Citáty z cudzojazyčných prameňov sú preložené do slovenčiny pre potreby článku.
Umelá inteligencia vstúpila do verejnej diskusie spôsobom, ktorý pripomína príchod starších revolučných médií: tlače, rozhlasu, filmu, televízie či internetu. Časť verejnosti v nej vidí takmer univerzálny prostriedok pokroku, druhá časť predovšetkým nástroj kontroly, dehumanizácie a duchovného úpadku. Ani jeden z týchto postojov však sám osebe nepredstavuje primerane katolícke rozlišovanie.
Katolícka tradícia nie je principiálne nepriateľská voči technike. Neidentifikuje ľudskú tvorivosť s hriechom ani modernizáciu so vzburou proti Bohu. Zároveň však odmieta predstavu, že technický pokrok je automaticky pokrokom mravným. Človek môže dokonalejším nástrojom konať väčšie dobro, ale aj účinnejšie zlo. Technológia rozširuje dosah ľudskej moci; sama však neurčuje, na aký cieľ má byť táto moc použitá.
Katechizmus Katolíckej cirkvi označuje vedu a techniku za „vzácne zdroje“, pokiaľ slúžia človeku a podporujú jeho integrálny rozvoj. Súčasne upozorňuje, že ich praktické použitie nemožno pokladať za morálne neutrálne: technické možnosti musia byť posudzované podľa služby osobe, jej právam a spoločnému dobru.
Takto formulovaný postoj je vzdialený technofóbii i technolatrii. Kresťan nemá pred strojom utekať, akoby v ňom prebývala samostatná zlá vôľa. Nemá sa mu však ani klaňať ako novej forme prozreteľnosti.
Tvorivosť ako súčasť ľudského povolania
Schopnosť vytvárať nástroje vychádza zo špecifického postavenia človeka vo stvorení. Človek prijíma svet ako dar, ale zároveň je povolaný kultivovať ho, poznávať jeho zákonitosti a zodpovedne rozvíjať jeho možnosti. Technické dielo preto môže byť výrazom rozumu, slobody a spolupráce so Stvoriteľom.
Vatikánsky dokument Antiqua et nova o vzťahu medzi umelou a ľudskou inteligenciou pripomína, že veda a technika môžu byť chápané ako forma účasti človeka na Božom diele. Táto účasť však nie je absolútna. Človek nie je vlastníkom stvorenia bez hraníc, ale jeho správcom; jeho technická moc musí zostať podriadená pravde o osobe a o zmysle stvoreného sveta.
Umelá inteligencia preto nie je sama osebe konkurentom Boha. Je ľudským artefaktom: sústavou matematických modelov, výpočtovej infraštruktúry, dát a cieľov, ktoré jej pridelili ľudia. Nemá svedomie, mravnú vôľu ani schopnosť niesť vinu. Nemôže hrešiť v teologickom zmysle, pretože nie je osobou.
To však neznamená, že systémy umelej inteligencie vznikajú v hodnotovom vákuu. Niekto rozhoduje, aké údaje sa zhromaždia, ktoré ciele sa majú optimalizovať, čo sa bude považovať za úspešný výsledok, komu bude systém prístupný a kto bude niesť dôsledky jeho omylov. Antiqua et nova preto trvá na tom, že morálna zodpovednosť zostáva na ľuďoch, ktorí AI navrhujú, vlastnia, nasadzujú a používajú.
Výrok, že „AI sama osebe nie je zlá“, je teda pravdivý, no neúplný. Ani administratívny formulár, databáza alebo zbraň nemajú zlý úmysel. Napriek tomu môžu byť skonštruované a začlenené do systému, ktorého účel je nespravodlivý. Ľudská vôľa môže svoju deformáciu vteliť do inštitúcií, zákonov, algoritmických cieľov i ekonomických stimulov.
Katolícka morálka sa preto nemôže obmedziť na otázku, či stroj nadobudol vedomie.
