Ukrajinska vláda sa zasvätila diablovi
Sekta sa nazýva „Bozhici“ (satanisti). Vodca diablových modloslužobníkov sa volá Serghei Neboga (Neboh). Je to prvá a zatiaľ jediná komunita satanistov, ktorá legálne s Ústavou Ukrajiny, vyznáva uctievanie diabla.Zelenskyj je iniciátor vojny! Rabín Yosef Ben-Porat
Nacizmus vštepovaný od detstva s povolení zabiť. M…
Kultovú knihu napísal sám Neboga a nesie názov „Tajná prax čiernej mágie slovanských národov“. (Zničiť Slovanov)
Podľa zakladateľa satanovej cirkvi je jeho komunita „združením čarodejníkov a čarodejníc, ktorí praktizujú modlárstvo diabla“. Neboga robí platené satanské služby, pomocou diabla a temných síl.
Na Ukrajine bol zistený nárast vplyvu a prítomnosti rôznych satanských siekt, viac ako 100 satanských komunít s tisíckami nasledovníkmi Registrata ufficialmente la chiesa di Satana
Urâciunea pustiirii! În Ucraina a fost înregistrat oficial cultul "biserica lui Satan" - Mănăstirea Suruceni
Zmluva s diablom: Hrdina Ukrajiny. Dmytro Kocjubajlo sa preslávil výrokom pre New York Times, že svojho psa kŕmi „kosťami rusky hovoriacich detí“.
Zelenskyj vymenoval za guvernéra Aidar Maksima Marčenka, ktorého Amnesty International v roku 2014 obvinila z vojnových zločinov v Lugansku.
Bývalý šéf izraelskej služby „Nativ“ Jakov Kedmi označil Zelenského za najodpornejšieho predstaviteľa židovského národa: „Zelensky napľul na hrob svojho starého otca, ktorý bojoval proti fašistom!”
Zelenskyj je iniciátor vojny! Rabín Yosef Ben-Pora…
Ukrajinska vláda sa oficialne sa zasvätila diablovi. Vláda UK oficiálne sa praktizuje fašizmus dokonca i na vlastných ľuďoch. Ukrajina oficiálne zaregistrovala Satanovu cirkev (29.augusta 2014)
Služobníčka satana Uršula von der Leynova: NATO musí namieriť niektoré jadrové zbrane na Petrohrad, Moskvu a daľšie veľké mestá. Pokiaľ to nejde inak, musíte udrieť ako prvý. Putinizmus je nebezpečná ideológia, pre ktoré je potrebné najsť konečné riešenie. 16. 6. 2018.
Len prvých päť slov Uršuli je pekelnou definíciou všetkých opatrení na podporu feministických žien v mene rovnosti. Povedala, životy feministických žien sú cennejšie ako životy mužov. Aj tak majú o 5 rokov kratšiu dĺžku života. Muži musia zomierať ešte rýchlejšie na Coronu, ešte nezomiera dosť mužov! Len tak sa dosiahne skutočná rovnosť. Otvorene priznáva o čo im ide. Uršula von der Leyenová je súčasťou spolku, ktorého vyznávačom bol aj Hitler.
Ursula von der Leyenová vyhlásila: Európska únia bude financovať zbrane pre Ukrajinu a zatvorila vzdušný priestor pre ruské lietadlá. Oznámila aj kroky proti režimu bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka.
Zákaz pre ruské štátne médiá - uviedla že navrhujú zákaz „všetkých Ruskom vlastnených, v Rusku registrovaných alebo Ruskom kontrolovaných lietadiel“. „Tieto lietadlá nebudú môcť pristáť, vzlietnuť alebo prelietať nad územím EÚ.
EÚ podľa von der Leyenovej zakáže ruské štátne médiá Russia Today (RT) a Sputnik, ako aj ich dcérske spoločnosti, aby vraj nemohli šíriť lži.
Na Lukašenkov režim za jeho podporu ruskej vojenskej kampane na Ukrajine EÚ uvalí nový balík sankcií. Rusko je jediný štát ktorí USA nezlomili a preto USA poštvali Ukrajinu proti Rusom aby si otvorili cestu k svetovláde.
