Kľačím a klaniam sa pred Bohom V mojej najhlbšej úcte... : Katolícky gentleman...
Keď je človek na seba hrdý, postaví sa vzpriamene, natiahne sa do plnej výšky, zakloní hlavu a ramená a každou časťou tela povie: Som väčší a dôležitejší ako ty. Ale keď je pokorný, cíti svoju malosť, skloní hlavu a stiahne sa do seba. Ponižuje sa. A čím väčšia je prítomnosť, v ktorej stojí, tým hlbšie sa ponižuje; tým menším sa stáva vo vlastných očiach.
Ale kedy si našu malosť viac uvedomujeme,, ako keď stojíme v Božej prítomnosti? On je veľký Boh, ktorý je dnes a včera, ktorého roky sú stovky a tisíce, ktorý napĺňa miesto, kde sme, mesto, široký svet, nekonečný priestor hviezdnej oblohy, v ktorého očiach je vesmír menší, ako čiastočka prachu, úplne svätý, úplne čistý, úplne spravodlivý, nekonečne vysoký. On je taký veľký, ja taký malý, taký malý, že vedľa neho sa zdá, akoby som sotva existoval, taký som nedostatočný, čo sa týka hodnoty a podstaty. Netreba nám hovoriť, že Božia prítomnosť nie je miestom, kde by sme mali stáť na svojej dôstojnosti. Aby sme sa zdali menej trúfalí, aby sme boli takí malí a nízki, ako sa cítime, kľakneme si a obetujeme tak polovicu svojej výšky; a aby sme ešte viac uspokojili svoje srdcia, skloníme hlavy a naša zmenšená postava hovorí Bohu: Ty si veľký Boh; ja som nič. Preto nech nie je pokľaknutie uponáhľaným gestom, prázdnou formou. Vložte do toho zmysel. Pokľaknúť si v zámere duše znamená pokloniť sa pred Bohom v najhlbšej úcte. Pri vstupe do kostola, alebo pri prechode okolo oltára, si pokľaknite úplne bez zhonu, vložte svoje srdce do toho, čo robíte a nech celý váš postoj hovorí: Ty si veľký Boh. Je to akt pokory, akt pravdy a vždy, keď si pokľaknete, to prospeje vašej duši.