a v krátkom čase vybavili svoju záležitosť – veľký počet panien súhlasil, že sa preplaví za svojimi krajanmi do novej vlasti, aby sa stali ich manželkami.
Zbožná Uršuľa dlho vzdorovala rodičom, nechcela sa vydať do cudzej zeme, hoci si vznešeného Cynana vysoko vážila. Na mnohé prosby rodičov napokon privolila a celú svoju dôveru vložila v milostivého Boha, že jej všetko k dobrému usporiada a zariadi. Rodičia s radosťou odprevádzali svoje dcéry do prístavu k lodiam, ktoré ich mali dopraviť na brehy Bretónska. Ale sotva lode aj s tisíckami panien opustili brehy Británie, rozpútala sa na mori veľká víchrica a búrka a lode boli morskými prúdmi a vetrami zahnané na brehy cudzej zeme neďaleko zátoky, ktorou sa do mora valí rieka Rýn.
Veľké vetry ustavične viali, more sa búrilo, lodivodi sa preto neodvážili popri skalnatých brehoch dolu k Bretónsku plaviť, ale rozhodli sa ďalej hore Rýnom so svojimi loďami plaviť a na vhodnom mieste panny na suchú zem vysadiť a odtiaľ potom do Bretónska ich dopraviť. Ale všemohúci Boh dopustil na nevinné panny iný osud! Pomaly sa plaviace lode aj s 11 000 pannami sa proti prúdu rieky Rýn dostali až k mestu Kolín, kde kresťanské panny očakávala krvavá svadba!
Roku 374 sa vyhrnuli divokí Huni vedení kráľom Balamírom zo svojich sídlisk nad Kaukazom, ležiacich medzi riekami Volga a Don, podmanili si okolité národy a s ich pomocou potom udreli na Ostrogótov. Po ich porážke rozliali sa ako povodeň cez južné Rusko, Poľsko a Uhorsko do Nemecka, Galie a do ostatných krajín západnej Európy. Kamkoľvek divokí pohania prišli, pálili mestá a dediny, vraždili obyvateľov a všetko nivočili.
Roku 383 sa rozložili pohanskí Huni na Rýne a chystali sa napadnúť vojsko rímskeho cisára Flavia Klemensa Maxima. Keď sa britské lode s kresťanskými pannami v roku 383 objavili pri Kolíne, prepadli ich divokí Huni a zajali do otroctva. Suroví pohania obdivovali krásu kresťanských panien a všemožne sa snažili, aby ich o čistotu pripravili. Sv. Uršuľa povzbudzovala svoje družičky, aby sa nebáli smrti, ktorá im od divokých pohanov hrozila pre svätú vieru a kresťanskú cnosť a nevinnosť svoju.
A milostivý Boh im dodal sily, že ako silní muži proti zverským barbarom bojovali. Zúriví pohania rozsekali mečmi zbožné panny a len sv. Uršula ostala nažive, ktorú si potom vodca Gauno za otrokyňu vzal. A keď sa svätá Uršula odmietla stať manželkou pohana, prestrelil ju šípom.
Medzitým čo Huni nevinné panny vraždili, ukryla sa jedna z nich menom Kordula, priateľka sv. Uršule, na spodku jednej lode, a pretože nastala večerná tma, nehľadal ju žiaden pohan. Zbožná panna sa modlila po celú noc, lebo sa hanbila za svoju bojazlivosť a závidela mučenícku smrť svojim hrdinským sestrám. Kajúcnymi slzami sa pripravovala na nové ráno.
Keď sa začalo rozodnievať, modlila sa ešte vrúcnejšie a prosila milostivého Boha, aby ju k družkám, už večnou slávou korunovaných, ráčil povolať. Šla k surovým pohanom a predstavila sa im, že aj ona patrí ku kresťanským pannám. Huni jej dohovárali, aby šetrila svoju krásnu mladosť a aby sa stala manželkou ich vodcu a rozkoše sveta požívala.
Svätá Kordula zvelebovala mučenícku smrť svätej Uršule a jej 11 000 družiek, nedbala na hriešnu radu pohanov a odvážne riekla, že radšej podstúpi smrť pre Krista Pána a pre zachovanie panenskej nevinnosti. Vzdorovala žiadostiam pohanov, aby napokon aj ona, rovnako ako sv. Uršuľa, bola šípom z luku zastrelená. A tak spolu so sv. Uršuľou podstúpili všetky tie kresťanské panny mučenícku smrť a radšej obetovali svoj mladý život, než by stratili cnosť a svoje duševné spasenie.
To sa stalo roku 383 A. D. Mŕtve telá svätých mučeníc boli pochované pri meste Kolín nad Rýnom, a keď sa na ich hroboch mnohé zázraky udiali, postavili nábožní kresťania roku 643 k ich úcte pekný chrám. V 11. storočí zveleboval sv. Hanno, kolínsky biskup, tieto sväté panny a mučenice tak veľmi, že sa celé noci modlieval na ich hroboch.
Úcta k sv. Uršuli a tisíckam jej družiek, ktoré pre zachovanie svojej panenskej nevinnosti a pre vieru Kristovu podstúpili mučenícku smrť, sa šírila po celom kresťanskom svete. Sv. Uršula bývala vzývaná od tých najstarších čias o príhovor za dobré vyvolenie si stavu, za šťastné manželstvo, za blahoslavenú smrť a za ochránenie a vyslobodenie z očistca.
Roku 1525 založila sv. Angela z Merici «Spoločnosť sv. Uršule», ktorej mníšky sa venovali zbožnej výchove kresťanských dievčeniec a ktoré dodnes požehnane prispievajú k tomu, aby útle dievčence v cudnosti, nevinnosti a pokore, v najväčších okrasách kresťanských panien, sa zdokonaľovali. Tieto vychovávateľské kresťanské ústavy, ku cti sv. Uršule založené, pôsobia aj za našich dní po celom kresťansko-katolíckom svete. A mnohé učené spoločnosti a vysoké školy poctili blahoslavenú pamiatku sv. Uršule tým, keď si sv. mučenicu za svoju patrónku vyvolili.
Sv. Uršuľa sa vyobrazuje v kráľovskom rúchu s korunou na hlave, v pravej ruke má palmovú ratolesť, v ľavej meč, ako sa obzerá na svoje početné družky, ktoré ju nasledujú, alebo ako rozprestiera svoj kráľovský plášť nad kľačiacimi družkami u jej nôh.
Zdroj: wikimedia commons
Poučenie
Panujú rôzne názory o čase, v ktorom sv. Uršula so svojimi družkami podstúpila mučenícku smrť pre sv. vieru a panenskú čistotu. Tí, čo udávajú rok 451 sa mýlia, lebo cisár Gracián a Maximus žili skôr.
Že Huni nielen roku 451 vtrhli do Galie, ale už aj roku 383, je historická pravda. Z vyplienenej západnej Európy sa divoké hordy Hunov vrátili späť na Východ, v roku 388 napadli Východorímsku ríšu a vymohli si ročný poplatok (tribút). Po smrti cisára Theodosia Veľkého (roku 395) vpadli Huni aj do rímskej Ázie, a potom roku 400 rozleteli sa ich divoké hordy opäť po Európe. A tak je doba umučenia sv. Uršule a jej družiek okolo roku 383 celkom správna.
Podobne sa nezhodujú spisovatelia o počte bohatierskych sv. mučeníc. Sigbert, ktorý žil okolo roku 1110, ich udáva 11 000, iní len 11, iní 1000. Keď však uvážime, že Maximus zvíťazil nad cisárom Graciánom, musel mať viac tisíc Britov, ktorých potom usadil v Amoricu a ktorí sa všetci chceli oženiť, aby mohli hospodáriť. Učený Giry o tom píše: «Úctak sv. Uršuli a 11 000 pannám bola slávená po všetky časy vo sv. Cirkvi; bolo možné vídať, ako aj samotní králi a kráľovné, nielen obyčajní ľudia, konali ďaleké cesty k hrobom sv. panien, aby týmto hrdinským vyznávačkám viery svoju úctu preukazovali a o príhovor ich vzývali.»
