Svätá ...A D E L A I D A ,cisárovná,vdova -sviatok 16.decembra
16. decembra. Sv. Adelhaida, vdova a cisárovná - r.931 -16.december r. 999 -68 rokov
Dramaticky,tragický príbeh veľkej svätice...otrávili jej mladého manžela,uväznili na hrade a mučili,týrali,...zažila nevďak syna a zlobu a utrpenie od nevesty...pochovala dvoch manželov,3 synov a dcéru...svoj život ukončila v kláštore...
Adela,Adléta,Adelheid,Adelaida ...burgundská princezná,talianska kráľovná,nemecká a rímska cisárovná, 2 krát vdova,matka a mníška v kláštore...
Je málo takých významných svätíc ako je svätá Adelaida,ktorá toľko v živote zažila...od chvíľ šťastia až po úplne dno...od spokojnosti až po ostré prenasledovanie ...ale vždy ostala verná Bohu v každej chvíli...Pochádzala z burgundských kráľov.Bola veľmi zbožne vychovaná vo viere a kresťanskom živote.Vydali ju ako mladučkú,len 16 ročnú pannu za talianského kráľa Lothara II.Svadba sa konala v Pávii 12.decembra 947....
Lothar II.talianský kráľ -manžel sv.Adelaidy,ktorého r.950 dal otráviť mocný vojvoda Berengár nz Ivrey...
Emma z Talianska (asi 948 – po roku 987) bola kráľovnou západného Francúzska ako manželka kráľa Lothaira, za ktorého sa vydala v roku 965. Ich syn Louis V, bol posledným karolínskym kráľom.Jediná dcéra Lothara a Adelhaidy
Emma
Jej smútok bol obrovský,ostala sama len 18 ročná mladá vdova s 3 ročnou dcérkou Emmou...Hneď bola jasné,kto stál za vraždou kráľa...a zlostný,diablom posadlý Berengár neváhal...zautočil na mladú kráľovnú vdovu a snažil sa ju prinútiť,aby sa vydala za jeho syna Adalberta a on-Berengár by sa tak dostal k legitímnej vláde nad krajinou...Ale Adelaida rázne odmietla doneba volajúcu,bezbožnú ponuku vraha jej milovaného manžela...
Zlostný,zákerný Berengár u mladej,nešťastnej vdovy nepochodil...ani lichotením,ani hrozbami...Zúrivý,krutý Berengár surovo zbil kráľovnú...trhal jej vlasy,vláčil po zemi po komnate a kopal do nej,že úbohá Adelaida odpadla...Berengár sa ju bál rovno zabiť,lebo bola kráľovná a bál sa povstania...tak ju dal spútať reťazami a s malou plačúcou dcérkou Emmou odvliecť na svoj pevný hrad v horách,nad horským jazerom Garde,kde ju uväznil v malej izbe...týral ju a mučil hladom,zimou,aj hrozbami...
O nešťastnej,trpiacej kráľovne sa medzitým dozvedel sa biskup z mesta Regia aj o šťastnom úteku kráľovnej. Dal ju vyhľadať a šťastne dostala sa na pevný hrad Canossu ku grófovi Albertovi Azzovi, ktorý ju láskavo prijal. Z bezpečného úkrytu svojho na hrade Canossa ,obrátila sa sv. Adelhaida s prosbou o podporu a pomoc k cisárovi nemeckému Ottovi I, ktorý známy bol všeobecne jako najlepší a najmúdrejší panovník a preto i menovaný býval Veľkým.Cisár Otto I sa rozhodol pomôcť prenasledovanej kráľovne Adelaide...
Z Nemecka vtrhli do Talianska vojská...a cisár Otto v boji porazil krutého Berengára a dobyl kráľovské mesto Pávia...Otto I. sa dozvedel všetko o utrpení mladučkej kráľovny a poslal kráľovský sprievod do hradu Canossa po kráľovnú...A tak prvýkrát uvidel zbožnú,krásnu, mladú vdovu Adelaidu-legitímnu taliansku kráľovnú,ktorá si už zažila toľké útrapy...Adelaida sa poklonila a so slzami v očiach ďakovala cisárovi za vyslobodenie z hrozných múk...
Otto I. cisár
Otto I. cisár
R.962 pápež Ján XII v Ríme korunoval cisára Otta I. za rímskeho cisára a Adelaidu za rímsku cisárovnú....
I toto manželstvo bolo šťastné.Adelaida si ctila,milovala svojho manžela a porodila mu 3 synov...ale Boh skúšal jej vieru a dvaja mladí princovia zomreli ako deti...Ostal len jediný najmladší Otto II...narodený r.955...dedič a budúci vládca......
len 18 ročného syna-nového vládcu Otta II...jediného syna,ktorý ostal žiť,lebo 2 chlapci umreli v mladom veku...Adelaida ako mohla tak pomáhala svojmu mladučkému synovi v spravovaní veľkej krajiny...Jej rady a múdre rozhodnutia Otto II počúval a riadil sa nimi.Bol vychovaný veľmi nábožne u arcibiskupa Bruna v meste Kolín,ktorý bol jeho strýkom...bratom jeho otca...ale postupne svetskí dvorania a radcovia sa podlizovali mladému,neskúsenému cisárovi,že sa začal odkláňať od rád zbožnej matky...Kráľovská rada mu vybrala za manželku krásnu,vzdelanú grécku princeznú Theofano z Konnštantinopolu...neter byzantského cisára Jána Cimiska...O Theofane prichádzali správy-o jej kráse a učenosti,hoci bola ešte veľmi mladá ...16 ročná deva,tak dojednali svadbu a manželstvo a krásna Theofano,byzantská princezná prišla s kráľovským sprievodom do Ríma...kde bolo uzavreté ich manželstvo a kde bol Otto II ,len 17 ročný,korunovaný za nemeckého cisára a 16 ročnú Theofano za cisárovnú...
Pyšná,mocibažná,namyslená byzantská princezná Theofano,nevesta sv.Adelaidy...veľmi blížila a krivdila svojej svokre
Na vojenskej výprave na jeseň r.983 sa mladý 28 ročný cisár nakazil maláriou /uštipol ho nakazený komár/ a náhle zomrel...
cisár Otto II
Nesmierny bôľ prežívala Adelaida,ktorá stratila len 28 ročného,mladého syna...Vlády, ako regentka za 3 ročného maloletého syna
Otta III sa ujala jeho matka Theofano...a Adelaida znova musela újsť do Talianska...pred útokmi nevesty...Theofano nedovolila sa Adelaide ani rozlúčiť so svojimi vnučkami a vnukom -3 ročným cisárom...
Ďaľšie bolestné správy prišli z Francúzska,kde jej dcéra z prvého manželstva Emma bola prenasledovaná po smrti svojho manžela svojím vlastným synom a bola očiernená a ošpinená...že musela odísť do vyhnanstva,odkiaľ písala smutné listy svojej matke...a kde aj ako mladá na útrapy a žiaľ z veľkých krívd aj umrela...
Nešťastná Emma
Ale božia moc zasiahla...V Nemecku vládla ako regentka neobmedzene a despoticky jej nevesta Theofano...a kde mohla všade ohovárala a špinila Adelaidu...Krajina sa zmietala vzburami a nepokojom,ktorý Theofano svojou drsnou,nemilosrdnou vládou vyvolala.Mladá cisárovná Theofano vážne ochorela a ako 35 ročná umiera...
Theofanu zomrela mladá, po krátkej chorobe 15. júna 991 v Nijmegénu, v čase, keď Otto III. ešte nedosiahol plnoletosť,mal lenn 11 rokov... Regentskú vládu potom prevzala jej svokra Adela, hoci jej v tom čase bolo už okolo 60 rokov.
Nový cisár Otto III... bol len chlapcom -11 ročným.V Nemecku nastali spory o regenta za maloletého cisára...nakoniec ríšsky veľmoži povolali už 60 ročnú Adelaidu z vyhnanstva do Nemecka,aby prevzala úlohu regentky cisárovnej za svojho vnuka...S ťažkým srdcom sa lúčila Adelaida s Talianskom,kde žila už len pre duchovné spasenie a znova sa musela dostať do náročnej správy ríše a do trmy-vrmy politických intríg...Ale prijala to ako božiu vôľu a poddaní jasali,keď znova po dlhých rokoch dostali späť svoju drahú matku a cisárovnú,ktorá dostala fakticky neobmedzenú moc.Adelaida zakladala školy,nemocnice,kláštory...stavala kostoly,všemožne podporovala sv. cirkev a duchovný rozkvet...obratne sa vyhnula všetkým vojnám a ľud žil v mieri...5 rokov takto vládla až v r.996 prebral celú vládu jej 16 ročný vnuk Otto III.Aj jemu Adelaida radila a múdro viedla naďalej správu ríše...