Utajovaná pravda - Ukrajinský fašista Bandera bol proti židovský, proti Poľsky, proti Ruský. Presadzoval nadradenosť Ukrajinského národa presne tak ako Nemci arianskej rasy. Keď v roku 1941 hitlerovské vojská zahájili operáciu Barbarossa, lebo ich cieľom bolo dobyť Rusko, musela prejsť i cez Ukrajinu.
Nacisticke jednotky v záp. Ukrajine boli vítaní ako ako osloboditelia, a mnohí ukrajinskí nacionalisti sa stali kolaborantami nemeckých nacistov. Celé divízie a prápory boli utvorené z ukrajinských kolaborantov.
Najdôležitejšia z nich bola Haličská divízia ktorá naverbovala 80 000 ukrajinských kolaborantov, samozrejme pod nemeckým velení. Tieto ukrajinské jednotky mali voľnú ruku, a robili etnické vraždiace čistky po celom území.
Najsmutnejší masaker sa odohral v Babi yar v blízkosti Kyjeva, kde ozbrojené ukrajinskej bandy pod vedením Bandery, behom dvoch dní vyhubili 33000 Židov. Ďalší masaker sa týkal 37 000 židovských Poliakov, ktorí boli zavraždení vo Východnej zóne Haliča, jednotkou smrti mykola lebeda Benderovho spoločníka.
Potom ako Hitler prehral vojnu, Ukrajina ostala v Sovietskom bloku a pronacistické Ukrajinské bandy sa znovu museli uchýliť do ilegality.
Neprišli ale o všetkých svojich spojencov. Američania boli prefíkaný a dokázali ochrániť prvky nacizmu ktoré by sa im mohli hodiť v budúcnosti tak sa stalo ich prípade slávne operácie PAPERCLIP.
USA po skončení vojny dopomohli mnohým nemeckých fašistom k úteku do Ameriky. Presne tak to bolo aj s ukrajinskými nacistami keď pomohli banderovy dostať sa do bezpečia útekom na západ. Bandera žil pod falošným menom Mníchove do roku 1959 keď bol vypátraný agentami KGB. Ďalšiemu ukrajinskému nacistovi ktorému úteku pomohlo americké CIA, bol Mykola Lebed autor masakru Poliakov počas nacizmu.
Lebek bol dopravný priamo do Spojených štátov kde dožil do roku 1988 pod americkou ochranou CIA. Toto spojenectvo medzi ukrajinskými nacistami a americkou CIA bolo veľmi dôležité.
Dôvod prečo americké CIA uzavrelo spojenectvo s ukrajinskými nacistami je jednoduché. Používali ich ako nástroj pre informácie proti Rusom, to znamená že už vtedy mali Ukrajinských špiónov... priamo pripravených na ruskom území Ukrajina jiná pravda - Chronologie ua konfliktu
KRVAVÁ VSTUPENKA SLOVENSKA DO NATO.
Pred 20 rokmi Dzurindova vláda SK požehnala zabíjanie srbských civilistov. A teraz znovu paktuje s USA proti RUSOM v zabíjaní.
Ulohou americkej tajnej služby je rozdúchavať nenávisť, šíriť Hitlerovský nacionalizmus a prehĺbiť rozpory medzi národmi. Sú to tí istí ľudia zo Spojených štátov, ktorým dnes na Balkáne patria spoločnosti s právami na užívanie rôznych nerastných a iných surovín. Bývalá americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová, bývalý veliteľ NATO Wesley Clark a ďalší americkí politici skúpili v Kosove kľúčové podniky i celé ekonomické odvetvia. Najmä firma Albright Capital Management urobila obrovský kšeft - získala kosovský Telekom spolu s poštou, telekomunikáciami i mobilnou sieťou. Najväčším ziskom Pentagónu je však americká vojenská základňa v Kosove – druhá najväčšia na cudzom území.
