Odhaľovať príčiny zla rozumne a vecne bolo a je aj dnes nebezpečné
V našich národných dejinách predovšetkým kňazské osobnosti zohrali osobitnú úlohu. Popri svojej činnosti dušpastierov sa stali usmerňovateľmi i obhajcami svojho ľudu, národa, do ktorého patrili. Usilovali sa aj o jeho sociálne povznesenie.
Táto pravda sa osobitne vzťahuje na osobnosť Andreja Hlinku, ktorý účinne pôsobil v ušľachtilej službe dejinného dotvárania nášho národa (aj štátu), a to v stredoeurópskom dramatickom priestore na prelome storočí, bližšie v prvej tretine 20. storočia.
Andrej Hlinka sa jemu vlastným prejavom a premyslenou politickou koncepciou obrany a všestranného rozvoja slovenského ľudu stal významnou osobnosťou. V nej sa dá (aj dnes) spoznať príkladný profil obetavého kňaza- kazateľa- služobníka pravdy, mysliaceho a pracovitého politika.
Za osobitnú úvahu stojí analýza sociálneho programu v hlinkovom politickom hnutí, spočívajúceho v organizovaní svojpomocných ustanovizní: úverových a potravných družstiev, poisťovní a ľudových bánk, pričom mal osobitný vzťah a aktivity v robotníckom hnutí a v roľníckej otázke. Angažoval sa za občianske a demokratické uvedomenie slovenského ľudu. Vo svojej povahe zosobňoval to, čo bolo a je cenné v slovenskom národe. Vznik Slovenskej republiky v roku 1993 má v Hlinkových úsiliach svoje „nepriznané“ počiatky.
Ako všestranne vzdelaný kňaz sa dal do služieb politických zápasov slovenskej inteligencie o základné samourčovacie práva slovenského národa. Jeho veľavravným a otvoreným heslom bolo: „Boh, národ, vlasť, sloboda, osveta,“ teda ideály, ktoré uskutočňovali mnohí slovenskí vzdelanci a duchovenstvo, najmä to, ktoré žilo na slovenskom vidieku a dobre poznalo sociálnu i duchovnú biedu a potrebu drobného ľudu.
Prebudiť, povzniesť pospolitý ľud z meravého života, zo sociálnej biedy a nevedomosti, to bola – popri šírení evanjelia- ústretová a ušľachtilá osvetová činnosť.
Vieme si živo predstaviť ruch na dedinách, keď vznikla nedeľná škola, keď vznikol čítací spolok, keď sa založila malá knižnica alebo keď ochotníci zahrali divadelnú hru. Tu kdesi sa spojila tradičná ľudová kultúra s usmerňovanou kultúrou, tu sa začala prejavovať skutočná tvorivosť nášho človeka. Iste bolo často potrebné prekonať nechuť a nevôľu dedinského človeka zanechať „staré koľaje“ i nechuť priúčať sa od iných, čítať, nie pre zábavu, ale pre poznanie, k pretváraniu a pozdvihovaniu seba samého. To bola skutočná, pomalá, ale účinná revolúcia ducha. A bola aj vtedy, keď sa týkala nových zdrojov obživy: ovocinárstva, včelárstva, košikárstva a pod.
Obetavý kňaz, ako bol A. Hlinka, toto všetko poznal osobne, bezprostredne, lebo žil medzi svojimi, nevyvyšujúc sa nad nich. Jeho vzťah k dobrým a zlým stránkam slovenského ľudu bol láskavý, miloval ho s porozumením a s úctou, s kresťanským citom ľudskej spravodlivosti. Hoci vzdelaním, poslaním, poznaním sa vynímal, nezanevrel naň pre morálne neduhy, poklesky. Cenil si dobré stránky ľudu, ako pracovitosť, tvorivosť, usilovnosť, životaschopnosť, odsúdil však nedbanlivosť, ľahostajnosť, psotu, otrhané deti, nezasiatu pôdu, hlad a najmä rozšírený alkoholizmus. Dobre teda poznal príčinu tohto stavu. Preto všetko svoje počínanie zameral na odstránenie príčin. A nositeľom príčin nebol len dedinský ľud, ale aj štát, jeho zákony a inštitúcie. Odhaľovať príčiny zla rozumne a vecne bolo a je aj dnes nebezpečné.
V každom ohľade tu máme do činenia s osobnostne angažovanou evanjelizáciou, s realizovaním náboženskej kultúry, resp. s realizovaním kultúry kresťanskej viery ako výraznej univerzálnej idey Cirkvi.
Andrej Hlinka nadväzuje na tých katolíckych a evanjelických kňazov, predovšetkým bernolákovcov a štúrovcov, ktorí ľudovú osvetu postavili do centra svojej každodennej a konkrétnej činnosti. Svojím pastoračným, sociálnym, ale aj politickým angažovaním, ako aj literárnou činnosťou budil popri láske k Bohu a Cirkvi aj lásku k slovenskému národu a slovenskej reči. Často zdôrazňoval starobylosť Slovákov a ich slávnu minulosť. Cyrilo-metodská idea takto dostala vedecké vypracovanie a zdôvodnenie a stala sa súčasťou nielen ľudovej, ale aj vyššej kultúry.
Slovenský národ odvtedy neraz zažíval ťažký národnostný útlak, ktorý vyvrcholil koncom 19. storočia a pokračoval prijatím nespravodlivých zákonov o používaní vyučovacieho jazyka v roku 19007-1909“.
Viliam Judák, nitriansky sídelný biskup
Národe môj- Pamätnica 150. výročia narodenia Andreja Hlinku, PostScriptum 2015 (Krátené)
Pripravil Anton Čulen
alianciazanedelu.sk/archiv/20152