Potom šla Adelaida do rodného Burgundska zmieriť znepriatelených príbuznych jej brata kráľa Rudolfa burgundského...Navštívila aj slávne opátstvo Cluny,kde jej sv. opát Odilo predpovedal aj skorú smrť...Tam v kláštore Adelaida vyrozprávala svoj celý život svätému,zbožnému opátovi Odilovi,ktorý neskôr na základe toho napísal aj jej slávny životopis...Potom odišla Adelaida do kláštora Seltz v Alsasku,ktorý pred 12 rokmi sama založila a vstúpila k mníškam a tam sa zbožne pripravovala na svoju smrť...Celý jej život bol posiatý bolesťou a utrpením..Málo bolo toho radostného...Ale svätá Adelaida vždy verne slúžila Bohu a ľuďom s láskou a obetou...Jej duchovná sila pochádzala z Kristovho kríža...bola krásnou princeznou...vydali ju za kráľa...ale to štastie trvalo len krátko,pokiaľ ho neotrávili..potom musela utekať...bola mučena a týraná vo väzení na skalnom, hrade, v pustatine nad jazerom Garde v pustom kraji hôr...nakoniec našla svojho ochráncu a vydala sa za cisára...potom zase vychovávala svojho syna a čelila zlobe svojej nevesty...až nakoniec viedla svojho vnuka k zbožnosti a múdrej vláde...Tak prišiel posledný deň Adelaidy...trápila ju krátka choroba...zvolala k sebe mníšky a ďakovala im i Bohu za všetko,napomínala k láske,svornosti,pokoji a dodržiavania rehoľných pravidiel...
SvätáAdelaida sa skvie ako vzor kresťanskej, zbožnej manželky a matky,ktorá celým životom konala len dobro a rozdávala lásku...Veľkoryso odpúšťala aj svojím nepriateľom a jej duchovnou silou a životom bol samotný, tajomný Boh,ktorý ju viedol po tak ťažkom a dramatickom živote až do cieľa tej pute-do nebeskej slávy,kde už niet slzy ani bolesti...len večná blaženosť v božom náručí a láske...
Otto I.
Dátum a miesto narodenia: 23. novembra 912 po Kr., Wallhausen, Nemecko
Dátum úmrtia: 7. mája 973 po Kr., Memleben, Kaiserpfalz, Nemecko
Otto II
Otto II
Svätá Adela Burgundská (alebo aj Adelaida, v nemčine Adelheid * 931, Burgundsko – † 16. december 999, kláštor Seltz, Alsasko) bola druhá manželka cisára Otta I.
16. decembra. Sv. Adelhaida, vdova a cisárovná.
16. decembra.
Sv. Adelhaida, vdova a cisárovná.
Dejiny desiateho storočia zaznačili skvelými písmenami na večnú pamiatku meno slávnej cisárovny, sv. Adelhaidy. Ale toto slávné meno nedostalo sa jej iba vysokou dôstojnosťou cisárskou; lež najmä skvelými a bohumilými cnosťami získala si ona slávnu a večnú pamiatku. Sv. Adelhaida narodila sa roku 931 v Burgundii. Otec jej bol kráľ Rudolf II, matka Berta, dcéra Konráda, vojvodcu zo Švábska. V šiestom roku života svojho ztratila otca.
Zbožná matka Berta starala sa o výchovu jej obozretne; aby zachránila ju pred nákazou, bránila jej stretať sa s rozpustilými dvoranmi. I budila zavčasu v srdci jej lásku k modlitbe a ku každej cnosti kresťanskej. A tak vyrástala dcérka kráľovská pod starostlivým dozorom zbožnej matky v krásnu a nevinnú pannu. Modlitba, sväté rozjímanie o márnosti sveta a o večnej sláve, ktorá prisľúbená je spravodlivým ľudom, skutky milosrdenstva oproti bližným boli každodenným cvičením jej.
Dvere je paláca boli každému nešťastníkovi otvorené. Z bohatých dôchodkov podávala štedré almužny. Manžela podporovala v šťastí a v nešťastí jako anjel strážca; starala sa jako opravdivá matka o poddaných. A predsa Boh dal trpieť vernej služobnici Svojej. Po troch rokoch šťastného manželstva stala sa vdovou; lebo roku 950 zomrel náhle manžel jej kráľovský, Lotár.Podľa správ bol kráľ Lotár otrávený...a to od svojich nepriateľov,ktorí chceli neobmedzene vládnuť. Po ňom ostala dcérka, menom Emma.
Lothar II.
Lothair II (926/8 – 22. november 950), často Lothair z Arles, bol taliansky kráľ od roku 947 až do svojej smrti. Bol zo vznešenej franskej línie bosonidov, a jeho matka bola nemecká princezná menom Alda (alebo Hilda). Lotharingie, kráľ Lothaira II, pravnuk Hugh z Provence. Jeho otec a predchodca bol Boso starší
Hoci mal titul rex Italiae, nikdy sa mu tam nepodarilo uplatniť moc. V roku 931 ho Lothairov otec Hugh vymenoval za spoluregenta. Oženil sa 12. decembra 947 s pätnásťročnou ročnou Adelaidou, temperamentnou a inteligentnou dcérou Rudolfa II. Burgundského a Berthy Švábskej.
Ich manželstvo bolo súčasťou politického urovnania určeného na uzavretie mieru medzi jej otcom a jeho otcom. V roku 933 odovzdal Hugh z Arles svoje kráľovstvo (Provence) svojmu zarytému nepriateľovi Rudolfovi II., ktorý obe kráľovstvá spojil do nového Burgundského kráľovstva , ale zomrel v roku 937.Kráľovskému páru sa už v roku 948 narodila princezná Emma, ktorá sa v roku 966 vydala za karolínskeho Lothaira z Francúzska.
Sila Lothairov v Taliansku bola obmedzená. Od čias úspešného povstania šľachticov v roku 945, keď bol Hugh nútený odísť do exilu, Berengar z Ivrey si ponechal všetku skutočnú moc a patronát vo svojich rukách. . V roku 950 Lothair II -manžel Adelaide zomrel v Turíne, bol otrávený Berengarom, ktorý sa pokúsil upevniť svoju uzurpovanú politickú moc v Lombardii tým, že prinútil vdovu po Lothairovi, aby sa vydala za jeho syna Adalbert. Ale Adelaida odmietla vydať za syna vraha svojho manžela a požiadala o ochranu Otta I. z Nemecka, za ktorého sa nakoniec ako mladá len 18 ročná vdova vydala vydala.
Lothair krátko vystupuje v časti súvisiacej s Adelaide v Gesta Ottonis, epickej básni o Otto I. z Nemecka, epická báseň o napísanom cca. 960 od Hroswitha z Gandersheimu.
Lotair II
Vládnuť
947–950
Predchodca
Hugh
Nástupca
Berengar II
narodený
926/8
Zomrel
22. novembra 950
Manželka
Adelaide v Taliansku (m. 947)
dcéra
Emma, kráľovná Západného Francúzska
Dynastia
bosonidy
otec
Hugh z Provence
matka
Alda (alebo Hilda)
Sv. Adelhaida nedbala na dohováranie a líškanie, opovrhla návrhom hrdého a ukrutného Berengara, i nechcela podať ruku svoju synovi toho muža, ktorý ztrpčoval a otrávil jej milovaného manžela Lothara II. Pyšný násilník rozpálil sa hnevom pomstivým. Okradol opustenú vdovu o skvosty kráľovské, o šatstvo a o všetko, čo mala, a uväznil ju aj s malinkou dcérkou Emmou do hradu, ktorý ležal pri jazere, rečenom Garda. Tam dal ju prísno strážiť a hanobne trýzniť. Ku obsluhe ponechal jej jednu osobu.
Zbožný mních, menom Martin, dozvedel sa o nešťastí sv. Adelhaidy. Vykopal, vnuknutím Božím povzbudený, tajný vchod popod stenu väzenia a oslobodil nevinne trýznenú kráľovnú v búrlivej dobe nočnej. Za viac dní putoval s ňou i s vernou slúžkou jej neschodnými chodníkami a chránil pred prenasledovaním pomstivého Berengara. Nocovali v jaskyniach skalných a v húštinách lesných. Pokrm vypýtal Martin cestou od milosrdných ľudí. Mnoho trpela sv. vdova i krutou zimou na úteku svojom.
Otto I.-nemecký kráľ -druhý manžel sv.Adelaidy-vdovy,ktorý bol vdovec,po 16 rokoch manželstva mu zomrela jeho milovaná manželka Edita Anglická...a tak žil ako kráľ smutný a nešťastný...Ale spoznal krásnu mladučku vdovu,prenasledovanú talianskú kráľovnú Adelaidu,ktorá ho prosila o pomoc pre seba a svoju 2 ročnú dcérku Emmu...Boli prenasledované a na úteku pred zlobou strašného vraha a násilníka Berengára z Ivrey...
