Maria Valtorta 254.
15. august 1945
1 Nevidím mesto Dor. Slnko zapadá a pútnici mieria do Cézarey. Ale zastávku v Dore som nevidela. Možno preto, že to bola len zastávka bez čohokoľvek pozoruhodného, súceho na zaznamenanie. More vyzerá rozpálené, tak veľmi odráža červeň oblohy vo svojom pokoji, červeň takmer nereálnu, taká je prudká. Zdá sa, akoby na obzore bola vyliata krv. Ešte je horúco napriek tomu, že morský vzduch robí túto páľavu znesiteľnou. Stále idú pozdĺž mora, aby sa vyhli horúčave vyprahnutej zeme. Mnohí si dokonca vyzuli sandále a podkasali šaty, aby vošli do vody.
Peter zahlási: „Keby tu neboli učeníčky, vyzliekol by som sa donaha a vošiel do nej až po krk."
Ale musí vyjsť aj odtiaľ, lebo Magdaléna, ktorá bola s ostatnými ženami vpredu, sa vráti dozadu a povie: „Učiteľ, poznám tento kraj. Vidíš tam ten žltý pásik na modrom mori? Tam sa vlieva rieka, stále, aj v tomto letnom období. A treba vedieť, ako ju prekročiť..
„Už sme prekročili toľko riek! Hádam to nie je Níl. Prejdeme aj túto," povie Peter.
„Nie je to Níl. Ale v jej vodách a na jej brehoch sú dravé šelmy. Nesmie sa prechádzať ľahkomyseľne a naboso, aby sa človek nezranil."
„Ó, a čo sú to zač? Vari leviatany?
* Leviatan, morská obluda, symbol moci zla, sa spomína v Jób 3, 8; 40, 25-32; 41; Ž 74, 14; 104, 26 a Iz 27, 1. V Knihe Jób sa stotožňuje s krokodílom, o ktorom nájdeme zmienku v (6) 398.3.*
„Správne, Šimon. Sú to práve krokodíly. Malé, to je pravda, ale dokážu ti znemožniť chôdzu na nejakú dobu."
„A čo tu robia?"
„Myslím, že ich sem priniesli z dôvodu kultu ešte vtedy, keď tu vládli Feničania. A zostali tu. Postupom času boli menšie, ale zato nie menej agresívne, a prešli z chrámov do riečneho bahna. Teraz sú z nich veľké jašterice, no s hroznými zubami! Rimania sem prichádzajú na poľovačky a pre rôzne zábavy... Bola som s nimi aj ja. Všetko slúži na... zabitie času. A potom koža je pekná a používa sa na mnohé veci. Dovoľte mi preto, aby som vás vďaka svojej skúsenosti viedla."
„Dobre. Rád by som ich videl...,“povie Peter.
„Možno uvidíme nejakého, i keď takmer vyhynuli, lebo toľko na ne poľujú..."
2 Opustia breh a uberajú sa do vnútrozemia, kým nedosiahnu hlavnú cestu na polceste medzi kopcami a morom. Čoskoro natrafia na vysoký klenutý most nad malým potokom s dosť širokým riečiskom, no teraz len s troškou vody v strede koryta. Na mieste bez vody sa ukazuje rákosie a trstina, teraz v lete takmer vyschnutá. No v ostatných ročných obdobiach rastliny určite vytvárajú malé ostrovčeky vo vode. Na brehoch sú kríky a husté stromy.
Hoci hľadia veľmi pozorne, nezbadajú nijaké zviera a mnohí sú sklamaní. Ale keď už schádzajú z mosta, ktorého jediný oblúk je veľmi vysoký, azda preto, aby ho nestrhli vody v čase povodní — je to mohutná, azda rímska stavba —, Marta prenikavo zvýskne a preľaknutá beží späť. Veľmi veľká jašterica — nevyzerá na viac —, avšak s hlavou krokodíla, leží krížom cez cestu a predstiera, že spí.
„Ale, neboj sa!" zakričí Magdaléna. „Keď sú tam, nie sú nebezpeční. Zle je, keď sú skrytí a keď človek na nich stúpi, lebo ich nevidí."
