Svätý ...A U G U S T Í N ...z...C A N T E R B U R R Y -biskup,misionár Anglicka -sviatok 27.máj
SV. AUGUSTÍN CANTERBURSKÝ
biskup
(zomr. r. 604
Svätý Augustín žil ako mních v kláštore...jedného dňa r.596 si ho dal zavolať pápež sv.Gregor Veľký...pôjdeš ďaleko na sever...na ostrov Británia,tam žijú ešte pohanskí Anglosasi ,ale vládnne tam najmocnejší kráľ zo 7 kráľovstiev-Ethelbert a jeho manželka-kráľovná Berta je kresťanka a ona vám tam pomôže...a tak sa mních Augustín so strachom vydáva so 40 mnoíchmi a kňazmi do ďalekého Anglicka,aby tam zvestoval pohanom pravú vieru v Krista...A tak sa loď s misionármi preplavila v rozbúrenom mori do Anglicka a uvítal ich kráľ Ethelbert z Kentu s Bertou...a tak začala ich misia...nakoniec znamenala obrátenie šerého pohanského Anglicka na vieru Kristovu...aj vďaka pomoci kráľa Ethelberta a zbožnej kráľovny Berty...sídlo biskupa Augustína sa stalo preslávne,starobylé Canterburry...
Pápež Gregor...mních Augustín...kráľ Ethelbert s Bertou sú najvýznamnejšie postavy pre zrodenie kresť. viery v pohanskom Anglicku...Je to aj naslávnejšie obdobie anglických dejín...raný stredovek...
)
Kráľ Ethelbert z Kentu,ktorý prijal misiu sv.Augustína
Gregor bol pôvodne mníchom v kláštore
Gregor žil v strašnej dobe po sťahovaní národov,keď Európa bola celá zmietaná v chaose a život sa zmenil v púšť a džungľu.Zabíjanie a vojny boli bežné.Život obyčajného človeka nemal nijakú hodnotu a otroci boli chápaní len ako tovar,keď nevládali robiť a slúžiť boli usmrtení.Gregor dokázal v tej divokej dobe napojiť rímske kresťanstvo na nové národy a kráľovstva,aby poklad viery bol zachovaný pre Európu.V čase moru,keď mreli ako muchy,usporiadal Gregor prosebné procesie a modlitby.Po nich sa ukázalo znamenie,že sv.Michal archanjel dal meč do pošvy a mor ustal.
Svätý Æthelberht -kráľ Kentu; asi 550 – 24. februára 616
Po zvolení Gregora za pápeža r.590 sa situácia menila.Pápež Gregor rád chodil medzi ľudí,aby vedel ako žijú.Prechádzal aj trhoviskom otrokov v Ríme,kde vozili otrokov z celej bývalej rímskej ríše...Uvidel tam v reťaziach mladých,pekných otrokov svetlých vlasov a modrých očí...tak sa pýtal odkiaľ sú dovezení...kupci povedali,že ich doviezli z ďalekej pohanskej Británie...sú Anglosasi a diví pohania.Gregor nad tým premýšľal,že tak pekní ľudia žijú v tme pohanstva...Rozhodol sa poslať misionárov do Anglicka.Vybral mnícha Augustína a pridal mu 40 mníchov a poslal loďou do pohanského Anglicka.Predtým si Gregor písal s kráľovnou Bertou,ktorá bola vydaná za kráľa Kentu Ethelberta a pápež ju žiadal o pomoc pri prijatí misionárov,ktorý došli do Kentu r.597 a začali pôsobiť ohlasovaním evanjelia.Kráľ Ethelbert-ako pohan zvolal pohanských kňazov na poradu,či majú prijať kresťanstvo.Mnohí pohanskí kňazi a druidi odmietali kresťanstvo a tak sa nemohli dohodnúť podľa čoho sa správne rozhodnúť.V tej patovej situácii vystúpil najstarší pohanský kňaz a povedal kráľovi návrh:
Kráľu a kňazi...predstavte si,že je zima,vonku fučí snehová búrka,zavíja meluzína...mrzne a vonku je tma a husto sneží.V malej chalúpke je pec,kde sa kúri a horí oheň,je tam teplo a trochu svetla zo smolných sviec...
Kráľovi a pohanským kňazom sa táto rada pozdávala...a tak prijali misionárov,ktorí im začali vysvetľovať božie pravdy...o ľudskom živote a ľudskej duši,o Bohu,ktorý je nad celou prírodou...o nebi a pekle...o dobrých a zlých skutkoch a o Kristovi ako žil a prečo umrel na kríži...a tak postupne kráľ Ethelbert aj s so svojou družinou a ľudom prijali drahocenné svetlo evanjelia a tak začalo malé svetielko kresťanstva blikať v anglosaskom kráľovstve Essex- v Kente,kde sa Canterburry sa stalo sídlom anglických biskupov...
Kresťanstvo sa rozšírilo do Británie (terajšie Anglicko) už za rímskeho panstva, niekedy koncom 2. storočia. Začiatkom 4. storočia mala Británia niekoľko biskupstiev, keď však po zániku Rímskej ríše obsadili koncom 5. stor. túto krajinu pohanskí Anglovia a Sasi, kresťanstvo takmer úplne zaniklo. Ostali iba malé zvyšky v Škótsku a Walese. Bolo treba začať znova. Novým priekopníkom kresťanstva na britských ostrovoch sa stal sv. Augustín Canterburský.
Cirkev si uctieva Augustína Canterburského ako svätého vierozvesta a apoštola Anglicka.
Titul: Biskup
Narodenie: 13. novembra 534 , Rím
Úmrtie: 26. mája 604, Canterbury, Anglicko
Výročie: 27. mája
Martyrológium: vydanie z roku 2004
Typ: Spomienka
Bol rok 596, keď Sasi, Angli a Jútovia, pohanské germánske národy, po vyhnaní Britov obsadili územie dnešného Anglicka. Sú tam nejakí uhly? Anjeli hľa! , povedal svätý Gregor Veľký. Keďže sa tam po tom, čo sa stal pápežom, nemohol sám ísť, vybral si silnú skupinu benediktínskych mníchov a poslal ich dobyť dobyvateľov. Vodcom tejto hrdinskej skupiny bol Augustín, prior kláštora Sant'Andrea. Keď dorazili do Francúzska, vydesení správami, ktoré im boli doručené, zastavili sa v strachu.
Pápež, veľká duša, ich povzbudil a títo oživení misionári s niekoľkými Francúzmi ako tlmočníkmi pristáli v roku 597 na ostrove Thanet v počte štyridsať.
Augustín oznámil svoj príchod Ethelbertovi, kráľovi Kentu, najmocnejšiemu kráľovi heptarchie. Išiel ich navštíviť na ostrov a po dôverných rozhovoroch: „Vaše reči,“ povedal, „sú veľmi krásne, lichotivé a sľuby veľkolepé, ale zdajú sa byť trochu neisté.“ Ale nebudeš mať právo byť obťažovaný; „Kážte slobodne môjmu ľudu.“ Vzal ich do hlavného mesta Canterbury, kde im poskytol všetko, čo potrebovali.
