štvrť storočia v čele českých katolíkov bol kardinál Vlk.
11 rokov bol ako kňaz súdruhmi v ČSSR odstavený a žil v civile
7 r. umýval okná po Prahe potom robil aj v archíve banky
tiež zistil, že čím vzdialenejšie od veľkej kariéry, tým väčšia sloboda
to znamená, čím dôležitejšie spoločenské či cirkevné postavenie,
tým urodzenejšie masky + karnevalová kazajka + bojazlivosť?
ohnivý jazyk už z nich nemá nik, to
toto nám je v kresťanstve treba??
nie je to jedna z brán pekelných oslabujúcich sv. vieru?
desaťročia zamotať seba aj iných v tejto autistickej bubline?
dnes sú v kazajke kňazi v pastorácii, okrem tých pár vyškolených, čo vedia, že nijaký spoločenský tumor sa nebude ani kritizovulienkovať, lebóóó...
boja sa niečo verejne úprimne povedať, lebo by prišli tresty
nie od Boha, ale od predstavených, čo sa asi boja o svoje pozície...
tragédia mnohých, s maskou pokorných, a pod ňou pýcha jak šľak
a túto súdruhovskú spútanosť, nedôstojnú človeka, Vám s úsmevom ponúknu spolu s právoplatnými sviatosťami, ako nevykúpení muži
Pohoršiť iných je dať im zlý príklad + nedohotoviť ich správne + nekajúco nedokončiť ani sám seba,
a miesto práce na sebe a stráženiu Božieho Slova stráži svoj jazyk aby nikoho neurazil,
o svoj dočasný miestotrónik neprišiel, a hlavne ohník od niekoho od seba lepšieho včas dôkladne zahasil, však?
a z kresťanskej radosti zostane iba pohanská škodoradosť... a celému stádu kvalitnešia depresia...
a na toho, kto to diagnostikuje a skúša ich nie zlomyselne konfontovať alebo liečiť, zízajú ako neho na idiota, vytisnú ho mimo, môže ísť umývať okná u nekresťanov, tam mu budú aspoň rozumieť...
apoštol Pavol ich nazval falošní bratia,
dnes by povedal falošní Otcovia
Ten, kto klame svoje deti, zvaluje vinu iba na matku či iba na iného či niekoho iba negativizuje alebo sa nezodpovedne správa alebo si nevie priznať chybu, vie dodržať miesto slova nejakú mafiánsku omertu, sa nikdy nemal stať telesným alebo duchovným otcom
viete ako väčšina dopadla?
" V našom dekanáte je iba desatina neočkovaných kňazov.
/ proti C19, ktoré sv. Ján Pavol II zakázal kôli potratovým bunkovým líniám v nich /
A ostatní kolegovia nás majú za veeeľkých čudááákov"
Česi nepíšu Otec na pápeža s veľkým O, sú rozvážnejší a triezvejší
u nás tak rozmýšľa niekto iba výnimočne, ako prof T. Zasepa
Biskupi obviňujú bývalého rektora, že on môže za netransparentné
riadenie univerzity, čo profesorovi zlomilo srdce.
Promluva na stretnutie s akademickým svetom
Vladislavský sál Pražského hradu, 27. september 2009
katolícka mystika smeruje do Absolútna a je o inkarnácii
mysticizmus do relátívna, do nových reinkarnácii, adoruje osobné názory a zážitky , pochabí sa s "ohňom" a končí kabalou
Pražská "mystická" škola
kto patrí medzi fanúšikov fenoménu zvaným mystika?
mnoho je povolaných veriť, ale málo je týchto vyvolených
ten a tá, ktorí si začína uvedomovať, že život v nás nie je iba
nejaké povrchné slovko, ale je to určite niečo z Pôvodcu života
pri pozornejšom sebapozorovaní ďalej zistí,
že to je Niekto a je Svätý
a je to Naozaj Osoba aj celkom iná, ako moje pochabé a prihlúple ego.
A moja nepatologická čiže normálna a ľudská reakcia na toto poznanie
by mala byť asi veľká bázeň, pretože je to náš Stvoriteľ, či?