Ku cti sv. Uršule je založená aj mníšska spoločnosť, ktorá sa nazýva «Loďkou sv. Uršule». Tri slávne vysoké školy, a síce vo Viedni, v Paríži (Sorbonna) a v Coimbrii (Portugalsko), si vyvolili svätú Uršuľu za patrónku. Všetky cirkevné rády ctia sv. Uršuľu a jej sv. družky, menovite benediktíni, kartuziáni, dominikáni, františkáni, karmelitáni, jezuiti a mníšky Matky Božej (Parížske), a modlievajú sa 11 000 modlitieb Pána a Pozdravení anjelských každoročne a mesačne 11-krát opakujú slová: «Buď mi pozdravená sv. Uršuľa, s celou svojou spoločnosťou! Prosím vás pokorne, modlite sa za nás teraz i v hodinu smrti! Amen.» Členovia spolku sv. Uršule okrem odbavovania tejto pobožnosti, pristupujú na jej slávnu pamiatku (21. októbra) k sv. sviatostiam a vykonávajú niektoré skutky pokánia.
Svätá Uršula povzbudzovala svoje družky, aby radšej smrť podstúpili, než by svoju panenskú nevinnosť stratili. Jej príklad nasledovali všetky a rady zomierali; lebo vedeli, ako je milá Pánu Bohu panenská nevinnosť. Pána Ježiša Krista mali pred očami, keď zomierali, ktorý si vysoko cenil sv. panenstvo a učeníka sv. Jána pre jeho neporušenú čistotu nad všetkých apoštolov miloval. Prekrásne píše o nevinnosti a čistote sv. apoštol Pavol vo svojom liste Korinťanom (1Kor 7), keď hovorí k slobodným: «Dobre je im, keď zostanú tak, ako i ja! … Draho kúpení ste, nebuďte služobníkmi ľudí!»
A sv. otcovia s veľkou chválou hovoria o tejto cnosti, ktorú aj vlastným príkladom odporúčajú. Pre zachovanie tohto pokladu vykrvácalo veľké množstvo kresťanských panien a mládencov už pred sv. Uršuľou a vydobyli si veľkú úctu a slávu u Boha a u ľudí. Pre nemravnosť upadli slávni Gréci a pohanskí Rimania a zanikla ich sláva a svetovládna moc. Náš katolícky ľud si ctí nadovšetko nevinnosť panenskú a mládeneckú! Kde niet tejto cnosti, tam hrozí časná a večná záhuba! Tiché naše dedinky nech sa chránia pred nákazlivým morom, ktorý dnes zúri vo veľkých mestách, kde ako kedysi v pohanskom Ríme, v Efeze a v Korinte, boli prinášané necudné obety ohavnej Venuši. Taký ľud zahynie, rovnako ako obyvatelia Sodomy a Gomory!
Milí mládenci a šumné naše devy, vezmite si za patrónku sv. Uršuľu a proste k nej o príhovor a modlievajte sa denne:
Modlitba
O Bože, popraj nám milosti, aby sme tak za slávu Tvoju a nevinnosť svoju bojovali, ako sv. Uršuľa a jej spoločnice, a aby sme poznali, akú veľkú cenu má poklad ustavičnej čistoty, a tak hodnými sa stali uzrieť slávu, ktorú si zaslúžila. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen
+13
Svätá Uršuľa
Hans Memling, Svätá Uršuľa a sväté panny, 1489, cyklus malieb na dreve z hrobky sv. Uršule, Memlingmuseum, Bruggy
Biografické údaje
Narodenie
3. storočie
Úmrtie
3. storočie / 4. storočie
Uctievanie
Atribúty
šíp, zástava, loď, spoločníčky, plášť
Patronát
Kolína nad Rýnom, mládeže, učiteliek, súkenníkov, univerzít v Paríži a Coimbre, pomocníčka chorých detí
Cirkev
latinská cirkev
Sviatok
21. október
Svätá Uršuľa, (čes. svatá Voršila), (* 3. storočie ?, Anglicko ? – † 3. storočie / 4. storočie ?, Kolín nad Rýnom) bola anglická svätica, dnes uctievaná ako patrónka uršulíniek. Súčasne je patrónkou Kolína nad Rýnom, mládeže, učiteliek a vychovávateliek.
Legendy
Z chronologického hľadiska nie je o nej veľa poznatkov. Jej život je známy skôr z legiend. Podľa jednej z nich bola dcérou bližšie neznámeho anglického kráľa, ktorá bola zasnúbená s kresťanským šľachticom (jeho meno malo byť Aetherius). Princ sa mal stať pánom rozsiahleho územia (podľa legendy to malo byť Bretónsko), kde plánoval založiť novú vlasť. Uršuľa s nevestami vojakov ho mali nasledovať.
Plavidlo so ženami sa dostalo do búrky, ktorá ho vohnala do ústia rieky Rýn až ku Kolínu. Ten bol obsadený v tom čase Hunmi, ktorí výpravu prepadli, dievčatá týrali a povraždili. Uršuľu pred smrťou zachránil iba záujem hunského kráľa, ktorý sa s krásnou ženou chcel oženiť. Uršuľa však odmietla, za čo bola usmrtená šípom. V tejto legende vystupuje počet panien, ktoré Uršuľu sprevádzali a zahynuli, od čísla jedenásť k neuveriteľným jedenásťtisíc. Ten istý počet nachádzame i pri množstve anjelov, ktorí po tragickej udalosti zostúpili z nebies a zahnali hunských bojovníkov. Obyvatelia Kolína potom mali možnosť postaviť nad hrobmi Uršule a jej družiek kostol.
Iná legenda hovorí o plánovanej svadbe Uršule s pohanským vládcom, kedy si vyžiadala trojročný odklad sobáša, ktorý chcela využiť na cestu do Ríma. Cestou ju sprevádzali družky (opäť jedenásťtisíc). Cesta skončila v Kolíne, kde sa odohral už známy príbeh. Uršuľa vraj vtedy vyhlásila, že radšej zomrie ako by sa mala vydať za hunského kráľa, čo sa aj stalo.
Legendy vo svetle faktov
Legenda naberá reálnejšiu podobu po roku 1155, kedy sa v Kolíne podarilo objaviť ľudské kostry, ktoré boli prehlásené za ostatky Uršule a jej panien. Dnes nad miestom tohto strašného činu stojí kostol s relikviárovými výklenkami s inými ľudskými ostatkami, ktoré boli nájdené v roku 1106 pri rozširovaní mestských hradieb. Nad údajným Uršuliným hrobom stojí chrám s Uršulinou schránkou, vzácnym umeleckým artefaktom z 12. storočia. Uršuľa je vytesaná z bieleho alabastru a odpočíva v ležiacej polohe na čiernom mramorovom náhrobku. V tzv. „zlatej komore“ chrámu sa na všetkých stenách nachádzajú relikviárové výklenky pre ostatné mučenice a ich ostatky.
Svätica
Svätá Uršuľa je jednou z najuctievanejších svätíc v kresťanskom náboženstve. Podľa nej bol pomenovaný rád, ktorý v roku 1535 v talianskej Brescii založila Angela Merici. Postava svätej Uršule býva častým námetom umelcov – Tintoretto, P. P. Rubens, Caravaggio, H. Memling a ďalší. Obraz s jej podobizňou visí v takmer každej zo svetových galérií. Ikonograficky býva sv. Uršula zobrazovaná ako ženská postava (v plášti) držiaca anglickú zástavu, šípy (alebo prebodnutá šípom), prípadne plaviaca sa na lodi, či so skupinou svojich družiek. Sviatok sv. Uršule pripadá na 21. október.