Títo horliví synovia svätého Benedikta sa na misiu pripravovali bdením, askézou, pôstom a vrúcnymi modlitbami a teraz boli pripravení spečatiť svoju vieru svojou krvou. Na ich ohnivé slovo, oplodnené Duchom Svätým, sa k nim hrnuli ľudia, opustili svoje povery a boli pokrstení. Po obrátení kráľa (ktorý sa neskôr stal svätým) nasledovalo obrátenie nespočetného množstva jeho poddaných. Na Vianoce v roku 597 sa desaťtisíc ľudí znovuzrodilo k milosti v krstných vodách Temže.
Krátko nato Augustín, pozvaný pápežom, odišiel do Francúzska, aby bol vysvätený za biskupa v Arles. V roku 601 mu pápež poslal pálium a vymenoval ho za metropolitu Anglicka.
Augustín veľmi často písal do Ríma, aby informoval pápeža a požiadal ho o radu v každej nepredvídanej situácii.
Obdarený darom zázrakov priťahoval zástupy ku krížu a viera obdivuhodne napredovala deň čo deň. Počas svojej prvej pastoračnej návštevy bol všade s nadšením prijatý.
Chcel sa tiež dostať k Bretóncom, ktorí, ako sme povedali, vyhnaní útočníkmi, ustúpili do hôr Walesu. Boli to kresťania, ale zdegenerovali. Augustín, keď dosiahol ich hranice, zvolal ich biskupov a kňazov na koncil: tí s rôznymi požiadavkami chceli zvolať všeobecnú synodu: Augustín súhlasil, ale oni zotrvávali vo svojich omyloch, načo Augustín s plačom predpovedal ich vyhladenie. Nakoniec, vyčerpaný svojou apoštolskou prácou, 28. mája 607 vzlietol do neba.
PRAX. Tri štvrtiny ľudí sú stále v temnote modlárstva a povier. Modlime sa a pomôžme misionárskym dielam.
MODLITBA.Pane, ktorý si kázaním a zázrakmi svojho blahoslaveného vyznávača a biskupa Augustína ráčil osvietiť anglický národ svetlom pravej viery, daj, prosíme, na jeho príhovor, aby sa srdcia blúdiacich vrátili k jednote pravej viery a aby sme mohli zostať verní tvojej svätej vôli.
RÍMSKE MARTYROLOGICKÉ SVETO. V Canterbury v Anglicku svätý Augustín, biskup a vyznávač, ktorého tam spolu s ďalšími poslal blahoslavený Gregor Pápež, kázal Angličanom sväté Kristovo evanjelium a tam, slávny v cnostiach a zázrakoch, odpočíval v Pánovi. Jeho sviatok sa oslavuje dvadsiateho ôsmeho dňa tohto mesiaca.
Kresťanstvo sa na Britské ostrovy dostalo v dobách Rímskej ríše, teda najneskôr počas 4. storočia. V tejto dobe tu žili pôvodní obyvatelia - Briti keltského pôvodu - spolu s rímskymi dobyvateľmi. Na prelome 4. a 5. storočia však Rím svoje vojská z Británie stiahol, aby ich mohol využiť v obranných vojnách na kontinente. Krátko potom bola Británia napadnutá a postupom času aj obsadená germánskymi nájazdníkmi - Anglami, Sasmi a Juty. Kresťanskí Briti boli zatlačení do okrajových častí Walesu a Škótska, anglosaský juhovýchod ostrova bol pohanský.
Traduje sa, že na sklonku 6. storočia sa v Ríme stretol vtedajší pápež Gregor Veľký s niekoľkými Anglosasmi. Bol veľmi prekvapený ich vzhľadom - boli vysokí, modroocí a plavovlasí. Spýtal sa teda, z ktorého národa pochádzajú. „Angli“, znela odpoveď. „Nie Anglovia, ale anjeli by sa mali nazývať,“ pohlásil pápež Gregor. Keď sa potom dozvedel, že táto krajina ešte nespoznala autentické kresťanstvo, rozhodol, že tam musí byť bezodkladne vyslaná misijná výprava.
Roku 596 sa teda vypravil do Anglicka rímsky benediktín menom Augustín spolu s ďalšími štyridsiatimi rehoľníkmi. Podarilo sa mu získať priazeň Aethelberta, kráľa Kentu, teda územia na juhovýchode ostrova, najbližšie k kontinentálnej Európe. Augustínovi kráľ prenechal územie, kde mohol byť založený kláštor – dnes na tomto mieste stojí mesto Canterbury, latinsky nazývané Cantuarium.
Roku 601 bol Augustín menovaný arcibiskupom v Canterbury a primasom Anglicka s právom založiť sufragánne biskupstvo v Londýne av Rochestri. V Canterbury tiež Augustín roku 604 zomrel a bol pochovaný v tunajšom kostole sv. Petra a Pavla. Canterburský kostol sv. Martina, rovnako z Augustinových čias, je najstarším kostolom v Anglicku, ktorý je doteraz používaný.
Svätý
Sviatok: 27. máj
* okolo 546 Taliansko
† 26. máj 604 (?) Canterbury, Anglicko
Význam mena: vznešený (lat.)
Emblém: biskupský pastorál (berla)
O mladosti a živote sv. Augustína z Canterbury spred roku 596 nevieme nič. V roku 596 bol opátom benediktínskeho kláštora sv. Ondreja v Ríme. Vtedy ho pápež Gregor Veľký poveril misijnou prácou a poslal ho hlásať evanjelium do Anglicka. Augustín spolu so skupinou štyridsiatich mníchov sa teda vydali na cestu. Na jar toho roku došli do Aix-en-Provence v Galii (terajšie Francúzsko). Pod vplyvom zlých správ, ktoré dostali o mieste a obyvateľoch Británie, stratili odvahu a vrátili sa do Ríma. Povedali im totiž, že ľudia sú tam diví, neprístupní, rôzne kmene hovoria mnohými jazykmi. Augustín pápežovi porozprával všetko, čo sa dozvedel, a prosil ho, aby upustil od svojho zámeru. No pápež Gregor ho povzbudil, aby nestrácal odvahu a predsa len odišiel do Anglicka. Dal mu veľa odporúčajúcich listov pre biskupov a kniežatá v Galii, aby mu pomohli. Augustín sa teda vrátil do Galie, tam si pribral niekoľko kňazov, tlmočníkov a preplavil sa do Anglicka. Vylodil sa na ostrove Thanete pri ústí rieky Temže. O svojom príchode upovedomil kentského kráľa Ethelberta, ktorého manželka Berta, franská princezná, bola kresťanka. Ona sama pri svojom príchode do Anglicka priviedla so sebou biskupa Liudharda; dala postaviť kostol v Canterbury.
Pápež Gregor Veľký sa zaradoval, keď počul o jeho pôsobení. V roku 601 mu poslal ďalších misionárov a okrem požadovaných vecí aj arcibiskupské palium a nariadil mu, aby usporiadal cirkevnú provinciu. Tak vznikli dve arcibiskupstvá a v každom z nich bolo dvanásť ďalších biskupstiev. Augustín – už ako arcibiskup – si vybral za svoje sídlo Canterbury a ako druhé arcibiskupské sídlo určil mesto York. Kráľ Ethelbert ho stále štedro obdarúval a podporoval.
