Svätý...biskup...B Y S T R Í K ...mučeník-sviatok 24.septembra
Slávny slovanský svätec z čias raného Uhorska,z hlbočín 11.storočia...bol zavraždený vzbúrencami 24.septembra r.1046 /smrteľne ranený žil ešte 3 dni polomrtvy a skonal 26.septembra r.1046/...
Po správe, že sa kráľoviči Ondrej a Levente blížia k Pešti, sa biskupi rozhodli, že ich pôjdu privítať. Keď sa blížili k Pešti dostihlo ich pri Dunaji vojsko pohanského Vatu, ktoré na nich zaútočilo. Gerarda priviazali na voz, ktorý spustili z hory do Dunaja, a keďže po páde do hlbiny ešte žil, rozrazili mu hlavu o kameň a hruď prebodli kopijou.
Pri útoku povstalcov zahynul i biskup Buldus, ktorého ukameňovali. Sv. Bystrík sa spolu s Benetom usilovali dostať člnom na druhý breh Dunaja, pretože tam už malo byť vojsko kráľoviča Ondreja prichodivšieho z Kyjevskej Rusi. Na druhom brehu boli však tiež povstalci, ktorí Bystríkovi mečom spôsobili smrteľné zranenia, na následky ktorých na tretí deň zomrel. Podľa niektorých historikov sa tak udialo koncom augusta 1046, dva dni po smrti biskupa Gerarda, ktorý zahynul 29. augusta 1046. Väčšina historikov sa však domnieva, že sa udalosti umučenia sv. Gerarda odohrali až 24. septembra a sv. Bystrík teda podľa nich zomrel na tretí deň, t. j. 26. septembra 1046.
Dátum úmrtia: 27. septembra 1046, Pešť, Budapešť, Maďarsko
(lat. Beztertus Nitriensis, Bestredius, Bestridus, Bestricus, Bistridus, Bistritus; maď. Beszteréd, Besztrik, Besztríd, Beszter) (* asi 1003 – † 1046, Budapešť) je slovenský mučeník a nitriansky biskup z prvej polovice 11. storočia.
Svätý Bystrík v historických prameňoch
Sv. Bystrík sa spomína nielen vo všetkých schematizmoch Nitrianskeho biskupstva, ale jeho meno figuruje i vo Vatikánskom apoštolskom archíve. Najstaršiu zmienku o ňom môžeme nájsť vo Väčšej legende o sv. Gerardovi, ktorá vznikla v 2. polovici 13. storočia.
Tradícia považujúca svätého Bystríka za nitrianskeho biskupa je stará, prvým dochovaným historickým prameňom dokazujúcim jeho pôsobenie v Nitre sú Annales ecclesiastici regni Hungariae Melchiora Inchofera pochádzajúce z roku 1644. Podľa súčasnej historiografie nemožno síce jednoznačne dokázať existenciu biskupstva v Nitre v prvej polovici 11. storočia, svätý Bystrík, ktorý však predtým pôsobil ako prepošt Nitrianskej kapituly, mohol mať podľa názoru R. Marsinu biskupské svätenie ad personam. Za nitrianskeho biskupa ho ustanovil kráľ Štefan I. pravdepodobne niekedy okolo roku 1034.
Mladosť svätého Bystríka
Presné miesto a čas narodenia sv. Bystríka nepoznáme, ako však tvrdia historické záznamy, pochádzal z vyššieho rodu z okolia Nitry, kde bolo silné kresťanské slovienské etnikum, ktoré si uchovalo svoju vieru od čias pôsobenia vierozvestov sv. Cyrila a Metoda a aj po zániku Veľkomoravskej ríše v roku 907.
Politická, hospodárska, kultúrna a náboženská situácia v uhorskom kráľovstve v prvej polovici 11. storočia bola veľmi zložitá. Nástupcom sv. Štefana, ktorý zomrel bez potomka v roku 1038 (jeho jediný syn Imrich zomrel v roku 1031), sa na kráľovskom tróne stal jeho synovec Peter Orseolo z Benátok. Proti nemu však povstal príbuzný Samuel Aba, ktorý vyhnal Petra z Uhorska. Po viacerých vojnových stretnutiach nemecký cisár Henrich III. v roku 1044 opäť dosadil Petra na uhorský trón, ktorý spravoval ešte tri roky. V Uhorsku považovali Petra za votrelca a v roku 1046 vypuklo proti nemu povstanie. Povstalci pozvali na trón synov Vazula, nešťastného bratranca kráľa Štefana, ktorého oslepili na Nitrianskom hrade, pretože pripravoval vzburu. Za Vazulom vtedy stála pohanská časť národa. Nastalo obdobie poznačené vnútornými náboženskými nepokojmi, ktoré vyústilo do krvavých zrážok. Vazulovi synovia Ondrej, Belo a Levente boli ešte za čias kraľovania Štefana poslaní do vyhnanstva na Kyjevskú Rus. Ondrej, ktorý sa stal neskorším uhorským panovníkom, sa dal v Kyjeve pokrstiť.
Umučenie sv. Bystríka
Keď vypuklo na jar roku 1046 v Uhorsku povstanie proti kráľovi Petrovi Orseolovi, k nespokojencom sa pripojili i pohanskí vzbúrenci pod vedením vodcu Vatu, ktorí odolávali pokresťančovaniu v Zadunajsku a v Potisí, kde ničili kostoly, kláštory a iné kresťanské pamiatky. Z tohto územia zasiahnutého povstaním utiekli do bezpečia na západ krajiny čanádsky biskup Gerard a biskupi Buldus a Benetus. Biskupi, ku ktorým sa pridal i sv. Bystrík, sa zhromaždili v opevnenom Stoličnom Belehrade (maď. Székesfehérvár).
Pri útoku povstalcov zahynul i biskup Buldus, ktorého ukameňovali. Sv. Bystrík sa spolu s Benetom usilovali dostať člnom na druhý breh Dunaja, pretože tam už malo byť vojsko kráľoviča Ondreja prichodivšieho z Kyjevskej Rusi. Na druhom brehu boli však tiež povstalci, ktorí Bystríkovi mečom spôsobili smrteľné zranenia, na následky ktorých na tretí deň zomrel. (Scriptores rerum Hungaricarum, Budapest 1937: Legenda sancti Gerhardi episcopi: …Bestricum episcopum ad mortem vulneraverunt, qui tertia die postmodum mortuus est...Chronicon Rhytmicum H. de Mügeln:...Budlinus saxis, gladio Bezfridus cruciatur, sed in hoc stragis stadio Bentho presul servatur…). Podľa niektorých historikov sa tak udialo koncom augusta 1046, dva dni po smrti biskupa Gerarda, ktorý zahynul 29. augusta 1046. Väčšina historikov sa však domnieva, že sa udalosti umučenia sv. Gerarda odohrali až 24. septembra a sv. Bystrík teda podľa nich zomrel na tretí deň, t. j. 26. septembra 1046.
