Maria Valtorta 255.
17. august 1945
1 A znovu sú na pochode, odbočujú na východ smerom k poliam.
Teraz apoštoli a dvaja učeníci s Máriou Kleopasovou a Zuzanou kráčajú niekoľko metrov za Ježišom, ktorý ide so svojou matkou a dvoma Lazárovými sestrami. Ježiš hovorí potichu, zato apoštoli nerozprávajú. Vyzerajú unavení a skľúčení. Nepriťahuje ich ani krása polí, ktoré sú skutočne nádherné. Jemné zvlnené svahy nad nížinou sú ako kopa zelených vankúšov pod nohami obrovského kráľa a medzi nimi sú kde-tu roztrúsené menšie kopce, spájajúce horskú reťaz Karmelu a Samárie. Na nížine, ktorá v kraji prevláda, ako aj na ornamentoch kopcov i na zvlnenom teréne sú všetky rastliny v plnom rozkvete a na stromoch dozrieva ovocie. Napriek polohe a ročnému obdobiu určite je to zavlažované miesto, pretože je priveľmi rozkvitnuté na to, aby nemalo hojnosť vody. Teraz chápem, prečo sa Sáronská rovina často s nadšením cituje vo Svätom písme. Apoštoli však vôbec neprejavujú toto nadšenie a kráčajú akoby trochu namosúrení, v taký nádherný deň a v tomto ľúbeznom kraji jediní so zamračeným výrazom.
Veľmi dobre udržiavaná rímska cesta sa tiahne ako biela stuha cez veľmi úrodný kraj. Keďže je ešte včasné ráno, často možno stretnúť roľníkov obťažkaných náradím alebo pocestných, idúcich do Cézarey. Jeden z nich, ktorý s radom oslov naložených vrecami dohoní apoštolov a donúti ich uhnúť z cesty, aby uvoľnili miesto karaváne, sa arogantne spýta: „To je Kišon?"
„Trochu ďalej," odpovie mu stroho Tomáš a pomedzi zuby zamrmle: „Ty grobian!"
„To je Samaritán a to hovorí za všetko!" zareaguje Filip.
2 Zmĺknu. Po pár metroch, akoby dokončil vnútorný rozhovor, Peter povie: „Načo to bolo dobré! Stálo za námahu urobiť taký kus cesty?"
„Samozrejme! Prečo sme potom išli do Cézarey, keď nepovedal ani slovo? Myslel som si, že chce urobiť nejaký ohromujúci zázrak, aby presvedčil Rimanov. Miesto toho " povie Jakub Zebedejov.
„Vystavil nás na pranier, to je všetko," poznamená Tomáš.
A Iškariotský ho podporí: „A nechal nás trpieť. No jemu sa páčia urážky a myslí si, že sa páčia aj nám."
„Kto skutočne trpel v tomto prípade, je Mária Teofilova," poznamená pokojne Horlivec.
„Mária! Mária! Stala sa stredom vesmíru? Trpí len ona, hrdinom je len ona, len ju treba formovať. Keby som to vedel, stal by som sa zlodejom a vrahom, aby som bol predmetom toľkej starostlivosti," vybuchne Iškariotský.
„Veru, keď sme prišli do Cézarey minule a Ježiš urobil zázrak a evanjelizoval, my sme ho zarmútili svojou nespokojnosťou, že zázrak urobil," namietne Pánov bratranec.
„Problém je, že nevieme, čo chceme... Urobí tak a hundreme, urobí inak a hundreme tiež. My sme nedokonalí," povie vážne Ján.
„Ó! Aha, ďalší múdry prehovoril! Isté je, že už dlho sme nič dobrého nerobili."
„Nič, Judáš? Ale tá Grékyňa, Hermastej, Ábel, Mária..."
„S takými nulami nezaloží kráľovstvo," odsekne Iškariotský, posadnutý myšlienkou o pozemskom víťazstve.
