Anna oznamuje svoje materstvo chválospevom
M.Valtorta,Evanj.1/19)Vidím dom Joachima a Anny. Anna tká krásne ľanové plátno a spieva, pričom pohybuje nohou v rytme spevu. Spieva a usmieva sa... Na koho? Na seba samu, na niečo, či vidí vo svojom vnútri.
Pieseň je pomalá, a predsa veselá. Anna ju viackrát opakuje, akoby z nej sálala blaženosť. Spieva stále hlasnejšie a presvedčivejšie, akoby objavila vo svojom srdci rytmus. Najskôr si pieseň šepká tlmene, a potom s istotou spieva hlasnejšie a vo vyšších tónoch. Je vo svojej jednoduchosti nesmierne nežná:
,,Sláva všemohúcemu Pánovi, ktorý miluje Dávidových potomkov. Sláva Pánovi!
Navštívila ma jeho nesmierna milosť z nebies.
Zo starého stromu vypučala nová ratolesť a ja som blažená.
Nádej zasiala semeno na sviatok Svetiel;
vône mesiaca nísan vidia, ako pučí.
Ako mandľovník rozkvitne moje telo na jar.
V podvečer svojho života cíti, že prinesie svoj plod.
Na tejto ratolesti je ruža, je jablko, jedno z najsladších.
Je na nej trblietajúca sa hviezda, nevinné dieťatko.
Je to radosť domu, manžela a manželky.
Chvála Bohu, môjmu Pánovi, ktorý sa nado mnou zmiloval.
Jeho svetlo mi oznámilo: ,Príde k tebe hviezda,'
Sláva, sláva! Tvoj bude plod tohto stromu,
prvý a posledný, svätý a čistý ako dar Pána.
Bude tvoj a skrze neho príde na zem radosť a pokoj.
Leť, člnok. Vlákno utká plátno pre dieťa.
Ono sa narodí! K Bohu nech sa s jasotom vznáša spev môjho srdca!"
Joachim vchádza dnu, keď Anna svoju pieseň začína spievať štvrtý raz. ,,Anna, si šťastná? Pripomínaš mi vtáčatko, ktoré si pospevuje na jar. Aká je to pieseň? Nepočul som ju ešte nikoho spievať. Odkiaľ pochádza?"
,,Z môjho srdca, Joachim." Anna vstane, usmieva sa a ide v ústrety mužovi. Vyzerá mladšia a krajšia.
,,Nevedel som, že si poetka," vraví manžel a pozerá sa na ženu s neskrývaným obdivom. Nevyzerajú ako dvaja starší manželia. V ich pohľadoch žiari nežnosť mladomanželov. ,,Keď som počul, ako spievaš, prišiel som až zozadu zo záhrady. Už roky som nepočul tvoj hlas zamilovanej hrdličky. Nechceš mi tú pieseň zaspievať ešte raz?"
,,Zaspievala by som ti ju, i keby si ma o to neprosil. Synovia Izraela vždy zverovali piesni úprimné výkriky svojich nádejí, radostí a bolestí. Ja som svojej piesni zverila úlohu, aby oznámila tebe i mne veľkú radosť. Áno, i mne. Je to čosi úžasné, a hoci som si tým úplne istá, stále sa mi to zdá neskutočné..." Anna sa znova rozospieva a keď sa dostane k veršom: ,,Na tejto ratolesti je ruža, je jablko, jedno z najsladších, je na nej trblietajúca sa hviezda...,"
jej zvučný kontraalt sa najskôr rozochveje, potom sa zlomí a Anna sa s radostným vzlyknutím zahľadí na Joachima, zdvihne ruky a zvolá: ,,Som matkou, môj milovaný!" A privinie sa mu k srdcu do jeho roztvoreného náručia. Joachim objíme svoju šťastnú manželku. Je to najnežnejšie a najšťastnejšie objatie, aké som v živote videla. Cudné a vrúcne vo svojej čistote.
A nežná Joachimova výčitka do šedín Anniných vlasov: ,,A mne si to nepovedala?"