Uršula, mučenica
Svätá
Sviatok: 21. október
* Anglicko (?)
† okolo 304 (?) alebo okolo 383(?) Kolín, Severné Porýnie-Vestfálsko, Nemecko
Hans Holbein ml.: Uršula, 1523, štátna umelecká sieň v Karlsruhe
Podľa legendy, ktorá vznikla asi v 10. storočí, Uršula bola dcérou kresťanského kráľa v Británii. Mala sa vydať za pohanského princa. Ona si to však neželala, dostala dovolenie odložiť sobáš o tri roky. S desiatimi ženami, sprevádzanými tisíckami služobníc, sa rozhodla odísť na cestu krížom cez Severné more, po Rýne cez Bazilej až do Ríma. Na spiatočnej ceste pri Kolíne ich všetky zavraždili Huni (okolo r.383), keďže Uršula odmietla vydať sa za ich náčelníka.
Podľa inej legendy Britskí kolonizátori a vojaci obsadili Amoricu potom, čo cisár Magnus Klemens Maximus dobyl Britániu a Galiu v r. 383. Vodca usadlíkov – Cynan Meiriadog zavolal kráľa Dionota z Cornwallu, aby doviedol ženy pre usadlíkov. Dionotus poslal svoju dcéru Uršulu, ktorá sa mala vydať za Cynana, s jedenásťtisíc služobnicami a 60 tisíc inými ženami. Lode stroskotali a všetky ženy boli buď zotročené alebo zavraždené.
Legendy sú síce len zbožné fikcie, ale pravda je, že v Kolíne bol asi začiatkom 4. storočia vybudovaný kostol, ktorý dal senátor Clematius prestavať ku cti skupiny panien, ktoré boli umučené pri Kolíne. Z toho vyplýva, že boli veľmi uctievané, ale presné životopisy a koľko ich presne bolo, nevieme. Z týchto chabých faktov vznikli aj legendy a vyvinul sa aj sviatok sv. Uršuly.
SV. URŠUĽA A SPOLOČNÍČKY
mučenice 21.október
Počiatky úcty sv. Uršule sa spájajú so západonemeckým mestom Kolín nad Rýnom. Tam je starodávny kostol zasvätený tejto svätici a jej spoločníčkam, ktoré zomreli mučeníckou smrťou v 5. alebo azda už vo 4. storočí. Na chóre kostola je zachovaný nápis, ktorý hovorí: "Senátor Clematius, ktorý prišiel z východu ,napomenutý Božími ohnivými videniami', obnovil na vlastné trovy túto baziliku, aby tak splnil svoj sľub na mieste, na ktorom sväté panny vyliali krv pre Kristovo meno.'" Vážni bádatelia pokladajú nápis za autentický a kladú jeho vznik do piateho, prípadne štvrtého storočia.
Archeologický výskum ukázal, že spomenutá bazilika bola postavená na niekdajšom rímskom cintoríne na mieste staršieho kostola, ktorý vyhorel. Pri rozširovaní mesta Kolína v r. 1106 budovatelia v blízkosti kostola sv. Uršule naďabili na iný cintorín, ktorý nazvali "Ager Ursulanus" (Uršulino pole) s kosťami, ktoré sú azda relikviami zabitých kresťanských panien. Už dávno predtým pri kostole sv. Uršule jestvoval "Kláštor blahoslavených panien" (Monasteriurn Beatarum virginum), historicky doložený v r. 867. Najprv v ňom bývali kanonici, ale od r. 922 sa v ňom vystriedali rozličné ženské rehoľné i nerehoľné spoločenstvá, kým kláštor v minulom storočí nezanikol. Kostol sv. Uršule bol viackrát rekonštruovaný, a to v románskom, gotickom a barokovom období.
Čo však vieme o živote a smrti sv. Uršule a jej spoločníčok?
Zachované životopisy sú neskoršieho dáta (z 10. stor.) a majú legendárny charakter, ktorý sťažuje poznanie historického jadra.
Životopisy hovoria o Uršuli ako o dcére bretonského kráľa. Keď dospela, chcela sa zasvätiť Bohu. Avšak Etérius, syn pohanského kráľa, ju požiadal za manželku. Uršuľa žiadala, aby tri roky čakal a aby sám prijal kresťanstvo. Kráľovič súhlasil. Keď sa však končila trojročná lehota, Uršuľa aj s inými kresťanskými pannami chcela utiecť na lodi (prípadne na viacerých lodiach). Morská búrka zahnala lode do ústia rieky Waal. Proti prúdu rieky sa dostali do mesta Kolína nad Rýnom. Tam sa údajne na základe nadprirodzeného vnuknutia rozhodli putovať do Ríma. Loďou sa mohli dostať do Bazileja, odkiaľ pokračovali v ceste peši.
Pri návrate sa dostali naspäť až k mestu Kolínu, kde údajne natrafili na divých Hunov, ktorí v tom čase pustošili Európu. Hunov viedol obávaný Atila (432-453). Huni prepadli pútnickú výpravu a keď sa Uršuľa odmietla stať Atilovou ženou, všetky devy pozabíjali. Podľa niektorých legiend bol v sprievode aj kráľovič Etérius, ktorý prijal predtým v Mohuči krst a pri stretnutí s Hunmi bol tiež zabitý.
Historikom robí problém počet zabitých kresťanských panien. V najstarších náznakoch úcty sa hovorí o jedenástich mučeníčkach a neuvádzajú sa ich mená. Legendárne životopisy spomínajú až 11 000 spoločníčok sv. Uršule. Toto číslo vzniklo pravdepodobne chybným čítaním rímskeho čísla XI, nad ktorým bola vodorovná čiarka. Takou čiarkou sa obyčajne označovali tisícky.
Iná otázka je, či sa kolínske mučeníčky stali obeťou Hunov. Niektorí historici pripúšťajú možnosť, že boli umučené už prv, vo veľkom Diokleciánovom prenasledovaní počiatkom 4. stor.
Akokoľvek sa veci udiali, živá tradícia a niektoré zachované historické pamiatky nedovoľujú pochybovať o hromadnom mučeníctve kresťanských panien, ktoré sa napokon stali predmetom úcty.
Prvé známe svedectvá o úcte sv. Uršule siahajú do 8. stor., kedy už jestvovalo ofícium na počesť zabitých panien. Od 9. stor. možno sledovať prejavy tejto úcty v kalendároch, misáloch, litániách. Jestvovali osobitné "Litánie sv. Uršule za šťastnú smrť". Z Kolína sa úcta sv. Uršule rozšírila do Španielska, Talianska, Dánska, Poľska a iných krajín, medzi ktorými nechýbalo ani Slovensko. Svätica sa stala patrónkou Kolína, mládeže, ako aj univerzít vo Viedni, Coimbre a Paríži.
V 16. stor. (r. 1535) sv. Angela Merici zvolila sv. Uršuľu za patrónku svojho rehoľného spoločenstva, ktoré je zamerané predovšetkým na výchovu dievčat. Rozvetvená rehoľa sv. Uršule (Ordo Sanctae Ursulae - OSU), u nás známa pod ľudovým názvom uršulínky, sa rozšírila do mnohých častí sveta vrátane Slovenska, kde vykonala veľa dobrého v službe Cirkvi a osobitne v službe ženskej mládeže.
sv. Voršila /Uršula/ a jej družky - muč. z Kolónia Agripine
Ursula a mučeníci z Colonia Agrippina
21. októbra, pripomienka
Postavení:
panny, mučenica
Úmrtí:
asi s. IV
Patron:
pedagógov, vychovávateľiek, dievčat, chorých detí; vzývaná za dobré manželstvo a šťastnú smrť
Atribúty:
holubica, korouhev, koruna, kuša, loď, mučenícka palma, panny, plášť (chránici dievčaťa), šíp
ŽIVOTOPIS
Máme pred sebou starodávny príbeh legendárneho charakteru a táto skutočnosť sťažuje poznanie historického jadra. V súvislosti s veľmi rozšírenou úctou a obľubou, sú neskoršie správy o týchto mučeníkoch prizdobené ľudskou fantáziou. Z historického pohľadu sa považuje za základ ich príbehu nápis na náhrobnom kameni, ktorý je umiestnený na kôru chrámu svätej Voršily v Kolíne nad Rýnom. O starobe tohto textu (údajne zo 4. - 5. stor.) sú však pochybnosti a podozrenie či nejde o podvrh z 9. alebo neskoršieho storočia.