„Judáš, prosím ťa, neposudzuj činy môjho Brata. Je to smiešny predpoklad. Dieťa, ktoré chce posudzovať učiteľa, aby som nepovedal nula, čo sa chce vyšvihnúť na vysoké miesto," povie Tadeáš, ktorý aj keď má rovnaké meno, má neprekonateľnú antipatiu k svojmu menovcovi.
„Ďakujem ti, že si ma označil len za dieťa. Veru, po dlhej dobe, ktorú som prežil v chráme, som si myslel, že ma budete považovať aspoň za dospelého," odpovie sarkasticky Iškariotský.
3 „Ó, aké skľučujúce sú tieto debaty!" povzdychne Ondrej.
„Naozaj! Namiesto toho, aby sme sa spájali v jedno, čím viac žijeme spolu, tým väčšmi sa oddeľujeme. Máme si uvedomiť, že v Sykaminume nám povedal, že musíme byť spojení so stádom. Ako budeme, ak nie sme spojení ani ako pastieri?" poznamená Matúš.
„Nemáme teda hovoriť? Nepovedať nikdy svoj názor? Myslím, že nie sme otroci.“
„Nie, Judáš. Nie sme otroci. Ale nie sme hodní nasledovať ho, pretože ho nechápeme," povie pokojne Horlivec.
„Ja ho chápem výborne."
„Nie, nechápeš ho a s tebou ho nechápu viac či menej všetci tí, čo ho kritizujú. Chápať znamená poslúchať bez diskusie, pretože sme presvedčení o svätosti toho, kto nás vedie," dodá Horlivec.
„Ach, ty narážaš na pochopenie jeho svätosti! Ja som hovoril o jeho slovách. Svätosť je nepopierateľná a niet o nej čo diskutovať," ponáhľa sa povedať Iškariotský.
„A môžeš oddeliť jedno od druhého? Svätý bude vždy vlastniť múdrosť a jeho slová budú múdre."
„To je pravda. Ale robí škodlivé veci. Určite z priveľkej svätosti. To pripúšťam. Ale svet nie je svätý a on si spôsobuje nepríjemnosti.
4
Teraz, napríklad, ten Filištínec a táto Grékyňa, myslíš, že nám prospejú?"
„Ale ak mám škodiť, odídem," povie zahanbený Hermastej. „Prišiel som s myšlienkou vzdať mu úctu a vykonať správnu vec."
„Spôsobil by si mu bolesť, keby si z tohto dôvodu odišiel," odpovie mu Jakub Alfejov.
„Nechám, aby si myslel, že som si to rozmyslel. Teraz sa s ním rozlúčim a... odídem."
„Nie, v žiadnom prípade! Neodídeš. Nie je správne, aby pre nervozitu kohosi Učiteľ stratil dobrého učeníka," vybuchne Peter.
„Ale ak chce odísť pre takú maličkosť, potom to znamená, že si nie je istý vo svojej vôli. Takže ho nechaj odísť," odpovie Iškariotský.
Peter stratí trpezlivosť: „Sľúbil som mu, keď mi dal Marziama, že budem otcovský ku všetkým, a je mi ľúto sľub nesplniť. Ale ty ma k tomu vedieš. Hermastej je tu a tu zostane. Vieš, čo ti musím povedať? Že ty si ten, ktorý narušuje a zneisťuje vôľu druhých. Ty si ten, kto spôsobuje rozkol a vnáša zmätok. Áno, toto si. A hanbi sa za to."
„A čo si ty? Ochranca..."
„Pravdaže, pane. Dobre si povedal. Viem, čo chceš povedať. Ochranca zahalenej, ochranca Jána z Endoru, ochranca Hermasteja, ochranca tej otrokyne, ochranca všetkých tých, ktorých našiel Ježiš a ktorí nie sú žiarivými príkladmi namyslencov chrámu - tých výtvorov z posvätnej omietky a pavučín chrámu, voňavých knôtov z usadenín chrámových lámp. Teda takých ako ty, aby prirovnanie bolo jasnejšie. Pretože chrám síce znamená veľa, no ak som sa nezbláznil, Učiteľ je omnoho viac než chrám a ty sa voči nemu prehrešuješ..."
