Maria Valtorta 632.
16. - 17. apríl 1947
I. Matke Annalie v Jeruzaleme
1 Eliza, matka Annalie, bezútešne plače vo svojom dome, zavretá v izbičke, v ktorej je lôžko bez posteľnej bielizne, pravdepodobne Annalie. Hlavu má ovisnutú na ramenách, spustených a natiahnutých na lôžku, ako by ho chcela celé objať. Telo jej ťažko spočíva na ochabnutých kolenách. Silný v nej je iba plač.
Z otvoreného okna preniká trochu svetla. Práve sa rozvidnelo. Ale keď vojde Ježiš, miestnosť zaplaví živé svetlo.
Vravím vojde, aby som vyjadrila, že je v izbe, kým predtým v nej nebol. A vždy sa tak vyjadrím, keď chcem povedať, že sa zjavil v uzavretom priestore, aby som nemusela opakovať spôsob, ako sa objaví spoza silnej svetelnej žiary pripomínajúcej Premenenie, spoza bieleho ohňa — dovoľte mi porovnanie —, ktorý vyzerá, akoby roztavil steny a dvere, a tak umožnil Ježišovi vojsť s jeho skutočným, dýchajúcim, pevným a osláveným telom: oheň, žiarivý jas, ktorý sa v ňom uzavrie a zakryje ho, keď odchádza. No potom nadobudne prekrásny vzhľad Vzkrieseného, ale Človeka, skutočného Človeka so stonásobne väčšou krásou, akú mal pred umučením. Je to on, avšak oslávený, Kráľ.
2 „Prečo plačeš, Eliza?"
Neviem, prečo žena nespozná nezameniteľný hlas. Azda ju omámila bolesť. Odpovie akoby nejakému príbuznému, ktorý ju navštívil po smrti Annalie.
„Počul si včera večer tých ľudí? On nebol nič. Čarovná moc, no nie božská. A ja som sa zmierila so smrťou svojej dcéry mysliac si, že je v pokoji, Bohom milovaná... Povedal mi tak...!" Plače ešte silnejšie.
„Ale mnohí ho videli vzkrieseného. Iba Boh môže vstať z mŕtvych sám od seba."
„To isté som tvrdila i ja tým včera. Počul si to. Odporovala som ich slovám. Lebo ich slová znamenali smrť mojej nádeji, môjho pokoja. Ale oni — počul si? — oni povedali: ,To všetko bola komédia jeho nasledovateľov, aby nemuseli priznať, že sú blázni. On je mŕtvy a naozaj mŕtvy, v rozklade, a oni ho ukradli a zničili jeho telo a teraz rozprávajú, že vstal z mŕtvych.' Tak povedali... A že preto Najvyšší poslal druhé zemetrasenie, aby počuli jeho hnev za ich svätokrádežnú lož. Ó, už nemám útechu!"
„Ale keby si videla vzkrieseného Pána na vlastné oči a dotkla sa jeho rúk, uverila by si?"
„Nie som toho hodna... Pravdaže by som uverila! Stačilo by mi vidieť ho. Neodvážila by som sa dotknúť jeho tela, lebo ak by to tak bolo, bolo by to božské telo a žena sa nemôže priblížiť k Svätyni svätých."
3 „Zodvihni hlavu, Eliza, a pohliadni, kto stojí pred tebou!"
Žena zodvihne šedivú hlavu, tvár skrivenú plačom a vidí... Padne ešte nižšie na päty, pretrie si oči, otvorí ústa na výkrik, ktorý sa jej už-už derie z úst, no údiv ho udusí v hrdle.
„Ja som. Pán. Dotkni sa mojej ruky. Pobozkaj ju. Obetovala si mi dcéru. Zaslúžiš si to. A nájdi na tejto ruke duchovný bozk tvojej dcéry. Je v nebi. Je blažená. Toto povieš učeníkom a že to bolo v tento deň."
Žena je taká unesená, že sa neodváži pobozkať mu ponúkanú ruku, a tak sám Ježiš jej pritisne končeky svojich prstov na jej pery.
„Ó! Naozaj si vstal z mŕtvych!!! Aká som šťastná! Prešťastná! Buď zvelebený, že si ma potešil!"
Skloní sa pobozkať mu nohy a keď to urobí, zostane tak.
Nadprirodzené svetlo zahalí Krista svojím jasom a miestnosť zostane bez neho. Ale matka má srdce naplnené neotrasiteľnou istotou.
II. Márii Šimonovej, Anne, matke Johanny, a starému Ananiášovi v Kariote
4 Dom Anny, matky Johanny. Vidiecky dom, v ktorom Ježiš, sprevádzaný Judášovou matkou, zázračne uzdravil Annu.
* Pozri v (6) 395.*
Aj tu je izba a žena ležiaca na lôžku. Žena, ktorú nemožno spoznať, tak je zmenená od smrteľnej úzkosti. Tvár má úplne strhanú. Spaľuje ju horúčka a zapaľuje jej vyčnievajúce lícne kosti, lebo má až tak prepadnuté líca. Pod napuchnutými viečkami v čiernych kruhoch má privreté oči, červené od horúčky a plaču. Tam, kde nie je horúčkovitá červeň, je pleť silno žltá až zelenkavá, akoby od žlči v krvi. Vychudnuté ramená a tenké ruky sú bezvládne spustené na prikrývkach, ktoré nadvihuje jej zrýchlené dychčanie.
Pri chorej, ktorou nie je nik iný ako Judášova matka, je Anna, matka Johanny. Utiera jej slzy a pot, ovieva ju palmovým vejárom, vymieňa jej obklady na čele a krku namáčané do octu s arómami, hladká jej ruky a rozstrapatené vlasy roztiahnuté na vankúši a od potu prilepené na takmer priehľadné uši, ktoré sa za krátky čas stali viac biele než čierne. Plače aj Anna, keď jej hovorí utešujúce slová: „Nie tak, Mária! Nie tak! Stačí! On... zhrešil. Ale ty, ty vieš, aký je Pán Ježiš..."
„Mlč! To meno... mne... povedané mne... je zneuctením... Som matka... Kaina Boha! Ach!" Tichý plač sa mení na vyčerpávajúce srdcervúce vzlykanie. Cíti, že sa dusí, chytí okolo hrdla priateľku, ktorá jej pomáha pri zvracaní žlče, čo jej vychádza z úst.
„Pokoj! Pokoj, Mária! Nie takto! Ó, čo ti mám povedať, aby som ťa presvedčila, že on, Pán, ťa miluje? Opakujem ti to! Prisahám ti to na to, čo mi je najsvätejšie: na môjho Spasiteľa a na moju dcéru. On mi to povedal, keď si mi ho priviedla. Mal pre teba predvídavé slová nekonečnej lásky. Ty si nevinná. On ťa miluje. Som si istá, celkom istá, že by dal seba samého znova za to, aby ti priniesol pokoj, úbohá matka mučeníčka."
„Matka Kaina Boha! Počuješ? Ten vietor, tam vonku... To hovorí... Hlas ide po svete. ... hlas vetra a hovorí: ,Mária Šimonova, Judášova matka, toho, ktorý zradil Učiteľa a vydal ho jeho katom.' Počuješ? Všetko to hovorí... Rieka tam vonku... Hrdličky... ovce... Celá zem kričí, že som. . . Nie, nechcem sa uzdraviť. Chcem zomrieť. . . ! Boh je spravodlivý a nepotrestá ma v druhom živote. Ale tu, nie. Svet neodpúšťa... nerozlišuje... Zbláznim sa, pretože svet kričí: ,Si Judášova matka!'"
Vyčerpaná padne na podušky. Anna ju upraví a ide vyniesť znečistené plátno...
Mária, so zavretými očami a smrteľne bledá po vynaloženej námahe, vzdychá: „Judášova matka! Judášova! Judášova!" Namáhavo dychčí a potom znova: „Ale čo je Judáš? Čo som to porodila? Čo je Judáš? Čo som...“
5 Ježiš je v izbe, ktorú osvecuje chvejúce sa svetlo, pretože denné svetlo je ešte slabé, aby osvietilo celú veľkú miestnosť, v ktorej je lôžko vzadu, veľmi ďaleko od jediného okna. Nežne zavolá: „Mária, Mária Šimonova!"
Žena je takmer v delíriu a na hlas nezareaguje. Je neprítomná, unesená vírom bolesti a monotónne ako tik tak kyvadlových hodín opakuje myšlienky, ktoré jej ovládajú mozog: „Judášova matka! Čo som to porodila? Svet kričí: ‚Judášova matka!'"
Ježišovi sa zatrblietajú dve slzy v kútikoch jeho dobrotivých očí. Veľmi ma to udivuje. Nemyslela som si, že by Ježiš mohol plakať aj ako Zmŕtvychvstalý...
Skloní sa. Lôžko je také nízke, pre neho, takého vysokého! Položí ruku na jej horúce čelo, odsunie pritom vlhké octové obklady a povie: „Nešťastník. Iba to, nič iné. Ak svet kričí, Boh prekryje krik sveta a povie ti: ,Maj pokoj, lebo ja ťa milujem.' Pozri sa na mňa, úbohá matka! Zodvihni svojho zblúdeného ducha a vlož ho do mojich rúk. Som Ježiš.....!“
Mária Šimonova otvorí oči, akoby vyšla z nočnej mory, a zbadá Pána. Pocíti jeho ruku na čele, trescúcimi rukami si zakryje tvár a vzdychne: „Nezloreč mi! Keby som vedela, čo porodím, vytrhla by som si útroby, aby som zabránila jeho narodeniu!"
„A bola by si zhrešila. Mária, ó, Mária! Neopúšťaj svoju spravodlivosť pre hriech druhého. Matky, ktoré splnili svoju povinnosť, sa nemusia považovať zodpovedné za hriech svojich detí. Ty si svoju povinnosť splnila, Mária. Daj mi tvoje biedne ruky. Buď pokojná, úbohá mamka."
„Som Judášova matka. Som nečistá ako všetko, čoho sa ten diabol dotkol. Matka diabla! Nedotýkaj sa ma." Bojuje, aby sa vyhla Božím rukám, ktoré ju chcú držať.
Dve Ježišove slzy jej padnú na tvár rozpálenú horúčkou. „Očistil som ťa, Mária. Moje slzy ľútosti sú na tebe. Neplakal som nad nikým, odkedy som dovŕšil svoju bolesť. Ale nad tebou plačem s celým svojím láskyplným zmilovaním." Podarilo sa mu chytiť jej ruky a sadne si, áno, priam si sadne na okraj lôžka a drží jej chvejúce sa ruky vo svojich.
Láskyplný súcit jeho žiarivých očí hladká, ovíňa a lieči nešťastnicu, ktorá sa upokojuje, potichu plače a šepká: „Nepociťuješ voči mne nenávisť?"
„Pociťujem lásku. Preto som prišiel. Maj pokoj."
„Ty odpúšťaš! Ale svet! Tvoja matka! Bude ma nenávidieť."
„Ona ťa považuje za sestru. Svet je krutý. To je pravda. Ale moja matka je Matkou Lásky a je dobrá. Ty nemôžeš ísť do sveta, ale ona príde k tebe, keď sa všetko upokojí. Čas prináša pokoj..."
„Dopraj mi zomrieť, ak ma miluješ. . . "
„Ešte chvíľočku. Tvoj syn mi nedokázal dať nič. Ty mi daj čas svojho utrpenia. Bude krátky."
„Môj syn ti dal príliš... Dal ti nekonečnú hrôzu."
„A ty nekonečnú bolesť. Hrôza prešla. Už neslúži na nič. Tvoja bolesť je užitočná. Pripája sa k týmto mojim ranám a tvoje slzy a moja krv umývajú svet. Všetka bolesť sa spája, aby umývala svet. Tvoje slzy sú medzi mojou krvou a slzami mojej matky a okolo nich je všetka bolesť svätých, ktorí budú trpieť za Krista a za ľudí, z lásky ku mne a k ľuďom. Úbohá Mária!"