Správy o Voršile zaradené do "Legendy aurea" (podľa liturgického kalendára) v 13. storočí Jakubom z Voragine, biskupom OP, pochádzajú z ústnych podaní, ktoré siahajú do 10. storočia. Podľa nich bola Voršila kráľovskou dcérou v Británii, rozhodnutá žiť ako panna zasvätená Bohu. Uchádzal sa však o ňu pohanské knieža, snáď vraj Aetherius, a Voršila sa pokúsila brániť požiadavkou, v splnenie ktorého moc neverila. Išlo o to, aby jej snúbenec prijal kresťanskú vieru a dal jej tri roky času, aby v sprievode svojich panien sa mohla plaviť do Ríma a navštíviť posvätné miesta. Pohanský panovník vraj súhlasil a Voršila so svojimi družkami vyplávala na veľkú púť. Zastávka v Colonia Agrippina, ktoré sa neskôr stalo Kolínom nad Rýnom, bola osudnou príčinou ich mučeníctva. Podľa niektorých sa tak stalo až pri spiatočnej ceste z Ríma.
Aký veľký bol jej sprievod je trochu spornou otázkou. V najstarších zmienkach, týkajúcich sa úcty, je vymenovaných 11 mučeníc: Sentia, Gregoria, Pinnosa, Mardia (či Martha), Saula, Britula, Saturnina, Rabacia, Saturia (či Saturnia), Palladia. Samostatne, ako jedna z družiek, býva uvádzaná sv. Kordula, ale martyrológium ju nemenuje. Legendárne životopisy hovoria o tom, že spoločníčok Voršily bolo 11.000. Vysoké číslo býva dnes pripísané chybnému čítaniu rímskeho čísla XI, nad ktorým bola vodorovná čiarka, ktorou sa obvykle označovali tisíce. Ďalším názorom je zámena "undecim Millia panny" (11.000 panien) za "undecim Martyres panny" (11 panien a mučeníc). Povesť o vyššom počte mučeníc podporil v 12. storočí aj objav množstvo ľudských kostí pri rozšírení mestského múru v Kolíne nad Rýnom. Na stotožnenie nájdených pozostatkov s družinou Voršily sú vraj ale dostatočné dôvody.
V určitom legendárnom podaní družinu napadli Hunovia a Voršila mala možnosť zachrániť sa tým, že by sa stala ženou Attily. Za odmietnutie tejto ponuky bola zastrelená šípom. Ak by toto bolo pravdou, smrť všetkých by spadala do 5. storočia. Plná skutočnosť nám zostáva z veľkej časti zahalená.
Sväticu si za patrónku, ctenú ako ochrankyňu mladých dievčat, vzala pre svoje rehoľné spoločenstvo, založené r. 1535, Anjela Mericiová (s pam. 27. 1.). Nasledovníčky, zvané Voršilky, pôsobia v našej krajine v štyroch komunitách: v Prahe (od 9. 11. 1655), v Kutnej Hore, v Olomouci a Jiřetíne. Zmyslom tohto poriadku je duchovné materstvo, uskutočňované predovšetkým evanjelizačnou výchovou a úsilím o povznesenie žien, súčasne so sprítomnením tváre Krista, snúbenca rehoľníc.
Vysoké číslo býva dnes pripísané chybnému čítaniu rímskeho čísla XI, nad ktorým bola vodorovná čiarka, ktorou sa obvykle označovali tisíce. Ďalším názorom je zámena "undecim Millia panny" (11.000 panien) za "undecim Martyres panny" (11 panien a mučeníc). Povesť o vyššom počte mučeníc podporil v 12. storočí aj objav množstvo ľudských kostí pri rozšírení mestského múru v Kolíne nad Rýnom. Na stotožnenie nájdených pozostatkov s družinou Voršily sú ale dostatočné dôvody.
V určitom legendárnom podaní družinu napadli Hunovia a Voršila mala možnosť zachrániť sa tým, že by sa stala ženou Attily. Za odmietnutie tejto ponuky bola zastrelená šípom. Ak by toto bolo pravdou, smrť všetkých by spadala do 5. storočia. Plná skutočnosť nám zostáva z veľkej časti zahalená.
Sväticu si za patrónku, ctenú ako ochrankyňu mladých dievčat, vzala pre svoje rehoľné spoločenstvo, založené r. 1535, Anjela Mericiová (s pam. 27. 1.). Nasledovníčky, zvané Voršilky, pôsobia v našej krajine v štyroch komunitách: v Prahe (od 9. 11. 1655), v Kutnej Hore, v Olomouci a Jiřetíne. Zmyslom tohto poriadku je duchovné materstvo, uskutočňované predovšetkým evanjelizačnou výchovou a úsilím o povznesenie žien, súčasne so sprítomnením tváre Krista, snúbenca rehoľníc.
Sv. Uršuľa
panna a mučenica, 3. storočie
sviatok 21.10.
Sv. Uršuľa je dnes veľmi málo známa osobnosť z 3. storočia. Podľa legendy, ktorá vznikla asi v 10. storočí, bola dcérou bretónskeho kráľa a tajne sa zasvätila Bohu. Pohanský kráľovič Etérius ju požiadal o ruku. Uršuľa si od neho žiadala tri roky na rozmyslenie a tiež chcela, aby prijal kresťanstvo. Počas tejto doby sa spolu sa spolu so svojimi spoločníčkami cvičila v čnosti viery. Pod vedením Uršule sa odvážne panny preplavili do Kolína nad Rýnom. Tam sa, údajne na základe nadprirodzeného vnuknutia, rozhodli putovať do Ríma. Loďou sa dopravili do Bazileja, odkiaľ putovali peši až do svätého mesta Ríma. Na spiatočnej ceste sa v Ríme k tomuto sprievodu pripojil Uršulin snúbenec, ktorý sa tam dal pokrstiť. Pri návrate do Anglicka sa dostali opäť až k mestu Kolín, kde ich prepadli, barbari. Všetky spoločníčky spolu s hrdinskou Uršuľou položili svoj život pri obrane svojej viery a čistoty. Takto mučenice stratili pozemský život, ale našli nebo.
Prvé známe svedectvá o úcte k sv. Uršuli siahajú do 8. storočia, kedy už jestvovalo ofícium na počesť panien mučeníčok. Od 9. storočia možno sledovať prejavy tejto úcty v kalendároch, misáloch, litániách. Jestvovali osobitné Litánie k sv. Uršuli za šťastnú smrť. Z Kolína sa úcta k sv. Uršuli rozšírila do Španielska, Talianska, Dánka, Poľska a iných krajín, medzi ktorými nechýbalo ani Slovensko.
Svätá Angela Merici, zakladateľka uršulínok, ju dala svojim dcéram za patrónku práve pre jej lásku a zasvätenie sa Kristovi, odvahu, s akou obraňovala svoju čistotu aj za cenu života, a zápal, s ktorým viedla svoje spoločníčky k vytrvalosti a vernosti až do konca.
