Jedným z najpádnejších dôvodov celibátu je nepochybne prorocká funkcia kňaza a rehoľníka
„Chcem, aby ste boli bez starostí. Kto nie je ženatý, stará sa o veci Pánove, aby sa zapáčil Pánovi. Ale ženatý sa stará o veci tohto sveta, aby sa zapáčil žene, a je rozdelený. A tak aj nevydatá žena a panna sa starajú o veci Pánove, aby boli sväté na tele i na duchu, kdežto vydatá sa stará o veci tohto sveta, aby sa zapáčila mužovi. Toto však hovorím na váš osoh – nie aby som na vás slučku hodil, ale aby ste sa statočne a vytrvalo venovali Pánovi bez roztržitosti.“ (1 Kor 7, 32-35).
Radu, ktorú dáva svätý Pavol, možno chápať vo vzťahu k jeho misionárskej činnosti, t.j. apoštola, posla Ježišovho slova spásy, ktorý je stále na cestách, na ktorého pleciach spočíva ťarcha starosti o novozaložené cirkevné spoločenstvá v dobrej časti vtedajšieho známeho sveta. Pre neho bolo vlastne nemysliteľné oženiť sa, a tým spájať starosti o rodinu so starosťami o všetky misie, ktorým bol súčasne kazateľom, kňazom a otcom. Musel sa rozhodnúť, čomu sa bude naplno venovať.
Okrem toho treba pri tlmočení tohto Pavlovho výroku brať do úvahy prvokresťanské predstavy o veľmi skorom druhom príchode Krista. Podľa všetkého učeníci apoštolov boli presvedčení, že ešte za ich života sa uskutoční viditeľný návrat Krista na tento svet. Vzhľadom na to – a niet divu – posudzovali všetky životné danosti: obchod, spoločenskú kariéru, rodinné a osobné starosti, skrátka všetko – život i smrť. Nikoho neprekvapí, že v dôsledku apokalyptického nazerania na život manželstvo u Pavla nehralo veľkú rolu.
Odvtedy, čo Pavol napísal tieto slová, prešlo takmer dvetisíc rokov a Božie slovo v Biblii vykonalo v mysliach ľudí dlhú cestu. V prvých storočiach sa pod vplyvom jednak Písma, jednak pohansko-kresťanských náhľadov niektorých siekt – najmä manicheizmu – začalo priveľmi zdôrazňovať panenstvo a panictvo na úkor manželstva. Svätý Pavol by bol dozaista pokrútil hlavou, keby bol počul slová takého Hieronyma, podľa ktorého „manželstvo napĺňa zem a panenstvo nebo“.
Pod vplyvom týchto slov – a možno aj pod vplyvom jednostranného vysvetľovania Ježišovho výroku v Matúšovi – sa panenský stav začal pokladať za „stav nebeský“. Prispel k tomu aj latinský termín „coelebs“, neženatý, ktorý má v koreni slovo „coel“, čo niektorých zvádzalo myslieť na slovo „coelum“, nebo. Manželský stav, naopak, nazývali „stavom pozemským“.
Počnúc rokom 325 nesmel nikto ženatý vykonávať kňazské funkcie. Tí, ktorých vysviacali za kňazov, sa museli odlúčiť od manželky a rodiny. Po niekoľkých storočiach sa uzákonilo, že nikto ženatý nesmel byť pripustený k vyšším sväteniam – k subdiakonátu, diakonátu a ku kňazstvu. Na Tridentskom koncile (2. pol. 16. stor.) vyhlásili mužov s vyšším svätením za právne neschopných platne prijať sviatosť manželstva.
Napriek tomu všetkému diskusia o celibáte nikdy neprestala a prirodzene, problémy s ním spojené sa nikdy nevyriešili, alebo lepšie, neriešili sa ináč ako v spovednici a na cirkevnom súde. Silný podnet k znovunastoleniu celého problému prispelo naše storočie so svojimi psychologickými objavmi, ale aj, a nadovšetko, Druhý vatikánsky koncil, od ktorého niektorí očakávali aj úpravu zákona o celibáte. Nestalo sa tak. Tým vášnivejšie sa však o veci začalo diskutovať po koncile, najmä pri pohľade na tisíce kňazov, ktorí opúšťali službu cirkvi kvôli manželstvu. Jadro ich kritiky by sme mohli takto definovať: Celibát pokladajú za charizmu, za mimoriadny dar milosti – a toto vraj nemožno urobiť predmetom cirkevného zákona. Odvolávajú sa pritom na Ježišov výrok v Matúšovom Evanjeliu: „Kto to môže pochopiť – to jest, komu to Boh dal pochopiť – nech pochopí“. Okrem tohto teologického dôvodu sa často uvádza aj dôvod psychologický – že človek môže plne ľudsky vyzrieť iba v manželstve.