Svätý Gerard, patrón Budapešti a vychovávateľov, bol kanonizovaný zásluhou kráľa Ladislava I. v roku 1083 pápežom Gregorom VII. a spolu s ním boli svätorečení aj jeho spoločníci sv. Buldus a sv. Bystrík. Ich dnešný spoločný sviatok 24. septembra stanovila Sabolčská synoda v roku 1092.
Spomienka sv. Bystríka pripadá v súčasnom kalendári Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku na 24. septembra, ale nie je veľmi uctievaná. V liturgickom kalendári u gréckokatolíkov pripadá jeho spomienka tiež na rovnaký deň (v niektorých starších gréckokatolíckych kalendároch je jeho spomienka 17. júla). V Maďarsku sa 24. septembra na sviatok sv. Gerarda pripomínajú i jeho spolumučeníci – teda sv. Buldus a sv. Bystrík.
Kult sv. Bystríka
Úcta k sv. Bystríkovi je na Slovensku stále živá. Okrem dvoch desiatok jeho vyobrazení vo forme vitráží (Čunovo, Hronský Beňadik, Liptovský Mikuláš, Nitra, Terchová) či obrazov (Edita Ambrušová, Ľudovít Bebjak, Alexander Buzna, Alexander Bugan, Edmund Massányi, Vojtech Matušinec, Ivan Pavlisko) sa na Slovensku nachádza aj niekoľko kostolných malieb (Hajná Nová Ves, Lysá pod Makytou, Nemce, Nitra, Šurany, Zuberec).
V Čičmanoch sa nachádza exercičné a rekreačné zariadenie pre Nitriansku diecézu – Dom sv. Bystríka, v ktorom je aj kaplnka zasvätená tomuto svätcovi. Autorom oltárneho obrazu je Ján Mikoláš z Novej Bystrice. Patrocínium sv. Bystríka má aj kaplnka v obci Nemce a kostol v obci Hajná Nová Ves. V kostole v obci Vyšná Myšľa je zvon sv. Bystríka. V Katedrále sv. Emeráma v Nitre je zvon zasvätený sv. Emerámovi, sv. Bystríkovi a bl. Maurovi.
V Starej Bystrici na Kysuciach je socha sv. Bystríka umiestnená na tzv. slovenskom orloji. Na Slovensku pôsobí tiež Vydavateľstvo sv. Bystríka, ktoré vydáva náboženskú literatúru. Na počesť sv. Bystríka je pomenovaná: ulica na žilinskom sídlisku Vlčince a ulica v Nitre – Janíkovciach.
Atribúty sv. Bystríka
Atribútmi svätého Bystríka sú kniha a všetky atribúty, ktoré označujú osobu biskupa: pluviál, pallium, mitra, barla, rukavice a biskupský prsteň. Býva vyobrazený s mečom a palmovým listom, ktorý je symbolom mučeníkov. Podľa historickej udalosti je vyobrazovaný na loďke spolu so spoločníkmi, prebodnutý šípmi.
Patrónom nášho spolku je svätý Bystrík - nitriansky biskup a mučeník - ktorý žil v 11. storočí. Zahynul počas pohanského povstania v Uhorsku roku 1046.
Snažíme sa priblížiť jeho odkaz pre dnešnú spoločnosť. Našim poslaním je vyzdvihnutie tejto osobnosti slovenských národných dejín a oboznámenie širokej verejnosti s jej životom. Predsavzali sme si, zistiť a zozbierať o ňom čo najviac dostupných informácii. Kiež by sa nám podarilo prehĺbiť na Slovensku úctu k tomuto svätcovi.
Členom Spolku svätého Bystríka sa môže stať každý, kto o to prejaví záujem. Ozvite sa nám!
Modlitba k svätému Bystríkovi:
Pane a Bože náš,
ty si ozdobil svätého biskupa Bystríka korunou mučeníctva,
a tak si mu dal účasť na svojej sláve.
Prosíme Ťa, rozmnož aj v nás vieru v Teba a pomáhaj nám podľa nej žiť, aby sme ustavične rástli v láske k Tebe a blížnym.
Skrze Krista nášho Pána. Amen.
Svätý Bystrík: Nitriansky biskup a mučeník
24. septembra
Svätý Bystrík, nitriansky biskup a mučeník z prvej polovice 11. storočia, je spojený so šírením kresťanskej viery na území dnešného Slovenska a s dramatickými povstaniami v Uhorsku proti takejto snahe.
Bystrík sa spomína vo viacerých historických dokumentoch uložených vo Vatikánskom apoštolskom archíve a archíve Nitrianskeho biskupstva. Najstarší písomný prameň, ktorý ho uvádza, je Väčšia legenda o svätom Gerardovi z 13. storočia, ktorá opisuje udalosti okolo povstania v roku 1046, keď napokon boli umučení biskupi Gerard, Buldus a Bystrík. Okrem tejto legendy sa Bystríkovo meno vyskytuje vo viacerých uhorských kronikách, napríklad v Budínskej i Dubnickej, ako aj v Uhorskej kronike Henricha z Mügelnu.
Podľa dostupných zdrojov sa Bystrík narodil okolo roku 1003 a pochádzal z vyššieho šľachtického rodu z okolia Nitry, kde bolo silné kresťanské slovienske spoločenstvo, v ktorom sa východné kresťanstvo udržalo aj po páde Veľkomoravskej ríše. Predpokladá sa, že Bystrík absolvoval Učilište svätého Hypolita na Zobore, kde sa vzdelávali pokračovatelia diela svätých Cyrila a Metoda.
Bystrík najprv pôsobil ako prepošt Nitrianskej kapituly, neskôr okolo roku 1034 ho kráľ Štefan I. (975 – 1038) ustanovil za biskupa Nitry. Hoci neexistujú jednoznačné dôkazy o existencii Nitrianskeho biskupstva v tom období, historik Richard Marsina predpokladá, že Bystrík mohol mať biskupské svätenie ad personam.