5 Kričí tak nahlas, že Ježiš sa zastaví, obráti sa a naznačí, že sa vráti dozadu.
„Počul to! Teraz bude zarmútený!" povie apoštol Ján.
„Nie, Učiteľ. Nemusíš sem chodiť. Debatovali sme... , aby sme zahnali nudu z cesty," povie pohotovo Tomáš.
Ale Ježiš zostane stáť tak, aby mohli prísť k nemu.
„O čom ste debatovali? Mám vám znova povedať, že ženy vás prevyšujú?"
Jemná výčitka sa dotkne všetkých sŕdc. Mlčia so sklonenými hlavami.
„Priatelia, priatelia! Nebuďte predmetom pohoršenia tým, ktorí sa len teraz rodia pre svetlo! Neviete, že pre vykúpenie pohana alebo hriešnika škodí vaša nedokonalosť viac než všetky omyly pohanstva?"
Nikto neodpovie, lebo nevedia, čo povedať na ospravedlnenie a aby nikoho neobvinili.
6 Pri moste nad vyschnutým potokom stojí voz Lazárových sestier. Dva kone sa pasú na kraji potoka, ktorý azda len nedávno vyschol, a preto sú brehy zarastené hustou trávou. Martin sluha a ešte jeden, asi povozník, sú tiež na brehu, kým ženy sú zavreté vo voze, ktorý je celý zakrytý ťažkou plachtou z vypracovanej kože, ktorá visí ako ťažký záves až po spodok voza.
Ženy učeníčky sa ponáhľajú k nemu a sluha, ktorý ich zbadá prvý, upozorní pestúnku a druhý sa ponáhľa zapriahať. Sluha medzitým beží k svojim paniam a pokloní sa až po zem.
Stará pestúnka, pekná žena s príjemne olivovou pleťou, rýchlo vystúpi a ide k svojim paniam. Mária z Magdaly jej však čosi povie a ona sa ihneď obráti k Panne so slovami: „Odpusť... No mám takú radosť, že ju vidím, že vnímam len ju. Poď, požehnaná. Slnko páli. Vo voze je tieň."
A všetky nastúpia. Čakajú na mužov, ktorí zostali veľmi pozadu. Kým čakajú a kým Syntycha, preoblečená do šiat, ktoré mala včera Magdaléna, bozkáva nohy svojich paní a pritom vytrvalo dáva najavo vôľu vykať im napriek tomu, že ony jej hovoria, že pre ne nie je ani slúžka ani otrokyňa, ale iba hosť v Ježišovom mene, Panna Mária ukáže cenný purpurový balíček a spýta sa, ako treba priasť tie kratučké vlákna, ktoré nemožno navlhčiť a splietať.
„To sa tak nerobí, žena. Vlákna sa musia rozdrviť na prášok a použiť ich ako akékoľvek iné farbivo. Toto je sliz mušle, nie je to ani vlas, ani koža. Vidíš, aký je teraz krehký, keď je suchý? Roztlč ho na jemný prášok, preosej ho, aby nezostal ani jeden dlhší kúsok, ktorý by poškodil priadzu alebo látku. Bude lepšie, keď zafarbíš vlákno v pradienkach. Keď si budeš istá, že je už všetko roztlčené na prach, rozpusti ho tak, ako sa to robí s karmínom, so šafránom, s indigovým práškom či s práškami z akýchkoľvek šupiek, koreňov alebo plodov, a použi ho. Do posledného plákania pridaj silný ocot, čím sa farbivo ustáli."
„Ďakujem ti, Noemi, urobím, ako si ma poučila. Už som vyšívala s purpurovými niťami, ale dostala som ich už pripravené na použitie...