Láskavo ju uloží, skríži jej ruky a pozerá sa na ňu, kým sa neupokojí...
6 Vojde Anna a zarazene zostane na prahu.
Ježiš vstane, pozrie na ňu a povie: „Poslúchla si moje želanie. Pre poslušných je pokoj. Tvoja duša ma pochopila. Ži v mojom pokoji."
Pozrie na Máriu Šimonovu, ktorá na neho hľadí v prúde sĺz, už pokojnejších, a znova sa na ňu usmeje. Ešte dodá: „Zlož svoju nádej v Pána. On ti poskytne všetku útechu." Požehná ju a chce odísť.
Mária Šimonova vydá mučivý výkrik: „Vraví sa, že môj syn ťa zradil bozkom! Je to pravda, Pane? Ak áno, dovoľ mi, aby som ho zmyla bozkami na tvoje ruky. Nemôžem urobiť iné! Iné nemôžem urobiť, aby som zmazala... aby som zmazala. .. " Znova sa jej zmocní silná bolesť.
Ježiš, ó, Ježiš jej nepodá ruky, aby ich bozkala, ruky, na ktoré padá široký rukáv snehobielej tuniky až do polovice dlane a zakrýva rany, ale vezme jej hlavu do rúk, skloní sa a zľahka sa dotkne božskými perami rozhorúčeného čela najnešťastnejšej zo všetkých žien a vstávajúc jej povie: „Moje slzy a môj bozk! Nik toľko odo mňa nedostal. Takže zostaň v pokoji, pretože medzi tebou a mnou nie je nič iné, len láska." Požehná ju a rýchle prejde naprieč miestnosťou, vyjde poza Annu, ktorá sa neodvážila podísť dopredu ani prehovoriť, ale od dojatia len plače.
7 Keď sú však na chodbe, ktorá vedie k domovým dverám, Anna sa odváži prehovoriť a položí otázku, ktorá jej leží na srdci: „Moja Johanna?"
„Už pätnásť dní sa teší v nebi. Nepovedal som to tam, pretože by to bol prílišný kontrast medzi tvojou dcérou a jej synom."
„To je pravda! Hrozné muky! Myslím, že z toho zomrie."
„Nie. Nie tak skoro."
„Teraz bude mať väčší pokoj. Potešil si ju. Ty! Ty, ktorý viac než všetci... "
„Ja, ktorý s ňou súcitím viac než všetci. Ja som Božie Zľutovanie. Ja som Láska. Ja ti to hovorím, žena: keby mi Judáš venoval čo len jeden pohľad ľútosti, dosiahol by som preňho Božie odpustenie..." Koľký smútok je na Ježišovej tvári!
Žena je tým prekvapená. Slová a mlčanie bojujú na jej perách, ale je žena a zvedavosť v nej zvíťazí. Spýta sa: „Bolo to... hm... Áno, chcem povedať: ten nešťastník zhrešil náhle alebo... "
„Hrešil celé mesiace a nijaké moje slovo ani môj skutok ho nedokázal zastaviť, taká silná bola jeho vôľa hrešiť. Ale jej to nepovedz. . . "
„Nepoviem...! Pane! Pretože keď Ananiáš utiekol z Jeruzalema ešte v noci Prípravného dňa a ani nedokončil Paschu, vošiel sem a kričal: ,Tvoj syn zradil Učiteľa a vydal ho jeho nepriateľom! Bozkom ho zradil. A videl som Učiteľa dobitého, opľuvaného, zbičovaného, korunovaného tŕním, obťaženého krížom, ukrižovaného a mŕtveho zásluhou tvojho syna! A naše meno vykrikovali Učiteľovi nepriatelia s nehanebným víťazstvom a rozprávali o činoch tvojho syna, ktorý za menej než cenu jedného baránka predal Mesiáša a zradným bozkom na neho ukázal strážam!' Mária vtedy padla na zem, náhle očernela a lekár povedal, že sa jej roztrhla pečeň a rozliala žlč a nakazila sa ňou všetka krv. A... svet je zlý. Ona má pravdu... Musela som ju previezť sem, pretože prichádzali k domu v Kariote a vykrikovali: ,Tvoj syn je bohovrah a samovrah! Obesil sa! A Belzebul vzal jeho dušu, ba Satan si prišiel i po telo.' Je pravdivý tento hrozný čin?"
„Nie, žena: Našli ho mŕtveho, zaveseného na olivovníku. . .“
„Ach! A kričali: ,Kristus vstal z mŕtvych a je Boh. Tvoj syn zradil Boha. Si matka zradcu Boha. Si matka Judáša.' Za noci, s Ananiášom a jedným verným sluhom, jediným, ktorý mi zostal, pretože nik pri nej nechcel zostať... som ju priniesla sem. Ale Mária počuje tie výkriky vo vetre, v hluku zeme, vo všetkom."
„Úbohá matka! Áno, to je hrozné."
„No ten diabol na to nepomyslel, Pane?"
„To bol jeden z dôvodov, ktoré som používal, aby som ho zadržal. Ale nepomohlo to. Judáš dospel až k nenávideniu Boha, pretože nikdy nemiloval pravou láskou otca ani matku, ani nijakého svojho blížneho."
„To je pravda!"
„Zbohom, žena. Nech ťa uteší moje požehnanie, aby si vydržala posmech sveta za svoj súcit k Márii. Pobozkaj mi ruku. Tebe ju môžem ukázať. Pre ňu by bolo príliš ťažké, keby ju videla." Vyhrnie si rukáv a odhalí prebodnuté zápästie.
Anna zastoná, keď sa perami zľahka dotkne končekov jeho prstov.
8 Zavŕzgajú dvere a počuť pridusený výkrik: „Pane!" Postarší muž sa skloní na zem a zostane tak.
„Ananiáš, Pán je dobrý. Prišiel utešiť tvoju príbuznú a aj nás," povie Anna, aby utešila aj starčeka v jeho prílišnom dojatí.
No muž sa neodváži ani pohnúť. Plače a hovorí: „Sme z hroznej krvi. Nemôžem sa pozrieť na Pána."
Ježiš podíde k nemu. Dotkne sa mu hlavy a povie tie isté slová, čo Márii Šimonovej: „Príbuzní, ktorí si splnili svoju povinnosť, sa nemusia považovať za zodpovedných za hriech svojho príbuzného. Vzchop sa, muž! Boh je spravodlivý. Pokoj tebe a tomuto domu. Ja som prišiel a ty pôjdeš, kam ťa pošlem. Na dodatočnú Paschu budú učeníci v Betánii. Pôjdeš za nimi a povieš im, že na dvanásty deň od jeho smrti si videl Pána v Kariote, živého a pravého, s telom a dušou a božstvom. Uveria ti, pretože som s nimi bol už veľa. Ale utvrdí ich to vo viere v moju božskú prirodzenosť, keď budú vedieť, že som bol všade v ten istý deň. No ešte predtým, ešte dnes pôjdeš do Kariotu a požiadaš predstaveného synagógy, aby zhromaždil ľud, a v prítomnosti všetkých povieš, že som sem prišiel a aby si pripomenuli moje slová pri rozlúčke.
*Pozri v (6) 394.3.*
Určite ti povedia: ,Prečo neprišiel k nám?' Odpovieš im takto: ,Pán mi povedal, aby som vám oznámil, že keby ste urobili to, čo vám povedal, ako sa máte správať k nevinnej matke, bol by sa vám ukázal. Prehrešili ste sa proti láske, a preto sa vám Pán neukázal.' Urobíš to?"
„To je ťažké, Pane! Je to ťažké vykonať! Všetci nás považujú za malomocných na srdci... Predstavený synagógy ma nepočúvne a nedovolí mi prehovoriť k ľuďom. Asi ma i zbije... Predsa to však urobím, pretože ty to chceš." Starec nezdvihne hlavu. Hovorí sklonený v hlbokom úklone.
„Pozri sa na mňa, Ananiáš!"
Muž zodvihne tvár chvejúcu sa úctou.
Ježiš žiari a je krásny ako na vrchu Tábor... Zahalí ho svetlo a zakryje jeho vzhľad a úsmev... Chodba zostane prázdna, pričom sa neotvoria ani jedny dvere.
Obaja sa klaňajú, stále klaňajú, božské zjavenie ich premenilo v jednu hlbokú poklonu.
III. Deťom s matkou Sárou v Jute
9 Ovocný sad Sárinho domu. Deti sa hrajú pod košatými stromami. Najmenší sa kotúľa po tráve pri hustom rade viniča, ostatní starší za veselých pokrikov ako rozradostené lastovičky pobehujú a hrajú sa na skrývačku za plotmi a viničom.
Ježiš sa zjaví pri najmladšom, ktorému dal meno.
* Pozri v (1) 76.9/10.*
Ó! Svätá jednoduchosť nevinných! Jesaja neprekvapí, keď ho tam znenazdajky zbadá, ale vystrie k nemu rúčky, aby ho vzal do náručia. Ježiš ho vezme: v prejavoch obidvoch je tá najväčšia prirodzenosť.
Pribehnú ostatní a — opäť blažená jednoduchosť detí! — pristúpia k nemu bez údivu, šťastní. Zdá sa, akoby sa pre nich nič nezmenilo. Azda nevedia. Ale keď Ježiš každého z nich pohladí, Mária, najstaršia a najrozumnejšia, povie: „Takže už netrpíš, Pane, teraz, keď si vstal z mŕtvych? Tak ma to bolelo....!“
„Už netrpím. Prišiel som vás požehnať prv než vystúpim do neba k môjmu i vášmu Otcovi. Ale aj odtiaľ vás budem ustavične žehnať, ak zostanete stále dobrí. Poviete tým, čo ma milujú, že som vám dnes dal moje požehnanie. Zapamätajte si tento deň."
10 „Nevojdeš do domu? Je tam mamka. Nám to neuveria," povie ešte Mária. Ale jej brat sa nepýta. Zakričí: „Mamka, mamka. Pán je tu... !" A beží k domu a opakovane to vykrikuje.
Sára pribehne, vyzrie z okna... včas, aby uzrela na konci ovocného sadu Ježiša, krásneho, ako sa stráca vo svetle, ktoré ho pohlcuje.
„Pán! Ale prečo si ma nezavolal skôr .....?” povie Sára, len čo je schopná povedať slovo. „Ale kedy? Odkiaľ prišiel? Bol sám? Akí ste hlúpi!"
„Našli sme ho tu. Minútu predtým tu ešte nebol... Neprišiel z cesty ani zo záhrady. A vzal Jesaja do náručia... A povedal nám, že nás prišiel požehnať a dať nám požehnanie pre tých, ktorí ho v Jute milujú, a aby sme si zapamätali tento deň. Teraz ide do neba. Ale bude nás ľúbiť, ak budeme dobrí. Aký bol krásny! Mal zranené ruky. Ale už ho nebolia. Aj nohy mal zranené. Videl som ich v tráve. Tamten kvietok sa mu dotýkal práve rany na nohe. Odtrhnem si ho..." hovoria všetci naraz v citovom rozrušení. Ba sa až spotia, keď rozprávajú o tom slastnom stretnutí.
Sára ich hladká a zašepká: „Boh je veľký! Poďme. Poďte. Ideme to povedať všetkým. Budete hovoriť vy, nevinní. Vy môžete rozprávať o Bohu."
IV. Mladíkovi Jajovi v Pelle
11 Mládenec zanietene pracuje pri vozíku. Nakladá naň zeleninu, ktorú povyberal v blízkej zeleninovej záhrade. Oslík kopýtkom dupoce po tvrdej zemi poľnej cesty.
Keď sa obráti, aby naložil kôš šalátu, zbadá Ježiša, ako sa na neho usmieva. Nechá kôš padnúť na zem, kľakne si a pretiera oči, lebo neverí tomu, čo vidí, a šepká: „Najvyšší, neuveď ma do klamu! Nedovoľ, Pane, aby ma Satan podvádzal zvodnými pohľadmi. Môj Pán je predsa mŕtvy! Pochovali ho a teraz hovoria, že ukradli jeho telo. Zmiluj sa, Pane, Najvyšší! Ukáž mi pravdu."