V tom čase sa Taliansko nachádzalo v politickom chaose. Po smrti Lothara II, ktorého otrávil jeho úhlavný nepriateľ vojvoda Berengár, zdedila trón jeho žena Adelaida, vlastná dcéra, nevesta a vdova posledných troch kráľov Talianska. Šľachtic Berengar z Ivrey sa vyhlásil za kráľa Talianska, uniesol Adelaidu a pokúšal svoju vládu upevniť svadbou mladučkej vdovy -18 ročnej Adelaidy s jeho synom Adalbertom. Adelaide sa však podarilo utiecť do Canossy a poprosila nemeckého kraľa Otta I o pomoc a ochranu. Ale i nemeckí vojvodovia Liutdolf a Henrich nezávisle vpadli do severného Talianska, aby využili situáciu, ale ich ambície zmaril Otto I, ktorý tam vpadol tiež a donútil Berengara prisahať poslušnosť a vernosť. Krátko nato sa oženil s Adelou.
Otto I. Veľký bol syn Henricha I. Vtáčnika a Matildy z Ringelheimu, bol saský vojvoda, východofranský kráľ a prvý cisár Rímskonemeckej ríše.
Dátum a miesto narodenia: 23. novembra 912 po Kr., Wallhausen, Nemecko
Dátum úmrtia: 7. mája 973 po Kr., Memleben, Kaiserpfalz, Nemecko
Deti: Otto II., Liudolf Švábský, Liutgarda Saská, Matylda, William, Bruno, Henry
Manželka: Adela Burgundská (od 951 po Kr.–973 po Kr.), Edita Anglická (od 930 po Kr.–946 po Kr.)
Rodičia: Henrich I., Matylda z Ringelheimu
Súrodenci: Gerberga Saská, Thankmar, Hedvika Saská, Bruno the Great, Henrich I.
Vnuci a vnučky: Otto III., Beroldo di Sassonia, Matylda Saská,
Cisár Otto bol celkom trikrát ženatý. Jeho prvou manželkou bola neznáma slovanská žena, druhú potom Eadgith, dcéra anglosaského kráľa Eduarda I. Staršieho. Po jej smrti v roku 946 sa oženil s Adelaidou z Burgundska v r.951, vdovou po talianskom kráľovi Lotharovi.
Manželstvo s neznámou ženou:
Vilém († 968), mohučský arcibiskup
Manželstvo s Eadgith Anglickou:
Liudolf Švábsky († 957), vojvoda švábsky
Liudgarda († 953) ∞ Konrád Lotrinský
Manželstvo s Adelou z Burgundska:
Matylda († 999), opátka v Quedlinburku
Otto II. (955 – 983), rímsky cisár
Toho času požiadal bol i pápež Agapet II. cisára Ottu I. o pomoc proti násilníckemu Berengarovi, ktorý ukrutne trýznil obyvateľov severného Talianska. Roku 951 vtrhol cisár s veľkým vojskom do Itálie, napadol Berengara, ktorý obliehal hrad Canossu,kde sa ukrývala Adelaida, premohol násilníka a prinútil k úteku. Na to vydobyl Paviu, hlavné mesto kráľovstva, a slávne vstúpil do neho. I poslal do Canossy pre sv. Adelhaidu.
Otto I
Zbožná prenasledovaná Adelhaida dožila sa šťastných a blažených dní. V pokore uznávala milostivého Boha za osloboditeľa svojho a odovzdávala sa s celým srdcom službe Jeho. V šťastí svojom bola, ako prv v nešťastí, vždy tá istá dobrotivá, pokorná, čistá, bohumilá a ľudomilná kresťanka. Všetci poddaní boli presvedčení, že nastanne konečne pokoj...
Sv.Adelaida bola ako vdova i talianskou kráľovnou a tak sobášom s Adelaidou sa stal jej druhý manžel Otto I aj talianským kráľom a zároveň nemeckým cisárom...a Adelaida i nemeckou cisárovnou...
Hrad Canossa
Opovrhovala nádherou, i neozdobovala sa zlatom a drahými kameňami. Bohatstvo svoje vynakladala k napomáhaniu chudobných a ku iným bohumilým skutkom. Častejšie uťahovala sa do samoty a v pokore ďakovala Bohu za milosť Jeho a za šťastie svoje. Veľkú úctu prejavovala oproti chrámom Božím a oproti duchovenstvu. Pozakladala mnohé kláštory, pre mníchov a mníšky a to tým cieľom, aby títo sluhovia Boží vyprosili požehnanie Božie pre rodinu panovnícku i pre celú ríšu.
Milostivý Boh obdaroval ju tromi synmi. Dvaja z nich zomreli v útlej mladosti. Najmladší dostal pri sv. krste meno otcovo Otto II. Sv. Adelhaida vychovávala sama najmladšieho syna svojho Otta II, aby vštepila mu zavčasu do srdiečka základné pravdy sv. náboženstva a kresťanských cností. Keď korunný princ vyrástol, odovzdala ho zbožná matka opatere sv. Brunovi, arcibiskupovi v meste Kolíne nad Rýnom, ujcovi jeho.
Zbožný a učený arcibiskup vychovával vnuka svojho veľmi starostlivo a obohacoval ducha jeho všetkými vedami. Keď medzitým Berengar v Itálii celkom bol premožený, Otto I. bol r. 962 v Ríme korunovaný od pápeža Jána XII. za cisára rimského. Tej istej veľkej pocty dostalo sa i manželke jeho, sv. Adelhaide. Pri tejto príležitosti ukázalo sa, jak ďaleko pokročila svätica v plnení učenia sv. Evanjelia...
Nevinne odsúdený Spasiteľ modlil sa za nepriateľov Svojich, keď zomieral na kríži: «Otče, odpusť im; lebo nevedia, čo činia!» Podobne prosila sv. Adelhaida manžela svojho cisárskeho o veľkodušnosť a o milosrdenstvo za pokorenú rodinu prenasledovníka Berengara, i vzala láskavo na dvor svoj dve dcéry jeho a zachádzala s nimi jako s vlastnými dietkami.Tak sa láskou odplatila svojmu veľkému nepriateľovi Berengárovi,ktorý otrávil jej prvého mmanžela Lothara II.
Svätá Adelaida Burgundská (alebo aj Adelaida, v nemčine Adelheid * 931, Burgundsko – † 16. december 999, kláštor Seltz, Alsasko) bola druhá manželka cisára Otta I. Veľkého a jedna z najvýznamnejších stredovekých rímskych cisárovien.
Oto II. (* 955, Saské vojvodstvo, Svätá rímska ríša – † 7. december 983, Rím, Pápežský štát) bol syn Otta I. Veľkého a jeho druhej manželky Adeláidy Burgundskej.Otto II mal len 18 rokov,keď sa stal rímskym cisárom...
Za otcovho života bol zvolený a v roku 961 korunovaný za rímskonemeckého kráľa a v roku 972 za cisára. V tom istom roku sa oženil z byzantskou princeznou Theophano. V roku 973 došlo k odbojnému hnutiu v Lotrinsku, ktoré podporovali západofranskí Karolovci, aj k vpádu Dánov.
Mladý cisár Otto II pri návšteve Ríma r.983 onemocnel na týfus a ešte sa pridala aj malária...Dostal vysoké horúčky...Zomrel nečakane 7. decembra 983 v Ríme, asi na predávkovanie preháňadlom pri malárii,ktoré sa používalo vtedy ako liek...a to len po 10 ročnej vláde ako 28 ročný...Horké slzy prelievala jeho zbožná matka Adelaida,ktorá tak stratila dvoch manželov a mladého syna.Otto II zanechal mladú vdovu princeznú Theofano z Byzancie a 4 malé deti...
Otto II. a Theophano mali štyri deti:
Adela (977 – 1040/1044), opátka v Quedlinburgu
Žofia (978 – 1039), opátka v Gandersheime a Essene
Matilda (979 – 1024) ∞ gróf Ezzo
Otto III. (980 – 1002), následník
Ako jediný stredoveký cisár bol pochovaný v chráme sv. Petra vo Vatikáne.
Sv. Adelhaida podporovala syna Otta II. múdrou radou svojou v ťažkých záležitosťach panovníckych. I vladáril šťastlivo k šťastiu a blaženosti poddaných, ktorí veľmi ctili a milovali cisárovnu matku pre dobrotu jej, pre múdrosť a spravodlivosť. Ale spokojnosť jej netrvala dlho. Zkazení dvoranovia líškaním a chválami získali si časom priazeň neskúseneho mladého panovníka.
Cisár Otto II Theofano-grécka princezná
Theofano-grécka princezná
bola manželkou rímsko-nemeckého cisára Ota II. a matkou Ota III., za ktorého viedla v čase jeho maloletosti regentskú vládu.