Dátum a miesto narodenia: 13. novembra 534 po Kr., Rím, Taliansko
Dátum úmrtia: 26. mája 604 po Kr., Canterbury, Spojené kráľovstvo
Založené organizácie: Anglikánska cirkev, The King's School Canterbury
Miesto posledného odpočinku: Canterburská katedrála, Canterbury, Spojené kráľovstvo
Svätý Augustín z Canterbury (* ? - † 26. máj 604, Canterbury) bol kresťanský kňaz, biskup a benediktínsky mních, ktorého vyslal pápež Gregor Veľký, aby šíril kresťanstvo v Anglicku. Je označovaný ako apoštol Angličanov a považuje sa za zakladateľa cirkvi v Anglicku.
Augustínovi sa misia podarila, Angličania prijali kresťanstvo, roku 601 sa stal hlavou cirkvi - arcibiskupom v Canterbury. No jeho učenie sa šírilo len medzi vyššími vrstvami spoločnosti, medzi roľníkmi šírili kresťanstvo keltskí mnísi.
ŽIVOTOPISY SVATÝCH
Augustín, epištola. Canterbury
27. mája, nezáväzná pamiatka
Postavenie:
arcibiskup, vierozvesť Anglicko OSB
Úmrtie:
604/605
ŽIVOTOPIS
Z pokoja rímskeho kláštora bol poslaný so 40 benediktínskymi rehoľníkmi ako misionár do Anglicka. Cestou prijal biskupské svätenie. Riadil sa pokynmi pápeža av Anglicku mal úspech, vybudoval základy organizačnej štruktúry cirkvi. Získal značnú časť obyvateľstva a vychoval domácich kňazov.
ŽIVOTOPIS PRE MEDITÁCIU
ZÁKLAD ÚSPECHU, UPOČÚVANIE BOŽEJ VÔLE
Prvé správy o Augustínovi sú až z roku 596, kedy bol priorom benediktínskeho kláštora sv. Ondreja v Ríme. Odtiaľ ho pápež Gregor Veľký poslal so 40 mníchmi do Anglicka. Tam po zániku Rímskej ríše a obsadení pohanskými Angličanmi so Sasmi, na konci 5. storočia, kresťanstvo takmer zaniklo. Avšak pohanský kráľ Ethelbert mal za manželku kresťanskú franskú princeznú Bertu. To dávalo určitú nádej, pre ktorú bol do Anglicka Augustín s mníchmi poslaný. Poslúchol a šiel.
Príkladným životom s hlásaním Božieho slova získaval Augustín postupne priazeň ľudu a už počas prvého roka prijalo krst veľké množstvo kráľovho ľudu a prijal ho aj kráľ Ethelbert.
Prvé arcibiskupstvo bolo v Canterbury pri katedrále Christ Church, odkiaľ Augustín pôsobil ako arcibiskup až do smrti. Pre druhých vybral mesto York, v ktorom však biskupstvo začalo pôsobiť až po jeho smrti. Pri misijnej činnosti dbal pokynov pápeža a rešpektoval domácu kultúru, neničil ani pohanské chrámy, ale premieňal ich na kresťanské. Národným zvykom dával iba kresťanský ráz. Namiesto pohanských hodov Anglosasovia konali hody lásky, pri ktorých sa pamätalo hlavne na chudobných. Tými spôsobmi Augustín všetkých získaval, pretože vrchol sa bezpečnejšie dosiahne pomalým rastom skôr než nerozvážnym činom.
Augustín sa snažil aj o zjednotenie starých britských kresťanov s novou anglickou cirkvou, čo sa mu ale nepodarilo. Medzi praobyvateľmi ostrova, ktorí boli zatlačení prevažne do západných hornatých krajov, a Anglosasmi, ktorí prišli na ostrov ako dobyvatelia, bolo príliš zaryté nepriateľstvo. Zmieru prial aj kráľ Ethelbert a Augustín zvolal biskupov oboch strán, aby dopomáhali k svornosti, a po starých Britoch chcel, aby sa vzdali nesprávnych obyčajov. Jednalo sa aj o inú dobu slávenia Veľkej noci a krstné obrady. Starí Briti sa však zdráhali a Augustín im predpovedal, že ak sa nezmieria, nastanú krvavé vojny, ktoré im budú príčinou ich smrti. Predpoveď sa potom žalostne splnila.
PREDSAVZATIE, MODLITBA
Pripomenuli sme si význam poslušnosti voči tým, ktorí pre mňa zastupujú Boha ak ktorým sa vzťahuje štvrté Božie prikázanie. Poslušnosť je v prvom rade podriadení sa Božej vôli, as pokorou je opakom pýchy. Uvážim, čo všetko to pre mňa znamená a budem sa snažiť podľa toho žiť.
Bože, Ty si priviedol kázaním svätého biskupa Augustína ľud Anglicka k svetlu evanjelia; prosíme Ťa, daj, nech príklad jeho apoštolského úsilia prináša v Tvojej cirkvi trvalý úžitok. Skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Sv. Augustína z Canterbury, biskupa,
ľubovoľná spomienka
Bol mníchom v kláštore svätého Ondreja v Ríme. Roku 597 ho svätý Gregor Veľký poslal hlásať evanjelium do Anglicka. Kráľ Etelbert ho podporoval. Augustín sa stal canterburským biskupom; mnohých získal pre vieru a zriadil aj niekoľko diecéz, najmä v Kentskom kráľovstve. Zomrel 26. mája okolo roku 605.
MODLITBA DŇA
Bože, vládca národov, slovom a príkladom svätého biskupa Augustína priviedol si národy Anglicka k svetlu evanjelia; vrúcne ťa prosíme, daj, aby jeho misionárske námahy prinášali v tvojej Cirkvi vždy novú úrodu. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
PROSBY
Bratia a sestry, Cirkev uctieva dnešného svätca, svätého biskupa Augustína, ako vierozvestcu a apoštola Anglicka. Za jeho horlivosť v rozširovaní viery vo svete ďakujme dobrému Bohu a prednesme svoje prosby.
· Pane Bože, požehnávaj nášho biskupa M. a pomôž mu kráčať po ceste k svätosti.
· Rozširuj bohatstvo svojho slova v nekresťanských krajinách prostredníctvom pôsobenia nadšených a múdrych misionárov.
· Na príhovor svätého biskupa Augustína priveď neveriacich k hľadaniu pravého svetla a pravého pokoja.
· Pomáhaj nám vytrvalo sa modliť za misionárske povolania a za šírenie evanjelia vo svete.
· Obdaruj našich zosnulých (M.) jasom svojej slávy a odmenou večnej radosti.
Otče nesmiernej velebnosti, rozosievaš svoje slovo do duší tých, ktorí majú otvorené srdce; prosíme ťa, vypočuj naše modlitby, zachovaj nás vo svojej milosti a obohacuj nás poznávaním tvojej nekonečnej dobroty. Skrze Krista, nášho Pána.
Æthelberht, také Æthelbert, Aethelberht, Aethelbert nebo Ethelbert, staroanglicky: Æðelberht [ˈæðelberxt], bol kráľom Kentu asi od roku 589 až do svojej smrti.