„Ja som pravda, Jajo. Ja som Svetlo sveta. Pozri na mňa. Pozeraj. Vrátil som ti zrak
*Pozri v (5) 358.10.*
preto, aby si mohol svedčiť o mojej moci a o mojom zmŕtvychvstaní."
„Ó! Je to naozaj Pán! Ty si to! Áno. Ty si Ježiš!" Vlečie sa po kolenách, aby mu pobozkal nohy.
„Povieš, že si ma videl a hovoril si so mnou, a že som naozaj živý. Povieš, že si ma videl dnes. Pokoj tebe a moje požehnanie."
Jajo zostane sám. Šťastný. Zabudne na vozík i zeleninu. Márne oslík nepokojne kope do cesty, a protestne erdží, že čaká... Jajo je v extáze.
12 Z domu pri záhrade vyjde žena a vidí ho tam, bledého z citového vzrušenia a s neprítomnou tvárou. Zakričí: „Jajo! co ti je? Čo sa ti stalo?" Pribehne a potrasie ním. Privedie ho naspäť na zem...
„Pán! Videl som vzkrieseného Pána. Pobozkal som mu nohy a videl som rany. Oni klamali. Bol to naozaj Boh a vstal z mŕtvych. Bál som sa, že je to klam. Ale je to on! Je to on!"
Žena sa zachveje od vzrušenia a zašepká: „Si si naozaj istý?"
„Žena, ty si dobrá. Z lásky k nemu si nás prijala za sluhov, mňa i moju matku. Nebráň sa uveriť...!"
„Ak si si istý, verím. Ale bolo to ozajstné telo? Bolo teplé? Dýchal? Hovoril? Mal naozaj hlas či sa ti len zdal?"
„Som si istý. Bolo to teplé telo živého, bol to skutočný hlas i dych. Krásny ako Boh, avšak Človek ako ja a ty. Poďme, poďme to povedať tým, čo trpia a pochybujú.
V. Jánovi v Nobe
13 Starec je sám vo svojom dome. Je spokojný. Opravuje stoličku, pretože z jednej strany vytŕča klinec, a usmieva sa ktovie akému snu.
Klopanie na dvere. Starec nepreruší svoju prácu, len povie: „Nech sa páči, vojdite. Čo si želáte vy, čo prichádzate? Ešte podaktorý z tých? Som už starý na to, aby som sa zmenil! Keby mi i celý svet kričal: ,Je mŕtvy,' ja tvrdím: ,Je živý.' I keby som musel za to zomrieť. Tak, poďte len ďalej!"
Vstane a podíde k dverám pozrieť sa, kto zabúchal, a nevstúpil. No keď je pri nich, dvere sa otvoria a vojde Ježiš.
„Ó! Ó! Ó! Môj Pane! Živý! Veril som! A on prichádza odmeniť moju vieru! Zvelebený! Ja som nepochyboval. Vo svojej bolesti som si povedal: ,Ak mi poslal baránka na radostnú hostinu,
*Pozri v (9) 576.2.*
je to znak, že v tento deň vstane z mŕtvych.' Vtedy som všetko pochopil. Keď si zomrel a zem sa zatriasla, pochopil som to, čo som predtým ešte nechápal. V Nobe ma považovali za blázna, pretože deň po sobote, len čo zapadlo slnko, pripravil som hostinu, pozval som žobrákov a hovoril: ,Náš priateľ vstal z mŕtvych!' Už vtedy sa hovorilo, že to nie je pravda. Hovorilo sa, že ťa v noci uniesli. Ale ja som neveril, pretože odkedy si mŕtvy, pochopil som, že si zomrel, aby si vstal z mŕtvych, a že toto bolo Jonášovo znamenie.“
14 Ježiš sa usmieva a nechá ho rozprávať. Potom sa spýta: „A teraz chceš ešte zomrieť
* Pozri v (9) 529.8.*
alebo chceš zostať a svedčiť o mojej sláve?"
„To, čo si želáš ty, Pane!"
„Nie. Čo chceš ty."
Starček premýšľa. Potom sa rozhodne: „Bolo by pekné odísť zo sveta, v ktorom už nie si, ako si býval predtým. Ale zriekam sa nebeského pokoja, aby som hovoril neveriacim: ,Videl som ho!'"
Ježiš mu položí ruku na hlavu, požehná ho a dodá: „Čoskoro však nastane aj pokoj a ty ku mne prídeš s hodnosťou Kristovho vyznávača." A odíde. Tu, azda zo súcitu k úctyhodnému veku starca, sa Ježiš nezjavil ani neodišiel zázračným spôsobom, ale všetko urobil tak ako niekedy, keď vchádzal a vychádzal z domu ľudsky.
VI. Matejovi, samotárovi pri Jábese v Galaáde
15 Starec okopáva zeleninu a rozpráva si: „To je všetko bohatstvo, čo mám pre neho. A on ju už nikdy neokúsi. Zbytočne som pracoval. Verím, že bol Boží Syn, že zomrel a vstal z mŕtvych. Ale už nie je Učiteľom, ktorý sa posadí k stolu chudobných či bohatých a podelí sa o jedlo s rovnakou láskou, možno, ba určite s väčšou láskou k chudobnému než k bohatému. Teraz je zmŕtvychvstalý Pán. Vstal z mŕtvych, aby upevnil vo viere nás, svojich veriacich. A tamtí hovoria, že to nie je pravda. Že nikto nevstal z mŕtvych sám od seba. Nikto. Nie. Nijaký človek. Ale on áno. Lebo on je Boh."
Zatlieska rukami, aby odohnal holuby, zlietajúce ukradnúť si semená v čerstvo zrýľovanej a obsiatej zemi, a povie: „Darmo sa už teraz plodíte! On už neochutná z vášho potomstva! A vy, neužitočné včely? Pre koho robíte med? Dúfal som, že príde ku mne aspoň raz, teraz, keď už netriem biedu. Všetkému sa tu darilo po jeho príchode... Ach, ale s tými peniazmi, ktorých som sa nikdy nedotkol, chcem ísť do Nazareta, k jeho matke a povedať jej: ,Vezmi ma za svojho sluhu, len ma nechaj tu, kde si ty, pretože ty si ešte ním...'" Chrbtom ruky si zotrie slzu...
16 „Matej, máš chlieb pre pútnika?"
Matej zodvihne hlavu, no tak ako je na kolenách, nevidí, kto hovorí za vysokým živým plotom, čo ohradzuje jeho malý majetok, odľahlý na tomto osamelom mieste zelene za Jordánom. Ale odpovie: „Nech si ktokoľvek, poď, v mene Ježiša Krista." A postaví sa, aby otvoril vrátka.
Ocitne sa oproti Ježišovi a ruka mu zostane na závore neschopná urobiť ani gesto.
„Nechceš ma mať za hosťa, Matej? Raz si ma pohostil.
*Pozri v (5) 359.*
A nariekal si, že to už viac nemôžeš urobiť. Som tu a neotvoríš mi?" usmieva sa Ježiš...
„Ó, Pane... ja. . . ja. . . nie som hoden, aby môj Pán vstúpil sem... Ja..." Ježiš natiahne ruku ponad vrátka a otvorí zástrčku so slovami: „Pán vchádza, kam chce, Matej."
Vojde, prejde skromnou záhradkou, podíde k domu a na prahu povie: „Tak obetuj z tvojich mladých holubov. Vytiahni zo zeme zeleninu a med od tvojich včiel. Budeme spolu lámať chlieb a tvoja práca nebude zbytočná ani nebude márne tvoje želanie. A toto miesto ti bude drahé a nemusíš ísť tam, kde čoskoro nastane ticho a opustenosť. Matej, ja som všade. Kto ma miluje, je so mnou, vždy. Moji učeníci budú v Jeruzaleme. Tam vznikne moja Cirkev. Istotne príď na dodatočnú Paschu."
„Odpusť mi, Pane. Ale nedokázal som vytrvať na tom mieste a utiekol som. Prišiel som tam o deviatej v deň pred Prípravným dňom a nasledujúci deň... Ó, utiekol som, aby som ťa nevidel umierať. Iba preto, Pane."
„Viem. A viem, že si sa vrátil medzi prvými plakať k môjmu hrobu. Ale už som nebol v hrobe. Viem všetko. Tak, sadnem a oddýchnem si tu. Vždy som tu odpočíval... A anjeli to vedia."
17 Muž sa pustí do práce, no vyzerá, akoby sa pohyboval po chráme, také úctivé sú jeho pohyby. Občas si zotrie slzu, ktorá mu chce vkĺznuť do úsmevu, kým ide vziať holúbky, zareže ich a pripraví, prikladá na oheň, vyberie a očistí zeleninu, poukladá na tanier skoré figy a prestrie stôl s najlepším riadom. Ale keď je všetko pripravené, ako si môže sadnúť k stolu a jesť? Chce obsluhovať a už to považuje za priveľa, nechce viac.
Ale Ježiš, ktorý obetoval a požehnal jedlo, mu ponúkne polovicu holúbka, ktorého prekrojil položiac mäso na kus osúcha namočeného do šťavy.
„Ó! Ako milovanému!" povie muž a je i plače od radosti aj dojatia, a ani neodtrhne oči od Ježiša, ktorý je... a pije, ochutnáva zeleninu, ovocie, med, a ktorý mu ponúkol svoj kalich potom, čo si z neho odpil dúšok vína. Predtým pil vždy vodu.
Dojedli.
„Som skutočne živý. Vidíš. A ty si skutočne šťastný. Spomeň si, že pred dvanástimi dňami som zomrel z vôle ľudí. No vôľa ľudí je nič, keď s ňou nesúhlasí Božia vôľa. Ba protikladná ľudská vôľa sa stáva dokonca užitočným nástrojom vôle Večného. Zbohom, Matej. Keďže som povedal, že bude so mnou ten, kto mi dal piť, keď som bol ešte Pútnikom, a mohlo sa o mne pochybovať, tak ti hovorím: ty budeš mať účasť v mojom nebeskom kráľovstve."
„Ale teraz ťa stratím, Ó, Pane!"
„Spoznaj ma v každom pútnikovi, v každom žobrákovi, v každom chorom, v každom, kto potrebuje chlieb, vodu, šaty. Som v každom trpiacom a čo sa urobí komukoľvek, kto trpí, mne sa urobí." Roztvorí ruky, žehná a zmizne.
VII. Abrahámovi z Engadi, ktorý dokoná v jeho náručí
18 Námestie v Engadi je stĺpový chrám zo šelestiacich paliem. Fontána je zrkadlo aprílového neba. Holuby ševelia ako nízke tóny organu.
Staručký Abrahám prechádza cez námestie s pracovným náradím na pleciach. Vyzerá ešte starší, no je spokojný ako človek, ktorý našiel úľavu po veľkej búrke. Prejde i ostatnou časťou mesta, ide do viníc k prameňom. Krásne úrodné vinice, ktoré už sľubujú hojnú úrodu. Vojde do nich, pustí sa do okopávania, orezávania a viazania. Občas sa narovná, oprie o motyku, premýšľa. Pohladí si patriarchálnu bradu, povzdychne si a potrasie hlavou vo vnútornom rozhovore.
Muž, celý zahalený do plášťa, vystupuje po ceste k prameňom a viniciam. Vravím: muž. Ale je to Ježiš, pretože je to jeho odev i jeho dôstojná chôdza. No pre starca je to muž. A Muž osloví starca: „Môžem sa tu zastaviť?"
„Pohostinstvo je posvätná vec. Nikdy som ho nikomu neodmietol. Poď. Vojdi. Nech ti padne príjemne odpočinok v tieni môjho viniča. Chceš mlieko? Chlieb? Dám ti, čo tu mám."