Musí sa pýtať, aké ľudské rozhodnutia sa prostredníctvom stroja uskutočňujú.
Svätý František Saleský: nové médium v službe pravdy
Cirkev počas dejín opakovane ukázala, že nové komunikačné prostriedky nemusí odmietať len preto, že menia zaužívaný spôsob odovzdávania poznania.
Svätý František Saleský počas misie v oblasti Chablais čelil situácii, keď značná časť obyvateľstva odmietala navštevovať jeho kázne. Odpovedal rozširovaním stručných tlačených apologetických textov, ktoré sa mohli dostať aj k ľuďom neprístupným priamemu kazateľskému pôsobeniu. Nešlo o nekritický obdiv tlačiarenského lisu, ale o pastoračnú schopnosť rozpoznať, že pravda musí hľadať cestu k človeku aj prostredníctvom nového média.
Pius XI. neskôr vyhlásil Františka Saleského za patróna katolíckych spisovateľov a novinárov. Jeho príklad spája technickú adaptabilitu s kultúrou dialógu: médium má rozšíriť dosah pravdy, nie ospravedlniť agresivitu, manipuláciu alebo pohŕdanie adresátom.
Aplikovať tento princíp na AI neznamená tvrdiť, že František Saleský by bezvýhradne prijal každý moderný algoritmus. Znamená to uznať, že podľa jeho pastoračnej logiky nemožno novú komunikačnú kultúru jednoducho prenechať tým, ktorí ju využijú proti viere alebo proti dôstojnosti osoby.
Don Bosco: technika, vzdelanie a dôstojnosť chudobných
Ešte výraznejšie sa praktický vzťah k technickému pokroku prejavil u svätého Jána Bosca. Jeho dielo nevyrastalo z romantického úniku pred industrializujúcim sa svetom, ale zo snahy pripraviť chudobných a opustených mladých ľudí na život v tomto svete.
Don Bosco budoval remeselné dielne, organizoval odborné vzdelávanie a rozvíjal rozsiahlu vydavateľskú činnosť. V decembri 1861 získal povolenie prevádzkovať vlastnú tlačiareň a v roku 1877 založil Salesiánsky bulletin. Podľa jeho vlastného vysvetlenia nemal byť tento časopis podnikom „vytvoreným so zreteľom na zisk“, ale prostriedkom podpory dobra spoločnosti a saleziánskeho poslania.
Tento historický fakt umožňuje vysloviť pomerne pevnú, hoci stále analogickú domnienku: Don Bosco by pravdepodobne neodmietol počítače alebo umelú inteligenciu ako také. Skôr by sa pýtal, či poskytujú mladým vzdelanie, poctivé povolanie a väčšiu schopnosť samostatne sa postaviť na vlastné nohy, alebo či ich premieňajú na závislých konzumentov ovládaných vzdialenými platformami.
Pre Don Bosca totiž nestačilo, aby technológia existovala. Bolo potrebné sprístupniť jej znalosť aj chudobným. V dnešnom kontexte by to znamenalo nielen umožniť mladým používať hotové AI služby, ale tiež učiť ich rozumieť programovaniu, dátam, informačnej etike, mediálnej manipulácii a ekonomike digitálnych platforiem.
Technologická gramotnosť je dnes jednou z podmienok sociálnej slobody. Kto nerozumie nástroju, od ktorého je každodenne závislý, zostáva voči jeho vlastníkom vo výrazne slabšom postavení.
Od Vatikánskeho rozhlasu k televíznemu apoštolátu
Pius XI. neostal iba pri teoretickom hodnotení moderných médií. Na jeho podnet vybudoval Guglielmo Marconi Vatikánsky rozhlas, ktorý bol slávnostne spustený 12. februára 1931. Pápež tak prijal jednu z najmodernejších komunikačných technológií svojej doby ako prostriedok univerzálneho pastoračného pôsobenia.