Ale Marta zostáva opatrne vzadu. Ani Zuzana nežartuje. . . Mária Alfejova je vo svojej rozvážnosti odvážnejšia a popri svojich synoch ide dopredu a pozerá sa. Apoštoli sa však vôbec neboja, prezerajú si a posudzujú škaredé zviera, ktorému sa uráči pomaly obrátiť hlavu, aby sa ukázalo aj spredu, potom naznačí pohyb a zdá sa, že má chuť ísť k tým, čo ho vyrušili. Marta znova vykríkne a odbehne ešte viac dozadu, za ňou aj Zuzana a Mária Kleopasova. Ale Mária z Magdaly zodvihne kameň a hodí ho do zvieraťa. Zasiahne ho do boku a ono zmizne dolu po štrku a ponorí sa do vody.
„Poď dopredu, ty bojko. Už je preč," povie sestre. Ženy sa vrátia spolu.
„Je naozaj ošklivý," usúdi Peter.
3 „Je pravda, Učiteľ, že kedysi im dávali za pokrm ľudské obete?" spýta sa Iškariotský.
„Považovali ho za posvätné zviera, predstavoval boha a ako my predkladáme obetu nášmu Bohu, oni, úbohí modlári, to robili spôsobom a omylom, ktorý zodpovedal ich podmienkam."
„Ale ešte aj teraz?" spýta sa Zuzana.
„Myslím, že nie je vylúčené, že sa v modlárskych krajoch tak ešte robí," vraví Ján z Endoru.
„Môj Bože! Ale obetujú ich mŕtvych, hm?"
„Nie. Obetujú ich živých, ak ich obetujú. Dievčatá, deti, zvyčajne. Prvorodených. Aspoň tak som to čítal," opäť odpovie Ján ženám, ktoré sa zhrozené pozerajú jedna na druhú.
„Ja by som od strachu umrela, keby som musela ísť k nim blízko," povie Marta.
„Naozaj, žena? Ale tento nie je nič v porovnaní s pravým krokodílom. Ten je aspoň trikrát taký veľký."
„A tiež vyhladovaný. Tento bol určite zasýtený užovkami alebo divokými králikmi."
„Milosrdenstvo! Aj užovky! Ale kam si nás to priviedol, Pane!" vzdychne Marta, taká vyľakaná, že sa všetkých zmocní nezadržateľná veselosť.
Hermastej, ktorý stále mlčal, povie: „Vôbec sa nebojte. Stačí narobiť veľký hluk a zmiznú všetky. Mám skúsenosť. Bol som viackrát v dolnom Egypte."
Vydajú sa na cestu, tlieskajú rukami a búchajú na kmene. A nebezpečné miesto je za nimi.
Marta pristúpila k Učiteľovi a často sa spytuje: „Naozaj už nebudú?"
Ježiš sa na ňu pozrie, pokrúti hlavou a s Úsmevom ju ubezpečí: „Sáronská rovina je len krása a už sme tu. Ale veru dnes mi učeníčky pripravili prekvapenia! Ozaj neviem, prečo si taká bojazlivá."
„To neviem ani ja. Ale všetko, čo sa plazí, mi naháňa hrôzu. Akoby som cítila na sebe chlad týchto tiel, určite studených a slizkých. A pýtam sa tiež, prečo existujú. Sú azda potrebné?"
„To by sme sa mali spýtať toho, kto ich stvoril. Ale ver, že ak ich urobil, znamená to, že sú užitočné. Keď nie pre iné, tak aspoň aby zažiarilo Martino hrdinstvo," povie Ježiš s iskrou vtipu v očiach.
„Ó, Pane! Ty žartuješ a máš pravdu. Ale ja sa bojím a nikdy sa neprekonám.“
„To uvidíme...
4
Čo sa to tam hýbe medzi kríkmi?" povie Ježiš a upriami pohľad dopredu k spleti kríkov a stromov s dlhými konármi, čo sa dvíhajú po hradbe hlbšie rastúcich indických figovníkov s listami tvrdými sťa lopatky, zatiaľ čo dlhé plazivé vetvy sú pružné.
„Ďalší krokodíl, Pane... ?!" vzdychne prestrašená Marta.