Vážený pane presidente,
vážení páni kardinálové,
vážení páni rektoři a profesoři,
milí studenti a přátelé,
naše stretnutie mi dnes večer ponúka príležitosť vyjadriť svoju úctu k nepostrádateľným úlohám, akú hrajú v spoločnosti univerzity a vysokoškolské inštitúcie. Děkuji studentovi, který mě vaším jménem laskavě přivítal, členom univerzitného sboru za ich krásny výkon, a Jeho Magnificenci rektoru Karlovy university, profesorovi Václavu Hamplovi, za jeho pozornú prezentáciu. Akademická obec, ktorá svojou službou podporuje a podporuje kultúrnu a duchovnú hodnotu spoločnosti, obohacuje intelektuálne dědictví národa a posilňuje základy jeho budúceho rozvoja. Veliké zmeny, ktoré probehli v českej spoločnosti pred dvadsiatimi rokmi, boli urychlené v poslednom rade reformným hnutím, ktoré vzišlo z univerzitného prostredia a študentských kruhov. Ono pátrání po slobode stále vedie prácu učencov, poskytujúcu službu ( diakonia ) je pravda, že je nepostradatelná pre blaho každého národa.
Obracím sa k vám ako ten, ktorý bol profesorom, jemuž leželo na srdci jak právo na akademickú slobodu tak i zodpovednosť za správne používanie rozumu, a teraz je pápežom, a ako taký je vo svojom pastýřskom úrade uznávan ako hlas etického uvažovania lidstva. niektorí však namietajú, že otázky náboženstva, viery a etiky nemajú miesto vo svete kolektívneho myslenia, taký názor nie je vôbec samozrejmý. Svoboda, ktorá je predpokladom pre používanie rozumu – ať je to na univerzite alebo v církvi – má zmysel: je určený k hľadaniu pravdy a ako taký je princíp kresťanstva, ktoré je vo veci vzniku univerzity. Veď lidská touha po poznanie ponúka každú generáciu, aby rozširovala systém poznania a pila z prameňov víry. Bylo to právě bohaté dědictví klasické múdrosti prispôsobené a vložené do služieb evanjelia, čo prví kresťanskí misionári priniesli do týchto krajín a položili za základ duchovní a kultúrnu jednotu žijúcu dodnes. V rovnakom duchu bol môj predchodca pápeža Klementa VI. veden k založení slávnej Karlovy univerzity v roku 1347, ktorá však naďalej mierou príspívá k širšiemu európskemu akademickému, náboženskému a kultúrnemu kruhu.
Autonomie, ktorá je vlastnou univerzite i všetkým vzdelávacím inštitúciám, má svoj zmysel v zodpovednosti voči autorite pravdy. Autonómia však môže byť mnohými spôsobmi ohrozená. Velká formativní tradice, otevřená transcendentní skutočnosti, která stojí na základe evropských universit, byla v této iv jiných zemích systematicky ničena reduktivní materialistickou ideologií, potlačováním náboženství a umlčováním ľudského ducha. V roce 1989 byl však svět svědkem dramatických událostí svržení neúspěšné totalitní ideologie a vítězství lidského ducha. Touha po svobodě a pravdě je nezcizitelnou součástí naší společné lidské povahy. Nikdy nemôžu byť odstránené. Dějiny potvrzují, že bývá popírána na vlastné nebezpečenstvo lidstva. Na túto touhu sa snaží odpovedať náboženská viera, rôzne umenie, filosofie, teologie a iné vědní obory, každá je vlastnou metódou, a to jak ukážkovou reflexiou, tak aj zdravou praxou.
Vážení rektori a profesionáli, pošli univerzitu, na ktorej sa podieľate, má vedľa bádanie ešte ďalšie podstatné aspekty, a síce nesie zodpovednosť za formování myslí a srdcí dnešních mladých lidí. Táto dôležitá povinnosť samozrejme nie je nová. Od času Platonového vzdelávania nie je znovu hromaděním vědomostí nebo dovedností, ale je chápané ako paideia , forma v bohatých intelektuálnych tradíciách smerujúcich k ctnostnému životu. Keď rozkvet veľkých univerzít po celej Európe vo středověku mířil směle k ideálu syntézy veškerého vědění, bylo to vždy ve službě pravého lidství ( humanitas ), dokonalosti jednotlivce vnútri dobre usporiadané spoločnosti. A tiež dnes: hneď si mladý človek uvedomí plnosť a jednotu pravdy, objaví sa radosť, že otázka toho, čo môže vedieť, otvára obrovské dobrodružstvá o tom, čím by som mal byť a čo by som mal robiť.
