Maria Valtorta 253.
14. august 1945
1 Ešte je noc. Prekrásna noc s ubúdajúcim mesiacom, keď sa Ježiš s apoštolmi a ženami aj s Jánom z Endoru a Hermastejom potichučky lúčia s Izákom, jediným, ktorý bdie, a vydávajú sa na cestu popri brehu. Kráčajú potichu, počuť len ľahký škripot štrku stláčaného sandálmi. Nikto nehovorí, kým nezájdu zopár metrov za posledný domček. Určite ten, kto spí v ňom alebo v ostatných domčekoch, ktoré sú pred ním, nezbadal tichý odchod Pána a jeho priateľov. Ticho je hlboké. Iba more rozpráva piesku a mesiacu, ktorý sa so začiatkom súmraku obracia na západ, príbehy o hĺbke svojou dlhou vlnou začínajúceho prílivu, čo stále viac zužuje suchý pásik na brehu.
Teraz sú vpredu ženy spolu s Jánom, Horlivcom, Júdom Tadeášom a Jakubom Alfejovým, ktorí pomáhajú učeníčkam tu i tam prekonávať malé skalné bralá, vlhké a šmykľavé od slanej vody. Horlivec je s Magdalénou, Ján s Martou, kým Jakub Alfejov pomáha matke a Zuzane a Tadeáš nikomu neprepustí česť vziať do svojej mohutnej dlhej ruky — takej podobnej Ježišovej — útlu rúčku Márie, aby jej pomohol na ťažkých úsekoch. Všetci sa potichu rozprávajú so svojimi partnerkami. Akoby všetci chceli rešpektovať spánok zeme.
Horlivec hovorí s Máriou z Magdaly a vidím, že Šimon viackrát roztvorí náručie s gestom, ktoré vraví: „Je to tak a nedá sa nič robiť." Ale nepočujem, čo hovoria, pretože sú viac vpredu.
Ján prehovorí so svojou spoločníčkou len občas a ukazuje na more a Karmel, ktorého svah, obrátený na sever, je od mesačného svetla ešte biely. Azda hovorí o ceste, ktorou išli minule, keď prechádzali popri Karmeli z druhej strany.
2 Aj Jakub medzi Máriou Alfejovou a Zuzanou hovorí o Karmeli. Vraví svojej matke: „Ježiš mi sľúbil, že vystúpi hore len so mnou, aby mi niečo povedal, len mne."
„Čo ti chce povedať, synu? Povieš mi to potom?"
„Mamka, ak je to tajomstvo, nemôžem ti ho povedať," odpovie s úsmevom Jakub, ktorý sa črtami tváre a ešte viac pokojnou láskavosťou výrazne podobá na Jozefa, manžela Panny Márie.
„Pre matku nejestvujú tajomstvá."
„Veď ich nemám. Ale ak ma Ježiš chce mať tam hore, aby so mnou osamote hovoril, to znamená, že nechce, aby niekto vedel, čo mi chce povedať. A ty, mamka, si moja drahá mamka, ktorú mám veľmi rád, ale Ježiš je nad tebou, aj jeho vôľa. Ale zato sa ho vo vhodnej chvíli spýtam, či tebe o tom môžem povedať. Si spokojná?"
„Zabudneš sa ho na to spýtať..."
„Nie, mamka. Na teba nikdy nezabúdam, aj keď si ďaleko odo mňa. Keď niečo pekné vidím alebo počujem, vždy si pomyslím: ,Keby tu bola moja mamka!'"
„Drahý! Pobozkaj ma, synu môj." Mária Alfejova je dojatá. Ale dojatie nepotlačí zvedavosť. Po chvíli mlčania znova zaútočí: „Povedal si: jeho vôľa. Teda chápeš, že ti chce povedať, čo je jeho vôľa. Takže aspoň toto mi môžeš povedať. To ti povedal v prítomnosti ostatných."
„Pravdu povediac bol som s ním vpredu sám," povie s úsmevom Jakub.
„Ale ostatní to mohli počuť."
„Nepovedal mi veľa, mamka. Pripomenul mi Eliášove slová a modlitbu na Karmeli: ‚Ja sám som zostal z Pánových prorokov... Vyslyš ma, nech sa tento ľud dozvie, že ty si Pán, Boh.'"
* Pozri 1 Kr 18, 22. 37. *
„A čo tým chcel povedať?"