Ale praskanie konárov silnie a vynorí sa z nich ľudská tvár - žena. Pozerá sa. Keď zbadá všetkých tých ľudí, zaváha, či má utiecť do poľa alebo sa skryť v divokej húštine. Zvíťazí to prvé a s výkrikom sa rozbehne. „Malomocná? Bláznivá? Posadnutá?" spytujú sa rozpačito.
No žena sa vráti späť, pretože z už blízkej Cézarey prichádza rímsky voz. Žena je ako myš v pasci. Nevie, kam ísť; lebo Ježiš a jeho sprievod je už teraz pri kríku, ktorý bol jej útočiskom, a nemôže sa tam vrátiť, smerom k vozu nechce ísť... V prvom dotyku večera, pretože noc nastáva rýchlo po mohutnom západe slnka, vidieť, že je mladá a pôvabná, aj keď má roztrhané šaty a rozstrapatené vlasy.
„Žena! Poď sem!" prikáže autoritatívne Ježiš.
Žena vystrie ruky a úpenlivo prosí: „Neubližuj mi!"
„Poď sem. Kto si? Neublížim ti." A povie to tak láskavo, že ju presvedčí.
Žena podíde dopredu sklonená, hodí sa na zem a hovorí: „Nech si ktokoľvek, zmiluj sa. Zabi ma, ale nevydaj ma pánovi. Som zutekaná otrokyňa... "
„Kto bol tvoj pán? A odkiaľ si? Židovka určite nie si. Poznať to podľa reči a šiat."
„Som Grékyňa. Grécka otrokyňa z... Ó, zmilujte sa! Schovajte ma! Voz už prichádza. . . "
Všetci sa zhŕknu okolo nešťastnice schúlenej na zemi. Šaty dotrhané konármi odhalia chrbát zbrázdený údermi a pokrytý škrabancami. Voz prejde bez toho, žeby niekto z tých, ktorí sú v ňom, prejavil záujem o skupinu stojacu pri kríkoch.
„Už prešli, hovor. Ak budeme môcť, pomôžeme ti," povie Ježiš a špičkami prstov sa dotkne jej strapatých vlasov.
5 „Som Syntycha, grécka otrokyňa urodzeného Rimana, z prokonzulovho sprievodu."
„Takže si otrokyňa Valeriána!" zvolá Mária z Magdaly.
„Ó, beda, zľutovanie! Neudaj ma," zaprosí nešťastnica.
„Neboj sa. Už nikdy sa nebudem rozprávať s Valeriánom," odpovie Magdaléna. A vysvetľuje Ježišovi: „Je to jeden z najbohatších a najničomnejších Rimanov, akých tu máme. A aký je ničomný, taký je aj krutý."
„Prečo si utiekla?" opýta sa Ježiš.
„Pretože mám dušu. Nie som tovar... (žena sa vzchopí, keď vidí, že stretla takých, čo majú zľutovanie). Nie som tovar. On ma kúpil. To je pravda. Ale mohol si kúpiť len moju telesnú schránku, aby si skrášlil dom, aby som mu obveseľovala čas čítaním, aby som mu slúžila. Ale nič iné. Duša je moja! Nie je to vec, ktorá sa kupuje. No on chcel aj ju!"
„Ako to, že vieš o duši?"
„Nie som nevzdelaná, Pane. Som vojnová korisť už odmlada. Ale nie som plebejka. Toto je môj tretí pán a je to špinavý zmyselník. Pamätám si však slová našich filozofov. A viem, že nie sme len z tela. Je v nás uzavreté aj niečo nesmrteľné. Niečo, čo nemá pre nás presné meno. Ale odnedávna už poznám aj to meno. Jedného dňa prešiel istý človek cez Cézareu, robil divy a rozprával lepšie než Sokrates a Platón. Veľa sa o ňom hovorilo v kúpeľoch a v jedálňach alebo na pozlátených kolonádach. Špinilo sa jeho vznešené Meno, lebo ho vyslovovali v sieňach nečistých orgií. A môj pán mne, práve mne, ktorá som už cítila, že mám niečo nesmrteľné, čo patrí len Bohu a nekupuje sa ako tovar na trhu otrokov, prikázal čítať diela filozofov, aby porovnával a zistil, či táto neznáma vec, ktorú človek, čo prišiel do Cézarey, pomenoval ,duša', je tam opísaná. Mne, mne dal toto čítať! Mne, od ktorej chcel, aby som vyhovela jeho zmyselnosti! Takto som sa dozvedela, že táto nesmrteľná vec je duša. A kým Valerián s ostatnými jemu rovnými počúval môj hlas a medzi grganím a zívaním sa pokúšal pochopiť, porovnávať a diskutovať, pospájala som si ich rozhovory, týkajúce sa rečí Neznámeho, so slovami filozofov a ukladala som si ich do mysle. A moja dôstojnosť sa čoraz viac upevňovala, aby som odmietala jeho zmyselné túžby... Jedného večera ma zbil na smrť, lebo som ho odmietla a pohrýzla. .. a na druhý deň som utiekla. .. Už päť dní žijem v tejto húštine, v noci si trhám ostružiny a indické figy. Ale nakoniec ma chytí. Určite ma hľadá. Stojím veľa peňazí a priveľmi sa páčim jeho zmyselnosti, aby ma nechal na pokoji... Zľutuj sa!
