V tých časoch traja rabíni (Frieder z Nového Mesta nad Váhom, Unger a Dr. Schweiger z Nitry) vyhľadali biskupa Dr. Kmeťku za prítomnosti vtedajšieho gen. vikára Nécseyho a žiadali urobiť všetko, aby Tiso zostal prezidentom, pretože po ňom by prišiel Tuka, čo by znamenalo oveľa väčšie nešťastie pre židov
Židovský kódex
Vláda Slovenskej republiky vydáva 9. septembra 1941 pod číslom 198 nariadenie o právnom postavení židov, takzvaný židovský kódex, v ktorom sa pojem žida určuje podľa vzoru norimberských zákonov na rasistickom podklade. Nasledoval povinný súpis židov a potom v období od marca až októbra 1942 z celkového počtu 90 000 násilne deportovali do Poľska 59 000 slovenských židov. Po vojne sa z nich vrátilo asi 300 osôb.
Historikov čaká zodpovedná úloha podať jasný, pravdivý obraz dejín Slovenskej republiky, z ktorého by sa ukázal zástoj katolíckej cirkvi k tejto tragédii. Doteraz vydané práce, okrem malých výnimiek, nemožno považovať za objektívne. Práce zjednodušujú pomery, nevidia rozdiel v úlohe a konaní jednotlivých mocenských skupín, príp. osôb a všetkých dejateľov Slovenskej republiky bez výnimky a bez rozdielu považujú za aktívnych pomáhačov fašizmu a obdobie Slovenského štátu považujú za najtemnejší úsek našich deji. Naproti tomu práce publikované v kapitalistickej cudzine, najmä emigrantmi, velebia Slovenskú republiku a jej predstaviteľov a považujú Slovenský štát za dosiahnutie vrcholu túžob slovenského národa.
Poukážeme na niektoré fakty, ktoré môžu prispieť k objasneniu tejto otázky. Od vzniku Slovenskej republiky stáli proti sebe dva tábory. Zatiaľ čo sa Dr. Tiso, opierajúc sa o tzv. staroľúdákov, členov vlády, členov Štátnej rady a veľkú väčšinu funkcionárov HSĽS, ako aj o cirkevné kruhy, usiloval o vytvorenie klerikálneho, stavovského štátu, ministerský predseda Dr. Tuka, podporovaný Hlinkovou gardou, ani nie polovicou veliteľského štábu, forsíroval na Slovensku národný socializmus podľa vzoru nacistického Nemecka. Tuková skupina, aj keď početne omnoho slabšia, čerpala svoj vplyv z plnej podpory zo strany Tretej ríše.
Nemecko sa navonok snažilo zachovávať zdanie, že sa do vnútorných pomerov Slovenska nemieša. K priamemu zásahu predsa však došlo v júli 1940, keď si Hitler pozval do Salzburgu Tisu, Tuku a Macha. Nacisti tu prinútili Tisu pozbaviť pre nich v tých časoch už nespoľahlivého Dr. Ďurčanského všetkých funkcií, Tukovi prideliť aj ministerstvo zahraničných vecí a za ministra vnútra vymenovať Macha. Od salzburských udalostí Tuka čoraz sebavedomejšie a dôraznejšie uplatňoval na Slovensku tzv. slovenský národný socializmus a ich vplyv značne rástol.
Niektorí činitelia v Nemecku sa zaoberali aj myšlienkou odstrániť Dr. Tisu. Vedúci politického oddelenia ríšskeho ministerstva zahraničia Woerman po Salzburgu 21. novembra 1940 podáva Ribbentropovi túto správu: „Priamym nemeckým zásahom vyvolané Tisovo odstránenie by vnútropolitickú situáciu na Slovensku neuľahčilo, ale sťažilo. Tiso, ako Hlinkov nástupca a spoluzakladateľ Slovenského štátu, je mimoriadne populárnou osobnosťou. Odstránenie klerikálneho vplyvu vo vedení Slovenského štátu treba dosiahnuť evolučnými metódami. Tisom a jeho priateľmi uplatňovanému premeneniu Slovenska na kresťanský, stavovský štát podľa Schuschniggovho vzoru možno zabrániť aj bez odstránenia prezidenta.
Na druhej strane by však bolo žiadúce, aby Tuka v boji o národnosocialistcké usporiadanie vecí na Slovensku dostal od nás znovu výslovné zmocnenie, ktoré by mohol použiť aj proti Tisovi.” Klerikálne krídlo predstaviteľov Slovenského štátu aj keď forsírovalo obmedzovanie neúmerne veľkého vplyvu židov na hospodárstvo Slovenska, predsa najmä pod tlakom Vatikánu a vysokých cirkevných hodnostárov nesúhlasilo so zavádzaním nacistických zákonov a metód na Slovensku. Keď už nemôžu zabrániť prijatiu rozhodnutí, ktoré sú v rozpore s katolíckou morálkou, robia všetko, aby oslabili platnosť týchto ustanovení.