Dátum a miesto narodenia: 960 po Kr., Konštantínopol
Dátum úmrtia: 15. júna 991 po Kr., Nijmegen, Holandsko
Deti: Otto III., Matylda Saská,Adéla Saská, Žofia Saská,
Manžel: Otto II. (od 972 po Kr.–983 po Kr.)
Vnuci a vnučky: Richenza Lotrinská, Ota II . Švábsky, VIAC
Miesto posledného odpočinku: St. Pantaleon, Kolín nad Rýnom, Nemecko
Rodičia: Konstantinos Skleros, Sophia Phokaina
Theofano (v latinskej forme Theophano Θεοφανώ alebo Theophania Θεοφάνια) (955/960 – 15. jún 991) bola manželkou rímsko-nemeckého cisára Otta II, a matkou nedospelého Otta III za ktorého viedla v čase jeho maloletosti regentskú vládu.
Život
Pôvod a manželstvo s Ottom II.
Theofano bola neterou byzantského cisára Jána I. Cimiska . S Otom II. uzavrela manželstvo v Ríme 14. apríla 972, v ten istý deň bola tiež korunovaná cisárovnou. Až do smrti Ota II. sa v jeho listinách objavovala ako consors regni alebo coimperatrix, počet jej intervencií postupne rástol, snáď paralelne s tým, ako ubúdal vplyv jej svokry Adelaidy.Theofano je nesklonné...
Vdovstvo a regentská vláda za Otta III.
Keď 7. decembra roku 983 zomrel jej manžel Otto II. (náhle na maláriu), a jeho syn bol ešte dieťa mal len tri roky, bol však už korunovaným ako 3 ročný rímskym kráľom ako Otto III, a to od mája 983. Adelaida Burgundská a Theofano sa po smrti Otta II. okamžite vrátili z Talianska späť za Alpy. Ako regentka sa však Theofano musela najprv presadiť, a to jednak proti manželovmu bratrancovi Henrichovi Svárlivému, ktorý sa usiloval o poručníctvo ako najbližší mužský príbuzný jej osirelého syna, jednak proti svojej svokre Adelaide, ktorú by časť ríšskych kniežat privítala ako regentku radšej. Na ríšskom sneme v durínskom Rohru – 29. júna 984 – odovzdal Henrich Svárlivý regentstvo a vládu za maloletého kráľa Otu III. do rúk jeho matky Theofano, v máji 985 jej bola na sneme vo Frankfurte nad Mohanom priradená vláda s konečnou platnosťou.
Aj v zložitých politických okolnostiach tej doby sa táto vysoko vzdelaná cisárovná stala významnou vládkyňou. Vykonávala všetky vladárske práva, vrátane investovania biskupov, av jednej svojej listine (z 1. apríla 990) sa dokonca titulovala ako „Theophanius gratia divina imperator augustus“ – teda v mužskom rode ako „Theofanius z Božej milosti cisár“. V datácii tu bolo dokonca použité počítanie rokov nie vlády Oty III., ale vlády „cisára Theofania“, ktorá bola počítaná od rímskej korunovácie 972. upevnila stále neisté podriadenie Adelaidy. (región v dnešnom severovýchodnom Francúzsku) Ríšu, ríšsku vládu tu a v Taliansku upevnila aj s pomocou svojej svokry Lotrinsko-francúzskeho kráľa Huga Kapeta, Henricha Svárlivého a múdru politikou synovu vládu v Ríši upevnila. Založila tiež neskoršiu východnú politiku Oty III. a pomocou rýchleho uznania bavorského vojvodu ako poručníčka ochránila Theofano Otov nárok na vládu v Ríši pred nárokmi iných.
Úmrtie a pohreb
Theofanu zomrela mladá, po krátkej chorobe 15. júna 991 v Nijmegénu, v čase, keď OtTo III. ešte nedosiahol plnoletosť. Regentskú vládu potom prevzala jej svokra Adela, hoci jej v tom čase bolo už okolo 60 rokov.
Theofano bola pochovaná v kostole sv. Pantaleona v Kolíne nad Rýnom, ktorý patril k jej vdovskému venu.
Deti
Sofia (asi 975 – 1039) – abatyša v Gandersheime a Essene
Adelaida (977 – 1044) – abatyša v Quedlinburgu
Matylda (979–1025) – manželka falckého grofa Ezza Lotrinského
Otto III. (980 – 1002)-cisár
pravdepodobne ešte jedna dcéra, dvojča Otta III., ktorá zomrela krátko po narodení a za ktorú nechal Ota II. slúžiť zádušnú omšu (meno je neznáme)
Otto II a Theofano
Túto príležitosť použil opát z Cluny (Clugny), Majolus; vybral sa so sv. Adelhaidou do Talianska, kde syn jej Otto II. práve sa zdržoval. Vrúcnymi slovami pohol srdcom cisárovým i zmieril ho s prenasledovanou matkou. Kajúci syn konečne poznal,ako veľmi ťažko ublížil svojej milovanej matke a bol nevďačný za všetku jej lásku a dobrotu a vzal so sebou matku Adelhaidu do Nemecka a od toho času až do smrti svojej venoval jej úplnú dôveru svoju. On stal sa zase nábožným kresťanom, dokonalým panovníkom, podporcom sv. cirkve, víťazom nad nepriateľmi svojimi.
Medzi tým časom zomrel Lotár, kráľ francúzsky, manžel dcéry jej, menom Emmy, i zanechal nedospelého syna Ludvika. Zlí ľudia poštvali neskúseného mladíka proti matke a očierňovali ju i biskupa z Laonu, Ascilia. Utrápená Emma písala svojej matke sv. Adelhaide takto: «Bolesť moja, drahá matka je veľká, dostúpila najvyšší stupeň! Keď som stratila manžela, celá nádej moja spočívala na synovi mojom, a tento stal sa teraz nepriateľom mojím.
Sv. Adelhaida vybrala sa hneď na pomoc ubiedenej dcére. Vyprostredkovala schôdzku v Monfókone (Montfaukon) blízko mesta Verdynu (Verdun). Mladý kráľ Ludvik zmieril sa s očiernenou matkou svojou. Nezadlho za tým dopadli na kráľovnú Emmu nové trápenia. Utlocitá matka sv. Adelhaida zase ponáhľala na pomoc prenasledovanej dcére svojej, ktorá po smrti manželovej neprestajne trpela, kým nedokonala smutný život svoj.
Keď videl blížiť sa smrť, podelil majetok svoj na štyri čiastky: pre sv. cirkev, pre chudobných, pre matku sv. Adelhaidu a sestru svoju Mathildu, i pre bojovníkov, ktorí vystavili sa nebezpečenstvu smrti za neho. I zomrel roku 983 na úplavicu /týfus/ spojený ešte s maláriou v Ríme. Po predčasnej smrti synovej a dcérinej začala Theofania zase robiť zlo a znovu prenasledovať sv. Adelhaidu, ktorej srdce síce krvácalo nad toľkou stratou, ale hlboko korilo sa v nešťastí pred prozreteľnosťou Božou.Theofano bola regentkou cisárstva za svojho nedospelého syna Otta III. a tým získala neobmedzenú moc a vládu a znova začala prenasledovať sv.Adelaidu,svoju svokru...
Otto mal len tri roky, keď v roku 983 zomrel jeho otec a on sa stal rímskym kráľom. Od roku 996 bol cisárom Rímskonemeckej ríše.
Kým bol cisár neplnoletý, vykonávala regentskú vládu najprv matka a po jej smrti stará matka sv. Adelaida Burgundská, vdova po cisárovi Ottovi I. Veľkom. Výchova mladého panovníka prebiehala v duchu tradícii latinského Západu i gréckeho Východu, čo neskôr veľmi ovplyvnilo jeho panovanie. Fakticky vládol od roku 995.
S vládou cisára Ota III. boli spojené plány na renovatio imperii Romanorum - obnovu antického impéria, ktorému chcel vládnuť z Ríma spoločne s pápežom Silvestrom II. jeho blízkym spojencom. Pri výkone kráľovskej moci sa opieral najmä o ríšsku cirkev.
Krátko pred jeho predčasnou smrťou bol dojednaný sobáš s byzantskou princeznou, neterou cisára Basileia II., ktorý sa však už nestačil uskutočniť.
Otto III.
Narodenie
júl 980
Kessel
Úmrtie
23. január 1002
Paterno, Taliansko
Cisár Otto II. zanechal syna, ktorý bol uznaný za cisára od ríše pod menom Ottu III. Ako rada bola by sv. Adelhaida od hluku sveta sa odstránila a do záležitostí ríše sa nemiešala vo veku, v ktorom človek praje si rád pokoja a radšej myslieva na spasenie duše, než na márny svet a nepokoj jeho: ale, keď vnnuk Otto III. bol iba deväťročný, pokladala si za povinnosť, aby podporovala ho radou a nadvážnosťou svojou.