Pius XII. rozvinul systematickejšiu reflexiu filmu, rozhlasu a televízie v encyklike Miranda prorsus z roku 1957. Tieto médiá označil za „pozoruhodné technické vynálezy“ a plody ľudskej inteligencie, ktoré možno chápať ako Božie dary. Súčasne však upozorňoval na ich schopnosť formovať mravy, predstavy a spoločenské správanie. Práve ich veľká užitočnosť zvyšovala aj rozsah zodpovednosti ich tvorcov a prevádzkovateľov.
Pius XII. tým odmietol dva dodnes prítomné omyly. Prvým je predstava, že kresťanská vernosť vyžaduje principiálnu nedôveru voči každému novému médiu. Druhým je presvedčenie, že technický prostriedok možno posudzovať iba podľa jeho účinnosti a dosahu.
Médium nie je dobré len preto, že dokáže osloviť milióny ľudí. Rovnaká technická schopnosť môže slúžiť evanjelizácii, vzdelávaniu, reklame, propagande či psychologickej manipulácii. Morálne hodnotenie sa začína až pri otázke cieľa, obsahu a spôsobu pôsobenia na človeka.
Alberione, Kolbe a profesionálny katolícky vstup do masovej komunikácie
Blahoslavený Jakub Alberione pochopil, že Cirkev nemôže nechať modernú mediálnu kultúru rozvíjať sa mimo svojho apoštolského záujmu. Jeho víziou bolo prinášať Krista „ľuďom našej doby prostriedkami našej doby“. Ján Pavol II. pri Alberioneho blahorečení pripomenul aj jeho výzvu, aby vznikla „skupina svätých, ktorí budú tieto prostriedky používať“.
Táto formulácia neznamená posvätenie každého technologického trendu. Vyjadruje však presvedčenie, že nový komunikačný priestor nemožno ponechať bez prítomnosti ľudí formovaných vierou, odbornosťou a mravnou zodpovednosťou.
Podobnú logiku nachádzame u svätého Maximiliána Kolbeho. Niepokalanów nebol iba kláštorom, v ktorom sa občas vydala nábožná brožúrka. Kolbe vybudoval profesionálne vydavateľské centrum s modernými tlačiarenskými zariadeniami a vysokými nákladmi periodík. Pred druhou svetovou vojnou dosahoval časopis Rycerz Niepokalanej priemerný náklad približne 700-tisíc výtlačkov, pričom celý vydavateľský komplex publikoval viacero pravidelných titulov.
Kolbe zároveň rozvíjal rozhlasový projekt. Prvé vysielanie Rádia Niepokalanów sa uskutočnilo 8. decembra 1938 a zachovali sa aj jeho organizačné predstavy o osobitných technických a programových oddeleniach.
Kolbeho príklad je dôležitý, pretože ukazuje, že katolícka práca s technológiou nemá zostať na úrovni amatérskeho nadšenia. Ak majú kresťania vstúpiť do nového mediálneho alebo technologického prostredia, potrebujú okrem dobrého úmyslu aj odbornú kompetenciu, vlastnú infraštruktúru, ekonomickú životaschopnosť a schopnosť pracovať vo veľkom meradle.
V prípade AI by podobný prístup znamenal nielen publikovať kresťanský obsah prostredníctvom systémov vytvorených inými, ale tiež vychovávať katolíckych programátorov, dátových vedcov, filozofov techniky, právnikov a podnikateľov. Bez nich bude morálna reflexia vždy prichádzať až po tom, čo základné pravidlá digitálneho prostredia stanovia iní.
Fulton Sheen: osvojiť si médium bez zriedenia posolstva
Arcibiskup Fulton J. Sheen dokázal vstúpiť do rozhlasovej a televíznej kultúry spôsobom, ktorý nebol ani defenzívny, ani podlizujúci. Prvé rozhlasové vystúpenie absolvoval v roku 1926, od roku 1930 pravidelne účinkoval v programe The Catholic Hour a v roku 1952 začal televízny seriál Life Is Worth Living.