Keď kráľ Štefan I. v roku 1038 zomrel bez priameho dediča, nastala v Uhorsku zložitá politicko-náboženská situácia. Kráľom sa stal benátsky rodák Peter Orseolo (1011 – 1046), Štefanov synovec, čo viedlo v nasledujúcich rokoch k viacerým povstaniam nespokojných veľmožov.
Keď do čela povstania v roku 1046 sa postavil békešský župan Vata, prívrženec návratu k pohanstvu, jeho vojská sa pustili do ničenia kostolov a kláštorov v Zadunajsku i v Potisí. Biskup Bystrík spolu s biskupmi Gerardom, Buldom a Benetom sa uchýlili do opevneného Stoličného Belehradu (dnešný Székesfehérvár v Maďarsku). Keď sa dozvedeli, že vojská ich spojencov sa blížia k Pešti, rozhodli sa ísť ich privítať. Cestou však narazili na vojsko vedené Vatom, ktoré ich napadlo a zajalo pri Dunaji.
Gerarda priviazali na voz a spustili z hory Kelen do Dunaja, kde ho potom dobodali. Bulda ukameňovali, kým Bystrík spolu s Benetom sa pokúsili dostať na druhý breh rieky. Bystrík bol však smrteľne zranený mečom a zomrel o tri dni neskôr 26. septembra 1046; iná verzia opisu Bystríkovej smrti spomína zasiahnutie šípmi. Benetus unikol a v rokoch 1046 – 1055 bol ostrihomským arcibiskupom.
V roku 1083 pápež Gregor VII. na podnet uhorského kráľa Ladislava I. kanonizoval čanádskeho biskupa Gerarda a jeho spolumučeníkov nitrianskeho biskupa Bystríka a jágerského biskupa Bulda. Ich spoločný sviatok bol rozhodnutím Sabolčskej synody v roku 1092 stanovený na 24. septembra.
Úcta k svätému Bystríkovi sa na Slovensku zachovala dodnes aj v podobe množstva vitráží, obrazov a kostolných malieb zobrazujúcich tohto svätca. Jeho atribútmi sú pluviál, pálium, mitra, berla, rukavice a biskupský prsteň, ale aj meč a palmový list ako symboly mučeníctva. V ikonografii je často vyobrazovaný s loďkou, symbolizujúcou jeho útek pred pohanskými vojakmi, a so šípmi, ktoré mu spôsobili smrteľné rany.
Sú po ňom pomenované ulice v Nitre i v Žiline. V Čičmanoch sa nachádza exercičné a rekreačné zariadenie Dom svätého Bystríka, v ktorom je aj kaplnka zasvätená tomuto svätcovi. Patrocínium svätého Bystríka majú aj rímskokatolícke kostoly v obciach Nemce a Hajná Nová Ves. V kostole v obci Vyšná Myšľa sa zas nachádza zvon svätého Bystríka. V Katedrále svätého Emeráma v Nitre je zvon zasvätený svätým Emerámovi a Bystríkovi a blahoslavenému Maurovi.
V Starej Bystrici na Kysuciach je socha svätého Bystríka umiestnená na takzvanom slovenskom orloji. Na Slovensku pôsobí tiež Vydavateľstvo svätého Bystríka, ktoré vydáva náboženskú literatúru.
Kult svätého Bystríka žije nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, napríklad v Spojených štátoch, Kanade, Austrálii, Taliansku, Maďarsku i Poľsku. V Pápežskom Slovenskom ústave svätých Cyrila a Metoda v Ríme je vyobrazený na vitráži a v Krakove je stvárnený na mozaike v Kostole Božieho milosrdenstva.
V stredovekých záznamoch a prameňoch dejepisci Bystríka uvádzajú v latinskom znení tiež ako Beztertus Nitriensis, Bestredius, Bestridus, Bestricus, Bistridus, Bistritus. Slovenský historik J. Kompánek (1836-1917) ho po dôkladných štúdiách ako prvý nazýva Bystrík. Maďarskí autori ho citujú ako Beszteréd, či Besztrik.
Presné miesto a čas narodenia svätého Bystríka nepoznáme, ako však tvrdia historické záznamy, pochádzal z vyššieho rodu z okolia Nitry, kde bolo silné kresťanské staroslovenské etnikum, ktoré si uchovalo svoju vieru od čias pôsobenia vierozvestov sv. Cyrila a Metoda a aj po zániku Veľkomoravskej ríše v roku 907. Keďže sa predpokladá, že sv. Bystrík bol ustanovený za nitrianskeho biskupa na konci vlády prvého uhorského kráľa Štefana I. († 1038), musel sa sv. Bystrík narodiť niekedy na prelome 10. a 11. storočia, pretože biskup mal mať podľa vtedy platného kanonického práva pri vysviacke vek aspoň 35 rokov. Môžeme predpokladať, že sv. Bystrík absolvoval učilište sv. Hypolita na Zobore, založené ešte za čias Veľkej Moravy. O rehoľníkoch a žiakoch zo zoborského kláštora, ako pokračovateľoch štafety sv. Cyrila, sv. Metoda a sv. Gorazda, vieme, že sa snažili o šírenie slovienskej liturgie. Po zániku Veľkej Moravy sa o christianizáciu Uhorska starali okrem nemeckých kňazov aj kňazi zo spomínaného učilišťa sv. Hypolita na Zobore.