Pred haagsky tribunál sa skutoční strojcovia balkánskej tragédie isto nedostanú - obchod je obchod. Aj obchod nexus causalis so smrťou - špinavý a neľudský. A aké je po rokoch poučenie z humanitárneho bombardovania Juhoslávie? Nuž len také, že sa veľmi mýli ten, kto si myslí, že sloboda prejavu patrí k základným vymoženostiam našej ponovembrovej demokracie. Lebo možno písať nepravdy a výmysly o tom či onom, ale zverejniť pravdu o hanebnostiach lídrov svetovej politiky je takmer nemožné.
Dzurinda prirovnal povinné očkovanie k bombardovaniu Juhoslávie.
Bombardovanie bolo porušením medzinárodného práva. O bombardovaní nerozhodla BR OSN, ale úzka skupina ľudí, združených v Trilaterálnej komisii. Preriekol sa český poslanec Karel Schwanzerberg počas diskusie v Poslaneckej snemovni dňa dňa 7.5.2014
Zakladateľ Trilaterálnej komisie bol v roku 1975 istý Rockefeller. Rockefellerova nadácia sponzoruje mnohé aktivity na podporu očkovania a sponzoruje niektorých výrobcov vakcín. Z dielne tejto nadácie vzišiel v roku 2010 aj futuristický scenár možnej pandémie, známy pod názvom EVENT 201.
Juhoslávia bola bombardovaná zakázanou muníciou s ochudobneným uránom. Informoval o tom v roku 2001 britský Guardian.
Šokujúce informácie zverejnila aj žalobkyna Srbska, Carla del Ponte, vo svojej knihe Lov, ja a vojnoví zločinci. Potvrdila vtedajšie „konšpiračné teórie“ a „hoaxy“ o únosoch ľudí, ktorým odoberali orgány. V roku 2013 bolo odsúdených päť lekárov za nezákonné odoberanie orgánov v nemocnici na predmestí Prištiny.
Proces bol ostro sledovaný najmä kvôli obvineniu kosovskej „povstaleckej“ (rozumej teroristickej) armády z ilegálneho obchodu s ľudskými orgánmi.
Jeden z jej vodcov bol Hacim Thaci. Tento človek sa neskôr stal „prezidentom“ Kosova. Zdá sa, že pomaly spravodlivosť dobieha aj jeho. V roku 2020 bol vydaný pred súdny tribunál a čelí obvineniu z vojnových zločinov. Terorista, bývalý „prezident“ Kosova, Hashim Thaci je obvinený. Ale prečo čelí spravodlivosti až v roku 2020? Dovtedy boli všetci hluchí a slepí?
SPOMIENKY SLOVENKY VO VOJVODINE : bombardovanie Juhoslávie 24.3.1999
V tento deň v roku 1999 začalo bombardovanie Juhoslávie - nášho bratského srbského národa... Bol to americký zločin a my nikdy nesmieme zabudnúť!
1. Americké stíhačky pozabíjali tisíce nevinných ľudí, vrátane stoviek detí. Vtedy som definitívne pochopil, čo sú Američania zač.
2. Odvtedy vždy, keď americkí prezidenti začnú tárať o ľudských právach, okamžite spozorniem a pozerám, na ktorú krajinu zase idú hádzať bomby.
3. Je tragédiou pre Slovensko, že pri tomto zločine proti ľudskosti asistovala aj pravicová Dzurindova vláda na Slovensku - dovolila stíhačkám NATO, aby mohli lietať cez slovenské územie.
4. Dzurindova vláda zradila našich slovanských druhov. Slovenská pravica má na rukách krv, ktorú z nej nikto nikdy nezmyje.
5. Robert Fico to vo včerajšom videu vyjadril za nás všetkých - táto americká vojna bola, rovnako ako tá v Iraku, zločineckou vojnou. Slovenská pravica nekriticky a bezducho slúžila NATO a to isté robí aj dnes.
6. A verte, že Matovič by neváhal ani sekundu, keby ho Američania požiadali o pomoc pri vojenskom útoku na ktorúkoľvek slovanskú krajinu. Všetci sú takí istí - nemajú česť a netušia, čo je to vlastenectvo.
7. Napokon, tie podozrivé aktuálne presuny americkej armádnej techniky cez naše územie hovoria za všetko. Američania tu majú dnes svoju vládu - tak ako ju mali v roku 1999.
