Claudio Newman po videní Panny Márie: Ach, vy vôbec nič nechápete! Je taká krásna že, keby ste boli aspoň raz videli jej tvár a pozreli sa do jej očí... tak by ste nechceli žiť čo i len o jeden deň dlhšie! Zázračné ruže Panny Márie Guadalupskej
Boh preukazuje všetkým ľuďom svoju priazeň a milosť. A či je to navonok viditeľné, alebo to zostáva skryté, robí to vždy prostredníctvom Panny Márie, Prostrednice všetkých milostí.
Skutočná udalosť, ku ktorej došlo v roku 1944 v americkom štáte Mississippi, veľmi zreteľne ukazuje takéto materinské sprostredkovanie milosti, resp. viery cez Pannu Máriu. Páter Robert O'Leary SVD (1911-1984), misionár verbista v štáte Mississippi, bol bezprostredným účastníkom týchto udalostí a v 60. rokoch vydal o nich svedectvo.
Tento horlivý a oduševnený kňaz zanechal pre nasledujúce generácie nahrávku s označením: Príbeh obrátenia väzňa Claudia Newmana
Černoch Claude Newman (1923-1944) odišiel už ako päťročný od svojej matky Floretty do Boviny, východne od mesta Vicksburg v štáte Mississippi. Tam vyrastal spolu so starším bratom u starej matky Elien Newman. Už veľmi skoro spoznal Claude tvrdú prácu na bavlníkových plantážach, kde pracoval aj Sid Cook, za ktorého sa jeho stará mama Elien vydala. Keď bol 19- ročný Claude opakovane svedkom taho, ako milovanú starú mamu jej muž bil a znežíval. 19. decembra 1942 svojho nevlastného starého tca zastrelil. O niekoľko týždňov ho chitili na úteku a za vraždu Sida Cooka odsúdili na smrť v elektrickom kresle.
Keď Newman v roku 1943 čakal vo väzení na popravu, ktorá sa mala vykonať 20. januára 1944, bol v cele s ďalšími štyrmi odsúdenými. Jedného večera si všetci piati sadli a spolu sa zhovárali. Keď sa mužom minuli témy rozhovorov, Claude si všimol oválny pliešok, ktorý mal jeho spoluväzeň na šnúrke na krku. So záujmom sa ho spýtal, čo to je. Keď mladý muž stroho odvetil, že je to medaila, Claude sa pýtal ďalej: „Čo je to medaila.
Vtedy ten, ktorý bol síce katolíkom, no zmysel medaily vysvetliť nevedel, si ju nahnevane strhol z krku a s nadávkami ju hodil Claudeovi k nohám: „Vezmi si to!" Claude mlčky zdvihol neznámu zázračnú medailu a s povolením väzenského dozorcu si ju zavesil na krk. Cítil, že tento striebornv pliešok ho priťahuje a chcel ~ jednoducho nosiť ako ozdobu.
Stála tu, najkrajšia žena, akú kedy Boh stvoril !
V noci , ked'Newman na svojej prični spal, dotykom na zápästie ho zrazu niečo zobudilo. „Stála tu," ako potom neskôr rozprával kňazovi, „najkrajšia žena, akú kedy Boh stvoril". Vyľakaný a zdesený Claude najskôr nevedel, čo by mal robiť.
No pani ho upokojila a skôr, ako zmizla, ma povedala: „Keď chceš, aby som bola tvoja matka, a keď chceš byť aj ty mojím dieťaťom, daj si zavolať katolíckeho kňaza." Claude zostal znova sám a tak nahlas, že zobudil aj svojich spoluväzňov, zakričal: „Priveďte mi katolíckeho kňaza !
Priveďte mi katolíckeho kňaza ! Chcem sa vyspovedať !
Takto prišiel P. O'Leary, kňaz, ktorý rozprával tento príbeh, hneď ráno za Newmanom. Newman sa mu zveril s tým, čo uplynulej noci zažil. Potom Newman a spolu s ním aj ostatní štyria väzni prosili prekvapeného pátra Lea- ryho o hodiny náboženskej výchovy.
Kňaz bol skeptický, hoci všetci štyria väzni ho horlivo uisťovali, že Claudeov príbeh je pravdivý, i keď ani jeden z nich zjavenie nevidel a žiaden hlas nepočul. Nakoniec im misionár verbista hodiny katechizmu prisľúbil.