„No čože ti môžem dať ja? Nemám nič."
„Ten, ktorý je Mesiáš, mi dal všetko, pre všetkých ľudí. A čokoľvek ja dám, nie je to nič v porovnaní s tým, čo mi dal on."
„Vieš, že ho ukrižovali?"
„Viem, že vstal z mŕtvych. Si jedným z tých, čo ho ukrižovali? Ja nemôžem nenávidieť, pretože on nechce nenávisť. Ale keby som mohol, nenávidel by som ťa, keby si ním bol."
„Nie som jeden z jeho katov. Buď spokojný. Ty teda vieš o ňom všetko."
„Všetko. A Elizeus... To je môj syn, vieš? Elizeus sa už z Jeruzalema nevrátil a povedal: ,Prepusti ma, otče, lebo zanechávam všetko, aby som ohlasoval Pána. Pôjdem do Kafarnauma vyhľadať Jána a pripojím sa k verným učeníkom.'"
„Tvoj syn ťa teda opustil? Takého starého a samého?"
„To, čo ty nazývaš opustením, je moja vysnená radosť. Či ma o neho neolúpilo malomocenstvo? A kto mi ho vrátil? Mesiáš. A azda ho stratím preto, že ohlasuje Pána? Ale kdeže! Stretnem sa s ním aj vo večnom živote.
19
Ty však hovoríš tak, že vo mne budíš podozrenie. Si emisárom chrámu? Prichádzaš prenasledovať tých, ktorí veria vo Vzkrieseného? Udri! Neutečiem. Nenapodobním troch mudrcov z dávnych čias.
*Pozri v (6) 390.6.*
Ja zostanem. Pretože ak za neho padnem, prídem za ním do neba a splní sa moja modlitba z minulého roka."
* Pozri v (6) 390.4.*
„To je pravda. Vtedy si povedal: ,Čakal som, čakal na Pána a on sa ku mne sklonil.'"
„Ako to vieš? Si jeden z jeho učeníkov? Bol si tu s ním, keď som sa tak modlil? Ó, ak je tak, napomôž môjmu volaniu dôjsť k nemu, aby si na to spomenul." Ukloní sa mysliac si že hovorí s jedným z apoštolov.
„Abrahám z Engadi, Ja Som a hovorím ti: ,Poď.'" Ježiš vystrie ruky, zjaví sa mu a pozýva ho, aby sa mu hodil do náručia a spočinul na jeho srdci.
V tej chvíli vchádza do vinice chlapec a za ním mládenec, ktorý zvolá: „Otče, otče, tu sme, aby sme ti pomohli."
Ale trilkujúci výkrik chlapca prehluší mocný výkrik starca, skutočný výkrik oslobodenia: „Hľa, tu som! Prichádzam!" A Abrahám sa hodí Ježišovi do náručia a ešte zvolá: Ježišu, svätý Mesiáš! Do tvojich rúk porúčam svojho ducha!"
Blažená smrť! Smrť, ktorú závidím! Na Kristovom srdci, v tichom pokoji kvitnúceho aprílového poľa...
20 Ježiš pokojne položí starca na kvitnúcu a v jemnom vánku rozvlnenú trávu, na kraj radu viniča a povie prekvapeným a vystrašeným chlapcom, ktorí už-už idú prepuknúť v plač: „Neplačte. Zomrel v Pánovi. Blahoslavení tí, ktorí umierajú v ňom! Choďte, chlapci, oznámiť obyvateľom Engadi, že ich predstavený synagógy videl Zmŕtvychvstalého, ktorý vypočul jeho modlitbu. Neplačte! Neplačte!" Pohladí ich a vyvedie von.
Nato sa vráti k zosnulému a upraví mu bradu a vlasy, zatlačí mu viečka, ktoré zostali pootvorené, narovná mu údy a prikryje ho plášťom, ktorý si Abrahám pred prácou vyzliekol.
Zostane, kým nepočuje hlasy prichádzajúce z cesty. Potom vstane. Nádherný... Tí, ktorí pribiehajú, ho vidia. Zakričia. Zrýchlia beh, aby dostihli Ježiša. No on sa pred ich zrakom zahalí do žiary lúča jasnejšieho než slnko.
VIII. Eliášovi, esénovi z vrchu Karit
21 Nevľúdna samota drsnej hory, na úpätí ktorej tečie Karit. Eliáš sa modlí, je ešte vyziabnutejší a zarastenejší, oblečený do odevu z hrubej vlny ani béžového, ani hnedého, ktorý ho robí podobným kameňom naokolo.
Počuje zvuk akoby vetra či hromu. Zodvihne hlavu. Ježiš sa zjavil na skale visiacej ako bidlo nad priepasťou, na dne ktorej preteká bystrina.
„Učiteľ!" Hodí sa na zem, dokonca i tvárou.
„Ja, Eliáš. Necítil si zemetrasenie
*Pozri v (6) 381.10.*
v Prípravný deň?"
„Cítil som a zišiel som do Jericha a k Veronike. Nenašiel som nikoho z tých, čo ťa milujú. Vypytoval som sa na teba. Zbili ma. Potom som znova cítil zachvieť sa zem, no miernejšie, a vrátil som sa sem kajať sa, mysliac si, že sa otvorila brána nebeského hnevu."
„Božieho milosrdenstva. Zomrel som a vstal z mŕtvych. Pozri na moje rany. Choď na vrch Tábor k služobníkom Pána a povedz im, že som ťa poslal."
Požehná ho a zmizne.
IX. Dorke a jej chlapcovi na hrade v Cézarei Filipovej
22 Dorkin chlapec, ktorého pridržiava matka, robí prvé krôčiky po hradbách pevnosti. A sklonená Dorka nevidí zjaviť sa Pána. Ale keď ponechala chlapčeka trocha voľnejšie a vidí, ako sa vydal bezpečne a rezko kráčať k rohu hradbovej veže, tak vstane a rozbehne sa, aby nebodaj nespadol a nezabil sa, keby prešiel pomedzi cimburie či otvory vytvorené pre zbrane. Pri behu zbadá Ježiša, ktorý si pritíska k srdcu chlapčeka a bozkáva ho.
Žena sa neodváži ani pohnúť. Ale zakričí, silno. Výkrik, ktorý prinúti ľudí z dvora zodvihnúť hlavu a vystrčiť tvár z okien: „Pán! Pán! Mesiáš je tu! Naozaj vstal z mŕtvych!" No prv než ľudia stihnú pribehnúť, Ježiš zmizne.
„Si bláznivá! Snívalo sa ti to. Hra svetla spôsobila, že si videla prízrak."
„Ó, naozaj bol živý! Pozrite na môjho synka, ako tam pozerá a drží v rukách pekné jablko ako jeho tvárička. Hryzie ho zúbkami a smeje sa. Ja nemám jablká... "
„Nik po tieto dni nemá zrelé jablká, a také čerstvé....,“ vravia zarazene.
23 „Spýtame sa Tobiáša," povedia niektoré ženy.
„A čo sa ho chcete spýtať? Vie sotva zavolať ,mama'!" vysmievajú sa muži.
No ženy sa sklonia k chlapčekovi a pýtajú sa: „Kto ti dal jabĺčko?"
A ústa, ktoré sotva vedia vysloviť tie najzákladnejšie slová, celé v radostnom úsmeve, odhaľujúcom jeho drobné zúbky a ešte prázdne ďasná, vyslovia presvedčivo: „Ježiš“.
„Ó!“
„Ech! Voláte ho Jesai! Vie povedať jeho meno!"
„Ježiš ty alebo Ježiš Pán? Aký Pán? Kde si ho videl?" naliehajú ženy.
„Tam, Pán. Ježiš Pán."
„Kde je? Kam išiel?"
„Tam," ukáže na nebo zaliate slnkom, šťastne sa smeje a hryzie si jabĺčko.
A kým muži odchádzajú a krútia hlavou, Dorka povie ženám: „Bol krásny. Vyzeral, akoby bol oblečený do svetla. A na rukách mal znaky po klincoch, červené ako drahokamy v toľkej bielobe. Videla som dobre, pretože držal chlapca takto." A napodobní Ježišovo držanie.
24 Pribehne správca, dá si zopakovať udalosť, premýšľa a uzavrie: „V žalme sa hovorí:
* Pozri Ž 8, 3.*
,Z úst nemluvniat a dojčeniec pripravil si si dokonalú chválu.' A prečo nie pravdu? Deti sú nevinné. A my... Pamätajme si tento deň... Ale nie! Idem do dediny učeníkov. Idem sa pozrieť, či je tam Učiteľ... A predsa... Zomrel... Ale...!"
A s týmto „ale!", ktoré sa skončí v jeho vnútri, správca odchádza, kým vzrušené ženy sa naďalej vypytujú chlapčeka, a ten sa smeje a opakuje: „Ježiš, tam. A potom tam. Ježiš Pán." A ukazuje na miesto, kde bol Ježiš, potom na slnko, v ktorom ho videl vytratiť sa, šťastný, prešťastný.
X. Ľuďom zhromaždeným v synagóge v Kedese
25 Obyvatelia Kedesu sa zišli v synagóge a debatujú so starým predstaveným synagógy Matejom o posledných udalostiach. V synagóge je pomerne šero, pretože dvere sú zavreté a na oknách sú spustené ťažké závesy, ktorými aprílový vietor sotva hýbe.
Blesk náhle osvieti miestnosť. Vyzerá ako blesk, ale je to svetlo predchádzajúce Ježiša. A k úžasu mnohých sa objaví Ježiš. Roztvorí náruč a rany na rukách a nohách sú jasne viditeľné, pretože sa ukáže na poslednom z troch schodíkov, vedúcich k zatvoreným dverám. Povie: „Vstal som z mŕtvych. Pripomínam vám dišputu, ktorú som tu mal so zákonníkmi.
* Pozri v (5) 342.6/7.*
Zlému pokoleniu som dal sľúbené znamenie. Jonášovo znamenie. Tomu, kto ma miluje a je mi verný, dávam svoje požehnanie." Nič viac. Zmizne.
„Ale bol to on! Odkiaľ? A predsa bol živý! Ako povedal! Aha! Teraz chápem. Jonášovo znamenie: tri dni v útrobách zeme a potom vzkriesenie... "
Šum komentárov...
XI. Skupine rabínov v Giskale
26. Jedovatá skupina rabínov sa usiluje nahovoriť na svoje záujmy niekoľkých váhavcov. Chceli by dosiahnuť, aby títo išli ku Gamalielovi, ktorý sa uzavrel vo svojom dome a nechce nikoho vidieť.
Títo muži vravia: „Hovoríme vám, že tu nie je. Nevieme, kde je. Prišiel. Nahliadol do zvitkov. Odišiel. Nepovedal ani slovo. Naháňal strach, taký bol rozrušený a zostarnutý," pridávajú ďalší.
Rabíni sa drzo otočia chrbtom k tým, s ktorými sa rozprávali, a odchádzajú preč so slovami: „Aj Gamaliel je blázon ako Šimon! Nie je pravda, že Galilejčan vstal z mŕtvych! Nie je to pravda. Nie je to pravda. Nie je pravda, že je Boh. Nie je to pravda. Nič nie je pravda. My sami sme v pravde." Samotné úsilie, ktorým vyhlasujú, že to nie je pravda, poukazuje na ich strach, že by to aj pravda mohla byť, a potrebu utvrdzovať sa v tom.
Prešli popri múre domu a teraz sú pri Hillelovej hrobke. Neustále štekajú svoje popierania, zodvihnú tváre... a s krikom utekajú preč. Ježiš predobrý k dobrým ľuďom je tam, je strašný vo svojej moci, s roztvorenými rukami ako na kríži... Rany na rukách sa červenajú, akoby z nich ešte stále vytekala krv. Neprehovorí ani slovo. Ale z jeho pohľadov sršia blesky.
Rabíni utekajú, padajú, vstávajú, zraňujú sa pri nárazoch do stromov a skál, sú pomätení, šalejú od strachu. Sú ako vrahovia, ktorých priviedli pred ich obeť.