Sheen nepresvedčil verejnosť tým, že by teologický obsah odstránil, ale tým, že pochopil dramaturgiu nového média. Vedel pracovať s rytmom reči, obrazom, humorom, príbehom a osobnou prítomnosťou. Technické médium sa nestalo pánom jeho posolstva, ale jeho disciplinovaným nositeľom.
To je dôležité aj pri súčasnom používaní AI v katechéze, teológii a pastorácii. Nestačí vložiť náboženskú terminológiu do generického digitálneho produktu. Kresťanská práca s technológiou musí zachovať intelektuálnu poctivosť, rozlíšenie medzi učením Cirkvi a pravdepodobnou interpretáciou, úctu k adresátovi a vedomie hraníc automatizovaného systému.
Umelá inteligencia môže pomáhať pri vyhľadávaní, preklade, štruktúrovaní textu či sprístupňovaní prameňov. Nemôže však prevziať autoritu Magistéria, nahradiť formované svedomie ani suplovať sviatostné a osobné pôsobenie kňaza. Algoritmus môže analyzovať text o milosrdenstve; nemôže sám milovať. Môže opísať sviatosť zmierenia; nemôže udeliť rozhrešenie.
Ján Pavol II.: technický pokrok potrebuje antropológiu
Svätý Ján Pavol II. patril medzi pápežov, ktorí moderným médiám pripisovali veľký apoštolský význam. V apoštolskom liste Il rapido sviluppo označil rozvoj komunikačných technológií za jeden zo znakov pokroku modernej spoločnosti a zdôraznil, že Cirkev má využívať účinné prostriedky svojej doby na šírenie evanjeliového posolstva.
Jeho otvorenosť však vychádzala z personalistickej antropológie, nie z obdivu k technickej moci. Žiadal „pravdivú a slobodnú komunikáciu“ a upozorňoval na tlak ekonomického zisku, politickej moci a ideologických záujmov. Nové technológie podľa neho zvyšujú rýchlosť a množstvo komunikácie, ale samy osebe nevytvárajú skutočné medziľudské spoločenstvo.
Táto poznámka je pri generatívnej AI mimoriadne aktuálna. Jazykový model môže vytvárať presvedčivý dojem dialógu, porozumenia a osobnej blízkosti. Nemá však vnútorný osobný život, spomienku v ľudskom zmysle ani schopnosť vstúpiť do vzťahu sebadarovania. Jeho schopnosť simulovať určité formy ľudskej komunikácie nesmie viesť k zámene technickej interakcie za plnosť osobného spoločenstva.
Katolícke hodnotenie AI preto musí začínať otázkou, či technológia rozvíja schopnosti osoby a jej vzťahy, alebo ich postupne nahrádza efektívnejšou, no antropologicky chudobnejšou náhradou.
Carlo Acutis: správne usporiadanie cieľov
Svätý Carlo Acutis predstavuje moderný príklad laika, ktorý prijal digitálne technológie bez toho, aby si z nich urobil stredobod identity. Svoje počítačové schopnosti využil pri tvorbe internetových projektov spojených s eucharistickou úctou, mariánskou zbožnosťou a životom Cirkvi. Oficiálne vatikánske materiály ho predstavujú ako mladého človeka, ktorý dokázal používať jazyk technológie v službe evanjelizácie.
Acutisov význam nespočíva v tom, že by každý nový digitálny nástroj automaticky legitimizoval. Jeho život skôr ukazuje správnu hierarchiu: technológia mala miesto podriadené Eucharistii, modlitbe, rodinným vzťahom, službe chudobným a osobnej disciplíne.