Dobrý úmysel jej nevidel sa Theofanii, matke mladistvého cisára. Cnosti a veľká vážnosť sv. Adelhaidy neľúbily sa panovitej a pyšnej Theofanii; ona hnevala sa veľmi na svokru svoju. Podpaľovaná ministrami, vymýšľala rozličné trýznenia a usilovala sa všemožne, aby odstránila sv. Adelhaidu s dvoru cisárskeho.
Po smrti jej prosil mladučký 11 ročný cisár Otto III, i dvorania ríšski sv. Adelhaidu, aby prevzala správu ríše. Blaho ríše a všeobecná žiadosť prinútily sv. Adelhaidu opustiť tichú samotu, v ktorej žila na skrúšených modlitbách a v ustavičnom obcovaní s Bohom, i prichytila sa ku správe krajiny.Adelaida sa stala znová vládnúcou rímskou cisárovnou,ako regentkou za svojho 11 ročného vnuka -cisára Ottu III. Prenasledovníkom a nepriateľom oplácala hojne dobrým. K panovaniu potrebnú múdrosť a silu vyhľadávala v modlitbe, ktorú nikdy nepremeškávala.
Vyhradila si isté hodiny ku modlitbe a ku službám Božím, a vtedy oplakávala horko hriechy poddaných svojich. Keď nútená bola pokračovať prísno dľa neúprosných zákonov, umierňovala zaslúženú pokutu previnilcom láskavosťou svojou a súcitom. A tak stalo sa, že všetci poddaní milovali ju. V paláci cisárskom panoval poriadok ako v kláštore. V mnohých krajoch pozakladala bohumilé ústavy, jako v meste Magdeburgu.
Otto III-cisár a pápež
Všade, kade išla, rozdávala štedré almužny chudobným a hojné dary chrámom. Keď cítila blížiť sa smrť svoju, poberala sa do Alsaska, vstúpila do kláštora benediktínok v Sele, ktorý ležal asi šesť míľ od mesta Strassburgu a ktorý bola pred dvanástimi rokami založila. V tomto kláštore onemocnela sv. Adelhaida nebezpečne. Na šťastlivú cestu do večnosti pripravovala sa už dávno. Myšlienky jej vždycky boli u Boha.
No, keď cítila blížiť sa poslednú hodinku svoju, dala sa zaopatriť sv. sviatosťami zomierajúcich. Potom modlievala sa skrúšene a rozjímala o milosrdenstve Božom a čítavala životy svätých. A keď niekto pripomnel jej pozemské veci, hovorievala: «Ja biednica, kto oslobodí mňa od tela tejto smrti ?»
A keď vzdor očakávaniu neprichádzal anjel smrti, znovu prijala s najväčšou skrúšenosťou sviatosť pokánia aj najsvätejšiu Sviatosť oltárnu a volala so svätou netrpezlivosťou: «Prajem si byť rozdelená, aby som bola s Kristom!» Keď priblížila sa konečne smrť, modlili sa prítomní kňazi s mníškami žalmy kajúcne. Z počiatku modlila sa sv. Adelhaida s nimi nahlas, potom šeptala a oddala dušu svoju Bohu, Stvoriteľovi svojmu.
To stalo sa roku 999, dňa 16. decembra, keď mala 68 rokov požehnaného života svojho. Na hrobe svätej Adelhaidy stály sa mnohé divy. Opát, svätý Odilo, spísal život jej a vypočituje ich. Časť ostatkov jej nachádza sa drahocenne ozdobená v pokladnici v Hannovere.
Sv. Odilo končí životopis jej týmito slovami: «Adelhaida prejavovala prísnu dobrotu k sluhom, vážnu dôstojnosť k cudzincom, neprestajnú, dobročinnú lásku k chudobným, na ozdobovanie chrámov podávala najštedrejšie dary, oproti dobre zmýšľajúcim bola nezmenene naklonená, oproti zločincom bola veľmi prísnou. Ona bola spokojná a zdržanlivá, pokorná v šťastí svojom, stála a trpezlivá v nešťastí.
Pri stolovaní bola miernou, v šatení cudnou, v čítaní, na modlitbách, v strážení nočnom a v pôstoch vytrvalou, a vždy náchylnou ku podpore chudobných. Vysoký rod jej nenadýmal ju pýchou. Nedbala ani na vychvaľovanie moci, jej udelenej, ani nezakladala si na cnosťach, ktoré popriaval jej Boh. Zármutok, ktorý pociťovala nad slabosťou ľudskou, vzdialený bol podobne od zúfalstva, jako cit cnosti od snaženia po sláve, po rozkoši a bohatstve.
Matka všetkých cností, skromnosť, stála pri nej jako verná družka pri všetkom konaní. Vo viere mala vyššiu dôvernú stálosť, a v nádeji stálu dôveru.» A inde hovorí sv. Odilo, že sv. Adelhaida «bola vždy veselej mysle, priateľkou pokoja a mieru, a mala potešenie nad radosťou tých, ktorí obklopovali ju.»
Sv. Adelhaida vyobrazuje sa v rúchu cisárovnej s korunou na hlave, jako stojí na balkóne paláca; pravú ruku má zdvihnutú, ľavou kladie do pokladnice, aké vídať v chrámoch, zlatý peniaz; v úzadí vidno chrámy. Alebo vyobrazuje sa, jako v sprievode mnícha a vernej slúžky nachádza sa na úteku medzi bralami skalnými; na hlave má korunu cisársku, v rukách drží objaté dieťa.
Poučenie.
Sv. Adelhaida skúsila za života svojho nestálosť pozemského putovania ľudského; i bola vďačná vždy Pánu Bohu za všetko, čo zakúsila, či už skvela sa na vrchole slávy a moci cisárskej, či tiež vtedy, keď vyhnaná bola z dvoru panovníckeho. Ona vedela náležíte použiť to, Čo hovorí sv. Augustín o nestálosti života ľudského: «Život je klamlivý, plný tmy a plný nástrah smrti. Teraz radujem sa, a hneď zas plačem v zármutku. Teraz som oživený, a hneď cítim sa mdlým.
Teraz hýbem sa, a hneď na to som mrtvým. Teraz zdám sa byť šťastným, a hneď nato som biednym. Teraz smejem sa, a hneď potom vzdychám. Tak podobne všetko je na svete podrobené premene, že nič neostáva ani len za hodinu na ňom.» Ona nedbala na svet a pridŕžala sa pevne Boha. Ona bola vďačná za príjemné dobrodenie Božie, i za nepríjemné veci. Kresťane, nasleduj svätú Adelhaidu! Buď vždy vďačný Bohu, čokoľvek zastihne ťa v nestálom živote.
Sv. apoštol píše: «Ďakujte za všetko, lebo to je vôľa Božia v Kristu Ježišovi, Pánu našom.» Sv. Adelhaida čítavala v nešťastí svojom životopisy svätých. A tak naučila sa poznať cnosti služobníkov Božích a tiež i spôsob, ako možno nimi sa ozdobovať, i nasledovať ich v biednom živote pozemskom. Tak potom premáhala strasti života a kráčala istou cestou k nebu. Kresťane, i ty máš viesť podobný život, keď chceš dostať sa do neba.
Nasleduj život svätých, jako činila to sv. Adelhaida; nasleduj zvlášte život jej! Sv. Hieronym píše: «Od jedného (svätého) uč sa pokore, od druhého trpezlivosti. Tento nech učí ťa mlčanlivosti, ten tichosti.» Sv. Adelhaida učí ťa spokojnosti, odovzdanosti do vôle Božej, štedrosti a vďačnosti oproti Bohu. Nasleduj ju!
Modlitba.
O dobrotivý Bože, popraj nám na prímluvu služobnice svojej, sv. Adelhaidy, milosť, aby sme vo všetkých skúškach a nestálostiach života Tebe dôverovali, ochranou Tvojou sa tešili a s ňou za to v nebi sa radovali. O to prosíme Teba skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen,
Adela Burgundská
cisárovná, francúzska a nemecká svätica
Narodenie
931
Burgundsko
Úmrtie
16. december 999
kláštor Seltz, Francúzsko
Uctievanie
Svätorečenie
1097
Urban II.
Atribúty
cisárovná rozdávajúca chudobným almužnu a jedlo, často pri lodi
Patronát
obete zneužívania; šlachtičné; nevesty; vdovy; rodičov s mnohými deťmi; vyhnancov; zneužívaných väzňov;
Cirkev
rímskokatolícka
Sviatok
16. december
Svätá Adela Burgundská (alebo aj Adelaida, v nemčine Adelheid * 931, Burgundsko – † 16. december 999, kláštor Seltz, Alsasko) bola druhá manželka cisára Otta I. Veľkého a jedna z najvýznamnejších stredovekých rímskych cisárovien.