XII. Joachimovi a Márii v Bosre
27 „Mária! Mária! Joachim a Mária! Poďte von!"
Tí dvaja sú v tichej izbe, osvetlenej lampou, Mária zaujatá šitím, Joachim účtovaním, zodvihnú hlavy a pozrú na seba... Joachim zbledne od strachu a zašepká: „Hlas Rabbiho! Prichádza zo záhrobia..." Preľaknutá žena sa pritisne k mužovi.
Ale volanie sa zopakuje a tí dvaja sa chytia za ruky, aby si vzájomne dodali odvahu, a osmelia sa vyjsť von za hlasom.
V záhrade, ktorú osvecuje len rožtek nového mesiaca, žiari Ježiš vo svetle, ktoré je omnoho silnejšie než svetlo mnohých mesiacov. Svetlo ho obklopuje a robí ho tak veľmi Bohom. Jeho nežný úsmev a nesmierne láskavý pohľad ho robia Človekom: „Choďte povedať ľuďom v Bosre, že ste ma videli živého a skutočného. A povedzte to na vrchu Tábor. Ty, Joachim, povedz to tým, ktorí sa tam zhromaždia." Požehná ich a zmizne.
„No bol to on! Nebol to sen! Ja... Zajtra pôjdem do Galiley. Povedal na vrch Tábor, však ....?”
XIII. Márii Jakubovej v Ffraime
28 Žena miesi cesto na chlieb. Obráti sa, keď počuje, ako ju niekto zavolá, a uzrie Ježiša. Padne tvárou i rukami na zem v tichej poklone, trochu vyľakaná.
Ježiš jej povie: „Povieš všetkým, že si ma videla a že som sa s tebou rozprával. Pán nepodlieha hrobu. Vstal som z mŕtvych na tretí deň, ako som predpovedal. Vy, čo kráčate po mojej ceste, vytrvajte a nenechajte sa zviesť slovami tých, čo ma ukrižovali. Môj pokoj nech je s tebou."
XIV. Syntyche v Antiochii
29 Syntycha si pripravuje cestovnú tašku. Je večer, na stole vedľa ženy, ktorá ukladá šaty, svieti slabým blikotajúcim sa svetlom malá lampa.
Izba sa živo rozžiari a prekvapená Syntycha zodvihne hlavu, aby videla, čo sa deje, odkiaľ prichádza také jasné svetlo do úplne zavretej miestnosti. Ale skôr než uvidí, Ježiš ju predíde: „Ja som to. Neboj sa. Ukázal som sa mnohým, aby som ich upevnil vo viere. Aj tebe sa ukazujem, poslušná a verná učeníčka. Vstal som z mŕtvych. Vidíš? Už nemám bolesti. Prečo plačeš?"
Žena nenachádza slov pred krásou Osláveného... Ježiš sa na ňu povzbudivo usmeje a pripojí: „Som ten istý Ježiš, ktorý sa ťa ujal na ceste pri Cézarei.
*Pozri v (4) 254.4/7.*
Vtedy, keď si sa bála a keď som bol pre teba Neznámy, si vedela rozprávať. A teraz mi nevieš povedať ani slovo?"
„Ó, Pane! Práve som chcela odísť... Aby som sa zbavila toľkého nepokoja a bolesti v srdci."
„Prečo bolesti? Nepovedali ti, že som vstal z mŕtvych?"
„Povedali, ale aj popreli. Ale ich protirečenia ma neznepokojili. Vedela som, že nemôžeš podľahnúť rozkladu v hrobe. Plakala som nad tvojím umučením. Verila som v tvoje vzkriesenie ešte prv, než mi o ňom povedali. A stále som verila aj potom, keď prišli iní a hovorili, že to nie je pravda. Ale chcela som prísť do Galiley. Pomyslela som si: Jemu už nemôžem ublížiť. Teraz je už viac Bohom než Človekom. Neviem, či to viem správne vyjadriť. . . ”
„Rozumiem, čo myslíš."
„A vravela som si: Pokloním sa jemu a uvidím Máriu. Myslela som, že nezostaneš dlho medzi nami, a ponáhľala som sa s odchodom. Hovorila som si: Keď sa vráti k Otcovi, ako hovoril, jeho matka bude vo svojej radosti trocha smutná. Pretože je duša, ale je aj matka... A ja sa ju pousilujem potešiť, teraz, keď je sama... Bola som pyšná!"
„Nie. Bola si súcitná. Poviem matke o tvojom úmysle. No nechoď tam. Zostaň, kde si, a pokračuj v práci pre mňa. Teraz viac ako predtým. Tvoji bratia, učeníci, potrebujú prácu každého, aby mohli šíriť moje učenie. Videla si ma. Máriu som zveril Jánovi. Netráp sa už nad tým. Svojho ducha si môžeš posilniť istotou, že si ma videla, a mocou môjho požehnania."
30 Syntycha má veľkú túžbu pobozkať ho. No neodváži sa. Ježiš ju vyzve: „Poď." A ona sa odhodlá doplaziť sa k Ježišovi na kolenách a skloní sa pobozkať mu nohy. No zbadá dve rany a neodváži sa. Vezme obrubu jeho šiat a zaliata slzami ju pobozká. A zašepká: „Co ti to urobili!" Potom sa spýta: „A Ján — Félix?"
„Je šťastný. Pamätá si už len lásku a žije v nej. Pokoj tebe, Syntycha." Zmizne.
Žena zostane v úklone, na kolenách, tvár má pozdvihnutú, ruky mierne vystreté, na tvári slzy a na ústach úsmev...
XV. Levitovi Zachariášovi (v Jeruzaleme)
31 Levita Zachariáš
* Pozri v (3) 201.4, (4) 281.11/14, (7) 490.9/10, (8) 506.1, (8) 507.2/12.*
sedí v malej miestnosti. Je zamyslený, s hlavou opretou o ruku.
„Nepochybuj. Neprijímaj hlasy, ktoré znepokojujú. Ja som pravda a život. Pozri sa na mňa. Dotkni sa ma."
Mládenec, ktorý pri prvých slovách pozdvihol tvár a uvidel Ježiša, skĺzne na kolená a vykríkne: „Odpusť mi, Pane. Zhrešil som. Prijal som do svojho vnútra pochybnosť o tvojej pravde."
„Viac než ty sú vinní tí, ktorí sa usilujú zviesť tvojho ducha. Nepoddaj sa ich pokušeniam. Mám skutočné a živé telo. Pocíť váhu, teplo, pevnosť a silu mojej ruky." Vezme ho za predlaktia, silou ho zodvihne a povie: „Vstaň a kráčaj po Pánových cestách. Bez pochybností a bez strachu. A budeš blažený, ak dokážeš vydržať až do konca." Požehná ho a vytratí sa.
Mládenec sa po istej chvíli ohromujúceho úžasu vyrúti von z izby a volá: „Matka! Otče! Videl som Učiteľa. Nie je pravda, čo hovoria ostatní! Nebol som blázon. Neverte už viac v klamstvo, ale velebte so mnou Najvyššieho, ktorý sa zmiloval nad svojím služobníkom. Odchádzam. Idem do Galiley. Vyhľadám niektorého z učeníkov. Idem im to povedať, aby verili. Že on skutočne vstal."
Nevezme si tašku s jedlom ani šaty. Len si prehodí plášť a beží preč. Nedopraje rodičom čas, aby sa spamätali z prekvapenia, ani možnosť prehovárať či zadržať ho.
XVI. Žene zo Sáronskej roviny, ktorá dosiahne uzdravenie chorého syna
32 Pobrežná cesta. Asi tá, čo spája Cézareu Prímorskú s Joppe, alebo iná. Neviem. Viem, že do vnútrozemia vidím polia a z druhej strany sýtomodré more za žltým pásom pobrežia. Cesta je určite rímska dopravná tepna. Svedčí o tom jej dlažba.
V skorých hodinách jasného rána po nej kráča plačúca žena. Zornička vyšla len nedávno. Žena musí byť úplne zmorená, pretože tu a tam sa zastaví a sadne si na míľnik alebo na cestu. Potom opäť vstane a pokračuje v ceste, akoby ju niečo popoháňalo k chôdzi napriek veľkej únave.
Ježiš ako pocestný zahalený do plášťa sa k nej pripojí. Žena si ho ani nevšimne. Kráča ponorená do svojej bolesti. Ježiš sa jej spýta: „Prečo plačeš, Žena? Odkiaľ prichádzaš? A kam ideš tak celkom sama?"
„Prichádzam z Jeruzalema a vraciam sa domov."
„Ďaleko?”
„Tak na polceste medzi Joppe a Cézareou."
„V údolí pri Modeine mi zlodeji ukradli osla a všetko, čo bolo na ňom."
„Bolo nerozvážne vydať sa na cestu sama. Nie je zvykom, aby človek išiel na Paschu sám."
„Nešla som na Paschu. Zostala som doma, pretože mám choré dieťa, aspoň dúfam, že ho ešte mám. Môj muž išiel s ostatnými. Nechala som ho ísť vopred a štyri dni po ňom som išla i ja. Lebo som si povedala: ,On je na Veľkú noc istotne v Jeruzaleme. Vyhľadám ho.' Mala som trochu strach. Ale povedala som si: ,Nerobím nič zlé. Boh vidí. Ja verím. A viem, že je dobrý. Neodmietne ma, pretože...'“ Zastaví sa akoby preľaknutá a rýchlo sa pozrie na muža kráčajúceho vedľa nej, celého zahaleného, že mu sotva vidno oči, Ježišove nezameniteľné oči.
33 Prečo si stíchla? Bojíš sa ma? Domnievaš sa, že som nepriateľom toho, ktorého si šla vyhľadať? Pretože si hľadala Učiteľa z Nazareta, aby prišiel do tvojho domu uzdraviť chlapca, kým bol tvoj manžel preč..."
„Vidím, že si prorok. Je to tak. Ale keď som prišla do mesta, Učiteľ bol už mŕtvy." Slzy ju udúšajú...
„Vstal z mŕtvych. Neveríš tomu?"
„Viem. Verím tomu. Ale ja... Ale ja... Zopár dní som dúfala, že ho uvidím aj ja... Hovorí sa, že niektorým sa ukázal. A odkladala som odchod... každý deň bol mukou, pretože... môj syn je veľmi chorý... Mala som rozdelené srdce... Ísť, aby som ho utešila pri smrti... Zostať, aby som vyhľadala Učiteľa... Nečakala som, že by prišiel do môjho domu. Ale že mi prisľúbi uzdravenie."
„A uverila by si? Myslíš, že na diaľku..."
„Verím. Ó, keby mi povedal: ,Choď v pokoji, tvoj syn sa uzdraví,' nezapochybovala by som. No nezaslúžim si to, pretože..." Plače a pritisne si závoj na ústa, akoby im chcela zabrániť hovoriť.
„Pretože tvoj manžel je jedným zo žalobcov a katov Ježiša Krista. Ale Ježiš Kristus je Mesiáš. Je Boh. A Boh je spravodlivý, žena. On netrestá nevinného kvôli vinníkovi. Nemučí matku za to, že otec je hriešnik. Ježiš Kristus je živé Milosrdenstvo..."
„Ó! Vari si ty jeden z jeho apoštolov? Možno vieš, kde je? Ty... Možno ťa poslal za mnou, aby si mi toto povedal. Cítil, videl moju bolesť, moju vieru a poslal mi ťa tak, ako Najvyšší poslal archanjela Rafaela za Tobiášom. Povedz mi, ak je to tak, a ja, hoci vysilená až do horúčky, obrátim svoje kroky naspäť, aby som vyhľadala Pána."
„Nie som apoštol. No v Jeruzaleme apoštoli zostali ešte mnoho dní po jeho vzkriesení.....“
„To je pravda. Mohla som ich požiadať."
„Tak veru. Oni pokračujú v Učiteľovom diele."