Po návrate do farnosti porozprával P. O'Leary svojmu farárovi, čo sa stalo, a na druhý deň sa pobral v dohovorenom čase do väznice na prvú hodinu náboženstva. Tam zistil, že Claude Newman nevie ani čítať, ani písať, pretože nikdy nechodil do školy. Jeho vedomosti týkajúce sa viery boli ešte slabšie, vlastne o viere nevedel vôbec nič. Ježiša nepoznal a vedel len toľko, že existuje Boh. Tak mával Claude hodiny náboženstva a viac než výnimočné bolo to, že spoluväzni mu pri učení pomáhali.
Jeho sv. krv nás očisťuje
Po niekoľkých týždňoch vyučovania náboženstva P. O'Leary jedného dňa povedal: „Takže, chlapci, dnes budeme hovoriť o sviatosti svätej spovede." Claude okamžite odvetil: „Ó, o tom už viem! Pani mi povedala, že keď ideme na spoveď, nekľakáme si pred kňaza, ale pred kríž jej Syna. A keď naozaj ľutujeme a vyznáme svoje hriechy, krv jej Syna, ktorú za nás prelial, tečie na nás a očisťuje nás od všetkých hriechov."
Nebojte sa spovede! Boh cez kňaza hovorí k nám a odpovedá nám.
P. O'Leary zostal ako skamenený a s otvorenými ústami počúval. „Ach, nehnevajte sa," ospravedlňoval sa Claude, „nechcel som to na vás tak prudko vychrliť." „Ale nie, ja sa nehnevám, iba žasnem. Teda si ,ju znovu videl?" opýtal sa kňaz dojato. Až keď boli obaja trocha obďaleč, že ich ostaní už nemohli počuť, začal Newman vážne: „Pani mi povedala, že ak by ste mali pochybnosti alebo námietky, mám vám pripomenúť sľub, ktorý ste dali Panne Márii v roku 1940 v Holandsku, keď ste ležali v zákope. Na splnenie tohto sľubu ona ešte stále čaká."
„Potom," spomína P. O'Leary, „mi Claude presne opísal, v čom spočíval ten môj sľub. Táto neuveriteľná skutočnosť ma úplne presvedčila o tom, že Claude hovoril o zjaveniach pravdu.
Nato sa vrátili k skupine účastníkov hodín katechizmu a Claude pokračoval v povzbudzovaní svojich kamarátov: „Nebojte sa spovede!
Vy poviete svoje hriechy naozaj Bohu, a nie kňazovi. Viete, Panna Mária mi vysvetlila, že skrze kňaza hovoríme k Bohu a Boh cez kňaza hovorí k nám a odpovedá nám."
Asi o týždeň neskôr sa P. O'Leary pripravoval na to, aby svojich piatich väzňov poučil o Najsvätejšej Oltárnej sviatosti. Claude mu naznačil, že Panna Mária ho poučila aj o tom, a so súhlasom kňaza začal vysvetľovať: „Panna Mária mi povedala, že sväté prijímanie vyzerá len v mojich očiach ako kúsok chleba, ale že biela hostia - to je skutočne a opravdivo jej Syn.
Vysvetlila mi tiež, že týmto spôsobom bude Pán Ježiš vo mne len krátky čas, a to presne tak, ako bol vtedy v,nej', skôr než sa narodil v Betleheme. Preto mám ten čas s ním prežívať tak isto, ako to robila po celý svoj život ona: milovať ho; klaňať sa mu; chváliť ho a prosiť ho o požehnanie a ďakovať mu.
Počas týchto minút sa nemám starať o nikoho iného a o nič iné. Tento čas mám stráviť len s ním.
Nebojte sa spovede! Boh cez kňaza hovorí k nám a odpovedá nám
Posledné želanie
Nakoniec sa vyučovanie piatich väzňov skončilo. Claude Newman bol spolu so svojimi spoluväzňami prijatý do Katolíckej cirkvi a 16. januára 1944 bol pokrstený. O štyri dni, päť minút po polnoci, ho mali popraviť. Deň pred popravou sa ho šerif Williamson spýtal: „Claude, máš právo vysloviť svoje posledné želanie, čo by si si prial ?