Politická, hospodárska, kultúrna a náboženská situácia v uhorskom kráľovstve v prvej polovici 11. storočia bola veľmi zložitá. Nástupcom sv. Štefana, ktorý zomrel bez potomka v roku 1038 (jeho jediný syn Imrich zomrel v roku 1031), sa na kráľovskom tróne stal jeho synovec Peter Orseolo z Benátok. Proti nemu však povstal príbuzný Samuel Aba, ktorý vyhnal Petra z Uhorska. Po viacerých vojnových stretnutiach nemecký cisár Henrich III. v roku 1044 opäť dosadil Petra na uhorský trón, ktorý spravoval ešte tri roky. V Uhorsku považovali Petra za votrelca a v roku 1046 vypuklo proti nemu povstanie. Nespokojenci pozvali na trón synov Vazula, nešťastného bratranca kráľa Štefana, ktorého oslepili na Nitrianskom hrade, pretože pripravoval vzburu. Za Vazulom vtedy stála pohanská časť národa. Nastalo obdobie poznačené vnútornými náboženskými nepokojmi, ktoré vyústilo do krvavých zrážok. S prestávkami trvalo skoro tridsať rokov, Vazulovi synovia Ondrej, Belo a Levente boli ešte za čias kraľovania Štefana poslaní do vyhnanstva na Kyjevskú Rus. Ondrej sa dal v Kyjeve pokrstiť a stal sa zaťom Jaroslava Múdreho, práve on sa mal stať budúcim uhorským panovníkom. Všetko skomplikovali pohanskí vzbúrenci pod vedením vodcu Vatu, ktorí medzitým začali ohrozovať kresťanstvo v podunajských oblastiach, kde ničili kostoly, kláštory a iné kresťanské pamiatky. Vatovci udreli najprudšie na Nitru v lete 1046. Biskup Bystrík so županom Salamierom a so Slovienmi z Ponitrianska a Považia, zahnali pohanov za Dunaj. Kresťanské obyvateľstvo slovenského územia sa postavilo na obranu svojej viery. Chcelo zastaviť nápor nepriateľských síl a prispieť takto na pomoc svojím kresťanským bratom v Zadunajsku. Vatovci medzitým opanovali celé Zadunajsko, územie medzi Dunajom, Tisou a Zátisie odkiaľ zutekali biskupi Gerard, Buldus a Benetus ponáhľajúc sa do Stoličného Belehradu (Székesfehérvár). Po správe, že sa kráľoviči Levente a Ondrej blížia k Pešti, sa biskupi rozhodli, že ich pôjdu privítať.
Väčšia legenda o sv. Gerardovi z 13. storočia spomína sv. Bystríka ako spoločníka umučenia svätého Gerarda za pohanského povstalca Vatu v roku 1046. Podľa tejto legendy sa v posledný deň cesty zo Stoličného Belehradu do Budína biskupi Gerard, Buldus, Benetus a Bystrík zastavili v dedinke Diósd, kde stál kostolík sv. Sabíny. Biskupi tu čakali na kráľovičov Leventeho a Ondreja, prichádzajúcich z Kyjevskej Rusi, ktorých pozvali späť do Uhorska, aby niektorého z nich, pravdepodobne Ondreja, korunovali za kráľa.
Ktoré diecézy biskupi spravovali? Gerard, benediktín pochádzajúci z Benátok pôsobil od roku 1030 v novozaloženom biskupstve v Čanáde, Buldus v Jágri, Benetus v Ostrihome a Bystrík podľa Annales ecclesiastici regni Hungariae (1644) a Jozefa Vuruma (1835) pôsobil od roku 1034 ako biskup v Nitre. O dobe pôsobenia sv. Bystríka na nitrianskom biskupskom stolci nemáme dostatok informácií, chýbajú nám celkovo údaje o fungovaní Nitrianskeho biskupstva z 11. a 12. storočia. Je to azda preto, že toto najstaršie slovenské biskupské sídlo bolo koncom 13. a začiatkom 14. storočia dva razy katastrofálne zničené, v druhej polovici 17. storočia dokonca dočasne obsadené Turkami. I keď súčasní historici na základe dostupných historických prameňov nepredpokladajú, že biskupstvo v Nitre obnovil už kráľ Štefan I. (kladú jeho znovuobnovenie až do vlády kráľa Kolomana I. do roku 1110), nemali by odmietať skutočnosť, že sv. Bystrík bol nitrianskym biskupom. Ako prepošt na čele Nitrianskej kapituly mohol mať podľa prof. R. Marsinu biskupské svätenie ad personam a teda bol biskupom. Funkciu prepošta s biskupským svätením nachádzame aj v Spišskom prepoštstve, ktoré vzniklo koncom 12. storočia a pôsobilo ako ozajstná diecéza. Spišský prepošt Ján mal biskupské svätenie už koncom 13. storočia a počnúc 16. storočím boli všetci prepošti vysvätení za biskupov.
Ako hovorí legenda, biskup Gerard predniesol ohnivú kázeň o viere v Boha a o obetách, ktoré má kresťan prinášať pre Krista. Na konci kázne so slzami v očiach dodal: "Bratia, dnes sme pozvaní na hostinu Božieho Baránka. Bez otáľania sa ponáhľajme zomrieť za Krista!" Potom im vysvetlil, že v predchádzajúcu noc videl Pannu Máriu, ktorá ich prijímala do svojho náručia. Biskupi sa vzájomne vyspovedali, posilnili vo viere a pripravili na smrť.
Jeho predpoveď, že okrem ostrihomského arcibiskupa Benetu všetci čoskoro podstúpia mučenícku smrť, sa splnila. Sotva prišli k Dunaju, vojsko pohanského Vatu ich dostihlo. Gerarda priviazali na voz, ktorý spustili z hory do Dunaja, a keďže po páde do hlbiny ešte žil, rozrazili mu hlavu o kameň a hruď prebodli kopijou. Kopec na tomto mieste je dnes pomenovaný na jeho pamiatku, leží na pravom brehu Dunaja v dnešnej Budapešti a v maďarčine sa nazýva Gellért (Gellérthegy).
Biskupa Buldu tiež kameňovali. Bystrík sa spolu s Benetom a županom Salamierom usilovali prejsť člnom na druhý breh Dunaja pri peštianskom brode Kelenfolde. Na peštianskej strane už mali byť v bezpečí, pretože tam malo byť vojsko kráľoviča Ondreja prichodivšieho z Kyjevskej Rusi. Aké bolo ich prekvapenie, keď našli na druhom brehu tiež povstalcov, ktorí Bystríkovi spôsobili mečom smrtelné zranenia, na následky ktorých na tretí deň zomrel. (Scriptores rerum Hungaricarum, Budapest 1937: Legenda sancti Gerhardi episcopi: ...Bestricum episcopum ad mortem vulneraverunt, qui tertia die postmodum mortuus est...Chronicon Rhytmicum H. de Mügeln:...Budlinus saxis, gladio Bezfridus cruciatur, sed in hoc stragis stadio Bentho presul servatur...). Stalo sa to buď koncom augusta 1046 alebo okolo 24. septembra 1046. Bystrík zomrel dva dni po smrti biskupa Gerarda.
Svätý Gerard, patrón Budapešti a vychovávateľov, bol kanonizovaný zásluhou kráľa Ladislava v roku 1083 pápežom Gregorom VII. a spolu s ním boli svätorečení aj jeho spolomučeníci. Dnešný sviatok sv. Gerarda stanovila na 24. septembra Sabolčská synoda v roku 1092.