„Neverila som, že by mohli konať zázraky."
„Veď ich robili. . . "
„No teraz... Povedali mi, že len jeden zostal verný, a neverila som..."
„Áno. Tvoj manžel ti tak povedal, keď sa ti vysmieval vo svojom ošiali falošného víťaza. Ale hovorím ti, že človek môže zhrešiť, lebo len Boh je dokonalý. A môže činiť pokánie. A ak sa kajá, vzrastá jeho sila a Boh mu pre jeho skrúšenosť udeľuje väčšie milosti. Či azda neodpustil Najvyšší, Pán, aj Dávidovi?"
34 „Ale kto teda si? Kto si, že hovoríš tak láskavo a múdro, ak nie si apoštol? Vari anjel? Anjel môjho chlapčeka. On už azda vydýchol a ty si ma na to prišiel pripraviť..."
Ježiš si odhrnie plášť z hlavy i tváre a prejde zo skromného vzhľadu obyčajného pútnika na svoju vznešenosť Boha-Človeka, ktorý vstal z mŕtvych. Slávnostne a láskavo povie: „Ja Som. Márne ukrižovaný Mesiáš. Ja som vzkriesenie a život. Choď, žena. Tvoj syn žije, pretože som odmenil tvoju vieru. Tvoj syn je uzdravený. Pretože, hoci Rabbi z Nazareta skončil svoje poslanie, Emanuel v ňom pokračuje až do konca vekov pre všetkých, ktorí majú vieru, nádej a lásku v jediného a trojjediného Boha, ktorého vtelené Slovo je jedna Osoba, ktorá z božskej lásky opustila nebo a prišla učiť, trpieť a umrieť preto, aby dala ľuďom život. Choď v pokoji, žena. A buď silná vo viere, pretože nastal čas, keď v rodine bude manžel proti manželke, otec proti synom a synovia proti nemu, a to z nenávisti alebo z lásky ku mne. Ale blahoslavení tí, ktorých prenasledovanie nevytrhne z mojej cesty."
Požehná ju a zmizne.
XVII. Pastierom na vrchu Veľký Hermon
35 Skupina stád a pastierov sa zastavila na svahoch nádherných pasienkov. Rozprávajú sa o udalostiach v Jeruzaleme. Sú zarmútení a hovoria si medzi sebou: „Už nemáme na zemi Priateľa pastierov." A pripomínajú si mnohé stretnutia s ním, uskutočnené tu alebo tam. . . „Stretnutia, ktoré sa už nikdy neuskutočnia," povie jeden starý muž.
Ježiš sa objaví, akoby na to miesto vkročil z hustého lesa, kde vysoké kmene stromov objímajú nízke kríky, zakrývajúce výhľad na chodník. V osamelom mužovi ho nespoznajú a šepkajú si, keď ho vidia zahaleného v bielom odeve: „Kto je to? Esén? A tu? Či nejaký bohatý farizej?" Sú na rozpakoch.
Ježiš sa opýta: „Prečo vravíte, že už nestretnete Pána? Lebo ten, o ktorom hovoríte, je Pán."
„To vieme. No ty nevieš, čo mu urobili? Podaktorí teraz vravia, že vstal z mŕtvych, a iní zasa, že nie. Ale aj keby vstal, čomu radšej veríme, teraz už odišiel. Ako ešte môže milovať a zostať v národe, ktorý ho ukrižoval? A my, čo sme ho milovali, aj keď nie všetci sme ho poznali, smútime, že sme ho stratili."
„Je však ešte jeden spôsob, ako ho mať. On ho učil."
„Ó, áno! Keď budeme robiť to, čo učil. Vtedy sa dosiahne nebeské kráľovstvo a budeme prebývať s ním. No najprv sa musí žiť a potom zomrieť. A on už nie je medzi nami, aby nás potešil." Potriasajú hlavami.
„Synkovia moji, tí, ktorí žijú to, čo on učil, a uchovávajú si v srdci jeho učenie, to akoby mali Ježiša v srdci. Pretože Slovo a Učenie sú jedno a to isté. On nebol Učiteľom, čo by vyučoval veci, ktoré by neboli také, aký bol on. A preto ten, kto koná, čo on povedal, má v sebe živého Ježiša a nie je od neho oddelený."
„Dobre vravíš. Ale my sme úbohí ľudia a... chceme vidieť aj na vlastné oči, aby sme dobre precítili radosť... Ja som ho nikdy nevidel, ani môj syn ani Jakub. A ani Melchiáš, tento tu. Ani tamten Jakub. A ani Savol. Vidíš, koľkí iba spomedzi nás ho nevideli? Vždy sme ho hľadali, ale keď sme tam prišli, on už odtiaľ odišiel."
„Neboli ste v ten deň v Jeruzaleme?"
„Ó, boli sme! No keď sme sa dozvedeli, čo mu chcú urobiť, utiekli sme ako blázni do hôr a do mesta sme sa vrátili až po sobote. Nemáme vinu na jeho krvi, pretože sme neboli v meste. Ale konali sme zle, lebo sme boli zbabelí. Aspoň by sme ho boli videli a pozdravili... A on by nás istotne požehnal za náš pozdrav... No my sme nemali odvahu pozerať sa na neho uprostred mučenia... "
„On vás žehná teraz. Pozrite sa na toho, ktorého tvár chcete poznať."
Zjaví sa im žiarivo božský na zeleni lúky. A za ich úžasu, ktorý ich vrhne na zem, ale zároveň im aj priklincuje zreničky na božskú tvár, sa im v žiari svetla vytratí.
XVIII. Chlapčekovi v Sidone, ktorý bol od narodenia slepý
36 Chlapček sa sám hrá pod košatou pergolou. Počuje, ako na neho niekto zavolá, a ocitne sa pred Ježišom. Opýta sa ho nebojácne: „Vari ty si Rabbi, ktorý mi daroval oči?"
*Pozri v (7) 473.2/6.*
A uprie svoje čisté detské očká rovnakej modrej farby, ako sú Ježišove, na žiarivé božské oči.
„Ja som to, chlapče. Nebojíš sa ma?" Pohladí ho po hlave.
„Nebojím sa. Ale ja a mamka sme veľmi plakali, keď sa otec predčasne vrátil a povedal nám, že utiekol, lebo Rabbiho zajali, aby ho zabili. Neoslávil Paschu a musí odísť znova, aby si ju vykonal. Ale ty si teda nezomrel?"
„Zomrel som. Pozri sa na rany. Zomrel som na kríži. Ale vstal som z mŕtvych. Povedz svojmu otcovi, aby istý čas po druhej Pasche zostal v Jeruzaleme a aby sa zdržiaval v blízkosti Olivovej hory, v Betfage. Tam mu povedia, čo má robiť."
„Môj otec mal v úmysle vyhľadať ťa. Na sviatok Stánkov sa mu nepodarilo s tebou rozprávať. Chcel ti povedať, že ťa má rád pre oči, ktoré si mi dal. Ale nemohol to urobiť ani vtedy, ani teraz..."
„Urobí tak vierou vo mňa. Zbohom, chlapče. Pokoj tebe a tvojej rodine."
XIX. Johananovým roľníkom na Ezdrelonskej rovine
37 Johananove polia sú zahalené svitom bozku mesiaca. Vládne absolútne ticho. Biedne príbytky roľníkov za dusnej noci, ktorá núti mať otvorené aspoň jedny dvere, aby človek neumrel od horúčavy v nízkych izbách, kde je v porovnaní s kapacitou miestnosti príliš veľa spiacich tiel pokope.
Ježiš vchádza do jednej veľkej miestnosti. Zdá sa, že sám mesiac predlžuje svoje lúče, aby mu vytvoril kráľovský koberec na podlahe z udupanej zeme. Skloní sa nad jedným spiacim mužom, ktorý leží na bruchu a od únavy spí ťažkým spánkom. Osloví ho. Podíde k ďalšiemu a k ďalšiemu. Osloví všetkých, všetkých svojich biednych a verných priateľov. Prechádza zľahka a rýchlo ako letiaci anjel. Vchádza do ďalších chatrčí... Potom vyjde, aby ich počkal pri skupine stromov.
Rozospatí roľníci vychádzajú zo svojich chatrčí. Dvaja, traja, jeden sám, piati spolu, zopár žien. Sú prekvapení, že ich všetkých takto zavolal známy hlas, ktorý povedal všetkým tie isté slová: „Príďte do jabloňového sadu." Idú tam, muži si navliekajú chatrné zodraté odevy, ženy si upravujú vrkoče a potichu sa rozprávajú.
„Mne sa zdalo, akoby to bol hlas Ježiša z Nazareta."
„Azda jeho duch. Zabili ho. Počuli ste?"
„Ja tomu nemôžem uveriť. On bol Boh."
„A predsa, veď Joel ho videl, ako išiel pod krížom..."
„Keď som včera čakal na správcu, kým si dohodne obchody, povedali mi učeníci, ktorí prechádzali z Jezraela, že naozaj vstal z mŕtvych."
„Mlč! Vieš, čo hovorí náš pán. Na toho, kto tak rozpráva, čaká bičovanie."
„Možno aj smrť. No nebolo by to lepšie, než takto trpieť?"
„A on tu už teraz nie je!"
„Teraz, keď sa im ho podarilo zabiť, sú ešte horší."
„Sú zlí, lebo vstal z mŕtvych."
Rozprávajú sa potichu, kým kráčajú na ohlásené miesto.
38 „Pán!" zvolá jedna žena a prvá padne na kolená.
„Jeho prízrak!" vykríknu ďalší a niektorí majú strach.
„Ja som to. Nebojte sa. Nekričte. Podíďte dopredu. Som to naozaj ja. Prišiel som upevniť vašu vieru, o ktorej viem, že jej kladú nástrahy. Vidíte? Moje telo vrhá tieň, pretože je pravým telom. Nesnívate, nie. Môj hlas je skutočný. Som ten istý Ježiš, ktorý s vami lámal chlieb a rozdával vám lásku. Aj teraz vám dám lásku. Pošlem vám svojich učeníkov. A budem to stále ja, lebo oni vám budú dávať to, čo som vám ja dával a čo som dal im, aby ma mohli ohlasovať tým, ktorí vo mňa veria. Neste svoj kríž, ako som ja niesol svoj. Buďte trpezliví. Odpúšťajte. Povedia vám, ako som zomrel. Napodobňujte ma. Cesta bolesti je cesta do neba. Choďte po nej v pokoji a dosiahnete moje kráľovstvo. Niet inej cesty okrem cesty odovzdanosti sa do Božej vôle, cesty veľkodušnosti a lásky k všetkým. Keby existovala iná cesta, ukázal by som vám ju. Ja som išiel po tejto, lebo to je správna cesta. Buďte verní zákonu zo Sinaja, ktorý je nemeniteľný vo svojich desiatich prikázaniach, a buďte verní môjmu učeniu. Prídu vás poučiť, aby ste nepodľahli intrigám zlých ľudí. Žehnám vás. Vždy si pamätajte, že som vás miloval a že som medzi vás prišiel pred mojím oslávením i po ňom. Veru, hovorím vám, že mnohí by si ma teraz želali vidieť, a neuvidí ma. Mnohí mocnári. No ukazujem sa tým, ktorých milujem a ktorí milujú mňa."
Jeden muž sa odváži povedať: „Takže... Nebeské kráľovstvo skutočne jestvuje? Ty si bol naozaj Mesiáš? Oni nám nahovárajú..."
„Nepočúvajte ich slová. Pamätajte si moje a prijímajte slová mojich učeníkov, ktorých poznáte. To sú slová pravdy. A kto ich prijíma a uskutočňuje, i keď tu je sluhom či otrokom, bude občanom a spoludedičom môjho kráľovstva."
Roztvorí náruč, požehná ich a vytratí sa.
39 „Ó! Ja... Ja sa už nebojím ničoho!"
„Ani ja. Počul si? Aj pre nás je tam miesto!"