8. Na Slovensku ľavica vždy stála za hodnotou mieru. Stiahli sme vojakov z Iraku, udržiavali sme priateľské vzťahy s Ruskom a nikdy sme neuznali Kosovo. Vždy budeme stáť pri srbských bratoch - neuhneme ani o milimeter.
9. Mimochodom, viete, kto bolo architektom bombardovania Juhoslávie? Madeleine Albrightová. Známa tiež ako "balkánska mäsiarka" - to je tá vyrehlená teta, čo ju na fotke objíma Kiska. Just saying.
10. A viete, ktorý senátor najhlučnejšie podporoval zabíjanie Srbov? Dnešný prezident Joe Biden. Nezabúdajme... Vtedy nebol problém presvedčiť Clintona - ten v tom čase čelil impeachementu kvôli sexuálnemu škandálu s Lewinskou. Vojna bol výborný spôsob, ako odvrátiť pozornosť.
11. Takto to funguje vo svete. Zomierajú nevinní ľudia, zomierajú deti. Vymyslí sa nejaký sladký príbeh o ľudských právach, Havel fľochne, že vraždenie detí je vlastne "humanitárne bombardovanie", liberálne médiá propagujú vojnu od rána do večera - a všetko len preto, že Clinton neudržal zapnuté gate a Albrightová túžila po krvi.
12. A takýchto vojnových zločincov potom ešte oslavujú po celom svete a naši provinční mafiáni ich s úsmevom objímajú... Len pripomínam, že strana tohto mafiána je súčasťou vlády Igora Matoviča a šíri tú najtrápnejšiu rusofóbiu.
13. Za nás v Smere môžem povedať len jedno: nikdy nezabudneme. Ja sám som o tom kedysi napísal aj pieseň - Vidovdan 1999. Bombardovanie Juhoslávie ma navždy zmenilo. "Bráň sa, vlčí rod, pamätaj na Vidovdan!"
14. Vždy budeme usilovať o mier a robiť všetko pre dobré priateľské vzťahy so slovanskými národmi - a vždy budeme bojovať s vojnovými štváčmi na Slovensku, ktorí dnes sedia aj v Matovičovej vláde.
15. Keď budete nabudúce od Korčoka či Naďa počúvať zase nejakú propagandu o NATO, spomeňte si na tie mŕtve deti v Juhoslávii... Na všetky obete amerických vojen... Nie, nezabudneme!
Expremiér Ján Čarnogurský - Dochádza vláde, čo je v hre
Ukrajina s USA chystá chemicko-biologickými zbraně proti RUSKU.
Rusové nacházejí další a další chemické laboratoře, nervové plyny, podzemní laboratoře s obrovskými kotly na vaření bojových látek a směsí, obrovské zásoby drog pro vojáky, především amerických derivátů hyperfetaminolu, hyperaxu, pervitinu, prostě různé typy amerických a českých metamfetaminových drog, které Pentagon podával vojákům v Iráku a v Afghánistánu, aby nervově zvládali vraždění a zabíjení civilistů.
Metamfetamin způsobuje emoční necitlivost, naprostou lhostejnost, v důsledku chemického potlačení činnosti vyšších mentálních funkcí, ale na straně druhé posiluje tvorbu adrenalinu a testosteronu, což extrémně prodlužuje fyzický výkon. Ukrajinci tomto prostoru vyráběli i nervové bojové látky podle receptů z USA a z Velké Británie. A vyvíjeli i bojové viry a bakterie.
Američané se pokusí zinscenovat hromadný chemický či biologický útok, který bude spouštěcím mechanismem pro vyslání mírových vojsk na Ukrajinu
Mons. Carlo Maria: Prebuďte sa, milí Američania!
aeronet.news/…no-rusko-kyjev-jiz-nakoupil-pres-200-tisic-ampuli/
TikTok - Make Your Day
Volyňský masaker: Treba si pripomínať, dnes ešte viac ako holokaust to, čo napáchali predchodcovia
Kto je Vladimír Putin?
Rusko má neviditeľnú zbraň posledného súdu. …
Fašistická výchova detí na UK - oslavujú vraha Banderu
- Úcta k anjelom a svätým
- KTORÁ CIRKEV JE PRAVÁ?