Pre nás je osobnosť svätého Bystríka zaujímavá tým, že bol obrancom, pokračovateľom a šíriteľom vzácnych cyrilometodských tradícií. Šírením jazyka našich predkov sa svätý Bystrík priradil k tým dejateľom, ktorým odkaz Cyrila a Metoda nebol ľahostajný. V etnickom integračnom procese, v rámci ktorého sa z potomkov veľkomoravských Slovienov formovala stredoveká slovenská národnosť, zohral nemalú úlohu. Stal sa nitrianskym biskupom pre svoj slovensky pôvod. Jeho meno je jednoznačne domáce, pôvodné, a nemá nič spoločné s neslovanským osobným menom. Práve pre svoj slovensky pôvod a šírenie liturgie v slovienčine sa svätý Bystrík neobjavoval častejšie v uhorských kronikách a legendách. Svätého Bystríka uctievali od jeho smrti najmä v Nitre, od roku 1880 sa ale silný maďarizačný prúd usiloval jeho pamiatku zatemniť. Po roku 1918 v Nitre znovu ožila oprávnená úcta k nemu.
V súčasnosti sa meno Bystrík vyskytuje len v slovenskom občianskom kalendári, kde sa dostalo zo Svätovojtešského kalendára v polovici 20. storočia.
Spomienka svätého Bystríka bude do direktória Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku zaradená na 24. septembra vďaka iniciatíve, ktorá vzišla v roku 2000 z Konferencie biskupov Slovenska a Klubu Bystríkov. Znovuzaradenie sv. Bystríka do liturgického kalendára na Slovensku posudzuju v súčasnosti Kongregácia pre Boží kult v Ríme. V liturgickom kalendári u gréckokatolíkov bola jeho spomienka od roka 1984 zaradená 17. júla, v súčasnosti sa v ňom už nevyskytuje. V Maďarsku je 24.9. sviatok svätého Gerarda, kedy sa pripomínajú i jeho spolumučeníci - teda i sv. Bystrík. V ich direktóriu nachádzame jeho sviatok aj 13. novembra, keď sa slávi 41 svätých a blahoslavených, ktorí nemajú samostatný liturgický deň.
Atribútmi sv. Bystríka sú loďka a meč. Býva vyobrazený s biskupskou berlou a mitrou či palmovým listom, ktorý je symbolom mučeníkov.
Svätý Bystrík (? – 1047)
V stredovekých záznamoch a prameňoch dejepisci Bystríka uvádzajú v latinskom znení tiež ako Bestredius, Bestridus, Bestricus. Slovenskí historici, najmä však F.V.Sasinek (1830-1914) a J. Kompánek (1836-1917) ho po dôkladných štúdiách nazývajú Bystríkom. Maďarskí autori ho citujú ako Besztét. Presné miesto a čas narodenia svätého Bystríka nepoznáme, ako však tvrdia historické záznamy, pochádzal z vyššieho rodu z okolia Nitry, kde bolo silné kresťanské slovienské etnikum, ktoré si uchovalo svoju vieru od čias pôsobenia vierozvestov sv. Cyrila a Metoda a aj po zániku Veľkomoravskej ríše v roku 907. Z mladosti sv. Bystríka je nám známa skutočnosť, že absolvoval učilište sv. Hypolita na Zobore, založené ešte za čias Veľkej Moravy. O rehoľníkoch a žiakoch zo zoborského kláštora, ako pokračovateľoch štafety sv. Cyrila, sv. Metoda a sv. Gorazda, vieme, že sa snažili o šírenie slovienskej liturgie. Po zániku Veľkej Moravy sa o christianizáciu dnešného Maďarska starali okrem nemeckých kňazov aj kňazi zo spomínaného učilišťa sv. Hypolita na Zobore. Okrem sv. Bystríka k nim patrili Astrik, sv. Benedikt, sv. Maurus, Prokop, Radla a sv. Svorad. Práve sv. Bystrík a sv. Maurus zanechali trvalé kresťanské stopy na celom území Pilíšu v dnešnom Maďarsku. Nečudo, že ak prichodiaci cisterciáci v 12. a 13. storočí hľadali miesto, kde by postavili honosný kláštor, rozhodli sa pre Mlynky (Pilisszentkerestz). Vybudovaním kláštora a kostola sa Mlynky stali sídlom kultúry a umenia širokého okolia od pravého brehu Dunaja až po Budín. Stopy, ktoré v tamojšom obyvateľstve zanechali svätci, odchovanci nitrianskeho benediktínskeho kláštora sv. Bystrík a sv. Maurus, sa naďalej rozvíjali.
Politická, hospodárska, kultúrna a náboženská situácia v uhorskom kráľovstve v prvej polovici 11. storočia bola veľmi zložitá. Nástupcom sv. Štefana, ktorý zomrel bez potomka v roku 1038 (jeho jediný syn Imrich zomrel v roku 1031), sa na kráľovskom tróne stal jeho synovec Peter Orseolo z Benátok. Proti nemu však povstal príbuzný Samuel Aba, ktorý vyhnal Petra z Uhorska. Po viacerých vojnových stretnutiach cisár Henrich III. v roku 1044 opäť dosadil Petra na uhorský trón, ktorý spravoval ešte tri roky. V Uhorsku považovali Petra za votrelca a v roku 1046 vypuklo proti nemu povstanie. Nespokojenci pozvali na trón synov Vazula, nešťastného bratranca kráľa Štefana, ktorého oslepili na nitrianskom hrade, pretože pripravoval vzburu. Za Vazulom vtedy stála pohanská časť národa.
Nastalo obdobie poznačené vnútornými náboženskými nepokojmi, ktoré vyústilo do krvavých zrážok. S prestávkami trvalo skoro tridsať rokov, Vazulovi synovia – Ondrej, Béla a Levante – boli ešte za čias kraľovania Štefana poslaní do vyhnanstva na Kyjevskú Rus. Ondrej sa dal v Kyjeve pokrstiť a stal sa zaťom Jaroslava Múdreho, práve on sa mal stať budúcim uhorským panovníkom. Všetko skomplikovali pohanskí vzbúrenci pod vedením vodcu Vathu, ktorí medzitým začali ohrozovať kresťanstvo v podunajských oblastiach. Ničili kostoly, kresťanské pamiatky, ba objavila sa aj oprávnená obava, že sa dostanú cez Dunaj a budú znepokojovať slovenskú oblasť. Kresťanské obyvateľstvo slovenského územia sa postavilo na obranu. Chcelo zastaviť nápor nepriateľských síl a prispieť takto na pomoc svojím kresťanským bratom v Zadunajsku.