Práve túto hierarchiu digitálna kultúra často obracia. Nástroj, ktorý má šetriť čas, začne pohlcovať pozornosť. Systém určený na pomoc pri myslení môže oslabovať schopnosť sústredene čítať, pamätať si a formulovať vlastný úsudok. Technológia sľubujúca spojenie môže človeka uzatvoriť do individualizovaného informačného prostredia. Kresťanská otázka preto neznie iba: „Dá sa AI použiť na dobrú vec?“
Treba sa pýtať aj: „Akým človekom sa stávam pri jej každodennom používaní?“
Chesterton: rozhodujúca je otázka vlastníctva
G. K. Chesterton obohacuje túto líniu o rozmer politickej ekonómie. Jeho kritika moderných médií nesmerovala v prvom rade proti tlačiarenskej technike alebo novinárskej profesii. Smerovala proti koncentrácii vlastníctva a schopnosti úzkej vrstvy určovať hranice verejnej diskusie.
V eseji o tyranii zlej žurnalistiky tvrdil, že veľká tlač „nie je orgánom verejnej mienky“, hoci sa tak predstavuje, a upozorňoval, že „poznanie je dnes monopolom“ niekoľkých bohatých vlastníkov.
V diele The Outline of Sanity sa venoval aj otázke strojov, priemyselnej výroby a závislosti jednotlivca od centralizovaných ekonomických štruktúr. Jeho distributizmus nebol primitívnym odporom proti mechanizácii. Bol pokusom zabrániť tomu, aby sa vlastníctvo výrobných prostriedkov natoľko skoncentrovalo, že väčšina ľudí stratí reálnu ekonomickú samostatnosť.
Chestertonovská otázka adresovaná umelej inteligencii preto neznie iba: „Dokáže systém vytvoriť správnu odpoveď?“ Znie aj:
Kto vlastní výpočtovú infraštruktúru? Kto kontroluje tréningové dáta? Kto môže meniť pravidlá prístupu? Kto rozhoduje, ktoré názory budú zvýraznené a ktoré sa stanú prakticky neviditeľnými? Môže používateľ systém opustiť bez straty svojich údajov, práce a sociálneho postavenia?
Táto rovina nie je dodatkom k etike AI. Je jej podstatnou súčasťou. Technológia dostupná iba cez niekoľko centralizovaných poskytovateľov môže jednotlivcovi poskytovať veľké pohodlie a súčasne ho uvádzať do stavu hlbokej závislosti.
AI v rukách niekoľkých centier moci
Obava z koncentrácie umelej inteligencie nemusí vychádzať z konšpiračnej predstavy o jednej tajnej skupine riadiacej svet. Stačí pozorovať ekonomickú štruktúru odvetvia. Vývoj najvýkonnejších systémov vyžaduje enormné množstvo kapitálu, dát, energie, výpočtových čipov a špecializovaného personálu. To prirodzene zvýhodňuje úzky okruh veľkých korporácií a štátov.
Antiqua et nova výslovne upozorňuje, že hlavné aplikácie AI sú sústredené v rukách malej skupiny mocných spoločností. Dokument spája túto koncentráciu s rizikom manipulácie, technokratického riadenia spoločnosti a podriadenia človeka cieľom, ktoré si sám slobodne neurčil.
Rovnaký dokument venuje pozornosť algoritmickému dohľadu, zberu osobných údajov a možnosti, že AI bude použitá na sledovanie, kategorizovanie a ovplyvňovanie ľudí spôsobom, proti ktorému sa jednotlivec nemôže účinne brániť.
Osobitne závažný je problém autonómnych zbraňových systémov. Keď sa rozhodovanie o použití smrtiacej sily čiastočne prenesie na algoritmický proces, vzniká pokušenie rozptýliť zodpovednosť medzi veliteľa, programátora, dodávateľa dát a samotný systém. Cirkev preto trvá na zachovaní skutočnej ľudskej kontroly nad rozhodnutiami týkajúcimi sa života a smrti.