Dátum úmrtia: 24. februára 616 po Kr., Kent, Spojené kráľovstvo
Vnuci a vnučky: Eorcenberht Kentský, Eanflæd, Eanswith · Zobraziť viac
Starý rodič: Octa of Kent
Pravnúčatá: Ecgberht I., Hlothhere of Kent, Ecgfrith Northumbrijský · Zobraziť viac
Prarodič: Oisc of Kent
Miesto posledného odpočinku: Opatství v Canterbury, Canterbury, Spojené kráľovstvo
Æthelberht bol synom kentského kráľa Eormenrika , ktorého bol podľa Anglosaskej kroniky Æthelberht nástupcom ako kráľ Kentu. Oženil sa s Berthou , kresťanskou dcérou franského kráľa Chariberta , čím vytvoril spojenectvo s najmocnejším štátom vo vtedajšej západnej Európe . Sobáš sa pravdepodobne uskutočnil pred Æthelberhtovým nástupom na trón. Berthin vplyv zrejme viedol k rozhodnutiu pápeža sv . Gregora I. vyslať benediktínskeho mnícha sv. Augustína ako misionára z Ríma . Augustín pristál na ostrove Thanet vo východnom Kente v roku 597 . Krátko nato kráľ Æthelberht konvertoval na kresťanstvo, budoval kostoly av kráľovstve začal s christianizáciou v širšom meradle. Poskytol novej cirkvi pozemky v Canterbury , čím položil jeden zo základných kameňov toho, čo sa nakoniec stalo Anglikánskym spoločenstvom .
Najstarší zákonník napísaný v akomkoľvek germánskom jazyku , Æthelberhtov zákonník , zaviedol pre Kent zložitý systém pokút. Zákonník sa uchoval v stredovekom rukopise kódexu Textus Roffensis . Kent bol bohatý, mal silné obchodné väzby na kontinent a Æthelberht zrejme zaviedol kráľovskú kontrolu nad obchodom. Počas jeho vlády pravdepodobne začali v Kente prvýkrát od začiatku anglosaského osídlenia obiehať mince . Neskôr bol vyhlásený za svätého za svoju úlohu pri šírení kresťanstva medzi Anglosasmi . Jeho sviatok pôvodne pripadal na 24. február, ale bol zmenený na 25. február .
Historický kontext
V 5. storočí nájazdy na Británii zo strany kontinentálnych etník prerástli v regulárnej migrácii . K prisťahovalcom patrili Anglovia , Sasovia , Jutovia a Frísovia , a existujú dôkazy ešte o ďalších etnických skupinách. Tieto skupiny obsadili územie na východe a juhu Anglicka. Na konci 5. storočia ale víťazstvo Britónov [ pozn. 1 ] v bitke pri Mount Badon ( Mons Badonicus ) zastavilo anglosaský postup na päťdesiat rokov. Avšak asi od roku 550 začali Britoni strácať svoje územia znova, takže počas 25 rokov bola kontrola nad takmer celým južným Anglickom v rukách útočníkov.
Anglosasovia pravdepodobne dobyli Kent ešte pred bitkou pri Mount Badon. Existujú ako textové, tak archeologické dôkazy, že Kent bol predovšetkým kolonizovaný Juty z južnej časti Jutského polostrova . Podľa legendy pristáli v Kente bratia Hengist a Horsa v roku 449 ako žoldnieri britonského kráľa Vortigerna . Po vzbure kvôli žoldu a Horsovej smrti v bitke založil Hengist kráľovstvo Kent. Niektorí historici sa domnievajú, že základný príbeh vzbury žoldnierov môže byť pravdivý, a väčšina teraz datuje založenie kráľovstva Kent do polovice 5. storočia, čo je v súlade s legendou. Tento raný dátum len niekoľko desaťročí po odchode Rimanov tiež naznačuje, že pod anglosaskou nadvládou možno v Kente prežilo viac rímskej civilizácie ako v iných oblastiach.
Hlavným rysom anglosaskej politiky bol hegemonizmus, ktorý začal už pred Æthelberhtovou dobou. Niektorí králi boli nazývaní hegemónmi až do 9. storočia. Anglosaská invázia zrejme vyžadovala vojenskú koordináciu rôznych skupín útočníkov s vodcom, ktorý mal nad mnohými rôznymi skupinami moc. Takým vodcom mohol byť aj kráľ Južných Sasov Ælle . Akonáhle sa začali formovať nové štáty, začali aj konflikty medzi nimi. Tribut od závislých mohol viesť k bohatstvu. Slabší štát tiež mohol požiadať o ochranu silnejšieho suseda pred vojnychtivým tretím štátom alebo za ňu zaplatiť.
Medzi pramene pre toto obdobie kentskej histórie patrí latinsky písané dielo Historia ecclesiastica gentis Anglorum z roku 731 , ktorého autorom je northumbrijský mních Beda Ctihodný. Beda Ctihodný sa vo svojom diele zaujímal predovšetkým o christianizáciu Anglicka . Pretože bol Æthelberht prvým anglosaským kráľom, ktorý konvertoval na kresťanstvo, uvádza o ňom Beda Ctihodný oveľa viac informácií ako o ktoromkoľvek skoršom kráľovi. Jedným zo zdrojov Bedy Ctihodného bola korešpondencia s opátom kláštora sv. Petra a Pavla v Canterbury (následne premenovaného na sv. Augustína ) Albinom. Anglosaská kronika , zbierka letopisov zhromaždených okolo roku 890 v kráľovstve Wessex , spomína niekoľko udalostí v Kente počas Æthelberhtovej vlády. Ďalšia zmienka o udalostiach v Kente sa nachádza v histórii Frankov galorímskeho historika sv. Gregory z Tours z konca 6. storočia . Je to najskorší zachovaný zdroj, ktorý spomína akékoľvek anglosaské kráľovstvo. Niektoré z listov pápeža Gregora Veľkého sa týkajú misie sv. Augustína v Kente v roku 597. Tieto listy tiež spomínajú stav Kentu a jeho vzťahy so susedmi. K ďalším zdrojom patria kráľovské zoznamy kentských kráľov a rané listiny (pozemkové dary kráľov svojim stúpencom alebo cirkvi). Hoci sa žiadne originály z doby Æthelberhtovho panovania nezachovali, existujú neskoršie odpisy. Z doby Æthelberhtovej vlády sa zachoval aj zákonník.
Rodinný pôvod, nástup na trón a chronológia
Podľa Bedy Ctihodného pochádzal kráľ Æthelberht v priamej línii od Hengista a uvádza jeho rodokmeň takto: „Ethelbert bol synom Irminrika, syna Octy, a po jeho deduškovi Oerikovi, priezviskom Oisc, sú králi Kentu obyčajne známi ako Oiscingovci. Alternatívnu verziu tejto genealógie zaznamená okrem iného historické dielo Historia Brittonum , ktoré prehadzuje pozície Octy a Oiska v rodokmeni. Prvé z mien, ktoré možno s primeranou dôverou uviesť ako historické, je meno Æthelberhtovho otca, ktoré sa teraz obvykle hláskuje ako Eormenric. Jediný priamy písomný odkaz na Eormenrika je v kentských genealógiách. Gregor z Tours spomína, že Æthelberhtov otec bol kráľom Kentu, ale neuvádza žiadny dátum. Eormenrikovo meno napovedá spojenie s kráľovstvom Frankov za Lamanšským prielivom . Element „ Eormen “ bol vzácny v menách anglosaskej aristokracie , ale oveľa bežnejšie medzi franskými šľachticmi. Poznáme ďalšieho člena Æthelberhtovej rodiny, a síce jeho sestru Ricole, ktorú zaznamená Beda Ctihodný aj Anglosaská kronika ako matku kráľa Východných Sasov Sæberhta .