- Znaky falošných prorokov
-Panna Mária, posol posledných časov
-SLZY PANNY MARIE A ICH MOC
-Sila modlitby
-Víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie
-MEDJUGORJE
-Démonizmus v charizmatických kresťanských kruhoch
-Výklad k modlitbe Zdravas Mária
-O svätej poslušnosti
-Svätý Antonius Baldinucci: Viete ako teraz padajú …
-Svätá Lidvína zo Schiedamu (Lydwine van Schiedam)
-JEŽIŠ A MÁRIA - SPOJENÉ SRDCIA. Nikto a nikdy, na …
-Čas je vzácny! Svätý Alfonz Mária de' Liguori
-Svätý pomáhajú posadnutým: Svätá Gemma Galgani
Ctihodná matka Makária
Svätá Panna Mária je kráľovnou a vládkyňou neba i zeme
Vznešenosti Panny Marie, sv. Alfons Maria de Liguori
Zázraky sv. Martina de Porres
Boh jednu jedinú vec nedokáže, prestať milovať
Potrat očami Boha
V čom spočíva neomylnosť pápeža?
O CHLAPCOH SO ZÁMKOU NA ÚSTACH - SV. DON BOSCO
Svätá Ružena Limská
Je málo tých, čo sú a budú spasení?
Slávny život svätej Márie Egyptskej
Obrátenie židov na katolicizmus, bude znamením druhého príchodu Ježiša Krista
Duchovná obnova s MARINOM RESTREPOM
Židovská nevyhlásená vojna ľudstvu
V románe „Vzkriesenie“ bol kriticky voči cirkvi
Od konca 80. rokov 19. storočia sa množstvo cirkevných hierarchov obrátilo na synodu a cisára s výzvou potrestať Leva Tolstého a exkomunikovať ho z Cirkvi. Cisár však odpovedal, že „nechce pridať k Tolstému slávu mučenícku korunu“.
Keď gróf v zime 1899 vážne ochorel, Svätá synoda vydala tajný obežník, v ktorom sa uznalo, že Tolstoj definitívne odpadol od spoločenstva s Cirkvou a v prípade smrti nemôže byť pochovaný podľa zákona č. pravoslávneho obradu, pokiaľ pred smrťou neobnovil s ňou spoločenstvo prostredníctvom sviatostí.
Napokon 24. februára 1901 vyšlo Stanovenie s posolstvom Svätej synody č. 557 z 20. – 22. februára toho istého roku o páde grófa Leva Tolstého z cirkvi.
„A v našich dňoch sa s Božím dovolením objavil nový falošný učiteľ, gróf Lev Tolstoj. Svetoznámy spisovateľ, rodom Rus, krstom a výchovou pravoslávny, gróf Tolstoj, vo zvode svojej pyšnej mysle, smelo sa vzbúril proti Pánovi a proti Jeho Kristovi a proti Jeho svätému majetku, jasne pred každým sa zriekol Matky, ktorá živila a vychoval ho, pravoslávnu, a svoju literárnu činnosť a talent, ktorý mu dal Boh, venoval šíreniu učenia, ktoré je v rozpore s Kristom a Cirkvou, medzi ľuďmi a ničeniu v mysliach a srdciach ľudí. otcovská viera, pravoslávna viera, ktorá ustanovila vesmír, v ktorej žili a boli spasení naši predkovia a ktorou Svätá Rus doteraz vydržala a bola silná.“
V synodálnom akte sa uvádzalo, že Tolstoj sa môže vrátiť do Cirkvi, ak sa bude kajať. Anathema Tolstého nebola vyhlásená v žiadnom z kostolov Ruskej ríše. Definícia synody bola uverejnená nasledujúci deň vo všetkých veľkých novinách v Rusku.