Najväčšie nebezpečenstvo AI tak nemusí spočívať v tom, že stroj náhle nadobudne zlomyseľné vedomie. Bezprostrednejšou hrozbou je, že ľudia využijú mimoriadne schopný, rýchly a všadeprítomný systém na uskutočňovanie starých ľudských pokušení: túžby po moci, zisku, kontrole, vojenskej prevahe a beztrestnosti.
Slobodná AI ako otázka subsidiarity
Požiadavku „slobodnej AI“ treba presne definovať. Nemôže znamenať absolútnu absenciu práva, bezpečnostných hraníc alebo zodpovednosti. Katolícke chápanie slobody nikdy neznamená ľubovôľu konať zlo.
Slobodná AI by mala označovať technologické prostredie, v ktorom občan, rodina, škola, univerzita, malý podnik, cirkevná inštitúcia alebo miestne spoločenstvo nie sú úplne závislé od jedného štátu či niekoľkých korporácií. Zahŕňa to podporu otvorených štandardov, prenosnosti údajov, auditovateľnosti, súkromia, lokálne prevádzkovateľných modelov, reálnej hospodárskej súťaže a dostupnosti výpočtovej techniky.
Takýto cieľ je v súlade s princípom subsidiarity. Podľa sociálnej náuky Cirkvi vyššie spoločenské štruktúry nemajú jednotlivcom a menším spoločenstvám odoberať úlohy a právomoci, ktoré dokážu vykonávať samy. Ich úlohou je pomáhať, koordinovať a chrániť, nie absorbovať všetku kompetenciu do jediného centra.
V roku 2026 encyklika Leva XIV. Magnifica humanitas zaradila algoritmy, digitálne platformy, technologickú infraštruktúru a údaje medzi nové formy majetku, pri ktorých treba znovu uplatňovať princíp všeobecného určenia dobier. Dokument upozorňuje, že ich nadmerná koncentrácia môže vytvárať nové formy nadvlády a vylúčenia.
To neznamená, že každý model alebo zdrojový kód musí byť bezpodmienečne zverejnený bez ohľadu na možné zneužitie. Znamená to však, že základná infraštruktúra poznania nesmie byť usporiadaná tak, aby niekoľko súkromných alebo štátnych aktérov získalo praktickú moc nad tým, čo ľudia smú vedieť, vytvárať a komunikovať.
Podobne ako pri vlastníctve pôdy, kapitálu alebo médií nie je katolícka otázka iba technická. Je sociálna a morálna: umožňuje dané usporiadanie dôstojný život mnohým, alebo premieňa väčšinu na klientov závislých od svojvôle malej vrstvy vlastníkov?
Ani odmietnutie, ani kapitulácia
Z historických príkladov nemožno lacno vyvodiť, že František Saleský by používal konkrétny jazykový model, Don Bosco by založil programátorskú akadémiu alebo Kolbe vlastnú cloudovú platformu. Takéto tvrdenia by prekročili hranicu medzi analogickou úvahou a historickým poznaním.
Možno však preukázať stabilnejší princíp. Tieto katolícke osobnosti nové komunikačné a výrobné prostriedky automaticky nedémonizovali. Učili sa ich používať, budovali vlastné inštitúcie, osvojovali si odborné poznanie a podriaďovali technický prostriedok cieľom, ktoré pokladali za pravdivé a dobré.
Ich príklad preto nesmeruje k bezvýhradnému prijatiu AI, ale k aktívnemu rozlišovaniu a účasti.
Kresťania by nemali prenechať vývoj umelej inteligencie výlučne technologickým korporáciám, vojenským štruktúram alebo štátnym úradom. Potrebujú vlastných odborníkov, inštitúcie, výskumné centrá a podnikateľov schopných premýšľať o technológii v kategóriách pravdy, ľudskej dôstojnosti, solidarity a subsidiarity.
Zároveň sa musia vyhnúť pokušeniu označiť za „katolícku“ každú technológiu, ktorá používa náboženský slovník. AI slúžiaca viere musí byť intelektuálne poctivá, transparentná vo svojich hraniciach, rešpektujúca súkromie a podriadená ľudskej zodpovednosti. Nesmie sa stať náhradou svedomia ani automatizovaným arbitrom teologickej pravdy.