Dáta Æthelberhtovho narodenia i nástupu na trón Kentu sú obe predmetom debaty. Predpokladá sa, že najskorší zdroj dát Beda Ctihodný získal svoje informácie z korešpondencie s opátom Albinom. Beda Ctihodný konštatuje, že keď kráľ Æthelberht v roku 616 zomrel, vládol päťdesiat šesť rokov, z čoho vychádza jeho nástup na trón v roku 560 . Beda Ctihodný tiež hovorí, že kráľ Æthelberht zomrel dvadsaťjeden rokov po svojom krste. Vieme, že Augustínova misia dorazila z Ríma v roku 597 a podľa Bedy Ctihodného to bola táto misia, ktorá kráľa Æthelberhta obrátila na vieru. Æthelberht Kentský – Wikipedie Bedove údaje sú teda nekonzistentné. Iný dôležitý zdroj pre skoré dáta, Anglosaská kronika , je s Bedou Ctihodným v rozpore a tiež má nezrovnalosti medzi svojimi rôznymi verziami rukopisov. Keď zhrnieme rôzne dáta uvedené v Anglosaskej kronike pre narodenie, smrť a dĺžku panovania, zdá sa, že Æthelberhtova vláda bola uvažovaná buď medzi rokmi 560 – 616 alebo 565 – 618, ale že zachované zdroje obe tradície zahmlili.
Je možné, že Æthelberht konvertoval na kresťanstvo ešte pred Augustinovým príchodom. Æthelberhtova manželka bola kresťankou a priviedla si so sebou franského biskupa , aby za ňou dochádzal k dvoru, takže Æthelberht mohol mať povedomosť o kresťanstve skôr, ako Augustinova misia dorazila do Kentu. Je tiež možné, že Beda Ctihodný uviedol zle dátum Æthelberhtovej smrti. Ak v skutočnosti kráľ Æthelberht zomrel v roku 618, súhlasilo by to s jeho krstom v roku 597, čo je v súlade s tradíciou, že sv. Augustín obrátil kráľa Æthelberhta na vieru do jedného roka od svojho príchodu.
Gregor z Tours vo svojom diele Historia Francorum píše, že sa Bertha, dcéra kráľa Frankov Chariberta, vydala za syna kráľa Kentu. Beda Ctihodný hovorí, že Æthelberht prijal Berthu „od jej rodičov“. Ak budeme Bedu Ctihodného interpretovať doslova, svadba by sa musela uskutočniť pred rokom 567 , kedy kráľ Charibert zomrel. Vyššie uvedené výpočty začiatku Æthelberhtovej vlády by teda znamenali, že Æthelberht sa oženil s Berthou pred rokom 560 alebo pred rokom 565.
Extrémna dĺžka Æthelberhtovej vlády bola historikmi tiež vnímaná skepticky. Je navrhovaný výklad, že kráľ Æthelberht zomrel v päťdesiatom šiestom roku svojho života, skôr než v päťdesiatom šiestom roku svojho panovania. To by znamenalo približne rok 560 ako rok jeho narodenia, ale potom by sa nemohol oženiť skôr ako v polovici 70. rokov 6. storočia. Podľa Gregora z Tours bol Charibert už kráľom, keď sa oženil s Berthinou matkou Ingobergou, ktorá toto manželstvo nemohla uzavrieť skôr ako roku 561 . Je preto nepravdepodobné, že by sa Bertha vydala oveľa skôr ako okolo roku 580 . Tieto neskoršie dáta pre sobáš Berthy a Æthelberhta tiež riešia ďalší možný problém: Æthelberhtova dcéra Æthelburg sa zdá byť pravdepodobne Berthiným dieťaťom, ale pri použití predchádzajúcich dát by Bertha mala asi šesťdesiat rokov v čase pravdepodobného Æthelburžina dátumu narodenia.
Gregor z Tours však tiež hovorí, že sa domnieva, že Ingoberze bolo v roku 589 sedemdesiat rokov. Lenže to by mala asi štyridsať rokov, keď sa vydala za Chariberta. To je síce možné, ale nezdá sa ako pravdepodobné, najmä keď Charibert zrejme preferoval mladšie ženy, opäť podľa záznamu Gregora z Tours. Pre Berthu by to znamenal skorší dátum narodenia. Na druhej strane Gregor z Tours Æthelberhta v dobe jeho sobáša s Berthou spomína jednoducho ako „ muža z Kentu “ av pasáži k roku 589 týkajúcej sa Ingoberžinej smrti, ktorá bola napísaná asi v roku 590 alebo 591 , Æthelberhta spomína ako „ syna kráľa Kentu . Pokiaľ to neodráža iba Gregorovu neznalosť kentských záležitostí, čo sa zdá nepravdepodobné vzhľadom na úzke väzby medzi Kentom a Frankami, potom niektorí tvrdia, že Æthelberhtova vláda nemohla začať pred rokom 589.
Aj keď všetky rozpory nemožno zladiť, najpravdepodobnejšie dáta, ktoré môžu byť získané z dostupných údajov, kladú Æthelberhtovo narodenie približne do roku 560 a jeho sobáš s Berthom snáď do roku 580. Jeho panovanie s najväčšou pravdepodobnosťou začalo v roku 589 alebo 590.
Úrad kráľa Kentu
Neskorá história Kentu dáva jasný dôkaz o systéme zdieľaného kráľovského úradu, kedy kráľovstvo je rozdelené na východný Kent a západný Kent, aj keď v zásade zrejme existoval kráľ dominantný. Tento dôkaz je menej jasný pre rané obdobie, ale existujú skoré listiny, zrejme falšované, ktoré však naznačujú, že kráľ Æthelberht vládol ako spolukráľ so svojím synom Eadbaldom . Je možné, že Æthelberht bol kráľom východného Kentu a Eadbald sa stal kráľom Kentu západného. Kráľ východného Kentu sa zdá byť v neskorej histórii Kentu všeobecne dominantným panovníkom. Bez ohľadu na to, či sa Eadbald stal spolukráľom spolu s Æthelberhtom, niet pochýb o tom, že kráľ Æthelberht vykonával moc nad celým kráľovstvom.
Rozdelenie na dve kráľovstvo má pravdepodobne svoj pôvod v 6. storočí. Východný Kent zrejme dobyl Kent západný a zachoval tu inštitúcie kráľovskej moci na úrovni „podkráľovstva“. V anglosaskom Anglicku to bol bežný systém, keď silnejšie kráľovstvo absorbovala svojich slabších susedov. Neobvyklým rysom kentského systému bolo, že iba synovia kráľov, zdá sa, mohli legitímne uplatňovať nárok na trón v „podkráľovstve“, aj keď akýkoľvek zvar o postupnosť to nevylučovalo.