Životopis
Bola dcérou burgundského kráľa Rudolfa II. a jeho manželky Berty Švábskej. Jej bratom bol burgundský kráľ Konrád III. a prvým manželom taliansky kráľ Lothar II., ktorému bola zasľúbená už v detstve a za ktorého sa vydala v roku 947. Lothar II. bol však už po troch rokoch manželstva († 22. november 950) otrávený a Adela ako mladá žena ovdovela.
Po ovdovení ju markgrófBerengar z Ivrey (možno zodpovedný za Lotharovu vraždu) držal v zajatí na hrade Garda, lebo ju chcel vydať za svojho syna Adalberta a dosiahnuť tak cez ňu taliansku kráľovskú korunu (podľa langobardskej právnej tradície mohla Adela designovať následníka). Kráľovná však s dcérou Emmou utiekla na hrad Canossa a požiadala o pomoc nemeckého kráľa Otta I. Veľkého, ktorý Berengara porazil a sám sa v roku 951 v Pavii s Adelou oženil. Tento sobáš tak priniesol Ottovi právny nárok na taliansku korunu.
2. februára 962 bola Adela spolu s manželom v Ríme korunovaná za cisárovnu. V talianskej i ríšskej politike mala na manžela veľký vplyv a od jej doby dochádza tiež k nárastu intervencií rímskych kráľovien v kráľovských a cisárskych listinách. Sprevádzala manžela i na talianskych výpravách v rokoch 961 – 965 a 966 – 972.
Adela sa výrazne podieľala na výchove svojho syna Otta II. a i v jeho dospelosti na neho mala veľký vplyv až do druhej polovice 70. rokov, kedy bolo jej postavenie zatienené postavením Ottovej manželky Theophano a Adela sa vzdialila od cisárskeho dvora. V rokoch 975 – 980 sa zdržiavala prevažne v Taliansku a v Burgundsku. Po synovej smrti v roku 983 jej spolu s jej nevestou Theophano a arcibiskupom Willigisom z Mainzu pripadlo poručníctvo nad maloletým dedičom ríše Otom III. Pre nezhody s Theophano síce nakrátko opäť opustila dvor, po jej smrti v roku 991 však znovu prevzala regentstvo. Po Ottovej plnoletosti v roku 994 sa znovu stiahla do ústrania a v posledných rokoch života žila v benediktínskom kláštore Selz, ktorý okolo roku 991 sama založila.
Už jej súčasníci, napríklad Gebert z Aurillacu (neskorší pápež Silvester II.), ju nazývali "mater regnorum", teda "matka kráľovstva". Adela sa angažovala aj v clunyjskom hnutí, v roku 1097 bola svätorečená pápežom Urbanom II.
Manželstvá a deti
Manželstvo s Lotharom II.:
Emma – 966 vydatá za západofranského kráľa Lothara
Manželstvo s Ottom I. Veľkým
Henrich
Bruno
Matilda, opátka v Quedlinburgu
Otto II. (* 955 – † 983)
Otto III.-rímsky cisár a vnuk svätej Adelaidy,zomrel ako 22 ročný
Otto III. bol rímskonemecký cisár, syn cisára Otta II. a byzantskej princeznej Theofano. Otto mal len tri roky, keď v roku 983 zomrel jeho otec a on sa stal rímskym kráľom. Od roku 996 bol cisárom Rímskonemeckej ríše. Wikipédia
Dátum a miesto narodenia: 980 po Kr., Kessel, Goch, Nemecko
Dátum úmrtia: 23. januára 1002, Faleria, Taliansko
Rodičia: Otto II., Theofano
Súrodenci: Matylda Saská, Adéla Saská, Žofie Saská
Starí rodičia: Otto I., Adela Burgundská, Konstantinos Skleros, Sophia Phokaina
Miesto posledného odpočinku: Aachenský dóm, Aachen, Nemecko
Otto III
Otto mal len tri roky, keď v roku 983 zomrel jeho otec a on sa stal rímskym kráľom. Od roku 996 bol cisárom Rímskonemeckej ríše.
Kým bol cisár neplnoletý, vykonávala regentskú vládu najprv matka a po jej smrti stará matka Adela Burgundská, vdova po cisárovi Ottovi I. Veľkom. Výchova mladého panovníka prebiehala v duchu tradícii latinského Západu i gréckeho Východu, čo neskôr veľmi ovplyvnilo jeho panovanie. Fakticky vládol od roku 995.
S vládou cisára Ota III. boli spojené plány na renovatio imperii Romanorum - obnovu antického impéria, ktorému chcel vládnuť z Ríma spoločne s pápežom Silvestrom II. jeho blízkym spojencom. Pri výkone kráľovskej moci sa opieral najmä o ríšsku cirkev.
Krátko pred jeho predčasnou smrťou bol dojednaný sobáš s byzantskou princeznou, neterou cisára Basileia II., ktorý sa však už nestačil uskutočniť.
Pred 1021 rokmi zomrel cisár Oto III. Túžil obnoviť Rímsku ríšu so samostatnou slovanskou provinciou
Evanjeliár Ota III. Foto: wikimedia
Cisár Oto III. žil krátko, vládol ešte kratšie, ale jeho predstavy o usporiadaní Európy prežili a zaslúžia si krátku spomienku.
Po zániku Rímskej ríše na Západe na konci 5. storočia sa z času na čas objavovali tendencie obnoviť Rímsku ríšu. Na východe pokračovala Byzancia, ale západ bývalej ríše si písal iný príbeh. Keď prišlo na to, predstavy, ako by mala obnovená ríša vyzerať, sa rôznili. Treba si tiež uvedomiť, že Rímska ríša bola niečím viac ako len štátom. Bola nositeľkou civilizácie a v jej poslednom období, zvlášť v predstavách kresťanských intelektuálov, zaujímala Rímska ríša výnimočné miesto v dejinách spásy. Podľa niektorých učení mohlo iba v rámcoch Rímskej ríše kresťanské spoločenstvo dosiahnuť spásu. Obdobie okolo magického roku 1000 vyvolávalo nádeje a obavy z blížiaceho sa Posledného súdu a podnecovalo intelektuálne elity na tvorbu nových mocenských konceptov.
Bolo to práve v tomto čase, keď mladučký cisár sníval o obnovení ríše, ktorá by sa opierala o spoluprácu s cirkvou, na čele ktorej vtedy stál pápež Silvester II., veľký vzdelanec svojej doby.
Program Ottu III.
Významnou ideou, ktorá v istom zmysle ovplyvnila vývoj aj v ďalších storočiach, bol politický program cisára Ota III. renovatio imperii Romanorum, teda snaha obnoviť Rímsku ríšu.
Oto III. bol vnukom Ota I. Veľkého, prvého cisára Rímskonemeckej ríše (Svätej ríše rímskej, v dobových prameňoch Rímskej ríše), ktorý sa označil za následníka Karola Veľkého. Oto III., za ktorého istý čas vykonávala vládu jeho matka, chcel pre obnovu ríše urobiť veľa vrátane sobáša s dcérou byzantského cisára.
Predstava Ota III. a intelektuálnych elít v jeho okolí o tom, aké by mali byť základné piliere „obnovenej“ ríše, je najlepšie znázornená v Otovom evanjeliári, zostavenom okolo roku 1000. Oto je tu znázornený sediac na tróne v cisárskom majestáte, s korunou a insígniami cisárskej moci. Po jeho pravici stoja zástupcovia cirkvi, po ľavici predstavitelia svetskej moci.
Nová Rímska ríša Ota III. je tu symbolicky znázornená prostredníctvom štyroch postáv, vzdávajúcich úctu cisárovi. Každá z ženských postáv je personifikáciou jednej zo štyroch provincií, ktoré mali ríšu tvoriť. Sú to Roma (de facto Itália), Gallia, Germania a Sclavinia. Prvé tri provincie tvorili aj antickú Rímsku ríšu. Sclavinia však bola prvýkrát (nie však naposledy) takto explicitne znázornená až za Ota III. Toto rozdelenie ríše na štyri provincie pripomína neskoroantický model tetrarchie.
„Počínajúc od severu je teda Poľsko najsevernejšou časťou Sclavonie […] vedie od Sarmatov, ktorí sú tiež známi ako Geti [pravdepodobne pobaltské národy, pozn. red.], do Dánska a Saska a z Trácie cez Uhorsko, ktoré v minulosti okupovali Huni (ktorí sa nazývajú aj Uhrami), a prechádzajúc cez Korutánsko sa končí v Bavorsku. Smerom na juh, počnúc od Epiru pri Stredozemnom mori, zahŕňa Dalmáciu, Chorvátsko a Istriu a končí na brehoch Jadranského mora, kde ležia Benátky a Aquileia, ktoré ho oddeľujú od Talianska.“
S obdobím Ota III. sa spájajú aj počiatky dvoch významných monarchií. V roku 1000 cisár Oto III. navštívil v Gniezdne poľské knieža Boleslava, aby sa poklonil pozostatkom svätého Vojtecha, ktoré boli uložené práve tu a ktorý bol cisárovi mimoriadne blízky. Pri tejto príležitosti daroval Boleslavovi kópiu svätej kopije, jednej z insígnií cisárskej moci. Tento akt sa zväčša interpretuje ako povýšenie Boleslava do pozície hneď pod cisárom. Boleslav teda mohol byť niečo ako symbolický vládca Sclavinie.