„Veľa vecí chceš vedieť, mamka! Choď teda za Ježišom a povie ti ich," odrazí útok Jakub.
„Chcel asi povedať, keďže Krstiteľ je zajatý, že iba on sám ostal prorokom v Izraeli a že Boh ho musí zachovať dlho, aby mohol poučovať ľud," povie Zuzana.
„Hm! To neverím, žeby Ježiš žiadal, aby bol dlho nažive. Pre seba nežiada nič... Nuž, Jakub môj! Povedz to svojej matke."
„Zvedavosť nie je dobrá, mamka; je to zbytočná vec, nebezpečná, niekedy aj bolestná. Pekne sa zapri..."
„Ach, beda! Hádam tým nechcel povedať, že tvojho brata mi uväznia, možno zabijú?!" spýta sa celá rozrušená Mária Alfejova.
„Júda nie je ,všetci proroci', mamka, aj keď v tvojej láske každý tvoj syn znamená svet. . . "
„Myslím aj na iných, pretože... pretože v budúcich prorokoch budete určite vy. Teda... teda ak zostaneš ty sám... Ak zostaneš ty sám, to znamená, že ostatní, že môj Júda... ó!"
3 Mária Alfejova nechá Jakuba a Zuzanu a rýchlo, akoby bola mladé dievča, beží dozadu, nedbajúc na Tadeášovu otázku. Pribehne k Ježišovej skupine, ako keby ju naháňali.
„Ježišu môj,... rozprávala som sa so synom... o tom, čo si mu povedal... o Karmeli... o Eliášovi... o prorokoch... Ty si povedal... , že Jakub zostane sám... a čo bude s Júdom? To je môj syn, vieš?" povie celá zadychčaná po behu aj od úzkosti.
„Viem to, Mária. A viem aj to, že si šťastná, že je môj apoštol. Vidíš, ty máš všetky práva ako matka a ja ich mám ako Učiteľ a Pán."
„To je pravda... je pravda... ale Júda je moje dieťa...!" A Mária sa v predtuche budúcnosti rozplače.
„Ó, koľké zbytočné slzy! Ale matkinmu srdcu sa všetko odpúšťa. Poď sem, Mária. Neplač. Už som ťa raz utešoval.
* Pozri v (2) 95.5/6.*
Aj vtedy som ti sľúbil, že bolesť prinesie veľké milosti od Boha tebe, tvojmu Alfejovi i tvojim synom..." Ježiš položí ruku na tetkin chrbát a pritiahne si ju... Prikáže tým, čo boli s ním: „Choďte dopredu..." Keď zostane s Máriou Kleopasovou sám, pokračuje. „Neklamal som. Alfej zomrel vzývajúc ma. A preto každý jeho dlh voči Bohu bol zrušený. To obrátenie sa k nepochopenému príbuznému, k Mesiášovi, ktorého predtým nechcel uznať - to dosiahla tvoja bolesť, Mária. Tvoja terajšia bolesť dosiahne, že neistý Šimon a tvrdošijný Jozef budú nasledovať tvojho Alfeja."
„Áno, ale... Čo urobíš Júdovi, môjmu Júdovi?"
„Budem ho milovať ešte väčšmi, než ho milujem teraz."
„Nie, nie. V tých slovách je hrozba. Ó, Ježiš! Ó, Ježiš...!"
4 Panna Mária podíde utešiť švagrinú v bolesti, ktorej príčinu ešte nepozná. A keď sa ju dozvie — lebo keď ju švagriná zbadá vedľa seba, rozplače sa ešte silnejšie a o svojej bolesti jej povie —, zbledne viac než samotný mesiac.
Mária Alfejova vzdychá: „Povedz mu to ty, že nie, že nie smrť pre môjho Júdu..."
Panna Mária, ešte bledšia, jej povie: „A môžem to žiadať pre teba, keď ani pre svojho Syna nežiadam záchranu pred smrťou? Mária, povedz so mnou: ,Nech sa stane tvoja vôľa, Otče, na nebi, na zemi a v srdci matiek.' Konať Božiu vôľu skrze údel synov je výkupné mučeníctvo nás matiek... a ostatne... Nie je povedané, že Júdu majú zabiť alebo zabiť prv, než zomrieš ty.