Hlavnými mestami oboch kráľovstiev bol Rochester pre západný Kent a Canterbury pre Kent východný. Sv. Beda Ctihodný netvrdí, že kráľ sv. Æthelberht mal svoj palác v Canterbury, ale odkazuje na Canterbury ako na Æthelberhtovú „metropolu“, a je jasné, že bolo Æthelberhtovým sídlom.
Vzťahy s Frankami
Existuje mnoho náznakov o úzkych vzťahoch medzi kráľovstvom Kent a Frankami. Æthelberhtov sobáš s Berthou určite prepojil oba kráľovské dvory, aj keď nie ako rovnoprávne entity: Frankovia považovali Æthelberhta za „podkráľa“. Neexistuje žiadny záznam o tom, že by kráľ Æthelberht niekedy prijal kontinentálneho kráľa ako svojho hegemóna, av dôsledku toho sú historici rozdelení ohľadom skutočnej povahy tohto vzťahu. Dôkazy o jasnej franskej nadvláde nad Kentom pochádzajú z listu pápeža Gregora Veľkého burgundskému kráľovi Theuderichovi II. sídliacemu v Orleáne a austrazijskému kráľovi Theudebertovi II. sídliacemu v Métach . List sa týkal Augustinovej misie v Kente v roku 597 a pápež Gregor Veľký v ňom hovorí, že verí, „že si prajete, aby vaši poddaní v každom ohľade prijali tú vieru, ktorú vyznávate vy, ich králi a páni“. Je možné, že ide skôr o pápežský kompliment než o opis vzťahu medzi dvoma kráľovstvami. Existuje aj výklad, že Berthin kaplán Liudhard bol zamýšľaný ako zástupca franskej cirkvi v Kente, čo tiež možno interpretovať ako dôkaz hegemónie.
Možným dôvodom ochoty Frankov spojiť sa s kentským dvorom je skutočnosť, že franský kráľ Chilperich I. je spomínaný, že si v polovici 6. storočia podrobil ľud známy ako Euthiones . Ak boli títo ľudia kontinentálnymi zvyškami jutských nájazdníkov na Kent, čo sa zdá pravdepodobné z mena tohto ľudu, mohol byť sobáš zamýšľaný ako zjednocujúci politický krok znovuspájajúci rôzne vetvy rovnakého ľudu. Ďalší pohľad na toto manželstvo možno získať vzhľadom na to, že Æthelberht pravdepodobne ešte nebol kráľom v čase, keď sa s Berthou oženil. Je možné, že franská pomoc získaná manželstvom bola nápomocná pri získaní trónu.
Bez ohľadu na politický vzťah medzi kráľom Æthelberhtom a Frankami existuje dostatok dôkazov o silných väzbách cez kanál La Manche. Medzi Kentom a Frankami kvitol obchod s prepychovými predmetmi ak nájdeným pohrebným artefaktom patrí oblečenie, nápoje a zbrane, ktoré odrážajú franský kultúrny vplyv. V kentských hroboch nachádzame väčšiu šírku dovážaného tovaru ako na pohrebiskách v susedných anglosaských regiónoch, čo neprekvapuje vzhľadom k ľahšiemu prístupu Kentu k obchodu cez Lamanšský prieliv. Navyše pohrebná výbava nájdená v kentských hroboch je bohatšia a početnejšia, čo naznačuje materiálne bohatstvo pochádzajúce z tohto obchodu. Æthelberht Kentský – Wikipedie Možno si tiež povšimnúť franských vplyvov v sociálnej a agrárnej organizácii Kentu. V spôsobe pochovávania môžu byť vysledovať aj ďalšie kultúrne vplyvy, takže nie je nutné predpokladať, že v Kente došlo k priamej kolonizácii Franky.
Vzostup k hegemónii
Bretwalda
Vo svojej Historia ecclesiastica gentis Anglorum uvádza Beda Ctihodný zoznam siedmich kráľov, ktorí držali „ imperium “ nad ostatnými kráľovstvami južne od rieky Humber . Jeho termín „ imperium “ sa obvykle prekladá ako „hegemónia“. Beda Ctihodný menuje kráľa Æthelberhta ako tretieho na zozname po sussexskom kráľovi Ælleovi a wessexskom kráľovi Ceawlinovi . Anonymný analista , ktorý spísal jednu z verzií Anglosaskej kroniky , zopakoval Bedov zoznam siedmich kráľov v preslávenom zázname k roku 827 s jedným ďalším kráľom navyše, a síce wessexským kráľom Ecgberhtom . Anglosaská kronika tiež zaznamenáva, že títo králi mali titul „ bretwalda “ alebo „vládca Británie“. Presný význam termínu bretwalda je predmetom mnohých debát. Bol vykladaný ako termín „chvalorečníckej poézie“, ale existuje aj dôkaz, že titul predstavoval určitú úlohu vojenského vodcovstva.
Predchádzajúci bretwalda , kráľ Ceawlin, je Anglosaskou kronikou spomínaný ako bojujúci s kráľom Æthelberhtom v roku 568 . Zápis uvádza, že kráľ Æthelberht bitku prehral a bol zahnaný späť do Kentu. Datovanie záznamov týkajúcich sa Západných Sasov v tejto časti Anglosaskej kroniky je považované za nespoľahlivé a nedávna analýza naznačuje , že Ceawlinovo panovanie patrí s väčšou pravdepodobnosťou približne do rokov 581 -- 588 , skôr než do rokov 560 -- 592 uvedených v Anglosaskej . Bitka sa odohrala na Wibbandune , čo možno preložiť ako " Wibbova hora " . Miesto, kde sa nachádzal Wibbandun , nebolo s určitosťou identifikované.
V určitom okamihu prestal držať titul bretwalda kráľ Ceawlin, možno po svojej porážke od Britonov v bitke pri Fethan leag (snáď dedina Stoke Lyne v súčasnom grófstve Oxfordshire ), ktorú Anglosaská kronika datuje k roku 584 , asi osem rokov predtým, ako bol kráľ Cea nespoľahlivého datovania Anglosaskej kroniky ). Kráľ Æthelberht bol rozhodne dominantným vládcom roku 601 , keď mu pápež Gregor Veľký napísal. Gregor Veľký vo svojom liste nabáda kráľa Æthelberhta, aby šíril kresťanstvo medzi jemu poddanými kráľmi a národmi, čo naznačuje určitú mieru nadvlády. Ak bola bitka o Wibbandun vybojovaná okolo roku 590, ako už bolo naznačené, musel kráľ Æthelberht v 90. rokoch 6. storočia získať svoju pozíciu hegemóna. Toto datovanie pre Wibbandun je mierne nezlučiteľné s navrhovanými rokmi 581 – 588 pre Ceawlinovu vládu, ale tieto údaje nie sú považované za presné, iba za najpravdepodobnejšie vzhľadom na dostupné údaje.