,,Chcela som mať najprv úplnú istotu. Stať sa v mojom veku... matkou... Tomu som naozaj nechcela veriť... a nechcela som ti spôsobiť trpké sklamanie. Od konca decembra pociťujem, že sa moje vnútro obnovuje a v jeho hĺbke sa utvára, ako hovorím, nová ratoliestka. Ale teraz je na nej určite plod... Vidíš? Toto plátno je už pre toho, ktorý príde."
,,Nie je to ľan, ktorý si kúpila v októbri v Jeruzaleme?"
,,Je. Potom som ho upriadla v očakávaní a v nádeji... Dúfala som. Posledný deň, keď som sa v chráme modlila čo najbižšie pri Božom príbytku, ako je to len žene dovolené... bolo už neskoro... spomínaš si, keď som povedala: ,Ešte, ešte chvíľku.' Nemohla som sa odtiaľ odtrhnúť bez toho, aby som dostala milosť! A tak v šere toho posvätného miesta, na ktoré som upierala zrak príťažlivosťou svojej duše, aby som si od Boha, ktorý je tam prítomný, vymámila jeho súhlas, zbadala som vychádzať svetlo, nádhernú iskru. Bola jasná a biela ako mesačné svetlo, a predsa mala v sebe žiaru všetkých perál a drahokamov zeme. Zdalo sa, ako by sa jedna drahocenná hviezda z opony, z hviezd položených pod nohami cherubínov, odpojila a začala žiariť nadprirodzeným svetlom... zdalo sa, že spoza posvätnej opony, zo samotnej Slávy, zletel ku mne ako blesk oheň, prerezával vzduch, a pritom v ňom znel nebeský hlas: ,Splní sa ti, o čo si prosila.' Práve preto spievam: ,Príde k tebe hviezda.' Aké len bude to naše dieťa, ktoré sa zjavuje ako svetlo hviezdy v chráme a ktoré na sviatok Svetiel vraví: ,Tu som.'? Žeby si správne videl, keď si o mne uvažoval ako o Anne Elkánovej? Ako nazveme toto naše dieťa, ktoré pociťujem vo svojom lone ako nežný žblnkot potôčika a ktoré sa mi prihovára svojím srdiečkom bijúcim ako hrdlička, keď ju človek drží v dlaniach?"
,,Ak to bude chlapec, budeme ho volať Samuel. Ak dcéra, nazveme ju Hviezda. Slovo, pri ktorom si sa vo svojom speve zastavila, keď si ma chcela potešiť a oznámiť mi, že som otcom. Tvar, ktorý na seba vzala, aby sa prejavila v posvätnom prítmí chrámu."
,,Hviezda. Naša Hviezda! Neviem, ale tak si myslím, myslím si, že to bude dievčatko. Zdá sa mi, že také nežné láskanie môže pochádzať len od nežnej dcérky. Veď ja ju ani nenosím, ani nemám ťažkosti. To ona nesie mňa po blankytnej a rozkvitnutej cestičke, ako keby som bola nadnášaná svätými anjelmi a zem by bola už vzdialená... Ženy som počula vždy vravieť, že počatie a tehotenstvo je bolesť. Ja však nepociťujem nijakú bolesť. Cítim sa silná, mladá a sviežejšia než v mladosti, keď som ti darovala svoje panenstvo. Božia dcéra - lebo je viac Božia ako naša, ktorá klíči z vyschnutého kmeňa - nespôsobuje svojej mamičke nijakú bolesť. Prináša jej len pokoj a požehnanie: ovocie Boha, svojho pravého Otca."
,,Budeme ju teda volať Mária. Hviezda nášho mora, perla, šťastie. Meno prvej veľkej ženy Izraela.* Ona sa však nikdy neprehreší proti Pánovi a len jemu sa bude vznášať jej spev, lebo jemu je obetovaná, obeta už pred narodením."
,,Jemu je obetovaná, áno. Či to bude chlapec alebo dievča, budeme sa tešiť z tohto nášho stvorenia a po troch rokoch ho darujeme Pánovi. Aj seba s ním ako obety, na Božiu slávu."
* Sestra Árona a Mojžiša