„Musíme byť dobrí!"
„Odpúšťať!"
„Byť trpezliví!"
„Vedieť odolávať."
„Vyhľadať učeníkov."
„K nám, úbohým sluhom, prišiel."
„Povieme to jeho apoštolom."
„Keby to vedel Johanan!"
„A Doras!”
„Zabili by nás, len aby sme o tom nerozprávali."
„Ale my budeme mlčať. Povieme to len Pánovým služobníkom."
„Micheáš, nemáš ísť s tým nákladom do Seforisu? Prečo nejdeš do Nazareta povedať... "
„Komu?"
„Matke. Apoštolom. Možno budú s ňou..."
Vzďaľujú sa a šepkajú si o svojich plánoch.
XX. Danielovi, príbuznému farizeja Helkiáša, a členovi veľrady Šimonovi
40 Farizej Helkiáš debatuje s niektorými svojimi druhmi o tom, čo urobiť so Šimonom, členom veľrady, ktorý sa na Veľký piatok pomiatol, rozpráva a nahovorí toho príliš veľa. Návrhy sú rôzne. Ktosi radí izolovať ho na nejaké opustené miesto, kde jeho výkriky nebude počuť nik okrem jeho najvernejšieho sluhu, ktorý je rovnakého zmýšľania. Iní, zhovievavejší, majú dôveru, že je to len prechodná choroba, a tak ho stačí nechať tam, kde je.
Helkiáš odpovie: „Priviedol som ho sem, lebo neviem, kam inam ho vziať. Vy však viete, že o svojom príbuznom Danielovi silno pochybujem..."
Iní, zákernejší než Helkiáš, vravia: „Chce utiecť, odísť na more. Prečo mu nevyhovieť?"
„Pretože je neschopný uvážených činov. Sám by na mori zahynul a nikto z nás nevie kormidlovať loďku."
„A potom! Keby aj vedel! Čo by sa stalo na mieste vylodenia, keď má také reči? Nechajte ho, nech si vyberie cestu sám... V prítomnosti všetkých, aj tvojho príbuzného, nech si povie, čo chce, a nechajte ho, nech to urobí."
Schvália tento návrh a Helkiáš zavolá sluhu a prikáže, aby priviedli Šimona a zavolali Daniela.
Príde jeden i druhý. Daniel má výraz človeka, ktorý sa necíti dobre v spoločnosti určitých ľudí, ale Šimon vyzerá ozaj ako slabomyseľný.
„Počúvaj nás, Šimon. Hovoríš, že ťa väzníme, pretože ťa chceme zabiť..."
„Musíte. Pretože taký je príkaz."
„Šimon, ty blúzniš. Mlč a počúvaj. Čo si myslíš, kde by si sa uzdravil?"
„Na mori. Na mori. Uprostred mora. Kde nepočuť nijaký hlas. Kde nie je nijaký hrob. Pretože hroby sa otvárajú, vychádzajú mŕtvi a moja matka hovorí. . . "
„Buď ticho! Počúvaj. My ťa máme radi. Ako keby si bol z našej krvi. Chceš tam naozaj ísť?"
„Isteže chcem. Pretože tu sa otvárajú hroby a moja matka. ”
„Pôjdeš tam. Zavedieme ťa na more, dáme ti loďku a ty..."
„Ale váš návrh je vražda! Veď zošalel! Nemôže ísť sám!" zakričí počestný Daniel.
„Boh neznásilňuje vôľu človeka. Mohli by sme vari my robiť to, čo nerobí Boh?"
„Ale on sa zbláznil! Už nemá vôľu. Je hlúpejší než novorodenec! Nemôžete...!“
„Ty buď ticho. Si roľník a nič iné. My vieme... Zajtra odídeme na more. Teš sa, Šimon. Na more, rozumieš?"
„Ach! Už nebudem počuť hlasy zeme! Už nebudem počuť hlasy...
41
Ach!" vydá dlhý výkrik, dostane kŕč z rozrušenia, zatvorí očí a zapchá si uší. A ďalší výkrik, Danielov, ktorý zdesený uteká preč.
„Ale čo je? Čo sa deje? Zastavte toho blázna a toho hlupáka! Či azda všetci strácame rozum?" zakričí Helkiáš.
Ale ten, ktorého Helkiáš označil za „hlupáka ", čiže jeho príbuzný Daniel uteká pár metrov a potom padne v poklone na zem, zatiaľ čo tomu druhému tečie z úst pena tam, kde je a v hrôzostrašných kŕčoch kričí a kričí: „Umlčte ho! Nie je mŕtvy a kričí, kričí, kričí! Viac než moja matka, viac než môj otec, viac než kričal na Golgote! Tam, tam, nevidíte ho tam?" Ukazuje na miesto, kde je Daniel, pokojný, usmievavý, teraz s pozdvihnutou tvárou.
Helkiáš ho dobehne a drsne, zúrivo ním zatrasie a vôbec sa nestará o Šimona, ktorý sa kotúľa po zemi, pena mu tečie z úst a zversky vykrikuje, obklopený ostatnými vydesenými ľuďmi. Helkiáš sa osopí na Daniela: „Ničomný vizionár, povieš mi, čo robíš?"
„Nechaj ma. Už viem, kto si. A idem preč od teba. Videl som toho, ku mne prívetivého, pre vás hrozného, o ktorom ma chcete presvedčiť, že je mŕtvy. Odchádzam. Viac než peniaze a akékoľvek bohatstvo si chcem zachrániť dušu. Zbohom, ty zlorečený! A ak môžeš, konaj tak, aby si si zaslúžil Božie odpustenie."
„Ale kam ideš? Kam? Ja nechcem!"
„Máš právo držať ma ako väzňa? Kto ti ho dal? Prenechávam ti, čo miluješ ty, a idem za tým, čo milujem ja. Zbohom." Obráti sa mu chrbtom a rýchlo, akoby ho poháňala akási nadľudská sila, uteká dolu zeleným svahom olivovníkov a ovocných stromov.
Helkiáš je bledý, ostatní tiež. Hnev ich všetkých udúša. Helkiáš sa vyhráža pomstou príbuznému a všetkým tým, ktorí, ako vraví, „vo svojom ošiali" tvrdia, že Galilejčan žije. Chce čosi povedať...
Ktosi, neviem kto, povie: „Urobíme, urobíme, no nemôžeme zavrieť všetky ústa, všetky oči, ktoré hovoria, pretože vidia. Sme porazení! Zločin je na nás. Teraz prichádza odčinenie...“ A bije sa do pŕs, zachvátený takou úzkosťou ako odsúdenec vystupujúci po schodíkoch na šibenicu. „Pomsta Jahveho," povie ešte a v jeho hlase zaznie celá tisícročná hrôza Izraela.
Medzitým Šimon, doráňaný, vystrašený, so spenenými ústami vykrikuje ako zatratenec: „Otcovrah,
*Pozri v (8) 548.15, v súvislosti s (8) 520.6/11 a (8) 535.11.*
povedal mi! Umlčte ho! Nech mlčí! Otcovrah! To isté mi povedala moja matka! Vari všetci mŕtvi vravia tie isté slová....?!“
XXI. Istej galilejskej žene, ktorej vzkriesi mŕtveho manžela
42 Takmer zapadajúci mesiac sa chystá schovať svoj uzučký oblúčik nového mesiaca za vrchol hory. Jeho svetlo je teda veľmi matné a onedlho celkom prestane svietiť na rozľahlú krajinu.
A predsa, na opustenej ceste, na malej cestičke, skôr chodníku medzi poľami je jeden pocestný. Drží na krúžku veľmi jednoduchý lampáš, jeden z takých, ktoré, staré ako svet, tuším používajú furmani, aby si v noci posvietili, a kráča. Keďže sklo nebolo bežné — ba myslím, že ho ešte vôbec nepoznali, pretože som nikdy nevidela v žiadnom dome pohár, vázu či ako ochranu v oknách —, tak oheň lampy je chránený niečím, čo môže byť buď sľuda, alebo pergamen. Svetlo z lampáša preniká tak slabo, že sotva osvieti malý priestor okolo lampáša. Keď sa však mesiac schová úplne, zdá sa, že svetlo biedneho lampáša naberá na sile a vytvára jasný tancujúci bod v čierňave krajiny.
Pútnik kráča, kráča. . . Na najvzdialenejšom horizonte začína svitanie. Je však ešte také jemné, že zatiaľ neosvetľuje nič, a preto biedne svetlo lampy stále slúži.
Pri mostíku čaká alebo odpočíva ďalší pocestný, celý zahalený do plášťa.
Ten s lampášom, smerujúci na most, sa v pomykove zastaví. Je neistý, či ním má prejsť, alebo sa vrátiť naspäť, kde má riečisko potôčika široké kamene, ktoré môžu poslúžiť ako prechod cez plytkú vodu.
Ten druhý, sediaci na brehu na obyčajnom kmeni stromu, na ktorom je ešte bielozelená kôra, zodvihne hlavu a pozoruje pocestného, ktorý sa pristavil. Vstane a prihovorí sa mu: „Neboj sa ma. Podíď dopredu. Som dobrý sprievodca, nie som zlodej."
Je to Ježiš. Spoznávam ho väčšmi podľa hlasu než podľa výzoru, lebo je zahalený v hlbokej tme, ktorú svetlo neosvieti až tam, kde je Ježiš. Ale ten človek ešte stojí a pochybuje.
„Poď, žena. Neboj sa. Pôjdeme kúsok cesty spolu, ba bude to pre teba dobré."
Žena, až teraz viem, že je to žena, podíde dopredu, získaná buď láskavým hlasom či tajomnou silou, pritom potrasie hlavou a zašepká: „Pre mňa už niet dobra."
43 Teraz kráčajú bok po boku po cestičke širokej akurát pre dvoch chodcov. Postupujúce svitanie na jednej strane cesty odhaľuje zrelé husté obilie, očakávajúce kosbu. Na druhej strane je obilie už pokosené a zložené do snopov na poli obratom o svoju slávu dozretej žatvy.
„Prekliati!" povie žena potichu pri pohľade na ležiace snopy.
Ježiš mlčí.
Rozodnieva sa. Žena zhasne biedne svetlo a pritom sa jej odhalí tvár poznačená plačom. Zodvihne hlavu a pozerá smerom na východ, kde žltoružový pás oznamuje východ slnka. Pohrozí päsťou smerom na východ a znova dodá: „Zlorečený i ty!"
„Deň? Stvoril ho Boh. Ako stvoril aj obilie. Sú to Božie dobrodenia. Nesmú sa preklínať," povie láskavo Ježiš.
„A ja ich preklínam. Preklínam slnko i žatvu. A mám na to dôvod."
„Neboli ti dobré po toľké roky? Nedozrieval na slnku každodenný chlieb, hrozno, ktoré sa zmenilo na víno, zelenina a ovocie v záhrade, nerástli pod ním pasienky, aby sa na nich pásli ovce a baránky, ktorých mliekom a mäsom si sa kŕmila a z ktorých vlny si priadla odevy? A nedávalo zrno chlieb tebe, tvojim deťom, tvojmu otcovi a matke, tvojmu manželovi?"
Veľký výbuch plaču a výkrik: „Už nemám manžela! Oni mi ho zabili! Išiel pracovať, lebo máme sedem detí, a to málo, čo máme, nestačilo nám na utíšenie hladu desiatich osôb. Včera večer prišiel a povedal: ,Som unavený a necítim sa dobre.' A hodil sa na lôžko rozpálený horúčkou. Ja i jeho matka sme mu pomáhali, ako sa dalo, a mysleli sme, že dnes zavoláme lekára z mesta... Ale po rannom speve kohúta mi zomrel. Zabilo ho slnko. Idem do mesta, áno. Obstarať, čo je potrebné. Bratov upovedomím na spiatočnej ceste. Matku som nechala bdieť nad svojím synom a nad mojimi deťmi... a ja som odišla urobiť, čo treba... A nemám preklínať pražiace slnko a obilie?"