Spomínaný Woerman v zápise o rozhovore so slovenským vyslancom 25. marca 1942 píše: „Tukovi sa síce stále darí uplatňovať novej dobe zodpovedajúce zákony, ako napríklad židovský kódex, Tisoví oddaná väčšina vo vláde však šikovným manévrovaním vždy nájde spôsob Tukové plány zmariť.”
Keď sa 9. septembra 1941 podarilo Tukovi vo vláde prebojovať rasistický židovský kódex, Tiso sa chcel vzdať funkcie prezidenta. Jeho demisiu predsedníctvo HSĽS neprijalo. V tých časoch traja rabíni (Frieder z Nového Mesta nad Váhom, Unger a Dr. Schweiger z Nitry) vyhľadali biskupa Dr. Kmeťku za prítomnosti vtedajšieho gen. vikára Nécseyho a žiadali urobiť všetko, aby Tiso zostal prezidentom, pretože po ňom by prišiel Tuka, čo by znamenalo oveľa väčšie nešťastie pre židov.
Proti žid. kódexu protestujú aj slovenskí biskupi memorandom zo 7. októbra 1941.
Píšu: „Svetonáhľad, podľa ktorého toto nariadenie bolo osnované, je ideológia tzv. rasizmu, ktorá skrýva v sebe nebezpečné bludy”. Protestuje aj sv. Stolica nótou č. 8355/41 z 12. novembra 1941. V nóte podpísaný Štátny sekretár Maglione „prechováva dôveru, že slovenská vláda nezamešká vhodne modifikovať spomenuté nariadenie, vylúčiac z neho všetko, čo je v protiklade s katolíckymi zásadami”.
Vatikán proti deportáciám
Tragickým rokom pre osud slovenských židov bol rok 1942. S deportovaním židov do táborov smrti zriadených v Osvienčime a v Lubline začali v marci 1942 súčasne z Francúzska, Holandska, Belgicka a zo Slovenska. Deportácie zo Slovenska pripravil nemecký „beráter” Dieter Wisliceny a nemecký vyslanec v Bratislava Hans Elard Ludin spolu s Tukom. Nemci žiadali pôvodne 5000, potom 20 000 židovských pracovných síl zo Slovenska. Keď videli zo strany Tuku mimoriadnu ochotu, čoskoro sa zhodli na tom, že Slovensko urobia „judenfrei”, že zo Slovenska vysťahujú všetkých židov.
Tuka bez súhlasu prezidenta, vlády, Štátnej rady a snemu utvoril pri predsedníctve vlády a pri Ministerstve vnútra orgány, ktoré pripravili podrobnosti deportačného plánu
V dňoch 23. a 24. februára 1942 bol v Bratislave maršal Keitel a vtedy dal Tuka prísľub, že do mesiaca začnú transporty do Poľska. Tuka slovo dodržal. Bez súhlasu prezidenta, vlády, Štátnej rady a snemu utvoril pri predsedníctve vlády a pri Ministerstve vnútra orgány, ktoré pripravili podrobnosti deportačného plánu. Realizáciu riadil Dr. Konka z ministerstva vnútra, ktorého v apríli 1942 nahradil známy Dr. Vašek. Tuka na 84. zasadnutí vlády 3. marca 1942 oznámil, že na „žiadosť ríšskych vládnych miest” odsunú do Poľska všetkých židov zo Slovenska. Mach potom dodal podrobný referát.
Členovia vlády túto správu nevzali na vedomie. Najmä Sivák a Karvaš vyslovili námietky z hľadiska etického, právneho a hospodárskeho. Vláda zverila vec komitétu hospodárskych odborníkov. O tri dni (6. marca) predniesol Tuka svoj plán aj pred Štátnou radou. V ten istý deň sa hlavný rabín Slovenska Frieder obracia na prezidenta Tisu listom.
Proti pripravovaným deportáciám, ktoré sa začínajú 26. marca 1942, predstavitelia katolíckej cirkvi rozvíjajú horúčkovitú činnosť.
7. marca: Pápežský zástupca v Bratislave Dr. Burzio (Vatikán nedal svojmu bratislavskému zástupcovi hodnosť nuncia pre známe rozpory, ktoré vznikli medzi Vatikánom a Slovenskou republikou hneď po nadviazaní diplomatických stykov v júni 1939, keď nuncius Ritter po niekoľkodňovom pobyte opúšťa Bratislavu) vyhľadá Tuku a prednáša mu ostrý protest proti chystaným deportáciám.
9. marca: Dr. Burzio podáva o situácii na Slovensku podrobnú správu do Vatikánu.