Väčšia legenda o sv. Gerhardovi z 13. storočia spomína sv. Bystríka ako spoločníka umučenia svätého Gerharda za pohanského povstalca Vathu v roku 1047. Podľa tohto hagiografického záznamu o svätom Gerhardovi sa pred Budínom v Chráme sv. Sabíny zišli biskupi Gerhard, Buldus, Benetus a Bestricus - Bystrík. Ich pôsobenie sa neskoršie určuje takto: Gerhard, benediktín pochádzajúci z Benátok pôsobil od roku 1030 v novozaloženom biskupstve v Čanáde, Buldus vo Veszpréme, Benetus v Ostrihome a Bystrík podľa Annales ecclesiastici regni Hungariae a Ľudovíta De Mesnila pôsobil od roku 1034 ako biskup v Nitre. Biskupi tu čakali na kráľovičov, prichádzajúcich z Kyjevskej Rusi, ktorých pozvali späť do Uhorska aby niektorého z nich, pravdepodobne Ondreja, korunovali za uhorského kráľa. Biskup Gerhard predniesol ohnivú kázeň o viere v Boha a o obetách, ktoré má kresťan prinášať pre Krista. Na konci kázne so slzami v očiach dodal: "Bratia, na zajtra sme pozvaní na hostinu Božieho Baránka. Bez otáľania sa ponáhľajme zomrieť za Krista!" Potom vysvetlil, že v predchádzajúcu noc videl Pannu Máriu, ktorá ich prijímala do svojho náručia. Biskupi sa vzájomne vyspovedali, posilnili vo viere a pripravili na smrť. Jeho predpoveď, že okrem ostrihomského arcibiskupa všetci čoskoro podstúpia mučenícku smrť, sa splnila. Sotva prišli k Dunaju, vojsko pohanského Vathu ich dostihlo. Gerharda priviazali na voz, ktorý spustili z hory do Dunaja, a na mieste ho ukameňovali. Kopec na tomto mieste je dnes pomenovaný na pamiatku po sv. Gerhardovi, leží pri Dunaji severne od Budapešti a v maďarčine sa nazýva Gellért. Buldu tiež kameňovali. Bystrík sa spolu s Benetom usilovali prejsť na druhý breh Dunaja člnom, kde už bolo vojsko Ondreja prichodivšieho z Kyjevskej Rusi.
Bystrík však bol na ceste člnom zasiahnutý šípmi a na následky tohto zranenia na tretí deň zomrel. (Scriptores rerum hungaricarum, Budapest 1937: „...Bestricum episcopum ad mortem vulneraverunt, qui tertia die postmodum mortuus est.“). Stalo sa to 24. septembra 1047. Svätý Gerhard, patrón Budapešti a vychovávateľov, bol kanonizovaný zásluhou kráľa Ladislava v roku 1083 pápežom Gregorom VII. a spolu s ním boli svätorečení aj jeho spoločníci Buldus, Bystrík a ďalší svätci. O štyristo či päťsto rokov neskôr by sa tak zrejme nemohlo stať, uhorská šľachta stavala na iných osobnostiach. V 16. a 17. storočí sa ozývali hlasy, že Bystrík nebol nitrianskym biskupom, ale vraj len veľkoprepoštom katedrálnej kapituly alebo kapitulným vikárom. Ale schematizmy nitrianskej diecézy sv. Bystríka jasne spomínajú ako biskupa. Jeho kult sa podľa písomných prameňov spomína v Nitre ešte aj v roku 1644. Práve v Annales ecclesiastici regni Hungariae, ktoré vydali v roku 1644 v Ríme, je nitriansky biskup sv. Bystrík aj vyobrazený, čo je dostatočný dôvod na to, aby sme pochybnosti vyvrátili. V 17. storočí vydala nitrianska kapitula jeho životopis spolu s krátkou modlitbou.
Pre nás je osobnosť svätého Bystríka zaujímavá tým, že bol obrancom, pokračovateľom a šíriteľom vzácnych cyrilometodejských tradícií. Šírením jazyka našich predkov sa svätý Bystrík priradil k tým dejateľom, ktorým odkaz Cyrila a Metoda nebol ľahostajný. V etnickom integračnom procese, v rámci ktorého sa z potomkov veľkomoravských Slovienov formovala stredoveká slovenská národnosť, zohral nemalú úlohu. Stal sa nitrianskym biskupom pre svoj sloviensky pôvod. Jeho meno je jednoznačne domáce, pôvodné, a nemá nič spoločné s neslovanským osobným menom. Práve pre svoj sloviensky pôvod a šírenie liturgie v slovienčine sa svätý Bystrík neobjavoval častejšie v uhorských kronikách a legendách
V súčasnosti sa meno Bystrík vyskytuje len v slovenskom občianskom kalendári, kde sa dostalo zo Svätovojtešského kalendára v polovici 20. storočia.
Spomienka svätého Bystríka pripadá v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku na 24. septembra, takisto aj v kalendári u grekokatolíkov. V Maďarsku je v tento deň sviatok svätého Gerharda. V maďarskom direktóriu nachádzame jeho sviatok 13. novembra, keď sa slávi 41 svätých a blahoslavených, ktorí nemajú samostatný liturgický deň. V zozname svätcov je sv. Bystrík (v maďarčine Besztét) uvedený na štvrtom mieste.
Atribútmi sv. Bystríka sú šípy a meč. Býva vyobrazený s biskupskou berlou a mitrou i palmovým listom, ktorý je symbolom mučeníkov.
Bystrík
biskup nitriansky
Biografické údaje
Varianty mena
maď. Beszteréd
Narodenie
asi 1003
Nitra
Úmrtie
1046
Budapešť
Svätenia
Cirkev
rímskokatolícka
Svätec
Kanonizácia
1083
Gregor VII.