Meno Uršuľa má latinský pôvod a v preklade znamená malá medvedica. Sv. Uršuľa je patrónkou mesta Kolín, tkáčov, mládeže, učiteliek a vychovávateliek, univerzít vo Viedni, v Paríži a Coimbre, je vzývaná ako ochrankyňa manželstiev, chorých detí a patrónka dobrej smrti. Jej sviatok sa slávi 21. októbra.
V ikonografii je zobrazená s ochranným plášťom pod ktorým ukrýva spoločníčky, s korunou na hlave, so šípmi, s mučeníckou palmou, so zástavou s krížom alebo s loďou. Na podklade legiend o sv. Uršuli vzniklo množstvo výtvarných diel – zachovalo sa asi 25 cyklov z jej životopisu, namaľovaných od 14. do 16. storočia.
Podľa legendy, ktorá vznikla asi v 10. storočí sa mala svätá Uršuľa vydať za pohanského princa. Ona si to však neželala a odložila sobáš o tri roky. S desiatimi ženami, sprevádzanými tisíckami služobníc, sa rozhodla odísť na cestu krížom cez Severné more, po Rýne cez Bazilej až do Ríma. Na spiatočnej ceste pri Kolíne ich všetky zavraždili Huni, keďže sa Uršuľa odmietla vydať za ich náčelníka. Možno aj, preto táto svätica, je známa ako patrónka mladých, pedagógov, vychovávateľov, snúbencov a vážne chorých, ktorí ju prosia o dar pokojnej smrti. Z hľadiska pranostík býva najvítanejšou v sprievode belasej oblohy, a teda pokračujúceho babieho leta.Ak je v tento deň slnečno, máme nádej na dlhú príjemnú jeseň
. Ba dokonca i príjemný finiš zimy, pretože: Ako deň svätej Uršule začína, tak sa i zima končieva. Uršuľa však máva aj mokrú a studenú podobu. Svedčí o tom pranostika o jej mokrej vôdzke: Svätá Uršuľa dažde 
vodieva, resp. jedna česká dopĺňa: „Svatá Voršila zimu posílá.“ Známa je i skúsenosť, že okolo Uršule panny máme očakávať už mráz ranný. Nepríjemnou prognózou je, ak príde s vetrom: Ak na Uršuľu vetry dujú, tuhú zimu ohlasujú. Zima bude silnieť, pretože je to práve Uršuľa, ktorá vraj za teplom odprevádza aj posledných sťahovavých vtákov. Keď Uršuľa v splne mesiaca 
jasné noci dáva, tak decembrová noc je každá tmavá.Čo už,
Svätá Uršula
Svätá Uršula (v latinčine pre „malú medvedicu“) je legendárna rímsko-britská kresťanská svätica , zomrela 21. októbra 383. Jej sviatok vo všeobecnom rímskom kalendári spred roku 1970 je 21. október. Existuje len málo presných informácií o nej a anonymnej skupine svätých panien, ktoré ju sprevádzali av neistom dátume boli zabité v Kolíne nad Rýnom . [2] Tie zostávajú v Rímskej Martyrológium , [3] hoci ich pripomínanie neobjaví v zjednodušenom kalendária Romanum Generale ( General Roman Kalendár ) na 1970 Missale Romanum.
Najstarším dôkazom kultu umučených panien v Kolíne nad Rýnom je nápis z r. 400 v kostole sv. Uršule , ktorý sa nachádza na námestí Ursulaplatz v Kolíne nad Rýnom, v ktorom sa uvádza, že starobylá bazilika bola obnovená na mieste, kde bolo zabitých niekoľko svätých panien. Najstarší zdroj na pomenovanie jednej z týchto panien Uršula pochádza z 10. storočia.
Jej legendárny status pochádza zo stredovekého príbehu , že bola princeznou, ktorá na žiadosť svojho otca kráľa Dionota z Dumnonie v juhozápadnej Británii odplávala spolu s 11 000 panenskými slúžkami, aby sa pripojila k svojmu budúcemu manželovi, pohanskému guvernérovi. Conan Meriadoc z Armoriky . Po zázračnej búrke, ktorá ich za jediný deň priviedla cez more do galského prístavu, Uršula vyhlásila, že pred sobášom podnikne celoeurópsku púť . Zamierila so svojimi nasledovníkmi do Ríma a presvedčila pápeža Cyriaca (neznámeho v pápežských záznamoch, hoci od konca roku 384 nl tam bol pápež Siricius ) a Sulpicia, biskupa z Ravenny., aby ste sa k nim pridali. Po ceste do Kolína nad Rýnom, ktorý bol obliehaný Hunmi , boli všetky panny sťaté v masakre. Vodca Hunov smrteľne zastrelil Uršulu šípom asi v roku 383 nášho letopočtu
Encyklopédia katolíka (1912) článok o Saint Ursula uvádza, že "túto legendu, s nespočetnými variantmi a stále rozprávkové vývoja by zaplnila viac než sto strán. Rôzne vlastnosti neho už boli považované s podozrením niektorými stredovekých autorov, a od tej doby [ Caesar] Baronius boli všeobecne odmietnutí“. [6] Ani Jerome ani Gregory ciest sa týka Ursula v jeho spisoch. Gregor z Tours spomína legendu o Thébskej légii , ktorej bol zasvätený kostol, ktorý kedysi stál v Kolíne nad Rýnom. Najvýznamnejší hagiografi ( Bede , Ado, Usuard , Notker the Stammerer , Hrabanus Maurus ) raného stredoveku tiež nevstupujú do Uršule pod 21. októbrom, jej sviatkom.
Legenda podobná Uršulinej sa objavila v prvej polovici desiateho storočia; nespomína meno Uršula , ale uvádza vodcu skupiny mučeníkov ako Pinnosa alebo Vinnosa . Pinnosove relikvie boli prenesené okolo roku 947 z Kolína nad Rýnom do Essenu a od tohto momentu bola úloha Uršuly zdôraznená. V roku 970 bolo napríklad napísané prvé Passio Ursulae, kde sa ako vodca skupiny uvádzala Ursula a nie Pinnosa (hoci Pinnosa sa spomína ako jeden z členov skupiny). Táto zmena môže byť čiastočne spôsobená aj objavením epitafu v tomto čase o Uršule, „nevinnej panne“.
21. októbra
SV. URŠUĽA A SPOLOČNÍČKY
mučeníčky
Počiatky úcty sv. Uršule sa spájajú so západonemeckým mestom Kolín nad Rýnom. Tam je starodávny kostol zasvätený tejto svätici a jej spoločníčkam, ktoré zomreli mučeníckou smrťou v 5. alebo azda už vo 4. storočí. Na chóre kostola je zachovaný nápis, ktorý hovorí: "Senátor Clematius, ktorý prišiel z východu ,napomenutý Božími ohnivými videniami', obnovil na vlastné trovy túto baziliku, aby tak splnil svoj sľub na mieste, na ktorom sväté panny vyliali krv pre Kristovo meno.'" Vážni bádatelia pokladajú nápis za autentický a kladú jeho vznik do piateho, prípadne štvrtého storočia.
Archeologický výskum ukázal, že spomenutá bazilika bola postavená na niekdajšom rímskom cintoríne na mieste staršieho kostola, ktorý vyhorel. Pri rozširovaní mesta Kolína v r. 1106 budovatelia v blízkosti kostola sv. Uršule naďabili na iný cintorín, ktorý nazvali "Ager Ursulanus" (Uršulino pole) s kosťami, ktoré sú azda relikviami zabitých kresťanských panien. Už dávno predtým pri kostole sv. Uršule jestvoval "Kláštor blahoslavených panien" (Monasteriurn Beatarum virginum), historicky doložený v r. 867. Najprv v ňom bývali kanonici, ale od r. 922 sa v ňom vystriedali rozličné ženské rehoľné i nerehoľné spoločenstvá, kým kláštor v minulom storočí nezanikol. Kostol sv. Uršule bol viackrát rekonštruovaný, a to v románskom, gotickom a barokovom období.