Záver: technológia potrebuje obráteného človeka
Najhlbšia otázka umelej inteligencie napokon nie je technická. Je antropologická a duchovná.
AI dokáže zosilniť ľudskú schopnosť analyzovať, predvídať, vytvárať a rozhodovať. Nedokáže však človeka zbaviť dedičného hriechu, zabezpečiť mu múdrosť ani ho naučiť milovať dobro. Výkon stroja nemôže nahradiť obrátenie ľudského srdca.
František Saleský ukazuje odvahu vstúpiť do nového komunikačného priestoru. Don Bosco pripomína, že technické poznanie musí byť dostupné aj chudobným. Pius XI. a Pius XII. učia prijímať nové médiá bez morálnej naivity. Alberione a Kolbe dokazujú potrebu profesionálnej katolíckej infraštruktúry. Fulton Sheen ukazuje, že médium možno ovládnuť bez zriedenia posolstva. Ján Pavol II. stavia do stredu dôstojnosť osoby. Carlo Acutis pripomína správnu hierarchiu medzi technológiou a duchovným životom. Chesterton kladie neodbytnú otázku vlastníctva a koncentrácie moci.
Z tejto tradície nevychádza výzva báť sa umelej inteligencie. Vychádza z nej výzva nepodľahnúť jej lesku, nezrieknuť sa zodpovednosti a nedovoliť, aby sa nástroje ľudského poznania stali monopolným vlastníctvom niekoľkých mocenských centier.
Technológiu netreba exorcizovať, akoby bola démonom. Treba ju podrobiť mravnému súdu, politickej kontrole a službe spoločnému dobru.
Cirkev v minulosti nové médiá nekanonizovala. Naučila sa ich používať a pokúšala sa ich priviesť do služby pravde.
To isté bude musieť urobiť aj s umelou inteligenciou.
Vybrané pramene
Katechizmus Katolíckej cirkvi, čl. 2292–2295: mravné kritériá vedeckého a technického výskumu.
Dikastérium pre náuku viery – Dikastérium pre kultúru a vzdelávanie: Antiqua et nova. Nota o vzťahu medzi umelou a ľudskou inteligenciou, 2025, najmä čl. 1–5, 39–48, 50–55, 90–101 a 108–117.
Lev XIV.: Magnifica humanitas, 2026, čl. 67–69: technologická infraštruktúra, algoritmy, údaje a všeobecné určenie dobier.
Pápežská rada pre spravodlivosť a pokoj: Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, najmä čl. 160–170 a 185–188: spoločné dobro a subsidiarita.
Pius XI.: Rerum omnium perturbationem, 1923; dokument o svätom Františkovi Saleskom a jeho patronáte nad katolíckymi spisovateľmi.
Pius XII.: Miranda prorsus, 1957: film, rozhlas a televízia ako technické dary podriadené mravnému poriadku.
Ján Pavol II.: Il rapido sviluppo, 2005: komunikačné technológie, evanjelizácia a zodpovednosť médií.
Ján Pavol II.: Homília pri blahorečení Jakuba Alberioneho, 27. apríla 2003.
G. K. Chesterton: Utopia of Usurers and Other Essays, najmä „The Tyranny of Bad Journalism“; The Outline of Sanity, časť „Some Aspects of Machinery“.
Salesiánske historické pramene: Don Boscova tlačová a vydavateľská činnosť a vznik Salesiánskeho bulletinu.
Niepokalanów: historické materiály o vydavateľskom a rozhlasovom apoštoláte svätého Maximiliána Kolbeho.
The Catholic University of America: historický prehľad rozhlasového a televízneho pôsobenia Fultona J. Sheena.
Vatican City State: životopisné materiály o digitálnom apoštoláte svätého Carla Acutisa.