12. marca: Slovenskí biskupi sa schádzajú v Nitre a podávajú vláde protest, v ktorom sa okrem iného hovorí: „Zdvíhame svoje varovné slovo a predkladáme vysokej vláde úctivú žiadosť, aby od zmieneného úmyslu ráčila odstúpiť a nájsť také riešenie, ktoré sa neprotiví zákonu Božiemu . . . sme presvedčení, že za prvým krokom, narušujúcim zákony Bohom dané, čoskoro budú nasledovať aj ďalšie a že z takých opatrení nepredvídané pohromy zastihnú náš národ.”
14. marca: Štátny sekretár Maglione odovzdáva slovenskému vyslancovi Sidorovi nótu číslo 2027/42, ktorou protestuje proti chystanému násilnému vysťahovaniu židov zo Slovenska.
17. marca: Sidor zasiela nótu Svätej Stolice do Bratislavy.
24. marca: Štátny sekretár Maglione z príkazu pápeža Pia XII. povoláva k sebe Sidora a žiada, aby ihneď cestoval do Bratislavy a protest Vatikánu osobne tlmočil prezidentovi Tisovi. Takú istú úpravu dostáva telegraficky aj Burzio.
25. marca: Dr. Burzio podľa príkazu Vatikánu znova prednáša svoj protest u Tuku. Navštívi ďalej v Trnave člena Štátnej rady, správcu Spolku sv. Vojtecha Msgr. Pôštényiho a žiada ho, aby na zasadnutí Štátnej rady, ktoré má byť nasledujúci deň, zakročil proti schváleniu Tukom navrhovaného zákona o vysťahovaní židov.
26. marca: Sidor cestuje na žiadosť Vatikánu do Bratislavy. Msgr. Pôštényi na treťom zasadnutí Štátnej rady prednáša svoj návrh, aby Štátna rada nedala vláde súhlas na vydanie židov za hranice štátu. Navrhuje zapojiť židov do práce doma, a tak odstrániť nedostatok robotníkov na Slovensku. Vyhovuje aj žiadosti Ústredne židov a číta návrh jej starostu Sebestyena na komplexné, humánne riešenie židovskej otázky na Slovensku. Štátna rada po dlhej diskusii konečné stanovisko nezaujíma.
26. apríla: Katolícke noviny „z kompetentných cirkevných kruhov” uverejňujú na prvej strane v nápadnej úprave výzvu katolíckej verejnosti, v ktorej píšu: „Pri vyriešení tejto ťažkej otázky neslobodno zabúdať, že židia sú ľudia, a preto sa má s nimi ľudsky zaobchádzať. Treba najmä o to dbať, aby nebol narušený platný právny poriadok a neboli porušené prirodzené a božské zákony”.
Napriek tomuto úsiliu predstaviteľov katolíckej cirkvi sa Tuka nedá obmäkčiť. Počnúc 26. marcom 1942, odchádza skoro denne transport s tisíc židmi. V marci deportujú 5003, v apríli 15 899 a v máji až 18 903 židov. Všetko toto sa deje bez súhlasu prezidenta a vlády a bez akéhokoľvek zákonného podkladu. Návrh zákona na vysťahovanie všetkých židov zo Slovenska, ktorý predložilo predsedníctvo vlády v marci 1942, je predmetom rokovania v sneme.
Návrh zákona, vypracovaný podľa direktív Tuku, je veľmi strohý: židov možno odstrániť z územia Slovenskej republiky, židia strácajú vysťahovaním štátne občianstvo, ich majetok prepadá v prospech štátu. To je všetko. Sú to slová, za ktorými sa skrýva potupenie, utrpenie a vykynoženie. Po mnohých diskusiách v sneme, v Štátnej rade a vo vláde sa konečne 15. mája 1942 snem Slovenskej republiky uznáša na ústavnom zákone číslo 68/1942 SI. z. o vysťahovaní židov.
Aj keď zákon porušuje najzakladanejšie ľudské práva a je prejavom najhrubšieho násilia, predsa, aj keď to znie nelogicky, znamená zjavnú úľavu pre židov. Zákon po určitých zmenách vyníma spod vysťahovania všetkých židov, ktorým prezident udelil výnimku – bolo asi 9000 – ako aj „iné osoby, ak príslušné ministerstvo uzná za potrebné ponechať ich vo verejnom, technickom alebo hospodárskom živote Slovenska”. Takto sa dostalo ochrany takému širokému okruhu ľudí, že zakrátko práve tento zákon znemožňuje pokračovať v deportáciách.
Do vydania zákona Tuková mašinéria bez ťažkostí a bez obmedzenia realizuje deportáciu a podarí sa jej do 15. mája 1942 násilne vysťahovať 39 795 židov.
Gabriel Hoffmann a Ladislav Hoffmann: Katolícka cirkev a tragédia slovenských židov v dokumentoch
G- print, spol. s.r.o., Garmond Partizánske 1994
ISBN 80-85587-03-3
Pripravil: A. Čulen
alianciazanedelu.sk/archiv/20250