Čo však vieme o živote a smrti sv. Uršule a jej spoločníčok?
Zachované životopisy sú neskoršieho dáta (z 10. stor.) a majú legendárny charakter, ktorý sťažuje poznanie historického jadra.
Životopisy hovoria o Uršuli ako o dcére bretonského kráľa. Keď dospela, chcela sa zasvätiť Bohu. Avšak Etérius, syn pohanského kráľa, ju požiadal za manželku. Uršuľa žiadala, aby tri roky čakal a aby sám prijal kresťanstvo. Kráľovič súhlasil. Keď sa však končila trojročná lehota, Uršuľa aj s inými kresťanskými pannami chcela utiecť na lodi (prípadne na viacerých lodiach). Morská búrka zahnala lode do ústia rieky Waal. Proti prúdu rieky sa dostali do mesta Kolína nad Rýnom. Tam sa údajne na základe nadprirodzeného vnuknutia rozhodli putovať do Ríma. Loďou sa mohli dostať do Bazileja, odkiaľ pokračovali v ceste peši.
Pri návrate sa dostali naspäť až k mestu Kolínu, kde údajne natrafili na divých Hunov, ktorí v tom čase pustošili Európu. Hunov viedol obávaný Atila (432-453). Huni prepadli pútnickú výpravu a keď sa Uršuľa odmietla stať Atilovou ženou, všetky devy pozabíjali. Podľa niektorých legiend bol v sprievode aj kráľovič Etérius, ktorý prijal predtým v Mohuči krst a pri stretnutí s Hunmi bol tiež zabitý.
Historikom robí problém počet zabitých kresťanských panien. V najstarších náznakoch úcty sa hovorí o jedenástich mučeníčkach a neuvádzajú sa ich mená. Legendárne životopisy spomínajú až 11 000 spoločníčok sv. Uršule. Toto číslo vzniklo pravdepodobne chybným čítaním rímskeho čísla XI, nad ktorým bola vodorovná čiarka. Takou čiarkou sa obyčajne označovali tisícky.
Iná otázka je, či sa kolínske mučeníčky stali obeťou Hunov. Niektorí historici pripúšťajú možnosť, že boli umučené už prv, vo veľkom Diokleciánovom prenasledovaní počiatkom 4. stor.
Akokoľvek sa veci udiali, živá tradícia a niektoré zachované historické pamiatky nedovoľujú pochybovať o hromadnom mučeníctve kresťanských panien, ktoré sa napokon stali predmetom úcty.
Prvé známe svedectvá o úcte sv. Uršule siahajú do 8. stor., kedy už jestvovalo ofícium na počesť zabitých panien. Od 9. stor. možno sledovať prejavy tejto úcty v kalendároch, misáloch, litániách. Jestvovali osobitné "Litánie sv. Uršule za šťastnú smrť". Z Kolína sa úcta sv. Uršule rozšírila do Španielska, Talianska, Dánska, Poľska a iných krajín, medzi ktorými nechýbalo ani Slovensko. Svätica sa stala patrónkou Kolína, mládeže, ako aj univerzít vo Viedni, Coimbre a Paríži.
V 16. stor. (r. 1535) sv. Angela Merici zvolila sv. Uršuľu za patrónku svojho rehoľného spoločenstva, ktoré je zamerané predovšetkým na výchovu dievčat. Rozvetvená rehoľa sv. Uršule (Ordo Sanctae Ursulae - OSU), u nás známa pod ľudovým názvom uršulínky, sa rozšírila do mnohých častí sveta vrátane Slovenska, kde vykonala veľa dobrého v službe Cirkvi a osobitne v službe ženskej mládeže.
Svätá Uršula (žila - 4. storočie, Rím; sviatok 21. októbra) bola legendárnou vodkyňou 11 alebo 11 000 panien, ktoré umučili v Kolíne nad Rýnom , teraz v Nemecku, Hunmi, kočovnými nájazdníkmi juhovýchodnej Európy zo 4. storočia. Príbeh je založený na nápise zo 4. alebo 5. storočia z kostola sv. Uršule v Kolíne nad Rýnom, ktorý uvádza, že na mieste, kde bolo zabitých niekoľko svätých panien, bola obnovená starobylá bazilika. Opätovne spomínané v kázni z 8. alebo 9. storočia sa počet panien zvýšil na niekoľko tisíc, údajne umučených za rímskeho cisára Maximiana. V Legenda Aurea od Jacoba de Voragine (1265 – 66; Zlatá legenda ) je Ursula britská princezná, ktorá odišla do Ríma v sprievode 11 000 panien a bola s nimi zabitá Hunmi pri návrate z púte . Objav starovekého rímskeho pohrebiska v roku 1155 v Kolíne nad Rýnom, o ktorom sa predpokladá, že obsahuje relikvie týchto mučeníkov, inšpiroval ďalšie legendy . Uršula je patrónkou Rádu svätej Uršulínky (uršulínok), kongregácie mníšok, ktorá sa venuje výchove dievčat. Reformou rímskokatolíckeho cirkevného kalendára z roku 1969 bol jej sviatok v niektorých lokalitách zredukovaný na slávnosti.
Svätá Uršula a 11 000 britských panien
Legenda o svätej Uršule a 11 000 britských pannách, všetkých kruto zavraždených v nemeckom Kolíne nad Rýnom Hunmi.
Legenda o umučenej svätej Uršule a jej 11 000 stúpencoch už celé stáročia fascinuje svetové publikum. Ale kto bola Ursula? A existovala vôbec niekedy?
Historici pripisujú Uršulu rôznym obdobiam medzi rokmi 300 – 600 n. l., hoci sa všeobecne uznáva, že Uršula mala rímsko-britský pôvod a že pred jej predčasným zánikom bola zasnúbená s mužom vysokej hodnosti a cestovala, aby sa spojila so svojím zámerom. .
Nanešťastie sa Ursula a jej spoločníčky na cestách – údajne medzi 11 až 11 000 panenskými dievčatami – ocitli v meste Kolín nad Rýnom v Nemecku, kde ich kruto zmasakrovali za to, že odmietli kopulovať alebo si vziať inváznych Hunov, kočovnú rasu zo Strednej Ázie. ktorý si vo štvrtom storočí podmanil veľkú časť Európy.
Zatiaľ čo niektorí historici tvrdili, že Uršula absolvovala pred sobášom svätú púť cez Európu do Ríma, hovorilo sa tiež, že lode, na ktorých ženy cestovali, zastihla búrka a stroskotali ďaleko od zamýšľaného cieľa. Tí, ktorí prežili, boli následne zajatí a brutálne sťatí, zatiaľ čo ich vodca Ursula údajne zastrelil šípom vodca Hunov.
Jedna z najpopulárnejších legiend hovorí o Uršule ako princeznej a dcére kráľa Dionota, vládcu Dumnoie , regiónu, ktorý dnes poznáme akoDorset,DevonaSomerset. Hovorí sa, že Dionotos dostal žiadosť o dodávku manželiek pre osadníkov novozaloženého regiónu Armorica (dnes známeho ako Bretónsko) od Conana Meriadoca, vládcu Armoriky. Dionotos poslušne poslal Uršulu ako nevestu ku Conanovi a tisíce ďalších panien pre svojich mužov, ale ženy nanešťastie nikdy nedorazili.
Bazilika svätej Uršule
Mnohí z významných náboženských historikov z obdobia sťahovania národov a stredoveku zabúdajú spomenúť legendu o umučených pannách, čo vyvoláva pochybnosti o jej pravosti. Až do deviateho storočia bolo skutočne málo príbehov, ktoré túto legendu vôbec spomínali, a dokonca aj vtedy často odkazovali na veľmi malý počet mučeníkov a vynechávali meno Uršuly ako svojho vodcu.