4. apríla 1901 Lev Tolstoj napísal „Odpoveď synode“, v ktorej potvrdil svoj rozchod s cirkvou. „Skutočnosť, že som sa vzdal cirkvi, ktorá sa nazýva pravoslávna, je úplne spravodlivá. Ale ja som sa toho zriekol nie preto, že by som sa vzbúril proti Pánovi, ale naopak, len preto, že som mu chcel slúžiť celou silou svojej duše.“
„Verím v nasledovné: Verím v Boha, ktorého chápem ako ducha, ako lásku, ako počiatok všetkého. Verím, že on je vo mne a ja som v ňom. Verím, že Božia vôľa je najjasnejšie a najzrozumiteľnejšie vyjadrená v učení človeka Krista, ktorého považujem za najväčšie rúhanie, ktorému treba rozumieť ako Boha a ku ktorému sa treba modliť.“
„Keby teraz prišiel a videl, čo sa robí v Jeho mene v cirkvi, potom s ešte väčším a legitímnejším hnevom by pravdepodobne vyhodil všetky tieto strašné antimensions, oštepy, kríže, misky a sviečky a ikony a všetko to, čím prostredníctvom čarodejníctva skrývajú Boha a Jeho učenie pred ľuďmi.“
V roku 2009 bola vykonaná forenzná expertíza, ktorá bola ukončená citátom z „Odpoveď synody“ Leva Tolstého: „Som presvedčený, že učenie [ruskej pravoslávnej] cirkvi je teoreticky zákerná a škodlivá lož, prakticky zbierka najhrubších povier a čarodejníctva, skrývajúcich absolútne celý význam kresťanského učenia.“
Táto veta bola odborníkmi charakterizovaná ako „vytváranie negatívneho postoja k ruskej pravoslávnej cirkvi“ sám Lev Tolstoj bol nazývaný „oponentom ruského pravoslávia“.
Lev Tolstoj dostal veľa listov, ktoré obsahovali kliatby, nabádania, výzvy k pokániu a zmiereniu s cirkvou a dokonca aj vyhrážky.
Slávny veľkňaz Ján z Kronštadtu v roku 1902 napísal: „Tolstého ruka sa zdvihla, aby napísal také ohavné ohováranie proti Rusku, proti jeho vláde!... Drzý, notorický ateista, ako Judáš zradca... Tolstoj do bodky prekrútil svoju morálnu osobnosť. škaredosti, až hnusu... ach, aký si strašný, Lev Tolstoj, zmije...“
Freska: TOLSTOY V PEKLE
Slávny pravoslávny filozof V. V. Rozanov, bez toho, aby spochybnil synodálnu definíciu, vyjadril názor, že synoda ako orgán viac byrokratický ako náboženský nemá právo súdiť Tolstého: „Krivo vyrastený dub je však dub a nie je pre mechanicky formálnu „inštitúciu“ posúďte... Tento čin otriasol ruskou vierou viac ako Tolstého učenie.“
V Rusku vtedy hovorili, že máme dvoch kráľov: Mikuláša II. a Leva Tolstého.
Filozof D.S.Merezžkovskij uviedol: „Nezdieľam náboženské učenie L.Tolstého... Napriek tomu hovoríme: ak ste L.Tolstého exkomunikovali z cirkvi, tak nás všetkých exkomunikujte, pretože sme s ním a sme s ho, pretože veríme, že Kristus je s ním."
26. februára 1901 Sofya Andreevna Tolstaya poslala vedúcemu členovi synody list týkajúci sa uverejnenia definície v novinách:
„Život ľudskej duše z náboženského hľadiska nepozná nikto okrem Boha a našťastie nepodlieha... Pre mňa je cirkev abstraktný pojem a za jej služobníkov uznávam len tých, ktorí skutočne pochopiť zmysel cirkvi. Ak za cirkev uznávame ľudí, ktorí sa svojou zlobou odvážia porušiť najvyšší zákon Kristovej lásky, tak my všetci, praví veriaci a cirkevníci, by sme ho už dávno opustili.“
Metropolita Anthony jej čoskoro napísal odpoveď; oba texty vyšli 24. marca 1901 v Church Gazette:
„A váš manžel, samozrejme, nie kvôli kúsku vytlačeného papiera umiera, ale preto, že sa odvrátil od Zdroja večného života. Pre kresťana je život bez Krista nepredstaviteľný, podľa ktorého „kto verí v Neho, má večný život a prechádza zo smrti do života, ale kto neverí, neuvidí život, ale zostáva na ňom Boží hnev“ (Ján III., 1. 16.36U, 24) , a preto o tom, kto sa zrieka Krista, možno povedať len jedno, že prešiel zo života do smrti. Toto je smrť vášho manžela, ale za túto smrť môže len on sám a nie nikto iný.“
Ale Tolstoj sa Krista nezriekol! Veril v Krista ešte viac ako ktokoľvek iný – pretože prikázania plnil nie slovami, ale skutkami!