Ako je u nás známejšie, bolo to takisto v roku 1000, keď bol podľa tradície na Vianoce korunovaný Štefan I. za uhorského kráľa. Tradícia hovorí, že dostal kráľovskú korunu z Ríma. Celkom iste však nie korunu, ktorú nazývame svätoštefanská. Dodnes ani nevieme, či bola hlavným symbolom jeho moci naozaj koruna. Jediné dobové zobrazenie svätého Štefana, ktoré zanechala jeho manželka Gizela, by mohlo napovedať niečo iné. Gizela sa podieľala na vyšívaní korunovačného plášťa (pôvodne bohoslužobného rúcha), na ktorom je Štefan zobrazený s akousi korunou, no v ruke drží kopiju, nápadne pripomínajúcu príbeh o Boleslavovi. Takisto je kopija s nápisom lancea regis (kráľovská kopija) znázornená na denári razenom svätým Štefanom. Išlo teda o dôležitý symbol uhorského kráľa. Možno predpokladať, že ani v prípade Štefana nebola hlavným symbolom jeho moci teda koruna, ale kopija. Tú pravdepodobne dostal tiež od Ota III.
Možno teda uvažovať a špekulovať o tom, či to mal byť Boleslav I. alebo Štefan I., kto mohol byť na čele plánovanej štvrtej provincie – Sclavinie. Takáto predstava sa však pravdepodobne zrodila už pred Otom III. Už v časoch Veľkomoravskej ríše bolo územie Sclavinie známe ako Regnum Sclavorum (Kráľovstvo Slovanov). Vyplýva to aj z titulovania Svätopluka označovaného v prameňoch ako rex Sclavorum. O vzťahu voči rímsko-nemeckej ríši píše aj Martin Homza v svojej eseji, ktorá nedávno vyšla v Štandarde.
Ako z dejín vieme, Oto III. neobnovil Rímsku ríšu, tak ako si to možno vytýčil on a zrejme aj elity v jeho okruhu. Na to mal príliš málo času, keďže zomrel už ako 21-ročný. Koncept Sclavinie, respektíve istá forma jednoty a špecifickosti strednej Európy (rozumej najmä územie českých krajín, Poľska a Uhorska) pretrvala aj počas ďalších storočí a v niečom pretrváva dodnes, napríklad v podobe zoskupenia V4. V istom zmysle je to preto, že pretrvávajú dôvody, keďže pred 1 000 rokmi aj dnes je pre strednú Európu dôležité definovať svoj vzťah voči svojmu silnému západnému susedovi.
Adelaida, cisárovná
(Adelheid)
Svätá
Sviatok: 16. december
* okolo 931 Burgundsko, Francúzsko
† 16. december 999 Seltz, Alsasko, Francúzsko
Sv. Adelaida bola dcérou burgundského kráľa Rudolfa II. Po jeho smrti sa jej matka vydala za lombardského kráľa. Adelaidu zasnúbili s jeho synom Lotharom. V roku 947 sa Adelaida za neho vydala. Lothar II. panoval ako kráľ Dolného Burgundska a Talianska. V roku 950 ho však otrávili. Vrahom bol Berengár II. z Ivrey, ktorý sám seba urobil kráľom a nútil Adelaidu, aby sa vydala za jeho syna Adalberta. Keď to odmietla, obral ju o majetok a uväznil na hrade Rocca di Garda pri jazere Lago di Garda neďaleko Verony. Tam ju týral. Oslobodil ju istý kňaz Martin. Vyviedol ju podzemnou chodbou. Skryl ju aj s jej malou dcérou Emmou v lese. Živili sa rybami chytenými v jazere. Následne sa dostali na zámok do Canossy, kde ich prichýlil Alberto Uzzo.
V tom čase nemecký cisár Oto I. Veľký vytiahol do boja a obsadil severné Taliansko. Adelaidu vyslobodil zo zajatia a v roku 951 si ju vzal v Pavii za ženu. Adelaida sa tak dostala do Nemecka. V roku 962 sa konala v Ríme korunovácia. Pápež Ján XII. odovzdal Otovi a Adelaide cisárske koruny. Adelaida aj ako nemecká cisárovná sa snažila o život viery. Snažila sa, aby do Nemecka prišla reforma kláštorného života, ktorá začala v Cluny. Cisár Oto I. v roku 973 zomrel. Adelaida prevzala vládu namiesto mladého Ota II. Najbližším poradcom jej bol sv. Majolus, clunyjský opát. Mladý Oto II. sa oženil s gréckou princeznou Teofanou. Spolu sa nevedeli dočkať vládnej koruny. Odpor voči Adelaide rástol.
Adelaida sa preto čoskoro vrátila do svojho rodného Burgundska. Založila viacero kláštorov. Nasledovalo zmierenie so synom a potom niekoľko príjemných rokov, ktoré strávila v Taliansku. V roku 983 zomrel jej syn Oto II. Adelaida sa vrátila a spolu s Teofanou za pomoci biskupa Willigisa z Mainzu prebrali vládu namiesto vnuka Ota III. V roku 988 musela Adelaida znova ustúpiť, keďže ju ako starú cisárovnú nechcel v Lombardii akceptovať. Ako cisárovná sa však vrátila znova, pretože Teofana zomrela v roku 991. Panovala so všetkou múdrosťou a prezieravosťou. Dala postaviť viacero kláštorov a povolala misionárov do severného Nemecka.
Oto III. prevzal vládu v roku 994. Kvôli tlaku kráľovského dvora Adelaida radšej odišla. Uchýlila sa do kláštora, ktorý založila, v meste Seltz v Alsasku. Tam v roku 999 zomrela. Pochovali v Seltzi. K jej hrobu prúdilo mnoho pútnikov. Uctievali si ju aj v kláštore v Cluny. Opát sv. Odilo opísal jej život a nazval ju „cisárovnou všetkých cisárovien“. Počas reformácie sa jej pozostatky stratili. Časť z nich sa nachádza v Hannoveri.
16. decembra
SV. ADELA
cisárovná
(931-999)
Svätá cisárovná Adela (Adelaida, nem. Adelheid, čít. adelhajd) mala veľmi pohnutý život.
Bola dcérou burgundského kráľa Rudolfa a Berty Švábskej. Narodila sa v r. 931. Keď mala šesť rokov, zomrel jej otec. Keď mala 16 rokov, vydali ju za lombardského kráľa. Žila s ním šťastne, ale iba tri roky. Sotva sa im v r. 950 narodila dcérka Ema, vojvoda Berengár II. Friulský dal zavraždiť jej muža a zmocnil sa jeho kráľovstva. Mladú vdovu nútil, aby sa vydala za jeho syna. Keď odmietla, väznil ju aj s malou dcérkou. S pomocou hradného kaplána sa jej podarilo ujsť z väzenia. Avšak Berengár ju prenasledoval a chcel sa jej znova zmocniť.
Konečnú záchranu jej poskytol nemecký kráľ Oto I. (936-973). Ten sa v r. 951 vypravil do severnej Itálie, obsadil Lombardsko a Adelu si vzal za manželku. V r. 952 ju dal v Pávii korunovať za kráľovnú a o desať rokov neskôr spolu s ňou prijal v Ríme cisársku korunu z rúk pápeža Jána XII.
Adela mala s Otom tri deti, medzi nimi aj neskoršieho cisára Ota II. Prejavila sa nielen ako dobrá matka, ale aj súcitná pomocníčka chudobných a inteligentná spolupracovníčka svojho manžela v štátnických veciach. Podporovala cirkevnú reformu, ktorá vychádzala z francúzskeho benediktínskeho kláštora Cluny (čít. klúny). Udržiavala styky s významnými clunskými opátmi Maiolom a Odilom, ktorý neskôr napísal jej životopis.
Jej ušľachtilá povaha a odovzdanosť do Božej vôle jej pomáhali znášať ťažké životné údery. Ešte v útlom veku jej zomreli dvaja synovia: Henrich v r. 954 a Bruno v r. 957. Jej syn Oto II., ktorý sa po otcovej smrti stal cisárom (973-983), mal za manželku grécku princeznú Teofanu. Táto nemala rada svoju svokru a popudzovala proti nej aj svojho manžela. Adela tým veľmi trpela. Keď Oto predčasne zomrel, jeho nástupcom na nemeckom tróne sa stal jeho syn Oto III. (983-1002), Adelin vnuk. Keďže bol maloletý, vládla namiesto neho jeho matka Teofana spolu s Adelou. Medzitým zomrel zať jej dcéry z prvého manželstva, Emy. Akoby to nestačilo, Emin syn vyhnal z domu ovdovenú matku. Tá hľadala a našla pomoc u svojej starnúcej matky Adely.