Vy nechápete - zomrie len moje telo
„Nuž," povedal Claude vyrovnane, „vy všetci ste značne napätí a aj dozorca je úplne zmätený. Ale vy nechápete - zomrie len moje telo. No ja odchádzam, aby som mohol byť pri ,nej', a preto by som si želal oslavu - párty." „Čo tým myslíš?" spýtal sa šerif. „Párty - oslavu!" zopakoval Claude pokojne. „Mohli by ste, prosím, poprosiť kňaza, aby obstaral koláče a zmrzlinu, a dovolili by ste väzňom druhého poschodia voľne sa pohybovať v hale, aby sme mohli všetci spolu oslavovať?"
„Niekto by mohol na kňaza zaútočiť," varoval ho dozorca. Claude sa však obrátil k mužom, ktorí stáli pri ňom, a povedal: „Chlapi, to určite neurobíte, nieje tak?"
Kňaz navštívil istú bohatú paniu z farnosti, ktorá sa postarala o zmrzlinu a koláče. A väzni mali svoju párty.
Hneď po nej, pretože si to Claude tak želal, sa všetci v hale pomodlili krížovú cestu, ako aj za spásu Claudea a spásu vlastných duší. Potom odviedli mužov späť do ich ciel a P. O'Leary sa pobral do kaplnky. Priniesol Najsvätejšiu sviatosť a podal Newmanovi sväté prijímanie. Potom si obaja kľakli. Spoločne čakali a modlili sa.
Obeta lásky za jeden - beznádejný prípad
Pätnásť minút pred popravou, ktorá mala byť krátko po polnoci, prišiel do väzenia šerif Williamson, rozbehol sa hore schodmi a nahlas kričal: „Odklad, odklad! Guvernér povolil odklad o dva týždne !
Šerif a právny zástupca sa totiž na príslušných miestach pokúsili urobiť všetko pre to, aby zachránili Claudeov život.
Keď sa to on teraz dozvedel, rozplakal sa. P. O'Leary a Williamson si mysleli, že sú to slzy radosti a úľavy z odkladu popravy.
Claude však, silne vzlykajúc, len ťažko dostal zo seba: „Ach, vy vôbec nič nechápete! Keby si aspoň raz videl jej tvár a pozrel sa do jej očí, nechcel by si už žiť !
Ach, vy vôbec nič nechápete! Je taká krásna že, keby ste boli aspoň raz videli jej tvár a pozreli sa do jej očí, tak by ste ani vy nechceli žiť čo i len o jeden deň dlhšie !
Čo zlé som len urobil za posledné týždne," spýtal sa kňaza, „že mi Boh odoprel odchod do večnosti? Prečo musím zostať na zemi ešte dva týždne ?
Tu si zrazu P. O'Leary na čosi spomenul. Pripomenul Claudeovi Jamesa Hughsa, vraha, vychovaného síce v katolíckej viere, ktorý však potom viedol naskrz nemorálny život a teraz bol tak isto odsúdený na smrť.
Tento väzeň pociťoval voči Newmanovi hlbokú nenávisť. „Možno si Panna Mária od teba praje, aby si túto obetu, že ešte nemôžeš byť pri nej, priniesol za obrátenie Hughsa,"povedal kňaz. „Prečo neobetuješ Bohu každý jeden okamih, keď ešte musíš byť odlúčený od Panny Márie, za tohto väzňa, aby on nebol naveky odlúčený od Boha?"
Claude súhlasil a poprosil kňaza, aby ho naučil slová modlitby, prostredníctvom ktorej by mohol Bohu darovať túto obetu. Kňaz pomohol svojmu zverencovi, ktorý sa mu zdôveril:
„Ach, páter, tu vo väzení ma Hughs od začiatku nenávidel, no teraz jeho nenávisť nepozná hraníc!" Napriek tomu obetoval tento 20-ročný černoch všetko šikanovanie, obety a modlitby za Jamesa Hughsa.
O štrnásť dní bol Newman popravený a P. O'Leary o tom povedal: „Nikdy predtým som nevidel nikoho, kto by bol išiel s takou radosťou v ústrety smrti. Dokonca aj oficiálni sved kovia a novinári boli ohromenia nedokázali pochopiť, prečo kandidát smrti na elektrickom kresle tak žiaril od šťastia."