A vo svojich myšlienkach a dokonca aj vo svojom vzhľade bol Lev Tolstoj v mnohých ohľadoch ako starý muž. Staršovstvo bolo v tých časoch v ruskej spoločnosti veľmi populárne. Starší uskutočnili živé hľadanie pravdy v podmienkach prísnej byrokratizácie a znárodnenia Ruskej pravoslávnej cirkvi.
Ako mnohí starší a schizmatici, aj Tolstoj bol ruskou pravoslávnou cirkvou vnímaný ako falošný učiteľ a kacír.
Ale Tolstoj jednoducho hovoril pravdu o cirkvi, pravdu o moci a vládcoch. Za to bol exkomunikovaný!
Lev Tolstoj varoval pred katastrofálnym stavom ruskej spoločnosti a v tomto zmysle bol skutočne „zrkadlom ruskej revolúcie“, slovami V.I. Lenin napísal, že Tolstoj bol smiešny, ako prorok, ktorý objavil nové recepty na spásu ľudstva. A tiež, že Tolstoj je originálny, keďže jeho názory vyjadrujú charakteristiku revolúcie ako roľníckej buržoáznej revolúcie.
V Ruskej ríši synoda a Ruská pravoslávna cirkev vykonávali funkcie ideologického ministerstva, kontrolujúceho náladu v mysliach. Kňazi boli povinní hlásiť polícii hroziaci alebo spáchaný trestný čin, o ktorom sa priznali. Mnohí o tom vedeli, a preto boli voči kňazom kritickí.
V škole nám hovorili o exkomunikácii Leva Tolstého z cirkvi a o jeho traktáte „Aká je moja viera“. Pamätám si, ako ma zasiahlo Tolstého „Vyznanie“. Po zvyšok môjho života sa pre mňa stal Lev Nikolajevič Tolstoj duchovnou autoritou a rozhodol som sa ísť jeho cestou.
Navštívil som Optinu Pustyn, navštívil Serafima zo Sarova v Diveeve a vykonal som púť do Svätej zeme. Keď sme boli v Optine, bývali sme u jednej súcitnej ženy. Tam som okrem iných kníh videl aj denníky Leva Tolstého.
Lev Tolstoj prišiel do Optiny šesťkrát. Stretnutie Tolstého a staršieho Ambróza sa uskutočnilo v roku 1890. Keď Tolstoj vstúpil do staršieho, prijal požehnanie a pobozkal mu ruku, a keď odchádzal, pobozkal ho na líce, aby sa vyhol požehnaniu. Rozhovor medzi nimi bol taký ostrý a ťažký, že starší sa ocitol úplne vyčerpaný a ledva dýchal. „Je mimoriadne hrdý,“ povedal starší Ambrose o Tolstom.
Keď L.N. Tolstoj pred smrťou prišiel do Optiny Pustyn, na otázku, prečo nešiel k starším, odpovedal, že nemôže ísť, lebo je exkomunikovaný. Opátom kláštora a predstaveným kláštora bol starší Barsanuphius. Tolstoj sa neodvážil vstúpiť do kláštora a starší ho nasledoval na stanicu Astapovo, aby mu dal príležitosť zmieriť sa s Cirkvou. Ale nebolo mu umožnené vidieť spisovateľa. Tolstoj neprejavil túžbu zavolať kňaza, aby sa vyspovedal a prijal prijímanie.