V r. 991 zomrela nevesta Teofana. Adela ešte tri roky spravovala ríšu s pomocou mohučského arcibiskupa Willigisa. Keď napokon štrnásťročný Oto III. r. 994 prevzal vládu, Adela sa utiahla do kláštora Selz, ktorý predtým založila. Tam zomrela v povesti svätosti 16. alebo 17. decembra 999. V Alsasku ju hneď uctievali ako sväticu. Oficiálne ju vyhlásil za svätú pápež Urban II. r. 1097.
ŽIVOTOPISY SVATÝCH
Adalheidis, cisárovná
16. decembra, pripomienka
Postavenie:
cisárovná
Úmrtie:
999
Patron:
šľachtičiek, neviest, vdov, rodičov s mnohými deťmi, vyhnancov, zneužívaných väzňov
Atribúty:
almužna, chlieb, koruna cisárska, loď
ŽIVOTOPIS
Pochádzala z Burgundska (dnes francúzsky región) a bola dcérou kráľa Rudolfa II. Prvýkrát sa vydala r. 947 za Lothara II. do Talianska. Dvakrát ovdovela. Po Lotharovej smrti bola aj s dcérou väznená Berengarom II., ktorý z nej chcel mať nevestu. V roku 951 sa vydala za Ottu I., s ktorým mala štyri deti a po desiatich rokoch sa stala cisárovnou. Roku 973 bola opäť vdovou, syn Otta II. sa stal cisárom. Vzal si však hašterivú ženu az jej popudu aj pričinením nedobrých priateľov, matku Adélu v r. 978 vyhnal od dvora. Silou modlitieb dosiahla synove obrátenie r. 981, ale čakali ju ešte ďalšie bolesti. Celý život zotrvávala v dôvere Bohu av láske k blížnym. Zakladala tiež chrámy a kláštory av jednom z nich, v 68 rokoch, zomrela, keď predtým pochovala všetky svoje deti i brata.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
S NEZLOMNOU DÔVEROU V BOHA
Narodila sa asi roku 931 v Burgundsku ako dcéra kráľa Rudolfa II. a Berty Švábskej. V šiestich rokoch stratila otca. Matkou bola vychovávaná v kresťanskom duchu a pripravovaná na manželstvo s talianskym kráľom Lotharom. Ich zasnúbenie, podľa vtedajších zvyklostí, dohodli rodičia už v ich detskom veku a sobáš sa uskutočnil, keď Adela dovŕšila 16 rokov.
Hovorí sa o šťastnom manželstve, narodila dcéra Emma, ale po troch rokoch Adela ovdovela. Jej manžel zomrel 22. 11. 950 a bol pochovaný v Miláne. Pred smrťou žiadal gréckeho cisára Konštantína VII. o pomoc proti vojvodovi Berengarovi II. Ívrejskému, ktorý sa zmocnil časti Talianska. Adela, ktorá stratila vedľa manžela aj prevažnú časť územia, sa chcela uchýliť do Pavie na svoje vdovské sídlo asi 35 km južne od Milána.
Berengar II. však toto mesto obsadil a už 23 dní po Lotharovej smrti sa v ňom nechal korunovať za kráľa. Zrejme z vypočítavosti, že sobáš s Adélou by mal znamenať právoplatný nárok na Taliansku korunu, požiadal Adélu, aby sa vydala za jeho syna Adalberta. Po jej rozhodnom odmietnutí ju aj s dcérou zajal a dal väzniť v Koma a potom na hrade pri Gardskom jazere. Odtiaľ jej asi po štyroch mesiacoch pomohol kaplán Martin k úteku. Utekala za noci z hradu vybúraným otvorom v stene av člne cez jazero. Najprv sa skrývala v skalných rozsadlinách a lesoch. Potom sa prostredníctvom Martina spojila s manželovým priateľom, reggijským biskupom Adelardom, ktorý jej zaistil útočisko na hrade Kanossu u rytiera Attona. Berengar sa tento hrad márne pokúšal dobyť.
Na prosbu Adely aj skoršiu žiadosť od pápeža Agapeta II., nemecký kráľ Otta I. prešiel s vojskom cez Alpy do Lombardie a porazil Berengara. Do Pavie nechal slávnostne previezť Adelu a pretože pred časom ovdovel, ponúkol Otta krásne Adéle svadbu. Tá sa zaň v roku 951 vydala.
V Magdeburgu sa im potom narodila dcéra Matylda a traja synovia, z ktorých Henrich (r.954) a Bruno (r.957) zomreli a dedičom sa neskôr stal najmladší Otta II. S jeho výchovou pomáhal otcov brat, Kolínsky arcibiskup Bruno.
Z obdobia pohody je spomínaná razba mince s nápisom „Otto – Adelaida,“ ktorá má na prednej strane jej portrét a na zadný kríž.
Otta I. bol 2. 2. 962 v Ríme korunovaný od pápeža Jána XII. na cisára as ním dostala korunu aj Adela. Bola cisárovnou, ktorú zdobili kresťanské cnosti, vrátane pokory a lásky k blížnym, živá viera a veľká dôvera v Boha. Vďaka nej Montekasinské opátstvo dostalo určité výsady a Modenské biskupstvo časť majetku po Berengarovi. Adela založila postupne mnoho kláštorov nielen v Nemecku a Taliansku, ale aj vo Francúzsku a podporovala clunyjskú reformu.
V roku 973 sa stala znova vdovou. Po cisárovom pohrebe v Magdeburgu arcibiskup Adalbert zostal radcom a duchovným vodcom Adely. Jej syn Otta II. bol v Ríme korunovaný na cisára a zasnúbil sa s dcérou gréckeho cisára Teofanou. Matka Adela, poznajúc potreby ríše, zostala v jeho blízkosti ako radkyňa a „anjel strážny.“ Falošní priatelia i žiarlivá Teofana však prinútili Ottu II., aby svoju matku od dvora zapudil. Medzi zdôvodnením sa hovorí o prílišnej štedrosti k chudobným a ku kláštorom. Po jej odchode v r. 978. do Talianska Otta II. však prepadol rozmarnému životu a s vyhnaním zbožnej a opatrnej radkyne začal strácať u kniežat i biskupov náklonnosť a úctu. K nespokojnosti medzi panstvom prispievalo aj konanie Teofany.
Adela z Talianska odišla za bratom, kráľom Konrádom, do Burgundska a za nehodného syna sa neprestávala modliť. Otta II. nakoniec po dohovore opáta Majola z Cluny svoju chybu uznal a matku povolal späť do Pavie. Tu ju odprosil a odovzdal panstvo Lombardia. Po Veľkej noci 981, ktorú vraj spolu strávili v Ríme, sa Adela vrátila do Pavie a jej syn po utíšení občianskej búrky v Ríme sa vydal na juh proti Grékom a mohamedánskym Arabom a pri Cotrone bol porazený. Vrátil sa vraj do Ríma a zomrel na nákazu úplavicou roku 983. Poručníckej vlády za Ottu III. sa na nemeckom tróne dočasne ujala Teofana a vyvolala istý odpor. V tom čase za Adélou prišla aj jej dcéra Emma, ktorú po smrti jej muža vyhnal jej syn Ľudovít.
Keď v r. 991 Teofana zomrela, Adela sa vrátila do Nemecka, aby vychovávala nedospelého vnuka a do jeho plnoletosti spravovala ríšu. Tiež uzmierila Emmu so synom a tá čoskoro potom zomrela. Adela prežila svojho brata Konráda i dcéru Matyldu.
Za dospelosti svojho vnuka sa ešte vydala do Burgundska, kde nespokojné panstvo povstalo proti jej bratrancovi Rudolfu III. Dosiahla tu zmier a pri spiatočnej ceste Alsaskom sa zastavila v ním založenom kláštore v Selze a tu zomrela asi vo veku 68 rokov s povesťou svätosti.
V roku 1097 ju svätú vyhlásil pápež Urban II.
PREDSAVZATIE, MODLITBA
Dôvera Bohu sa osvedčuje vtedy, keď doľahne kríž. Zamyslím sa nad veľkosťou svojej dôvery a zmyslom utrpenia. Musím si ujasniť potrebu aj spôsob posilnenia dôvery v Boha.
Bože, Ty si nám zjavil, že láska k Tebe ak blížnemu je naplnením všetkých Tvojich prikázaní; pomáhaj nám, aby sme ako svätá Adela ochotne preukazovali milosrdenstvo, a tak patrili medzi tých, ktorí vojdú do tvojho kráľovstva. Skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.