Ako by ťa ťažila tvoja terajšia modlitba za to, aby zostal žiť čo najdlhšie, keď potom v kráľovstve pravdy a lásky uvidíš fakty, všetko skrze Božie svetlo a skrze svoje zduchovnené materstvo. Potom ako blažená aj ako matka — a tým som si istá — by si chcela, aby sa Júda podobal môjmu Ježišovi v údele spasiteľa a túžila by si mať ho skoro pri sebe, znovu, navždy. Lebo odlúčenie od detí je utrpenie pre matky. Je to také veľké utrpenie, že myslím, že pretrváva ako úzkostlivá láska aj v nebi, ktoré nás prijme."
5 Máriin plač, taký silný v tichu nadchádzajúceho brieždenia, spôsobil, že sa všetci vrátili zistiť, čo sa stalo, a tak počuli slová Panny Márie, a dojatie sa šíri.
Mária z Magdaly plače a šepká: „Ja som to utrpenie spôsobila svojej matke už na zemi."
Plače aj Marta a vraví: „Bolesť z odlúčenia detí a matiek je vzájomná."
Aj v Petrových očiach sa ligocú slzy a Horlivec vraví Bartolomejovi: „Aké slová múdrosti na vysvetlenie toho, čím bude materstvo blaženej matky!"
„A ako bude blažená matka hodnotiť veci: skrze Božie svetlo a skrze zduchovnené materstvo... To vyráža človeku dych, akoby stál pred nejakým žiarivým tajomstvom," odpovie mu Natanael.
Iškariotský povie Ondrejovi: „Materstvo sa zbavuje všetkej ťarchy zmyslov a takpovediac nadobúda krídla. Akoby sme už videli naše matky premenené do nepochopiteľnej krásy."
„To je pravda. Naša matka, Jakub, nás bude tak milovať. Vieš si predstaviť, aká dokonalá bude jej láska potom?" povie Ján bratovi. A je jediný, ktorý sa žiarivo usmeje pri pomyslení a radostnom dojatí, že jeho matka bude dokonale milovať.
6 Je mi ľúto, že som spôsobil toľkú bolesť," ospravedlňuje sa Jakub Alfejov. „Ale vytušila viac, než som povedal... Ver mi, Ježiš."
„Viem, viem. No Mária pracuje na sebe a to bol náraz silnejší než úder dlátom. Ale zbaví ju mnohej zbytočnej ťarchy," povie Ježiš.
„Hlavu hore, matka. Dosť bolo plaču! Bolí ma, že sa trápiš ako nejaká úbohá ženička, ktorá nepozná istoty Božieho kráľovstva. Vôbec sa nepodobáš matke Machabejských synov,"
* Machabejských synov tak nazvali pre ich mučeníctvo, vyrozprávané v 2 Mach 7, ktoré podstúpili „v dobe Machabejcov", ako sa uvádza v (2) 157.5. Títo sa tak volali podľa prímena (ktoré znamená kladivo) ich hlavného hrdinu, Júdu Machabejského, ktorý už bol citovaný v (1) 72.5. O ich aktivite na získanie náboženskej a politickej slobody židovského ľudu, sa píše v dvoch knihách Machabejcov, na ktoré sa odvolávame vždy keď Dielo spomína nejaký ich zvláštny skutok. Veľrada neoprávnene prirovnala Judáša Iškariotského k Júdovi Machabejskému v (9) 588.4 a Ján ho ako takého odmietol v (9) 600.2. Ježiš však k tomuto hrdinovi prirovnal svojho bratranca Júdu Tadeáša v (9) 600.11.*
vyčíta prísne Tadeáš, hoci ju objíma a napokon pobozká na hlavu, do šedivých vlasov: „Vyzeráš ako dievčatko, ktoré sa bojí tieňov a rozprávok, čo mu rozprávajú, aby ho vystrašili. Predsa vieš, kde ma nájdeš: v Ježišovi. Aká si to mam ka! Aká si to mamka! Plakať by si mala vtedy, keby ti boli povedali, že sa raz stanem Ježišovým zradcom, tým, kto ho opustí alebo bude zatratený. Vtedy áno, vtedy by si mala plakať aj krv. Ale, ak mi Boh pomôže, takú bolesť ti nikdy nespôsobím, matka moja. Chcem byť s tebou po celú večnosť... "
Najprv výčitka a potom poláskanie ukončia plač Márie Alfejovej, ktorá je pre svoju slabosť teraz celkom zahanbená.