Vzťahy s inými kráľovstvami
Okrem tvrdenia v Anglosaskej kronike , že kráľovi Æthelberhtovi bol udelený titul bretwalda , existujú dôkazy o jeho nadvláde nad niekoľkými južnými kráľovstvami heptarchie . Nad kráľovstvom Essex bol kráľ Æthelberht zrejme schopný uplatňovať svoju autoritu krátko po roku 604 , keď jeho intervencia pomohla pri kresťanskej konverzii jeho synovca, essexského kráľa Sæberhta. Bol to kráľ Æthelberht, a nie kráľ Sæberht, kto staval a obdaroval kostol sv. Pavla v Londýne v mieste, kde teraz stojí katedrála sv. Pavla . Ďalší dôkaz poskytuje Beda Ctihodný, ktorý výslovne líči kráľa Æthelberhta ako hegemóna nad kráľom Sæberhtom.
Beda Ctihodný opisuje Æthelberhtov vzťah s kráľom Východného Anglicka Rædwaldom v pasáži, ktorej zmysel nie je celkom jasný. Zdá sa naznačovať, že si Rædwald zachoval ducatus alebo vojenskú kontrolu nad svojim ľudom, aj keď kráľ Æthelberht držal imperium . To znamená, že byť bretwaldou obvykle predstavovalo vojenskú kontrolu nad inými kráľovstvami, a tiež to bolo viac než len to, pretože kráľ Æthelberht je bretwalda napriek Rædwaldovej kontrole nad svojimi vlastným vojskom. Kráľ Rædwald konvertoval na kresťanstvo počas pobytu v Kente, ale nezriekol svojho pohanského presvedčenia. Tento fakt spolu so skutočnosťou, že si kráľ Rædwald zachoval vojenskú nezávislosť, znamená, že Æthelberhtovo vládnutie nad Východným Anglickom bolo oveľa slabšie ako jeho vplyv na Východné Sasy. Alternatívna interpretácia sa však opiera o pasáž u Bedy Ctihodného, ktorá by mohla byť preložená ako „Rædwald, kráľ Východných Anglov, ktorý počas Æthelberhtovho života mu dokonca priznal vojenskú kontrolu nad svojim ľudom“. Ak to Beda Ctihodný myslel takto, potom bolo Východné Anglicko pevne pod Æthelberhtovou nadvládou.
Neexistuje žiadny dôkaz, že by Æthelberhtov vplyv v iných kráľovstvách stačil, aby prinútil konvertovať akékoľvek iné kráľa ku kresťanstvu, aj keď je to čiastočne kvôli nedostatku zdrojov. Napríklad o histórii Sussexu nie je nič známe po takmer celé 7. a 8. storočie. Avšak kráľ Æthelberht bol schopný zorganizovať schôdzku v roku 602 v údolí rieky Severn na severozápadných hraniciach Wessexu, čo môže naznačovať najneskorší rozsah jeho vplyvu na západe. Nemáme žiadne dôkazy, ktoré by ukazovali na kentskú nadvládu nad Merciou , ale vieme, že kráľovstvo Mercie bola nezávislé od Northumbrie, takže je dosť dobre možné, že bolo pod kentskou dominanciou.
Augustinova misia a počiatky christianizácie
Pôvodní obyvatelia Británie počas rímskej nadvlády konvertovali na kresťanstvo. Anglosaská invázia oddelila britskú cirkev od európskeho kresťanstva na celé stáročia. Preto cirkev v Ríme nemala v Británii žiadneho svojho zástupcu ani autoritu. V skutočnosti vedel Rím o britskej cirkvi tak málo, že netušil nič o rozkole v kresťanských zvyklostiach. Kráľ Æthelberht však mohol mať určité povedomie o rímskej cirkvi od svojej franskej manželky Berthy, ktorá so sebou cez Lamanšský prieliv priviedla biskupa Liudharda ako svojho kaplána, a pre ktorého kráľ Æthelberht postavil kaplnku dedikovanú sv. Martinovi z Tours .
Pápež Gregor Veľký vyslal do Anglicka v roku 596 priora kláštora sv. Ondreja v Ríme Augustína ako misionára. Skupina takmer štyridsiatich mníchov vedená Augustinom v roku 597 pristála na kentskom ostrove Thanet. Podľa Bedy Ctihodného bol kráľ Æthelberht tak nedôverčivý voči novo prichádzajúcim, že trval na stretnutí s nimi pod holým nebom, aby im zabránil vo vykonávaní čarodejníctva . Mnísi urobili na kráľa dojem, ale ten nekonvertoval okamžite. Súhlasil, že umožní misii usadiť sa v Canterbury a dovolí im kázať. Æthelberht Kentský – Wikipedie
Nie je známe, kedy sa kráľ Æthelberht stal kresťanom. Aj napriek Bedovu rozprávaniu je možné, že kráľ bol kresťanom už pred príchodom Augustinovej misie. Je pravdepodobné, že jeho žena Bertha a biskup Liudhard naliehali na kráľa Æthelberhta pred príchodom misie, aby zvážil možnosť stať sa kresťanom, a je tiež pravdepodobné, že podmienkou Æthelberhtovho sobáša s Berthou bolo, že Æthelberht bude uvažovať o prijatí k. Konverzia prostredníctvom vplyvu franského dvora by však bola vnímaná ako explicitné uznanie franskej nadvlády, takže je možné, že Æthelberhtovo otáľanie a odkladanie konverzie, kým ju nebolo možné dosiahnuť pomocou rímskeho vplyvu, mohlo byť potvrdením jeho nezávislosti na franskej kontrole. Tvrdilo sa tiež, že Augustinovo váhanie (obrátil sa na Rím a požiadal, aby bol misie zbavený) je známkou toho, že kráľ Æthelberht bol pohan v čase, keď bol Augustín vyslaný.
Najneskôr musel Æthelberht konvertovať pred rokom 601, pretože toho roku mu pápež Gregor Veľký píše ako kresťanskému kráľovi. Stará tradícia zaznamenáva, že kráľ Æthelberht konvertoval 1. júna, v lete toho roku, keď dorazil Augustín. Vďaka Æthelberhtovmu vplyvu konvertoval aj kráľ Essexu Sæberht, ale účinnosť misie bola obmedzená. Celý kentský dvor ku kresťanskej viere neprestúpil: Æthelberhtov syn a dedič Eadbald bol pri svojom nástupe na trón pohanom. Kráľ Východného Anglicka Rædwald konvertoval iba čiastočne (zrejme na Æthelberhtovom dvore) a zachoval pohanskú svätyňu vedľa nového kresťanského oltára. Augustín bol tiež neúspešný vo svojom úsilí získať lojalitu britského duchovenstva.
Zákonník
Po určitej dobe od príchodu Augustinovej misie, snáď v roku 602 alebo 603 , vydal kráľ Æthelberht zákonník o deväťdesiatich častiach. Tieto zákony sú zďaleka najstarším dochovaným zákonníkom spísaným v ktorejkoľvek germánskej krajine a boli takmer iste medzi prvými dokumentmi napísanými v staroangličtine, pretože s Augustinovou misiou prišla do Anglicka gramotnosť. Zákonník sa zachoval iba v jedinom zachovanom ranom rukopise , ktorým je Textus Roffensis , ktorý pochádza z 12. storočia a je v súčasnej dobe uchovaný v Medway Studies Centre v kentskom meste Strood . Æthelberhtov zákonník odkazuje na cirkev v úplne prvom bode, ktorý vyčísluje kompenzácie požadované za majetok biskupa, diakona , kňaza atď. Celkovo sa ale zdá byť zákonník ako pozoruhodne neovplyvnený kresťanskými pravidlami. Beda Ctihodný síce vyhlasoval, že bol zostavený „po rímskom spôsobe“, ale aj rímsky vplyv je v ňom sotva rozoznateľný. V rovine predmetu práva boli Æthelberhtove zákony porovnávané s francúzskym zákonníkom Lex Salica , ale nezdá sa byť dôvod na domnienku, že by kráľ Æthelberht založil svoj nový zákonník na akomkoľvek konkrétnom predchádzajúcom modeli.