Toto opomenutie však možno pripísať aj kultúrnemu úpadku a obmedzenému uchovávaniu historických záznamov v Európe po ústupe Rímskej ríše počas stredoveku, známeho aj ako „Doba temna“.
Vieme, že rímsky senátor Clematius postavil kostol sv. Uršuly v Kolíne nad Rýnom na pamiatku mučeníkov a ich vodcu, ktorému neskôr pápež v roku 1920 udelil štatút baziliky. Napísaný na kameni v priestore chóru cirkev sú tieto slová:
DIVINIS FLAMMEIS VISIONIB. FRQVENTER
ADMONIT. ET VIRTVTIS MAGNÆ MAI
IESTATIS MARTYRII CAELESTIVM VIRGIN
IMMINENTIVM EX PARTIB. ORIENTIS
EXSIBITVS PRO VOTO CLEMATIVS VC DE
PROPRIO IN LOCO SVO HANC BASILICA
VOTO QVOD DEBEBAT A FVNDAMENTIS
RESTITVIT SI QVIS AVTEM SVPER TANTAM
MAIIESTATEM HVIIVS BASILICÆ VBI SANC
TAE VIRGINES PRO NOMINE. XPI. SAN
GVINEM SVVM FVDERVNT CORPVS ALICVIIVS
DEPOSVERIT OKREM VIRCINIB. SCIAT SE
SEMPITERNIS TARTARI IGNIB. PVNIENDVM
Nápis pochádzajúci zo 4. alebo 5. storočia nášho letopočtu naznačuje, že kostol postavil Clematius na mieste niekdajšieho svätého pamätníka alebo skutočne na mieste rímskeho cintorína, na ktorom boli uložené kosti svätej Uršule a 11 000 panien, a množstvo z nich je dodnes uložených v bazilike.
Predpokladá sa však, že počet mučeníkov nemusí byť taký veľký, ako sa dospelo k záveru v deviatom storočí, a mohol by byť skôr výsledkom chyby v preklade než masového vraždenia. Jedna teória hovorí, že bol len jeden mučeník menom Undecimilla, čo bolo nesprávne preložené ako undicimila alebo 11 000 v latinčine. Ďalšia teória od historika z ôsmeho storočia hovorí, že medzi mučeníkmi bolo 11-ročné dievča menom Ursula a v jej veku, undecimilia , sa stala chyba.
V skutočnosti boli spochybnené relikvie samotných mučeníkov, keď sa v 12. storočí zistilo, že niektoré kostry patrili bábätkám a malým deťom a niektoré dokonca údajne patrili skôr veľkým psom ako ľuďom!
Tieto protichodné účty a nedostatok solídnych dôkazov o údajnom mučeníctve Uršuly a 11 000 panien spôsobili, že boli vynechané z katolíckeho kalendára svätých, keď bol v roku 1969 revidovaný.
Sviatok svätej Uršuly je však stále celosvetovo uznávaný ako 21. október a mučeníkov si pripomínajú Panenské ostrovy Krištofa Kolumba a Cape Virgenes na juhovýchodnom cípe Argentíny.
Dokonca aj mesto Londýn má svoj domnelý pamätník. Ulica s názvom St Mary Axe, kde sa teraz nachádza „uhorka“, je údajne pomenovaná po starom kostole postavenom na počesť Panny Márie Panny, sv. Uršule a 11 000 panien. Začiatkom šestnásteho storočia sa šírila povesť, že jedna zo sekier, ktoré používali vražední Huni, bola uložená v kostole.
Svätá Uršula
Svätá Uršula (v latinčine pre „malú medvedicu“) je legendárna rímsko-britská kresťanská svätica , zomrela 21. októbra 383. Jej sviatok vo všeobecnom rímskom kalendári spred roku 1970 je 21. október. Existuje len málo presných informácií o nej a anonymnej skupine svätých panien, ktoré ju sprevádzali av neistom dátume boli zabité v Kolíne nad Rýnom . Tie zostávajú v Rímskej Martyrológium , hoci ich pripomínanie neobjaví v zjednodušenom kalendária Romanum Generale ( General Roman Kalendár ) na 1970 Missale Romanum.
Najstarším dôkazom kultu umučených panien v Kolíne nad Rýnom je nápis z r. 400 v kostole sv. Uršule , ktorý sa nachádza na námestí Ursulaplatz v Kolíne nad Rýnom, v ktorom sa uvádza, že starobylá bazilika bola obnovená na mieste, kde bolo zabitých niekoľko svätých panien. Najstarší zdroj na pomenovanie jednej z týchto panien Uršula pochádza z 10. storočia.
Jej legendárny status pochádza zo stredovekého príbehu , že bola princeznou, ktorá na žiadosť svojho otca kráľa Dionota z Dumnonie v juhozápadnej Británii odplávala spolu s 11 000 panenskými slúžkami, aby sa pripojila k svojmu budúcemu manželovi, pohanskému guvernérovi. Conan Meriadoc z Armoriky . Po zázračnej búrke, ktorá ich za jediný deň priviedla cez more do galského prístavu, Uršula vyhlásila, že pred sobášom podnikne celoeurópsku púť . Zamierila so svojimi nasledovníkmi do Ríma a presvedčila pápeža Cyriaca (neznámeho v pápežských záznamoch, hoci od konca roku 384 nl tam bol pápež Siricius ) a Sulpicia, biskupa z Ravenny., aby ste sa k nim pridali. Po ceste do Kolína nad Rýnom, ktorý bol obliehaný Hunmi , boli všetky panny sťaté v masakre. Vodca Hunov smrteľne zastrelil Uršulu šípom asi v roku 383 nášho letopočtu (dátum sa líši).
Encyklopédia katolíka (1912) článok o Saint Ursula uvádza, že "túto legendu, s nespočetnými variantmi a stále rozprávkové vývoja by zaplnila viac než sto strán. Rôzne vlastnosti neho už boli považované s podozrením niektorými stredovekých autorov, a od tej doby [ Caesar] Baronius boli všeobecne odmietnutí“. Ani Jerome ani Gregory ciest sa týka Ursula v jeho spisoch. Gregor z Tours spomína legendu o Thébskej légii , ktorej bol zasvätený kostol, ktorý kedysi stál v Kolíne nad Rýnom. Najvýznamnejší hagiografi ( Bede , Ado, Usuard , Notker the Stammerer , Hrabanus Maurus ) raného stredoveku tiež nevstupujú do Uršule pod 21. októbrom, jej sviatkom.
Legenda podobná Uršulinej sa objavila v prvej polovici desiateho storočia; nespomína meno Uršula , ale uvádza vodcu skupiny mučeníkov ako Pinnosa alebo Vinnosa . Pinnosove relikvie boli prenesené okolo roku 947 z Kolína nad Rýnom do Essenu a od tohto momentu bola úloha Uršuly zdôraznená. V roku 970 bolo napríklad napísané prvé Passio Ursulae, kde sa ako vodca skupiny uvádzala Ursula a nie Pinnosa (hoci Pinnosa sa spomína ako jeden z členov skupiny). Táto zmena môže byť čiastočne spôsobená aj objavením epitafu v tomto čase o Uršule, „nevinnej panne“.
Svätá Uršula, mučenica
* Anglicko (?)
† okolo 304 (?) alebo okolo-383 alebo 451 (?) Kolín, Severné Porýnie-Vestfálsko, Nemecko
Podľa legendy, ktorá vznikla asi v 10. storočí, Uršula bola dcérou kresťanského kráľa v Británii. Mala sa vydať za pohanského princa. Ona si to však neželala, dostala dovolenie odložiť sobáš o tri roky. S desiatimi ženami, sprevádzanými tisíckami služobníc, sa rozhodla odísť na cestu krížom cez Severné more, po Rýne cez Bazilej až do Ríma. Na spiatočnej ceste pri Kolíne ich všetky zavraždili Huni (okolo r. 451), keďže Uršula odmietla vydať sa za ich náčelníka.