Učiaca cirkev – pápeži a biskupi – naproti tomu poukazovala a poukazuje na celibát ako na súčasť apoštolskej tradície. Odvoláva sa pritom nielen na rozhodnutie koncilov – počnúc Nicejským v roku 325 – ale predovšetkým na uvedený text sv. Pavla. Kto sa chce úplne oddať božej službe ako nástupca apoštolov, prípadne ich miestny zástupca, – farár – ten sa nemôže súčasne starať o vlastnú rodinu. Od neho sa požaduje dokonalá láska k Bohu a obeta všetkých životných hodnôt.
Ježišov výrok „Kto to môže pochopiť…“ odôvodňuje učiaca cirkev takto: Grécke slovo „chorein“, „pochopiť“ má niekoľko významov, medziiným „odvážiť sa“, „nabrať sily k rozhodnutiu“. To znamená, že otázka celibátu ako predpokladu ku kňazstvu nie je iba otázkou charizmy, ale aj plodom vnútorného rozhodnutia človeka samého.
Okrem toho zástancovia celibátu poukazujú aj na to, že tento vrcholný prejav lásky človeka k Bohu je stavom dokonalosti, ku ktorému človek zrie len pomaly – pomocou milosti. Na psychologické námietky – že by neženatý človek nebol schopný ľudsky plne vyzrieť – netreba dlhej diskusie. Stačí sa obzrieť okolo seba, aby sme objavili, že nielen kňazská služba, lež všetky veľké životné úlohy si od svojich vykonávateľov vyžadovali totálnu disponibilitu, teda často aj obetu manželstva, slobodu od všetkých priúzkych medziľudských vzťahov.
Ale je tu ešte závažnejší dôvod. Podmienka psychického zdravia, afektívnej rovnováhy a ľudskej zrelosti závisí od toho, či sa človek rozhodol pre bezženstvo z lásky alebo pod vplyvom niečoho alebo niekoho. Deformácia charakteru sa nikdy nedostaví tam, kde človek opustil menšiu lásku kvôli väčšej. A to platí na prvom mieste o kňazoch a rehoľníkoch – lebo sa právom predpokladá, že len láska k Bohu motivovala ich rozhodnutie a motivuje ich život služby cirkevnému spoločenstvu. Ale platí to aj o všetkých tých, ktorí sa z toho alebo onoho, priamo alebo nepriamo mravného, a vôbec vyššieho dôvodu neoženili a nevydali, aby sa úplne venovali službe ľuďom na poli vedy, umenia, výchovy, ba i politiky.
Jedným z najpádnejších dôvodov celibátu je nepochybne prorocká funkcia kňaza a rehoľníka. Oni sú znamením vyšších, všetko presahujúcich hodnôt, ktoré nijako nezapadajú do modelu myslenia a rebríčka hodnôt čisto pozemsky zmýšľajúceho človeka. Celibát – spolu s mnohými inými požiadavkami kresťanského života – vyvoláva a bude vždy vyvolávať nevôľu alebo i protest u ľudí, ktorí božie volanie nikdy nebrali vážne, u ľudí, pre ktorých je Boh iba neurčitá predstava, ku ktorej sa človek utieka, keď si nevie vysvetliť dajaký zjav, ale s ktorou nepočíta v každodennom živote, ba možno ani nechce mať s ňou nič spoločné.
Úhrne možno povedať toto: Celibát má nepochybne – priamo, alebo nepriamo – podklad vo Svätom písme. Preto je pochopiteľný (a prijateľný) len veriacemu. Napriek tomu je veľmi pravdepodobné, že diskusia o jeho oprávnenosti v Cirkvi sotva kedy prestane a že bude – ako vždy aj bola – skôr vecou cirkevnej disciplíny ako poslušnosti voči biblickému zjaveniu.
Tak, či onak, celibát však vždy bude možné pokladať za jednu z plnohodnotných foriem života, a to najmä u ľudí, ktorí sa preň rozhodnú na základe vyššej motivácie, z lásky k Bohu a k nesmrteľným dušiam, prípadne pod tlakom túžby venovať sa vede, umeniu, politike atď.
Na dosiahnutie kvality života, psychologickej rovnováhy a plno ľudskej zrelosti sa nutne nevyžaduje manželstvo, vždy však láska k Bohu a k tým bytostiam, ktoré nosia jeho tvár. O tom však, že by nebolo možné dosiahnuť i vrchol lásky bez manželstva, môže zapochybovať len predpojatý človek.
Preto ostane Kristovo slovo, citované na začiatku, platné v plnom znení a totálna disponibilita človeka pre Božie kráľovstvo najvyššou formou spolupráce s Vykupiteľom sveta.
A. H. Mateje, Ozvena SLOVA, Zagreb 1985
Pripravil: Anton Čulen
alianciazanedelu.sk/archiv/20164