Taká uzavretá, ako bola predtým, takže som ani nepomyslela, že je to žena, a predovšetkým zarmútená, teraz prelomila hrádze svojej bolesti a tá nimi silno preteká. Hovorí všetko, čo nepovedala doma, „aby nezobudila deti spiace vo vedľajšej izbe", všetko, čo ju tak veľmi ťažilo na srdci, až mala pocit, že sa jej ide roztrhnúť. Spomienky na lásku, strach z budúcnosti, útrapy vdovy prechádzajú zmätene sťa sutiny odplavované vzdutými vlnami rozvodnenej rieky..
44 Ježiš ju nechá vyrozprávať sa. Pretože Ježiš vie súcitiť s bolesťou, ponechá, aby jej žena dala voľný priebeh, aby tak našla úľavu a samotná únava, ktorá nastáva po vpáde bolesti, jej umožnila pochopiť, kto ju utešuje. Vtedy láskavo povie: „V Naime a v Nazarete a na miestach medzi nimi sú učeníci Rabbiho z Nazareta. Choď za nimi..."
„A čo chceš, aby urobili? Keby tu bol ešte on... ! Ale oni? Oni nie sú svätí! Môj manžel bol v ten deň v Jeruzaleme. A vie... Ó, nie! Vedel! Už nevie nič! Je mŕtvy!"
„Čo robil tvoj muž v ten deň?"
„Keď ho zobudil hluk z ulice, vybehol na terasu domu, kde bol so svojimi bratmi, a videl, ako viedli Rabbiho do pretória. S ostatnými Galilejčanmi ho nasledoval, až dokým nedokonal. Hádzali do neho kamene, do neho i do ďalších, keď zistili, že sú Galilejčania, tam na vrchu, a potom ich zahnali nižšie. Ale boli tam, kým sa všetko neskončilo. Napokon... sa pobrali preč... A teraz mi zomrel. Ó, keby som aspoň vedela, či pre svoj súcit s Rabbim je na pokoji!"
Ježiš na túto túžbu neodpovie. Ale povie: „Teda videl, že nejakí učeníci boli na Golgote. Boli vari všetci Galilejčania takí ako tvoj manžel?"
„Ó, nie. Mnohí, ba i z Nazareta, mu nadávali. To sa vie. Hanba!"
„Teda ak mnohí, i tí z Nazareta, nemali radi svojho Ježiša, a on im predsa odpustil, a mnohí sa v budúcnosti posvätia, prečo teda ty posudzuješ všetkých Kristových učeníkov rovnako? Ty chceš byť azda prísnejšia než Boh? Tomu, kto odpustí, Boh veľa dožičí... “
„Už niet dobrého Rabbiho! Už ho niet! A môj manžel je mŕtvy."
„Rabbi dal svojim učeníkom moc konať to, čo on konal."
„Chcem tomu veriť. Ale iba on vedel zvíťaziť nad smrťou. Iba on!"
„A nečítame, že Eliáš navrátil ducha synovi vdovy zo Sarepty? Veru, hovorím ti, že Eliáš bol veľký prorok, ale že služobníci Spasiteľa ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, pretože bol Synom pravého Boha, ktorý vzal na seba telo, aby vykúpil ľudí — majú ešte väčšiu moc, pretože on im na kríži odpustil ich hriechy ako prvým, poznajúc božskou múdrosťou pravú bolesť ich skrúšeného ducha, a po svojom zmŕtvychvstaní ich posvätil tým, že im znova odpustil a vlial im Ducha Svätého, aby ma mohli dôstojne zastupovať slovom i skutkami, aby svet nezostal bez útechy po mojom odchode z neho."
45 Žena živo odstúpi, celá ohromená. Odhrnie si závoj, aby sa lepšie prizrela na svojho sprievodcu. No nespozná ho. Myslí si, že nepochopila správne. Už sa však neodváži hovoriť...
„Bojíš sa ma? Prv si si myslela, že som zlodej, hotový ukradnúť ti peniaze, ktoré máš v záňadrí na nákup všetkého potrebného na pohreb. A bála si sa. Teraz máš strach, keď vieš, že som Ježiš? A nie je to Ježiš, ktorý dáva, a neberie? Ten, ktorý zachraňuje, a neničí? Vráť sa naspäť, žena. Ja som vzkriesenie a život. Tomu, kto nie je mŕtvy, netreba sudárium ani voňavé oleje, tomu, kto už nie je mŕtvy, pretože ja premáham smrť a odmeňujem tých, čo majú vieru. Choď! Choď domov! Tvoj manžel žije. Ani jedna viera vo mňa nezostane bez odmeny." Gestom ju požehná a chce odísť.
Žena precitne zo strnulosti. Nepýta sa, nepochybuje... Nič. S nesmiernou úctou padne na kolená. Až potom konečne otvorí ústa a šmátrajúc na prsiach vytiahne malý mešec, úbohý mešec chudobných ľudí, ktorým bieda nedovoľuje slávnostné pocty svojim mŕtvym, a ponúkne ho Ježišovi: „Nemám nič iné... Nič iné na vyjadrenie vďačnosti, úcty, aby... "
„Už nepotrebujem peniaze, žena. Zanes ich mojim apoštolom."
„Ó, áno. Pôjdem za nimi s manželom... No čo ti len dať, Pane môj? Čo? Ty si sa zjavil mne... tento zázrak... a ja som ťa nespoznala... bola som taká namosúrená... áno, nespravodlivá dokonca i k veciam... "
„Áno. A nemyslela si na to, že ony jestvujú, pretože ja jestvujem, a že všetko, čo Boh urobil, je dobré. Keby nebolo slnka, keby nebolo obilia, nemala by si terajšiu milosť."
„Avšak koľká bolesť...!" Žena sa rozplače pri spomienke na to.
Ježiš sa usmeje a ukáže jej svoje ruky so slovami: „Toto je najmenšia časť z mojich bolestí. A podstúpil som ich všetky, bez nariekania, pre vaše dobro."
Žena sa skloní k zemi a vyzná: „To je pravda. Odpusť mi moje sťažnosti."
46 Ježiš zmizne vo svojom svetle a keď žena zodvihne tvár, je už sama. Vstane, rozhliada sa vôkol. Nič jej neprekáža vo videní, pretože teraz je už jasné denné svetlo a dookola sú len obilné polia. Žena si povie pre seba: „A predsa, neprisnilo sa mi to!" Asi ju pokúša diabol, aby ju priviedol do pochybností, lebo sa jej na chvíľku zmocní neistota, kým poťažkáva mešec v rukách.
Ale potom zvíťazí viera, otočí sa chrbtom k miestu, kam mala namierené, a vracia sa rýchlo ako keby ju niesol vietor a vôbec ju to nenamáhalo, s tvárou rozžiarenou radosťou väčšou než ľudská radosť, taká je pokojná. Zavše si opakuje: „Aký dobrý je Pán! On je skutočne Boh! On je Boh. Nech je zvelebený Najvyšší a ten, ktorého poslal." Iné ani nedokáže povedať. A tieto jej litánie sa teraz prelínajú so spevom vtákov.
Žena je do nich taká pohrúžená, že ani nepočuje pozdravy niektorých žencov, ktorí ju vidia prechádzať, a vypytujú sa jej, odkiaľ prichádza v takú včasnú hodinu... Jeden ju dobehne a spýta sa: „Marek sa už má lepšie? Bola si po lekára?"
„Marek pri speve kohúta zomrel a potom vstal z mŕtvych. Pretože to urobil Pánov Mesiáš," odpovie a ide stále rezkejšie.
„Zbláznila sa zo zármutku!" zašepká muž a potrasie hlavou, vracajúc sa k svojim druhom, ktorí už začali kosiť obilie.
Polia sa stále viac zaľudňujú. No zvedavosť mnohých premôže a rozhodnú sa ísť za ženou, ktorá čoraz väčšmi zrýchľuje krok.
47 Vytrvalo kráča. Hľa, biedny domček, nízky, osamelý, stratený v poli. Zamieri k nemu, ruky si pritláča na srdce.
Vchádza dnu. No len čo doň vkročí, starenka sa jej hodí do náručia a kričí: „Ó, dcéra moja, aká milosť od Pána! Pozviechaj sa, dcérka, pretože to, čo ti musím povedať, je také veľké, také šťastie, že..."
„Viem, matka. Marek už nie je mŕtvy. Kde je?"
„Ty vieš... A ako?"
„Stretla som Pána. Nespoznala som ho, ale on sa mi prihovoril a keď sa mu zaľúbilo, povedal mi: ,Tvoj manžel žije.' Ale tu...kedy?"
„Práve som otvorila okno a pozrela na prvý lúč svetla na figovníku. Áno, presne tak. Prvý lúč sa vtedy dotkol figovníka, naproti izbe... keď som počula silný nádych, ako keď sa niekto prebúdza. Obrátila som sa vyľakaná a videla som Marka, ako si sadol a odhodil plachtu, ktorú som mu prehodila cez tvár, a hľadel do výšky s tvárou, s tvárou... Potom sa pozrel na mňa a povedal: ,Matka! Som uzdravený!' Ja... Málo chýbalo, že som nezomrela ja, a on mi pribehol na pomoc a pochopil, že bol mŕtvy. Na nič si nepamätá. Vraví, že si pamätá len to, ako sme ho položili na posteľ a potom už nič až do chvíle, keď videl anjela, akéhosi anjela s tvárou Rabbiho z Nazareta, a ten mu povedal: ,Vstaň!' A vstal. Práve vo chvíli, keď slnko celkom vyšlo."
„Práve vtedy, keď mne povedal: ,Tvoj manžel žije.' Ó, matka, aká milosť! Ako nás Boh miloval!"
48 Prichádzajúci ich nájdu plakať v objatí. A myslia si, že Marek je mŕtvy a že manželka v záblesku jasnej mysle pochopila nešťastie. Ale Marek, ktorý počuje hlasy, sa objaví, pokojný, s dieťaťom v náručí a s ostatnými, pridržiavajúcimi sa jeho tuniky, a povie nahlas: „Tu som. Dobrorečme Pánovi!"
Tí, čo prišli, ho zahrnú otázkami a ako vždy pri ľudských záležitostiach, vzniknú protirečenia. Niektorí uveria v skutočné zmŕtvychvstanie, iní, a tých je väčšina, vravia, že Marek upadol do strnulosti, ale nebol mŕtvy. Podaktorí pripustia, že Kristus sa zjavil Ráchel, ďalší vravia, že to všetko sú táraniny, lebo „on zomrel", a iní: „Vstal z mŕtvych, ale je taký pohoršený, teda musí byť, že už nekoná zázraky svojmu vražednému národu."
„Hovorte si, čo len chcete," stráca trpezlivosť muž, „a hovorte si to, kde chcete. Postačí, keď to nebudete hovoriť tu, kde ma Pán Ježiš vzkriesil. A choďte preč, vy nešťastníci! Kiežby vám nebesia osvietili rozum, aby ste uverili. Ale teraz choďte preč a nechajte nás na pokoji." Vystrčí ich von a zavrie dvere.
49 Privinie si manželku i matku k srdcu a povie: „Nazaret nie je ďaleko. Idem tam ohlásiť zázrak."
„Tak chce Pán, Marek. Zanesieme tieto peniaze jeho učeníkom. Poďme dobrorečiť Pánovi. Tak ako sme. Sme chudobní, ale aj on bol a jeho apoštoli nebudú nami pohŕdať."
Pustí sa zaväzovať deťom sandále, kým matka vhodí nejaké jedlo do tašky a zatvára dvere a okenice a Marek odíde čosi urobiť.
Keď sú pripravení, vydajú sa na cestu a idú rezko, tí najmenší v náručí, ostatní povedľa, veselí a trocha zarazení. Samozrejme, idú na východ, do Nazareta. Možno, že toto miesto je ešte na Ezdrelonskej rovine, ale na inom mieste, ako sú pozemky Johanana.