7
Aha, Ježiš je už neďaleko. Je čas, aby sme sa rozlúčili, dcéry. Žehnám vás všetky v mene Pána. Choďte v pokoji a prineste pokoj a radosť Lazárovi. Zbohom, Mária. Pamätaj si, že si na mojej hrudi plakala svoj prvý plač radosti. Preto som tvojou matkou, pretože dieťa plače svoj prvý plač na hrudi svojej matky. Som tvoja matka a budem ňou navždy. To, čo sa ti môže zdať ťažké povedať aj tej najmilšej sestre či najláskavejšej pestúnke, príď povedať mne. Vždy ti porozumiem. To, čo by si sa neodvážila povedať môjmu Ježišovi, lebo je to ešte zašpinené človečenstvom, ktoré on u teba nechce, príď povedať mne. Vždy budem mať s tebou súcit. A ak mi neskôr budeš chcieť povedať aj o svojich víťazstvách — ale bola by som radšej, keby si o nich povedala jemu ako o voňavých kvetoch, pretože nie ja, ale on je tvojím Spasiteľom —, budem sa tešiť s tebou. Zbohom, Marta. Teraz odchádzaš šťastná a v tomto nadprirodzenom šťastí zotrváš. Nepotrebuješ teda iné, len napredovať v spravodlivosti uprostred pokoja, ktorý v tebe už nič nenaruší. Rob to z lásky k Ježišovi, ktorý ťa tak veľmi miloval, že miloval tvoju sestru, ktorú ty naplno miluješ. Zbohom, Noemi. Choď so svojím znova nájdeným pokladom. Tak ako si ju pridájala mliekom, tak sa teraz ty nasýť slovami, ktoré ti bude hovoriť ona a Marta, aby si mohla vidieť v mojom Synovi omnoho viac než exorcistu, ktorý oslobodzuje srdcia od Zlého. Zbohom, Syntycha, kvet Grécka, ktorá si vycítila, že jestvuje niečo viac než telo. Teraz prekvitaj v Bohu a buď prvou z nových kvetov Kristovho Grécka. Som veľmi šťastná, že vás nechávam takto spolu. Žehnám vás s láskou."
Kroky sa blížia. Zodvihnú ťažký záves a vidia, že Ježiš je na dva metre od voza. Zostúpia na cestu rozpálenú pražiacim slnkom.
Mária Magdaléna si pokľakne k Ježišovým nohám a vraví: „Ďakujem ti za všetko. Tiež ti veľmi ďakujem, že si ma nechal vykonať túto púť. Iba ty máš múdrosť. Teraz odchádzam zbavená zvyškov bývalej Márie. Požehnaj ma, Pane, aby si ma stále väčšmi posilňoval."
„Áno. Žehnám ťa. Teš sa so súrodencami a formuj sa s nimi čoraz viac vo mne. Zbohom, Mária. Zbohom, Marta. Povedz Lazárovi, že ho žehnám. Zverujem vám túto ženu. Nedarúvam vám ju. Je to moja učeníčka. Ale chcem, aby ste jej poskytli aspoň tie najzákladnejšie vedomosti na pochopenie mojej náuky. Potom prídem. Noemi, žehnám ťa a tiež vás obe."
Marta a Mária majú v očiach slzy. Horlivec ich osobitne pozdraví a podáva im list pre svojho sluhu. Ostatní ich pozdravia. Potom sa voz pohne.
8 „A teraz vyhľadáme tieň. Boh nech ich sprevádza... Mária, je ti tak veľmi ľúto, že odišli?" opýta sa Márie Alfejovej, ktorá potichu plače.
„Áno. Boli veľmi dobré... "
„Čoskoro sa s nimi stretneme. A bude ich viac. Budeš mať veľa sestier... alebo dcér, ak sa ti to páči viac. Všetko je láska, či už materská alebo bratská," utešuje ju Ježiš.
„Len keď to nevytvára nepríjemnosti......," zamrmle Iškariotský.
„Nepríjemnosti milovať sa navzájom?"
„Nie. Nepríjemnosti mať ľudí inej rasy a inej príslušnosti."