6 Prosím ťa, ty si Žid a určite vieš, kde sa nachádza, prosím ťa, zaveď ma k Neznámemu, ktorý rozpráva otrokom a ktorý rozpráva o duši. Povedali mi, že je chudobný. Budem hladovať, ale chcem byť s ním, aby ma poučil a pozdvihol. Život so šelmami zdivočí človeka, aj keď im kladie odpor. Chcem opäť nadobudnúť svoju morálnu dôstojnosť."
„Ten človek, ten Neznámy, ktorého hľadáš, je pred tebou."
„Ty...?! Ó, neznámy Boh Akropoly, ave!" A skloní sa čelom až po zem.
„Tu nemôžeš zostať. Ale idem do Cézarey....“
„Neopúšťaj ma, Pane!"
„Neopustím ťa... Rozmýšľam..."
„Učiteľ, náš voz nás určite čaká na dohodnutom mieste. Niekoho poň pošli. Na voze bude bezpečná ako v našom dome," poradí Mária z Magdaly.
„Ó, áno, Pane. K nám, namiesto starého Izmaela. Poučíme ju o tebe. Bude to jedna duša vytrhnutá z pohanstva," poprosí Marta.
„Chceš ísť s nami?" opýta sa Ježiš.
„S kýmkoľvek z tvojich, len nech už nie som s tým mužom. Ale... ale tu jedna žena povedala, že ho pozná. Nezradí ma? Neprídu do jej domu Rimania? Ne... "
„Neboj sa. Do Betánie Rimania neprídu, a hlavne nie tohto druhu," ubezpečuje Magdaléna.
„Šimon a Šimon Peter, choďte pohľadať voz. My tu na vás počkáme. Do mesta pôjdeme potom," prikáže Ježiš.
7 .....Keď sa ťažký krytý voz ohlási hlukom kopýt, kolies a svetlom lampy, čo visí z jeho strechy, čakajúci vstanú od brehu, kde určite večerali, a zídu na cestu.
Voz kývajúci sa na kraji veľmi rozbitej cesty zastaví a zostúpi z neho Peter a Šimon a hneď za nimi nejaká stará žena, ktorá beží objať Magdalénu so slovami: „Ani chvíľku, ani chvíľku som nechcela meškať, aby som ti mohla povedať, že som šťastná! Aby som ti povedala, že tvoja matka sa teší so mnou, že si sa vrátila ako zlatá ruža nášho domu, ako keď si spala v kolíske, keď som ťa nadojčila zo svojho prsníka." A bozkáva ju znova a znova.
Mária plače v jej náručí.
„Žena, zverujem ti túto mladú ženu a prosím ťa o obetu, aby si tu čakala po celú noc. Zajtra budeš môcť ísť do prvej dediny na rímskej ceste a tam čakať. Prídeme okolo tretej hodiny," povie Ježiš pestúnke.
„Urobím všetko ako chceš, buď požehnaný! Len dovoľ, aby som dala Márii šaty, čo som jej priniesla." A vystúpi na voz s Pannou Máriou, Máriou a Martou.
Keď z neho vyjdú, Magdaléna je taká, akú ju budeme vídavať v budúcnosti stále: v jednoduchých šatách, so širokým jemným ľanovým závojom a s plášťom bez ozdôb.
