(M.Valtorta, Evanj.1/15)
Na pahorkoch za jeruzalemskými hradbami uprostred olivových sadov je veľa ľudí. Vyzerá to ako obrovské trhovisko. Ale nie sú tam pulty a stánky. Je tam veľa stanov z hrubej vlnenej tkaniny, sú určite nepromokavé, natiahnuté na tyčiach osadených do zeme. Ďaľšie stany sú postavené zo zelených konárov zapichnutých do zeme a uložených tak, že vytvárajú malé zelené tunely. Sú v nich ľudia každého veku a stavu a počuť z nich len tichý a sústredený hovor prerušovaný iba občasným krikom detí.
Zvečeria sa a svetlá olejových lámp už tu a tam osvecujú čudné táborisko. Okolo lámp sediac na zemi večerajú niektoré rodiny, matky v lone so svojimi najmenšími ratolesťami, a mnohé deti usínajú ešte s kúskom chleba v ružových prštekoch a hlavička im padá na matkine prsia. Sú ako kuriatka pod kvočkou. Matky dojedajú večeru ako môžu, iba s jednou voľnou rukou, kým druhou si pridržiavajú drobčeka pri srdci. Iné rodiny ešte nevečerajú a v pološere súmraku pri rozhovore čakajú, kým bude jedlo hotové. Tu i tam sa zapaľujú ohníky a ženy okolo nich majú veľa práce. Ťahavé, veľmi pomalé uspávanky, takmer nariekavé, uspávajú batoľatá, ktoré zaspávajú ťažko.
Krásna a modrá obloha vysoko hore je čoraz tmavšia, až sa javí ako obrovská mäkká zamatová čiernomodrá opona, na ktorú neviditeľní umelci a dekoratéri pomaly kladú drahokamy a svetielka, niektoré osamotene, iné v čudesných geometrických tvaroch. Medzi nimi vyniká Veľká a Malá Medvedica v tvare voza s ojom opretým o zem po vypriahnutí volov zo záprahu. Polárna hviezda sa smeje v celom svojom trblietavom jase.
Od ohňa prichádza Anna a v rukách nesie dajaké veci naložené na veľkom plochom chlebe podobnom nášmu osúchu, ktorý slúži aj ako tácka. Alfej sa jej pridržiava za sukňu a šteboce svojím jemným hláskom. Joachim sa rozpráva na prahu svojho malého prístrešku, zhotoveného len z konárov, s mužom okolo tridsiatky, na ktorého Alfej zdiaľky volá piskľavým hláskom: ,,Ocko!" Keď Joachim vidí prichádzať Annu, ponáhľa sa rozsvietiť lampu.
Anna prechádza pomedzi rady stanov sťaby kráľovná. Jej držanie tela a vzhľad sú slávnostné, kráľovské, predsa však skromné. Voči nikomu sa nespráva povýšene. Zdvihne malé dieťa istej chudobnej, veľmi núdznej ženy, ktoré nemotorne bežalo okolo Anny, potklo sa a padlo priamo k Anniným nohám. Tváričku má celú zablátenú a plače, tak mu ju Anna utiera, utešuje ho a vráti ho matke, ktorá práve pribehla a ospravedlňuje sa. Vraví jej: ,,To nič nie je! Som rada, že si neublížil. Je to pekné dieťa. Koľko má rokov?"
,,Tri roky. Je predposledný a onedlho budem mať ďaľšie dieťa. Mám šesť chlapcov. Teraz by som chcela dievčatko... Pre mamu znamená dievčatko veľa..."
,,Najvyšší ťa veľmi potešil, žena!" povzdychne Anna.
,,Áno, som chudobná, ale deti sú našou radosťou a tí najstarší nám už pomáhajú pracovať. A ty, pani (všetko naznačuje, že Anna je z vyššej spoločenskej vrstvy a žena si to všimla), koľko máš detí?"
,,Ani jedno."
,,Ani jedno?! Toto nie je tvoje?"
,,Nie, je jednej veľmi dobrej susedky. Je mojou útechou..."
,,Zomreli ti alebo..."
,,Nikdy som nemala dieťa."
,,Oh!" Chudobná žena na ňu hľadí zo súcitom.
Anna ju s povzdychom pozdraví a ide do svojho prístrešku.
,,Nechala som ťa čakať, Joachim. Zdržala som sa s istou chudobnou ženou, matkou šiestich chlapcov. Len si predstav! A čoskoro bude mať ďalšie dieťa."
Joachim si vzdychne.
Alfejov otec volá svojho syna, ale on odpovie. ,,Ja zostanem s Annou, budem jej pomáhať." Všetci sa zasmejú.
,,Nechaj ho, nebude mi na obtiaž," vraví Anna a sadne si s chlapcom, dá mu koláč a hádam pečenú rybu. Vidím, že dačo s ňou robí, skôr než mu ju dá, asi z nej vyberá kosti. Najprv však obslúžila manžela. Ona sa naje posledná.
Nočnú oblohu obsypávajú ďaľšie a ďaľšie hviezdy a v tábore je čoraz viac svetiel. Potom mnohé svetlá pomaly zhasínajú. Svetlá tých, čo večerali prví a teraz sa ukladajú na spánok. Aj hluk pomaly tíchne. Už nepočuť hlasy detí. Ozve sa iba akési dojča s hláskom jahniatka, ktoré hľadá mamičkino mlieko. Noc dýcha svoj vánok na veci a ľudí a zaháňa starosti i spomienky, nádeje i hnev. Ba, možno nádeje a roztržky ešte prežívajú v sne, hoci ich spánok zmierňuje.
Anna pestuje zaspávajúceho Alfeja v náručí a vraví manželovi: ,,Túto noc sa mi prisnilo, že na budúci rok prídem do Svätého mesta na dva sviatky namiesto jedného. A jedným bude obetovanie môjho dieťaťa v chráme... Ó! Joachim...!"
,,Dúfaj, dúfaj, Anna. Nič iné si nepočula? Pán ti už nič iné nepošepkal do srdca?"
,,Nič, iba sen..."
,,Zajtrajšok je posledný deň prosieb. Všetky obety sme už vykonali. Ale zajtra ich ešte slávnostne obnovíme. Nakloníme si Boha vernosťou našej lásky. Stále si myslím, že sa ti prihodí to isté, ako Anne Elkánovej."
,,Kiež by to Boh chcel... a keby som mala niekoho, kto by mi teraz povedal: ,Choď v pokoji. Boh Izraela ti udelil milosť, o ktorú si prosila'!"
,,Ak dostaneme túto milosť, povie ti to tvoje dieťa, keď sa prvý raz pohne v tvojom lone. A bude to hlas nevinného, teda Boží hlas."
Teraz už tábor mlčí v tme. Aj Anna prenesie Alfeja do susednej chyže a položí ho na lôžko zo sena k jeho spiacim súrodencom. Potom si ľahne vedľa Joachima a zhasne aj ich lampu. Jedna z posledných hviezdičiek zeme. Najkrajšie hviezdy na nebeskej oblohe zostávajú bdieť nad všetkými spiacimi.