Sviatok
24. september
V cirkvách
rímskokatolícka, gréckokatolícka
Atribúty
meč, čln, atribúty biskupa
Bystrík, biskup a mučeník
Sviatok: 24. september
(?-1046)
Emblém: loďka a meč
V stredovekých záznamoch a prameňoch dejepisci Bystríka uvádzajú v latinskom znení tiež ako Beztertus Nitriensis, Bestredius, Bestridus, Bestricus, Bistridus, Bistritus. Slovenský historik J. Kompánek (1836-1917) ho po dôkladných štúdiách ako prvý nazýva Bystrík. Maďarskí autori ho citujú ako Beszteréd, Besztrik.
Presné miesto a čas narodenia svätého Bystríka nepoznáme, ako však tvrdia historické záznamy, pochádzal z vyššieho rodu z okolia Nitry, kde bolo silné kresťanské slovienské etnikum, ktoré si uchovalo svoju vieru od čias pôsobenia vierozvestov sv. Cyrila a Metoda a aj po zániku Veľkomoravskej ríše v roku 907. Môžeme predpokladať, že sv. Bystrík absolvoval učilište sv. Hypolita na Zobore, založené ešte za čias Veľkej Moravy. O rehoľníkoch a žiakoch zo zoborského kláštora, ako pokračovateľoch štafety sv. Cyrila, sv. Metoda a sv. Gorazda, vieme, že sa snažili o šírenie slovienskej liturgie. Po zániku Veľkej Moravy sa o christianizáciu dnešného Maďarska starali okrem nemeckých kňazov aj kňazi zo spomínaného učilišťa sv. Hypolita na Zobore. Okrem sv. Bystríka k nim patrili Astrik, sv. Benedikt, sv. Maurus, Prokop, Radla a sv. Svorad.
Práve sv. Bystrík a sv. Maurus zanechali trvalé kresťanské stopy na celom území Pilíšu v dnešnom Maďarsku. Nečudo, že ak prichodiaci cisterciáni v 12. a 13. storočí hľadali miesto, kde by postavili honosný kláštor, rozhodli sa pre Mlynky (Pilisszentkereszt). Vybudovaním kláštora a kostola sa Mlynky stali sídlom kultúry a umenia širokého okolia od pravého brehu Dunaja až po Budín. Stopy, ktoré v tamojšom obyvateľstve zanechali svätci, odchovanci nitrianskeho benediktínskeho kláštora sv. Bystrík a sv. Maurus, sa naďalej rozvíjali.
Politická, hospodárska, kultúrna a náboženská situácia v uhorskom kráľovstve v prvej polovici 11. storočia bola veľmi zložitá. Nástupcom sv. Štefana, ktorý zomrel bez potomka v roku 1038 (jeho jediný syn Imrich zomrel v roku 1031), sa na kráľovskom tróne stal jeho synovec Peter Orseolo z Benátok. Proti nemu však povstal príbuzný Samuel Aba, ktorý vyhnal Petra z Uhorska. Po viacerých vojnových stretnutiach nemecký cisár Henrich III. v roku 1044 opäť dosadil Petra na uhorský trón, ktorý spravoval ešte tri roky. V Uhorsku považovali Petra za votrelca a v roku 1046 vypuklo proti nemu povstanie. Nespokojenci pozvali na trón synov Vazula, nešťastného bratranca kráľa Štefana, ktorého oslepili na Nitrianskom hrade, pretože pripravoval vzburu. Za Vazulom vtedy stála pohanská časť národa. Nastalo obdobie poznačené vnútornými náboženskými nepokojmi, ktoré vyústilo do krvavých zrážok. S prestávkami trvalo skoro tridsať rokov, Vazulovi synovia Ondrej, Belo a Levente boli ešte za čias kraľovania Štefana poslaní do vyhnanstva na Kyjevskú Rus. Ondrej sa dal v Kyjeve pokrstiť a stal sa zaťom Jaroslava Múdreho, práve on sa mal stať budúcim uhorským panovníkom. Všetko skomplikovali pohanskí vzbúrenci pod vedením vodcu Vathu, ktorí medzitým začali ohrozovať kresťanstvo v podunajských oblastiach, kde ničili kostoly, kláštory a iné kresťanské pamiatky. Vathovci udreli najprudšie na Nitru v lete 1046. Biskup Bystrík so županom Salamierom a so Slovienmi z Ponitrianska a Považia, zahnali pohanov za Dunaj. Kresťanské obyvateľstvo slovenského územia sa postavilo na obranu svojej viery. Chcelo zastaviť nápor nepriateľských síl a prispieť takto na pomoc svojím kresťanským bratom v Zadunajsku. Vathovci medzitým opanovali celé Zadunajsko, územie medzi Dunajom, Tisou a Zátisie odkiaľ zutekali biskupi Gerhard, Buldus a Benetus ponáhľajúc sa do Stoličného Belehradu (Székesfehérvár). Po správe, že sa kráľoviči Levente a Ondrej blížia k Pešti, sa biskupi rozhodli, že ich pôjdu privítať.
Väčšia legenda o sv. Gerhardovi z 13. storočia spomína sv. Bystríka ako spoločníka umučenia svätého Gerharda za pohanského povstalca Vathu v roku 1046. Podľa tejto legendy sa v posledný deň cesty zo Stoličného Belehradu do Budína biskupi Gerhard, Buldus, Benetus a Bystrík zastavili v dedinke Diósd, kde stál kostolík sv. Sabíny. Ktoré diecézy biskupi spravovali? Gerhard, benediktín pochádzajúci z Benátok pôsobil od roku 1030 v novozaloženom biskupstve v Čanáde, Buldus v Jágri, Benetus v Ostrihome a Bystrík podľa Annales ecclesiastici regni Hungariae (1644) a Jozefa Wuruma (1835) pôsobil od roku 1034 ako biskup v Nitre. Biskupi tu čakali na kráľovičov Leventeho a Ondreja, prichádzajúcich z Kyjevskej Rusi, ktorých pozvali späť do Uhorska, aby niektorého z nich, pravdepodobne Ondreja, korunovali za kráľa.
Ako hovorí legenda, biskup Gerhard predniesol ohnivú kázeň o viere v Boha a o obetách, ktoré má kresťan prinášať pre Krista. Na konci kázne so slzami v očiach dodal: „Bratia, dnes sme pozvaní na hostinu Božieho Baránka. Bez otáľania sa ponáhľajme zomrieť za Krista!“ Potom im vysvetlil, že v predchádzajúcu noc videl Pannu Máriu, ktorá ich prijímala do svojho náručia. Biskupi sa vzájomne vyspovedali, posilnili vo viere a pripravili na smrť.