„Chceš povedať Syntychu?"
„Áno, Učiteľ. Ostatne, ona bola majetkom Rimana a privlastniť si ju je zlé. Popudí ho to voči nám a pritiahneme na seba prísneho Poncia Piláta."
„Ale čo Pilátovi záleží na tom, ak jeden z jeho podriadených stratí otrokyňu? Vie o tom, čo je dôležité. A ak je trochu poctivý, ako sa o ňom hovorí, že je, aspoň v rodine, povie, že tá žena urobila dobre, keď utiekla. A ak nie je charakterný, povie: ,Dobre ti tak. Takto ju možno nájdem ja.' Nečestní ľudia nesúcitia s utrpením druhých. A potom! Ó! Úbohý Poncius! Pri všetkých tých ťažkostiach, ktoré mu spôsobujeme, má dosť iných starostí, než strácať čas bedákaním nad niekým, kto si nechá utiecť otrokyňu!" povie Peter. A mnohí mu dávajú za pravdu vysmievajúc sa z hnevu nemravného Rimana.
9 Ale Ježiš postaví problém na vyššiu úroveň. „Judáš, poznáš Deuteronómium?"
„Pravdaže, Učiteľ. A neváham povedať, že ho poznám tak ako málokto."
„Za čo ho považuješ?"
„Za hovorcu Boha."
„Za hovorcu. Teda za takého, ktorý opakuje Božie slovo."
„Presne tak." „Dobre si usúdil. Ale prečo teda nepovažuješ za správne konať to, čo ono prikazuje?"
„Nikdy som také niečo nepovedal. Naopak! Vidím, že práve my ho priveľmi zanedbávame nasledovaním nového Zákona."
„Nový Zákon je ovocím starého, čiže je dokonalosťou dosiahnutou na strome viery. Ale nikto z nás ho nezanedbáva, pokiaľ viem, pretože ja som prvý, kto ho rešpektuje a bráni, aby ho iní nezanedbávali." Ježiš je veľmi prísny, keď hovorí tieto slová.
Pokračuje: „Deuteronómium je nedotknuteľné. Aj keď zvíťazí moje kráľovstvo a s ním i nový Zákon so svojimi novými kódexmi a predpismi, Deuteronómium sa bude vždy aplikovať na nové príkazy tak, ako okresané kamene starých stavieb sa používajú na nové, lebo sú to vynikajúce kamene, z ktorých sú silné múry. Ale teraz ešte nie je moje kráľovstvo a ja ako verný Izraelita neurážam ani nezanedbávam Mojžišovu knihu. Ona je základom môjho konania i učenia. Na základ Človeka a Učiteľa Syn Otca kladie nebeskú stavbu svojej prirodzenosti a múdrosti. V Deuteronómiu sa uvádza: ,Otroka, ktorý sa bude k tebe utiekať, nevydáš do rúk jeho pána. Nech býva s tebou na mieste, ktoré sa mu zvidí, a nech nájde pokoj v jednom z tvojich miest; neutláčaj ho!'
* Pozri Dt 23, 15—16.*
To v prípade, keď je niekto nútený utiecť z neľudského otroctva. V mojom prípade, v prípade Syntychy, nejde o útek k obmedzenej slobode, ale k neobmedzenej slobode Božieho Syna. A ty chceš, aby som tomuto škovránkovi, ktorý utiekol z osídiel poľovníkov, znova uviazal opraty a vrátil ho do jeho väzenia, a tak mu odňal okrem slobody aj nádej? Nie, to nikdy! Dobrorečím Bohu, že tak ako cesta do Endoru priviedla tohto syna k Otcovi, cesta do Cézarey priviedla toto stvorenie ku mne, aby som ho priviedol k Otcovi. V Sykaminume som vám rozprával o sile viery. Dnes vám porozprávam o svetle nádeje. Ale teraz, v tomto hustom ovocnom sade, sa zastavíme najesť sa a odpočinúť si. Lebo slnko praží, akoby sa otvorilo peklo."