K. Hýreš: Ježišove slová „Dajte cisárovi, čo je cisárovo“ stačili autorom „Príručky ateistu“ ako dôkaz o tom, že učil poddanstvu voči – ako by sme to dnes nazvali- koloniálnym vládcom
K. Hýreš: Ježišove slová „Dajte cisárovi, čo je cisárovo“ stačili autorom „Príručky ateistu“ ako dôkaz o tom, že učil poddanstvu voči – ako by sme to dnes nazvali- koloniálnym vládcomJežišove slová „Dajte cisárovi, čo je cisárovo“ stačili autorom „Príručky ateistu“ ako dôkaz o tom, že učil poddanstvu voči – ako by sme to dnes nazvali- koloniálnym vládcom.
Ježišovi žiaci museli dobre porozumieť, čo myslel týmito slovami, ktoré boli tak často zneužité. Ak bol niekto nečestný a túži dať veci do poriadku s tými, ktorých okradol, predovšetkým on sám musí čo najlepšie zistiť, čo je dlžný, a potom to zaplatiť. Ale čo boli Židia dlžný cisárovi? Čo je Čech, alebo Slovák dlžný Kosyginovi? Nič. (Alexej Nikolajevič Kosygin bol v rokoch 1964 až 1980 predsedom Rady ministrov Sovietskeho zväzu, tj vlády ZSSR).
Ani len v Ríme nič právne neplatilo cisárovi. Július Caezar, víťazný rímsky generál, po návrate z vojenského ťaženia v Galii, vojenskou silou zvrhol republiku. Teda nebol zákonným vládcom. Po ňom nasledovali tyrani, väčšina z nich skôr vhodná do blázinca, ako na trón. Títo krutovládcovia okradli ľud rímskeho impéria a jeho pokoj. Nedali mu za to nič.
Ešte menej patrilo niečo v Palestíne Caesarovi. Gaius Pompeius využijúc rozdiely a spory medzi Židmi, sa silou zmocnil tejto malej krajiny a dosadil tam vládu teroru a korupcie.
Caesar nepostavil ani jednu cestu v Palestíne. To urobili Židia. Nepostavil ani jeden dom. Nezasadil ani jeden strom. „Dajte cisárovi, čo je cisárovo“, je vzbura, vlastenecká veta, ktorá v podstate popiera akékoľvek právo okupantom.
Ak by nejaký čestne zmýšľajúci sovietsky občan povedal za nacistickej invázie „Dajte Hitlerovi, čo je Hitlerovo a Bohu, čo je Božie“, boli by sa tie slová chápali tak, ako keby znamenali: „Vykopnite Hitlera, vyžeňte jeho vojská, pretože v Sovietskom zväze mu nič nepatrí. Nemá ani len právo byť tu“. To isté by sa týkalo sovietskej invázie do Československa (v roku 1968).
Rímske úrady a židovský veľkňazi, ktorí boli ich obeťami, zrejme dávali slovám Ježiša moje vysvetlenie. Dôkazom toho je , že ho nepovažovali za lojálneho občana impéria, ale za rebela a ukrižovali ho.
„Príručka ateistu“ jednoducho skresľuje pravdu, keď opisuje autorov Nového Zákona ako prisluhovačov rímskych úradov. „Nikde nie je obžaloba rímskeho guvernéra“, hovoria. „Všetka vina za ukrižovanie padá na Židov; Pilát je vykreslený ako pasívny pozorovateľ“. Je ľahké tvrdiť niečo také v krajine, kde sú Biblie zriedkavé. V Skutkoch Apoštolov (4, 27) čítame: „Lebo v tomto meste skutočne sa zišli Herodes a Pontský Pilát s národmi a s ľudom izraelským proti svätému Služobníkovi tvojmu, Ježišovi, ktorého si pomazal“.
Židovská luza, povzbudzovaná kňazmi, žiadala ukrižovať Ježiša. Ale Pilát sa z vlastnej iniciatívy dopúšťal krutosti za krutosťou. Vieme to zo slov: „Vtedy dal Pilát Ježiša odviesť a zbičovať“ (Ján 19, 1). Text vlastne hovorí o tom, ako sa rímsky guvernér sám znevážil, keď sa tešil, že mohol osobne zbičovať väzňa, o ktorého nevine bol jasne presvedčený. Okrem toho sa v Evanjeliu zreteľne hovorí, že Pilát im ho vydal, aby ho ukrižovali.
Akým právom komunisti tvrdia, že prví kresťania, poddaní rímskym úradom, opisujú Piláta len ako pasívneho pozorovateľa? Iba ak „právom“ uzurpátorov s monopolom na vydávanie kníh a na prenasledovanie kresťanov a slobodnej mienky.
Sv. Ján nie je jediný, kto obviňuje rímskeho guvernéra. Všetci Evanjelisti ho predstavujú ako prisluhovača. Sv. Matúš píše: „Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali“ (Mt 27, 26). Sv. Marek píše: „Ježiša dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali“ (Mk 15, 15). Sv. Lukáš Piláta doslova cituje: „Ja … som ho vyšetril a nezistil som na tomto človekovi nijakú vinu, pre ktorú ho žalujete. …Dám ho teda potrestať a prepustím ho“ (Lk 23, 14, 16).
Autori Nového Zákona nikdy nezmyli z Rimanov vinu za ich podiel na ukrižovaní Ježiša. Podieľajú sa na vine. Neskorší cirkevní historici verne opísali, ako rímski hodnostári hádzali kresťanov divej zveri a páchali na nich všetky ukrutnosti.
Praví kresťania neboli ani zďaleka poddajní, ako sa im vyčíta, nikdy neuznali tyranov za svojich oprávnených vládcov. Ani nepovažovali za svoju povinnosť byť im podriadení. Prvá kniha proti kresťanstvu, ktorú vôbec poznáme, je „Pravdivý svet“ od Celsa. Dátum jej vzniku je okolo roku 175. Zazlieva kresťanom, že nebránia Imperátora, že zaňho nebojujú, že sa nezúčastňujú na jeho vojenských výpravách, ani preňho nepracujú. Kresťania v Sovietskom zväze sa pozerajú na komunistických vodcov ako na utláčateľov. Kristovi žiaci by ich nepochválili.
„Príručka ateistu„ cituje iný list, aby sa ukázala, že kresťanstvo nabáda k slepej poddanosti voči nespravodlivým vládcom a preto je prekážkou pokroku ľudstva. Text je v liste Rimanom 13, 1-3. „Každá osoba nech je poddaná nadriadeným vrchnostiam, ktoré sú od Boha ustanovené. Kto sa teda protiví vrchnosti, Božiemu zriadeniu odporuje, a tí, ktorí odporujú, pritiahnu, odnesú si odsúdenie“.
Biblické verše, ako sme ich uviedli, pomáhali kresťanom byť odolnými voči tyranstvu.
V stredoveku bol Savonarola upálený na hranici, pretože povedal: „Tyranovi nie je nič odpornejšie, ako služba Kristovi a čnostný kresťanský život. Lebo to je v úplnom rozpore s jeho vlastnými zvykmi“.
Pripravil: A. Č.
K. Hýreš: Ježišove slová „Dajte cisárovi, čo je …