Je třeba znovu objevit myšlenku uceleného vzdělání založeného na slouladu poznání zakotveného v pravdě. Môžeme nám postaviť sa v súčasnej spoločnosti toľko evidentní tendencie tříštit poznania. Mohutný rozvoj v informačnej a technologickej oblasti so sebou nesmie pokušení oddeliť rozum od hľadania pravdy. Rozum, je-li však zbavený základnej ľudskej orientácie k pravdě, začína ztrácet smer; chřadne, a to buď pod záminkou skromnosti, uspokojený s tým, čo je len čiastočné alebo provizorní, alebo pod záminkou istoty, s nízkou hodnotou na kapituláciu pred požiadavkami pravdy ti, kto prisuzuje rovnakú hodnotu bez rozdielu prakticky všetkým.
Jeho mírnost a nesmělost působí velmi sympaticky. kard. Vlk
Z toho vyplýva relativizmus pôsobí beznádejnou kamuflážou, ktorá môže skrývať novú hrozbu autonómie akademických inštitúcií. Zatiaľ čo doba vmešovania politického totalitného pominula, nie sme často svedkami toho, ako sa používa rozum a akademické bádanie po celom svete – viac či menej jemne – nútene skloniť sa pod tlakom ideologických zájmových skupín a podriadiť sa vábeniu krátkodobých prospechárskych alebo pragmatických cieľov? Čo sa stane, bude naša kultúra stavať iba na módnych argumentoch, s malým odkazom na skutočnú historickú intelektuálnu tradíciu, alebo na názory, ktoré sú najhlučnejšie prosazované a najviac sponzorované? Čo sa stane, oddelí-li sa naša kultúra od svojich životodarných koreňov v úzkosti, aby si zachoval radikálny sekularizmus? Naša spoločnosť sa nestanú rozumnejšími ani tolerantnejšími ani přizpůsobivějšími, ale skôr křehčími a uzavretejšími a stále väčšou námahou budú rozlišovať, čo je pravdivé, vznešené a dobré.
Milí přátelé, chtěl bych vás povzbudit, abyste do všeho, co děláte, vložili ideály a velkorysost mladých lidí, a to nejen do studijních programů, které vám pomáhají vyniknout, ale také do zkušeností sdílených ideálů a vzájemné podpory ve velkém díle vzdělání. Dovednosti analýzy a schopnosti vytvárať hypotézy, spolu s obezřetným umením rozlišovať, poskytujú účinnú protilátku proti postojom sebastrednosti, lhostejtnosti a odcizenia, s nimi sa niekedy stretávame v našej úspešnej spoločnosti a môžu ovplyvniť zvlášť mladé ľudí. V tejto súvislosti humanistického pohľadu na poslanie univerzity by som rád krátko hovoril o riešení rozporu medzi vedou a náboženstvom, čo bolo ústredným zájmem môjho predchodcu pápeža Jana Pavla II. Jak víte, tento pápež propagoval lepšie pochopenie vzťahu víry a rozumu ako dvoch krídel, vďaka ktorému se lidský duch pozvedá ke kontemplaci pravdy
(srov. Fides et ratio , Úvod).
Víra i rozum sa vzájomne podporujú a každý z nich má svoj vlastný priestor pôsobenia (srov. Tamtéž , 17), a napriek tomu niektorí by chceli stále od seba oddeľovať. Zástanci tohto pozitivistického vylúčenia Boha z univerzálnosti rozumu nielen že popierajú najhlbšie presvedčenia veriacich, ale tiež skutočný dialóg kultúry, ktorý sami požadujú. Rozum, ktorý je hluchý ku všetkému Božiemu a vylučuje náboženstvo do ríše subkultúry, je neschopný vstúpiť do dialógu kultúry, ktorý náš svet tak naliehavo potrebuje. Nakoniec, „vernosť človeka vyžaduje pravdivosť pravdy, lenže jediná záruka svobody“ ( Caritas in Veritate , 9). Tato dôvera v lidskú schopnosť hľadať pravdu, objavovať pravdu a žiť z pravdy viedla k zakladanie veľkých európskych univerzít. To musíme dnes znovu zdôveriť, povzbudiť duševnú silu nevyhnutne pre rozvoj budúcnosti skutočného ľudského rozkvetu, budúcnosti správneho človeka.
Milí priatelia, po týchto úvahách vám želám všetko dobré pre vašu náročnú prácu. Modlím sa, aby ji vždy inšpirovala a vedla opravdová lidkská múdrosť, ktorá úprimne hľadá pravdu, ktorá nás osvobodí (srov. J 8,28). Vám i vašim rodinám vyprošuji Božie požehnání, radosť a pokoj.
Benedikt XVI v Prahe 2009, akademickej obci