„Buď pokojná, Syntycha. Zajtra prídeme aj my. Zbohom," pozdraví Ježiš. A vydáva sa na cestu do Cézarey...
8 Nábrežie je plné ľudí, ktorí sa prechádzajú vo svetle fakieľ či lampášov, čo nesú otroci. Od mora vanie svieži vzduch, ktorý je veľkou úľavou pre pľúca unavené letným sparnom. Tí, čo sa prechádzajú, sú vlastne rímski boháči. Židia sú zavretí vo svojich domoch a užívajú si sviežosť z výšky domov. Nábrežie vyzerá ako dlhočizný salón počas návštevných hodín. Prejsť tadiaľ znamená, že vás doslova rozoberú do každej podrobnosti. A predsa Ježiš prechádza práve tadiaľ... po celom nábreží, nevšímajúc si tých, ktorí ho sledujú, kritizujú a vysmievajú.
„Učiteľ, ty si tu? V tomto čase?" opýta sa Lýdia, sediaca v akomsi kresle či ležadle, ktoré nesú otroci po kraji cesty. A vzápätí vstane.
„Idem z Doru a prišiel som neskoro. Hľadám ubytovanie."
„Povedala by som ti: Tam je môj dom," A ukáže na peknú budovu za chrbtom. „Ale neviem, či....“
„Nie. Ďakujem ti, ale neprijímam. Sú tu so mnou mnohí a dvaja už išli dopredu, aby upovedomili ľudí, ktorých poznám. Myslím, že ma ubytujú."
9 Lýdiine oči spočinú aj na ženách, na ktoré ukázal Ježiš spolu s učeníkmi, a ihneď spozná Magdalénu. „Mária? Ty? Teda je to pravda?"
Mária z Magdaly má pohľad obkľúčenej gazely - utrápený. Má na to dôvod, lebo nestojí len pred Lýdiou, ale pred mnohými ľuďmi, ktorí na ňu hľadia... Ale hľadí na ňu i Ježiš, a tak sa vzchopí.
„Je to pravda."
„Takže sme ťa stratili!"
„Nie. Našli ste ma. Aspoň dúfam, že jedného dňa vás znova nájdem a s lepším priateľstvom na ceste, ktorú som konečne našla. Povedz to, prosím ťa, všetkým, čo ma poznajú. Zbohom, Lýdia. Zabudni na všetko zlo, ktoré si ma videla konať, a prosím ťa o odpustenie. . . "
„Ale, Mária! Prečo sa ponižuješ? Žili sme rovnakým životom, životom bohatých a záhaľčivých ľudí, a niet čo..."
„Nie. Ja som viedla horší život. Ale už som ho zanechala. A navždy.”
„Zdravím ťa, Lýdia," skráti to Pán a odchádza k bratrancovi Júdovi, ktorý spolu s Tomášom prichádzajú k nemu.
Lýdia zdrží Magdalénu ešte na chvíľu. „Ale povedz mi pravdu, teraz, keď sme tu samy: si naozaj presvedčená?“
„Nie presvedčená: som šťastná, že som učeníčka. Len jedno veľmi ľutujem, že som prv nespoznala Svetlo a že som sa kŕmila blatom miesto toho, aby som sa živila ním. Zbohom, Lýdia."
Do ticha, ktoré sa utvorilo okolo dvoch žien, zaznie jasná odpoveď. Nikto z mnohých prítomných už neprehovorí... Mária sa otočí a usiluje sa rýchlo dohnať Učiteľa.
Nejaký mladík sa postaví pred ňu. „To je tvoje posledné bláznovstvo?" vraví a chce ju objať. No je podnapitý, nepodarí sa mu to. Mária mu utečie a zakričí mu: „Nie, to je moja jediná múdrosť."
Dobehne priateľky, zahalené ako mohamedánky, tak sa im hnusí, že ich vidia tí nerestníci.
„Mária," povie chvejúca sa Marta, „veľmi si trpela?"
„Nie. On má pravdu a odteraz už viac kvôli tomu nebudem trpieť. Má pravdu... "
Všetci zabočia do tmavej uličky a nato vojdú do veľkého domu, určite hostinca, na noc.