Jeho predpoveď, že okrem ostrihomského arcibiskupa Benetu všetci čoskoro podstúpia mučenícku smrť, sa splnila. Sotva prišli k Dunaju, vojsko pohanského Vathu ich dostihlo. Gerharda priviazali na voz, ktorý spustili z hory do Dunaja, a keďže po páde do hlbiny ešte žil, rozrazili mu hlavu o kameň a hruď prebodli kopijou. Kopec na tomto mieste je dnes pomenovaný na jeho pamiatku, leží na pravom brehu Dunaja v dnešnej Budapešti a v maďarčine sa nazýva Gellért (Gellérthegy).
Svätý Gerhard, patrón Budapešti a vychovávateľov, bol kanonizovaný zásluhou kráľa Ladislava v roku 1083 pápežom Gregorom VII. a spolu s ním boli svätorečení aj jeho spoločníci Buldus a Bystrík. Ich dnešný spoločný sviatok 24. septembra stanovila Sabolčská synoda v roku 1092. V 17. a 18. storočí sa ozývali hlasy, že Bystrík nebol nitrianskym biskupom, ale vraj len veľkoprepoštom katedrálnej kapituly alebo kapitulným vikárom. Ale schematizmy nitrianskej diecézy sv. Bystríka jasne spomínajú ako biskupa. Najstarší historický prameň, ktorý označuje Bystríka za biskupa v Nitre sú Annales ecclesiastici regni Hungariae (1644). V 17. storočí vydala nitrianska kapitula jeho vyobrazenie a životopis spolu s krátkou modlitbou.
Pre nás je osobnosť svätého Bystríka zaujímavá tým, že bol obrancom, pokračovateľom a šíriteľom vzácnych cyrilometodských tradícií. Šírením jazyka našich predkov sa svätý Bystrík priradil k tým dejateľom, ktorým odkaz Cyrila a Metoda nebol ľahostajný. V etnickom integračnom procese, v rámci ktorého sa z potomkov veľkomoravských Slovienov formovala stredoveká slovenská národnosť, zohral nemalú úlohu. Stal sa nitrianskym biskupom pre svoj slovensky pôvod. Jeho meno je jednoznačne domáce, pôvodné, a nemá nič spoločné s neslovanským osobným menom. Práve pre svoj slovensky pôvod a šírenie liturgie v slovienčine sa svätý Bystrík neobjavoval častejšie v uhorských kronikách a legendách. Svätého Bystríka uctievali od jeho smrti najmä v Nitre, od roku 1880 sa ale silný maďarizačný prúd usiloval jeho pamiatku zatemniť. Po roku 1918 v Nitre znovu ožila oprávnená úcta k nemu.
V súčasnosti sa meno Bystrík vyskytuje len v slovenskom občianskom kalendári, kde sa dostalo zo Svätovojtešského kalendára v polovici 20. storočia. Spomienka svätého Bystríka pripadala v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku na 24. septembra. Po 2. vatikánskom koncile bola snaha „prečistiť“ liturgický kalendár od málo uctievaných svätcov. A tak jeho spomienka z liturgického kalendára „vypadla“. Vďaka iniciatíve, ktorá vzišla v roku 2000 z Konferencie biskupov Slovenska a Klubu Bystríkov, sa pripravuje v blízkej dobe znovuzaradenie sv. Bystríka do liturgického kalendára na Slovensku. V liturgickom kalendári u gréckokatolíkov jeho spomienka zostala 24.9. (v niektorých gréckokatolíckých kalendároch je jeho spomienka 17. júla). V Maďarsku je 24.9. sviatok svätého Gerharda, kedy sa pripomínajú i jeho spolumučeníci – teda i sv. Bystrík. V ich direktóriu nachádzame jeho sviatok aj 13. novembra, keď sa slávi 41 svätých a blahoslavených, ktorí nemajú samostatný liturgický deň. V zozname svätcov je sv. Bystrík (v maďarčine Beszteréd) uvedený na štvrtom mieste.
Atribútmi sv. Bystríka sú loďka a meč. Býva vyobrazený s biskupskou berlou a mitrou či palmovým listom, ktorý je symbolom mučeníkov. Životom svätého Bystríka sa intenzívne zaoberal Albert Masár (1915-1987), farár v Lysej pod Makytou, jeho práca o sv. Bystríkovi ostala v rukopise nedokončená.
Svätý Gerard sa narodil v Benátkach cca roku 980. Už ako mladík sa stal rehoľníkom v San Giorgo Maggiore v Benátkach, študoval na univerzite v Bologni a odišiel do Uhorska, kde v tom čase vládol sv. Štefan. Tu žil sedem rokov pustovníckym životom, kým ho kráľ povolal na úrad biskupa. Ako biskup bol Gerard veľmi obľúbený, ctený a milovaný.
Po smrti sv. Štefana sa v Uhorsku rozpútal boj o trón; jeden zo šľachticov sa zmocnil vlády a panoval veľmi kruto – okrem iného dal utĺcť členov rady. Keď potom mal byť korunovaný, predniesol proti nemu biskup Gerard natoľko odvážne a plamenné kázanie, že sa ich tlmočník bál preložiť; okrem iného predpovedal kráľovi po troch rokoch smrť.
Päť rokov potom vypukla v Uhorsku ďalšia vzbura, najskôr pohanské povstanie (navyše spojené s bogomilstvom, proti ktorému spísal sv. Gerard polemické dielo Deliberatio supra hymnum trium puerorum v rokoch 1044–1046). Pri ceste zo Székesfehérváru do Budína bol sv. Gerard prepadnutý davom a zabitý kopijou ako prvý uhorský mučeník. Obvykle býva uvádzaný dátum 24. septembra 1046; miesto jeho smrti je dnes nazývané Gellért-hegy - Gerardov vrch. Spolu s Gerardom bol zabitý rad svetských i cirkevných hodnostárov, prežil len slovanský biskup Beneta.
Sviatok slaví Jaromír
Meno Jaromír je slovanského pôvodu a je odvodené od slova jarý, čo znamená, že jeho nositeľ je „bujný, prudký a silný“. Jaromír je teda „slávny svojou silou či bujnosťou“. Meno je možné vysvetliť aj tak, že „rád oslavuje jar“. Toto veľmi pekne zniejúce meno bolo u nás vždy veľmi obľúbené, nie je teda divu, že patrilo dokonca k menám přemyslovských kniežat.