Zákony sa týkajú stanovenia a vymáhania sankcií za priestupky na všetkých úrovniach spoločnosti. Tvrdosť pokuty závisela od spoločenského postavenia obete. Kráľ mal finančný záujem na vymáhaní sankcií, pretože v mnohých prípadoch mu časť pokút pripadla. Kráľ bol ale tiež zodpovedný za právo a poriadok, a vynucovanie pravidiel o náhrade za spôsobenú ujmu namiesto krvnej pomsty bolo súčasťou spôsobu, akým si kráľ udržoval kontrolu. Æthelberhtove zákony sú spomínané wessexským kráľom Alfrédom Veľkým , keď zostavil svoj vlastný zákonník, pričom využil predchádzajúce zákonníky spísané kráľom Æthelberhtom, mercijským kráľom Offou a wessexským kráľom Inom .
Zdá sa, že jeden z Æthelberhtových zákonov uchováva náznak veľmi starého zvyku: v treťom ustanovení zákonníka je uvedené, že „ak kráľ pije v dome človeka a ktokoľvek sa tam dopustí akéhokoľvek zlého skutku, musí zaplatiť dvojnásobnú náhradu.“ Pravdepodobne sa to týka starodávneho zvyku kráľa, ktorý cestoval po svojej zemi, bol hostený a materiálne zaisťovaný svojimi poddanými kdekoľvek, kam dorazil. Kráľovskí služobníci si tieto práva zachovali celé stáročia po Æthelberhtovej dobe.
Ustanovenia 77 – 81 v zákonníku boli interpretované ako opis finančných práv ženy po rozvode alebo rozluke. Tieto klauzuly definujú, koľko si z majetku domácnosti môže žena uchovať za rôznych okolností, napríklad v závislosti od toho, či sa stará o deti. Nedávny výklad však navrhuje, že by bolo správnejšie interpretovať tieto ustanovenia ako týkajúce sa žien ovdovelých, a nie rozvedených.
Obchod a razba mincí
O povahe obchodu v Æthelberhtovom Kente hovorí len málo listinných prameňov. Je známe, že kentskí králi zaviedli kráľovskú kontrolu nad obchodom koncom 7. storočia, ale nevieme, ako skoro táto kontrola začala. Existujú archeologické dôkazy naznačujúce, že kráľovský vplyv sa uplatnil skôr, než bol zaznamenaný v dochovaných písomných prameňoch. Podľa náznakov bolo jedným z Æthelberhtových úspechov odobratie kontroly nad obchodom, ktorú predtým mala aristokracia, a vytvorenie kráľovského monopolu na obchod. Obchod s kontinentálnou Európou poskytol Kentu prístup k luxusnému tovaru, čo mu dávalo výhodu v obchodovaní s ostatnými anglosaskými kráľovstvami, pričom príjmy z obchodu boli samy o sebe dôležité.
Pred rokom 600 sa v Kente vyrábali sklenené poháre a šperky. Kentskí klenotníci boli veľmi zruční a pred koncom 6. storočia získali prístup k zlatu. Tovar z Kentu sa nachádza na pohrebiskách pozdĺž kontinentálneho pobrežia Lamanšského prielivu a ďalej až po ústí rieky Loiry . Nie je známe, čo Kent výmenou za celé toto bohatstvo získaval, aj keď sa zdá pravdepodobné, že kvitol obchod s otrokmi. Je možné, že toto bohatstvo bolo základom Æthelberhtovej sily, hoci jeho hegemónia nad ďalšími kráľovstvami a súvisiace právo požadovať od nich tribút prinášala zase ďalšie bohatstvo.
Pravdepodobne počas Æthelberhtovho panovania boli razené prvé mince v Anglicku od odchodu Rimanov. Žiadna jeho meno nenesie, je ale pravdepodobné, že prvé mince pochádzajú z konca 6. storočia. Tieto rané mince boli zlaté a pravdepodobne to boli šilingy ( scillingy v staroangličtine), ktoré sú uvedené v Æthelberhtových zákonoch. Tieto mince sú numizmatikom tiež známe ako „ thrymsy “.
Smrť a nástupníctvo
Kráľ Æthelberht zomrel 24. februára 616. Po ňom nastúpil jeho syn Eadbald Æthelberht Kentský – Wikipedie ktorý kresťanom nebol . Sv . cirkev tým, že sa oženil so svojou nevlastnou matkou, čo bolo v rozpore s cirkevným právom, a odmietol prijať krst . prišli z Kentu mohla byť reakciou na kentskú dominanciu po Æthelberhtovej smrti , rovnako tak ako pohanská opozícia voči kresťanstvu.
Je možné, že okrem Eadbalda mal kráľ Æthelberht ešte jedného syna menom Æthelwald. Ako dôkaz slúži pápežský list arcibiskupu z Canterbury v rokoch 619 – 625 , ktorým v tom čase bol sv. Justus . List sa týka kráľa menom Aduluald, ktoré sa zjavne líši od mena Audubald, ktoré odkazuje na Eadbalda. Medzi súčasnými historikmi nie je zhoda na tom, ako to interpretovať: „Aduluald“ mohol byť zamýšľaný ako prepis mena „Æthelwald“, a teda náznak iného kráľa, možno podkráľa západného Kentu. Alebo to môže byť obyčajná pisárova chyba, ktorú treba chápať ako odkaz na kráľa Eadbalda.
Liturgické uctievanie
Kráľ Æthelberht bol neskôr považovaný za svätého kvôli svojej úlohe pri šírení kresťanstva medzi Anglosasmi. Jeho sviatok bol pôvodne oslavovaný 24. februára, ale tento dátum bol zmenený na 25. februára. Vo vydaní Rímskeho martyrológia z roku 2004 je uvedený s dátumom smrti 24. februára s vyzdvihnutím zásluh: „Kráľ Kentu, obrátený na vieru biskupom svätým Augustínom, prvý vodca anglického ľudu , ktorý tak učinil . Kent, si ho pripomína 25. februára. Spolu so svojou manželkou Berthou je uctievaný v liturgickom kalendári Episkopálnej cirkvi (USA) 27. mája .
Je tiež uctievaný v pravoslávnej cirkvi ako sv. Ethelbert, kráľ Kentu je 25. február .
Opátstvo Canterburry
Augustín z Canterbury
Narodenie
okolo 546, Taliansko
Úmrtie
26. máj 604, Canterbury, Anglicko
Uctievanie
Cirkev
rímskokatolícka anglikánske cirkvi
Sviatok
26. máj