Posledné slová Claudea Newmana patrili P. O'Learymu: „Páter, budem na vás pamätať. A kedykoľvek budete mať nejakú prosbu, obráťte sa na mna a ja poprosím ,ju,, krásnu Paniu.' " Bolo to 4. februára 1944.
Správa o smrti Claudea Newmana bola zverejnená v deň jeho popravy vo večerníku Vicksburg Evening News.Dnes ráno o 7. 00 hod. vo warrenskom štátnom väzení bol na elektrickom kresle popravený Claude Newman, 20-ročný černoch. Sprevádzal ho P. O'Leary. Newman, ktorý vo väzení prijal katolícku vieru, pred popravou povedal: Som pripravený na odchod!'
Zachránený v poslednom okamihu
O tri mesiace neskôr, 19. mája 1944 sa konala poprava belocha Jamesa Hughsa, ktorý tak veľmi nenávidel Claudea Newmana. „Tento muž bol ten najšpinavší, najnemorálneší chlap, akého som kedy stretol. Jeho nenávisť voči Bohu a voči všetkému, čo bolo duchovné, sa nedá ani opísať," povedal o Hughsovi P. O'Leary.
V posledných minútach pred príchodom šerifa, ktorý mal zločinca odviesť z cely na vykonanie rozsudku smrti, mu lekár Dr. Podesta naliehavo dohováral, aby si aspoň kľakol a pomodlil sa Otčenáš.
Ako odpoveď mu Hughs s preklínaním napľuval do tváre. Keď ho potom priviazali na elektrické kreslo, urobil šerif posledný pokus: „Keď chcete ešte naposledy niečo povedať, tak to povedzte teraz !
Odsúdenec znovu klial a rúhal sa. Zrazu však zmĺkol a s očami od hrôzy naširoko otvorenými uprene hľadel do kúta miestnosti. Smerom k šerifovi začal nahlas kričať: „Privedie mi kňaza!"
Keďže zákon v Mississippi predpisoval prítomnosť kňaza pri poprave, P. O'Leary bol vtedy už v miestnosti. Schovával sa však za niekoľkými novinármi, pretože odsúdený sa vyhrážal, že začne urážať Boha, keď zazrie nejakého farára. Bez meškania sa P. O'Leary ponáhľal k odsúdencovi, ktorý ihneď vyznal: „Bol som katolík, no svojím nemorálnym životom som sa ako 18-ročný od náboženstva úplne odvrátil." Potom všetci miestnosť vyprázdnili a zostali v nej len kňaz a kandidát smrti Hughs. James Hughs sa vyspovedal s hlbokou ľútosťou ako dieťa.
Keď boli nakoniec všetci znova v miestnosti, šerif sa zvedavo opýtal: „Páter, čo spôsobilo u Hughsa túto zmenu názoru?"- „Neviem, "odvetil P. O'Leary, „nespýtal som sa ho na to." - „Keďto nezistím,"bedákal šerif, „dnešnej noci určite oka nezažmúrim."
A už aj sa obrátil na odsúdenca: „Čo to teda bolo, čo tak náhle zmenilo tvoj názor?" - „Pamätáte sa na toho černocha - Claudea New- mana, ktorého som tak veľmi nenávidel?" - opýtal sa úplne zmenený Hughs. „Nuž, Claude stál tu v tomto rohu a za ním, s rukami položenými na jeho pleciach stála svätá Panna.
Tu mi Claude povedal: ,Obetoval som moju smrť v jednote s Kristom na kríži za tvoju záchranu. Ona, Panna Mária, ti vyprosila milosť, aby si mohol vidieť to miesto v pekle, na ktoré sa dostaneš, keď neoľutuješ. 'A v tom okamihu som nahlas zakričal, že chcem kňaza." Krátko nato bol James Hughs, ktorý sa obrátil doslova v poslednej minúte, popravený.
IMMCULATE C0NCEPT10H CATHOLIC CHURCR
V roku 1945 splnil P. O'Leary svoj sľub, ktorý dal Panne Márii v nebezpečenstve druhej svetovej vojny v Holandsku. Pre čiernych obyvateľov v delte Mississippi postavil v meste Clarksdale kostol ku cti Nepoškvrnenej Panny Márie. Kostol dodnes slúži ako farský kostol, z časopisu - Výťazstvo srdca : Rodina Panny Márie / Stárá Halič
Zázračné ruže Panny Márie Guadalupskej