7 Svetla pri prechode z noci do dňa ubudlo, pretože mesiac už zašiel a deň ešte nezačal. Vládne krátke prechodné šero. Hneď nato svetlo, najprv olovené, potom šedavé, neskôr nazelenalé, potom mliečne s prenikaním belasej farby, napokon jasné, takmer ako stelesnené striebro stále viac preráža a uľahčuje chôdzu po vlhkom štrkovitom brehu, z ktorého ustúpili vlny. Oko sa teší z pohľadu na čoraz modrejšie a jasnejšie more, akoby sa zapaľovalo žiarou brúsených krištáľov. A potom vzduch mieša striebro s čoraz výraznejšou ružovou farbou, až sa z ružovozlatistého brieždenia vytvorí červenoružová spŕška padajúca na more, na tváre a na polia, kontrastujúca so stále živšími farbami, až tieto dosiahnu dokonalý vrchol. Pre mňa je toto vždy najkrajšia chvíľa dňa, keď vychádzajúce slnko vyšle svoj prvý lúč na hory a kopce, lesy, lúky a rozsiahle morské a nebeské diaľavy. A keď svojím jasom zdôrazňuje každý farebný odtieň, či už belosť snehu alebo indigovomodrú farbu vzdialených pohorí, splývajúcej s jaspisovozelenou či kobaltovomodrou farbou oblohy, ktorá sa rozjasnieva prijímaním ružovej či zafírovej žilkovanej jaspisom a lemovanej morskými perlami. A more dnes tvorí ozajstný zázrak krásy. Nie je mŕtve v ťaživom pokoji, ani rozbúrené burácajúcimi vetrami, ale veľkolepo živé v úsmevnej hre jemných vlniek lemovaných hrebienkami peny.
„Prídeme do Doru prv, než začne pražiť slnko. A odídeme za súmraku. Zajtra v Cézarei sa skončí vaša námaha, sestry. Aj my budeme oddychovať. Určite už bude na vás čakať voz. Rozdelíme sa...
8
„Prečo plačeš, Mária? Mám dnes vidieť plakať všetky Márie?" povie Ježiš Magdaléne.
„Je jej ľúto opustiť ťa," ospravedlňuje ju sestra.
„To neznamená, že sa skoro znova neuvidíme.“
Mária potrasie záporne hlavou. Neplače pre to.
Horlivec vysvetľuje: „Bojí sa, že nebude vedieť byť dobrá bez tvojej blízkosti. Bojí sa že bude prisilno pokúšaná, keď nebudeš nablízku, aby si od nej udržal diabla. Pred chvíľou mi o tom hovorila."
„Neboj sa toho. Nikdy neodnímam milosť, ktorú som udelil. Chceš hrešiť? Nie? Tak buď spokojná. Bedli, to áno, ale neboj sa."
„Pane..., plačem aj preto, že v Cézarei... Cézarea je plná mojich hriechov. Teraz ich všetky vidím... Budem musieť veľa odtrpieť vo svojom človečenstve... "
„To ma teší. Čím viac budeš trpieť, tým to bude lepšie. Pretože potom už nebudeš trpieť týmito zbytočnými bolesťami. Mária Teofilova, pripomínam ti, že si dcérou silného otca a si silná duša a že ťa chcem urobiť veľmi silnou. Znášam slabosti u ostatných žien, pretože boli vždy tiché a bojazlivé, vrátane tvojej sestry. U teba slabosť neznesiem. Spracujem ťa ohňom na nákove. Pretože ty si kalená oceľ, ktorá musí byť takto opracovaná, aby nepokazila zázrak tvojej a mojej vôle. Toto si uvedom ty a všetci prítomní a neprítomní, ktorí si myslia, že ja, pretože som ťa tak veľmi miloval, mohol by som sa stať slabým voči tebe. Dovoľujem ti plakať z kajúcnosti a z lásky. Nie pre iné. Pochopila si?" Ježiš je podmanivý a prísny.
Mária z Magdaly sa usiluje prehltnúť slzy a vzdychy, skĺzne na kolená, pobozká Ježišovi nohy a usilujúc sa o pevný hlas povie: „Áno, Pane môj. Urobím, čo chceš."
„Vstaň teda a buď pokojná."