Podľa inej legendy Britskí kolonizátori a vojaci obsadili Amoricu potom, čo cisár Magnus Klemens Maximus dobyl Britániu a Galiu v r. 383. Vodca usadlíkov – Cynan Meiriadog zavolal kráľa Dionota z Cornwallu, aby doviedol ženy pre usadlíkov. Dionotus poslal svoju dcéru Uršulu, ktorá sa mala vydať za Cynana, s jedenásťtisíc služobnicami a 60 tisíc inými ženami. Lode stroskotali a všetky ženy boli buď zotročené alebo zavraždené.
Legendy sú síce len zbožné fikcie, ale pravda je, že v Kolíne bol asi začiatkom 4. storočia vybudovaný kostol, ktorý dal senátor Clematius prestavať ku cti skupiny panien, ktoré boli umučené pri Kolíne. Z toho vyplýva, že boli veľmi uctievané.
Svätá Uršula
Naša patrónka, svätá Uršula
Svätá Uršula a jej spoločníci, Moretto (1537), San Clemente, Brescia
Svätá Angela mala veľkú oddanosť mučeníkom, najmä svätej Uršule pre jej vieru, panenstvo, odvahu a vernosť až po preliatie krvi.
Uršula, panna mučeníčka zo 4. storočia, bola jednou z najviac zastúpených svätíc vo figurálnom umení pre nekonečný sprievod panien, ktoré ju podľa legendy nasledovali až do mučeníctva z lásky ku Kristovi.
Zjavenie anjela, c. 1492-1496 Majster legendy o sv. Uršule, Wallraf Richartz Museum, Kolín nad Rýnom
Mladá Ursula, princezná z kráľovstva v starovekej Británii, sa túžila zasvätiť iba Kristovi. Inšpirovaná anjelským rádom vo svojom sne, aby sa vyhla návrhu princa, sa vydala so svojimi panenskými spoločníkmi na púť za pápežom v Ríme.
Svätá Uršula stretnutie so Svätým Otcom; Okno z farebného skla, Ursuline Generalate
Cestovní spoločníci svätej Uršuly Svätá Uršula a jej spoločníci v lodi, c. 1450, Olej na drevenej doske / Múzeum Štrasburg / N. Fussler
Na tejto púti pripravila Uršula svoje spoločníčky, aby sa stali Kristovými manželmi a boli pripravené brániť svoju vieru a lásku ku Kristovi až do preliatia krvi.
Mučeníctvo svätej Uršuly; Hans Memling, Memlingovo múzeum, Sint-Janshospitaal, Bruggy
Keď prišla hodina nasledovania Krista v najvyššej obeti, Uršula odvážne viedla svoje spoločníčky k mučeníctve.
Svätá Uršula ako patrónka Spoločnosti, ktorú založila svätá Angela.
Uršula bola princezná a jej kráľovská dôstojnosť evokuje dôstojnosť panien Spoločnosti, „manželiek Syna Božieho, povolaných stať sa kráľovnami v nebi“. (Pravidlo, Prológ:17)
Angela, poslušná Duchu, založila Spoločnosť svätej Uršuly, zasadenú „priamo Pánovou svätou rukou, (istá), že ju nikdy neopustí, kým bude trvať svet. (Posledný odkaz :6-7)
Tieto panny žili uprostred sveta bez pozemského zabezpečenia. Preto Angela zverila túto novozrodenú spoločnosť svätej Uršule, pre ktorú si vybrala patrónku jej Spoločnosť, ktorá stelesňovala ideály, ktoré by sa ona a jej spoločníci pokúsili žiť.
Ursula a jej spoločníci ako jedna žili rovnakú vášeň; Angela tiež naliehala na svoje dcéry, aby zostali spolu zjednotené, všetky jedným srdcom a jednou vôľou (Posledná rada: 1).
Rovnaká radosť a nadšenie charakterizuje legendu o Uršule a spiritualitu Angely. Pozemské dobrodružstvo Uršuly a jej spoločníkov sa skončilo v tých „radostných a nových nebeských sviatkoch“ (Piata rada:3), ktoré Angela tak rada vyvolávala.
Svätá Uršula; Benozzo Gozzoli, Národná galéria umenia, Washington, DC
Podľa legendy, ktorá sa objavila v desiatom storočí, bola Uršula dcérou kresťanského kráľa v Británii a dostala trojročný odklad svadby, ktorú si neželala, s pohanským princom. S desiatimi čakajúcimi dámami, na ktorých sa zúčastnilo tisíc panien, sa vydala na plavbu cez Severné more, plavila sa po Rýne do Bazileja vo Švajčiarsku a potom sa vydala do Ríma. Na spiatočnej ceste ich všetkých zmasakrovali pohanskí Huni v Kolíne okolo roku 451, keď sa Uršula odmietla vydať za ich náčelníka. Podľa inej legendy Amoriku osídlili britskí kolonizátori a vojaci po tom, čo cisár Magnus Clemens Maximus v roku 383 dobyl Britániu a Galiu. Vládca osadníkov Cynan Meiriadog povolal kráľa Dionota z Cornwallu, aby pre osadníkov za manželky, načo Dionotos poslal svoju dcéra Uršula, ktorá sa mala vydať za Cynana, s jedenástimi tisíckami dievčat a šesťdesiattisíc obyčajnými ženami. Ich flotila stroskotala a všetky ženy boli zotročené alebo zavraždené. Legendy sú zbožné fikcie, ale pravdou je, že jeden senátor Clematius prestaval v Kolíne nad Rýnom baziliku , ktorá bola pôvodne postavená pravdepodobne začiatkom štvrtého storočia na počesť skupiny panien, ktoré boli umučené v Kolíne nad Rýnom. . Očividne boli dostatočne uctievaní, aby na ich počesť dali postaviť kostol, ale kto to bol a koľko ich tam bolo, nie je známe. Z týchto skromných faktov vyrástla a rozvinula sa legenda o Uršule. Sviatok 21. októbra.
Na jej počesť vznikol aj mníšsky rád Uršulínok :Uršulínky môžu byť: Rád svätej Uršule Rímska únia Rádu svätej Uršule, prípadne vzácne „Rád sestier uršulínok Rímskej únie“ Kongregácia sestier uršulíniek Marie Panny nepoškvrnenej z Gandino
Uršulínky môžu byť:
Rád svätej Uršule
Rímska únia Rádu svätej Uršule, prípadne vzácne „Rád sestier uršulínok Rímskej únie“ (Unio Romana Ordinis Sanctae Ursulae, OSU)
Kongregácia sestier uršulíniek Marie Panny nepoškvrnenej z Gandino (Suore Orsoline di Maria Vergine Immacolata (di Gandino)
Kongregácia sestier uršulíniek Srdca Ježiša umierajúceho (šedé uršulínky, Congregatio Sororum Ursulinarum a Sacro Corde Iesu Agonizantis, USJK)
Rád svätej Uršule (Ordo Sanctae Ursulae, OSU) predtým tiež nazývané sestry Uršulínky, sú rímskokatolíckou ženskou rehoľou založenou Angelou Merici 25. novembra 1535 v Brescii. Rád sa venuje výchove a vzdelávaniu dievčat. Prvé tzv. spoločenstvo sv. Uršule spájala snaha o hlásanie Kristovho učenia a spoločné hodnoty uršulínskej výchovy, ktoré sa utvárali. Ich hlavnými piliermi boli dobro a radosť, sebahodnota, komunikácia, dôvera, láska, pravda, sloboda, dôstojnosť, zodpovednosť.