V novembri 2010 prezident Ruskej knižnej únie S. V. Stepashin poslal patriarchovi Kirillovi list, v ktorom ho požiadal, aby prejavil súcit s Tolstým. Archimandrita Tichon (Ševkunov) v reakcii na Stepashinov list uviedol, že „keďže k zmiereniu spisovateľa s Cirkvou nikdy nedošlo (L. N. Tolstoj sa verejne nevzdal svojich tragických duchovných omylov), exkomunikácia, ktorou sa odmietol z Cirkvi, bola zdvihol To nemôže byť."
Spisovateľov pravnuk Vladimír Tolstoj povedal: „A mal som pocit, že tento čin dal signál k úplnému rozkolu v ruskej spoločnosti. Rozdelil sa panovnícky rod, najvyššia aristokracia, miestna šľachta, inteligencia, obyčajné vrstvy a prostý ľud. Telom celého ruského a ruského ľudu prešla trhlina."
Vzťahy medzi ruskou spoločnosťou a ruskou pravoslávnou cirkvou boli vždy zložité. Štát sa snažil spoliehať na cirkev, pričom pravoslávie používal ako oficiálnu ideológiu a národnú ideu. V najťažších obdobiach ruských dejín sa panovníci aj ľudia priklonili k pravoslávnej viere. Stalo sa to pred bitkou s chánom Mamai, keď Dmitrij Donskoy požiadal o požehnanie od Sergia z Radoneža, a to sa stalo v roku 1612, 1812, 1914 a 1941.
Nedávno sa v Petrohrade po 95-ročnej prestávke konal náboženský sprievod z Kazanskej katedrály do Lavry Alexandra Nevského. Niektorí prekvapene pozreli na zhromaždených ľudí, niektorí povedali „konečne sme sa dočkali“, niektorí boli rozhorčení. A bol som zvedavý, aká je viera týchto ľudí, ktorí prišli do sprievodu.
Aká je naša dnešná viera?
...............
Príbeh o Tolstého exkomunikácii je svojím spôsobom jedinečný. Žiadny z ruských spisovateľov porovnateľných s ním z hľadiska umeleckého talentu nebol v nepriateľstve s pravoslávím. Ani mladistvý Puškinov odpor , ani pochmúrny byronizmus a absurdná smrť v súboji Lermontova neprinútili Cirkev, aby ich prestala považovať za svoje deti. Dostojevskij , ktorý vo svojom duchovnom vývoji prešiel cestou od účasti v podzemnej organizácii k prorockému chápaniu budúcich osudov Ruska; Gogoľ so svojimi „Vybranými pasážami z korešpondencie s priateľmi“ a „Vysvetlením božskej liturgie“...
VIDEO DŇA
Výkonný tajomník patriarchálnej rady pre kultúru Archimandrite Tichon Shevkunov poznamenal, že rozhodnutie Svätej synody z 20. februára 1901, podľa ktorého bol Tolstoj exkomunikovaný z cirkvi, nemožno zrušiť, keďže išlo „iba o vyhlásenie už hotový fakt,“ keďže sa sám gróf Tolstoj exkomunikoval z Cirkvi, „ktorú nielen nepopieral, ale pri každej príležitosti rozhodne zdôrazňoval.
Podľa duchovného, aj keď mal Lev Tolstoj 27 rokov, živil myšlienku vytvorenia novej viery, o čom svedčia jeho vtedajšie denníky. A v starobe, cítiac, že je blízko k tomuto cieľu, spisovateľ vytvára malú sektu svojich obdivovateľov a píše evanjelium Tolstého , zatiaľ čo pravoslávna cirkev sa stáva hlavným objektom Tolstého útokov .
„Jeho vyhlásenia a činy namierené proti nej boli pre ortodoxné povedomie desivé. Navyše, Tolstého aktivity v posledných desaťročiach jeho života boli, žiaľ, pre Rusko, ktoré miloval, skutočne deštruktívne. Priniesla nešťastie ľuďom, ktorým tak chcel slúžiť. Nie nadarmo vodca boľševikov mimoriadne ocenil tento konkrétny smer Tolstého činnosti a nazval spisovateľa „zrkadlom ruskej revolúcie“, poznamenal otec Tikhon .
Veľkí askéti Cirkvi – spravodlivý svätý Ján z Kronštadtu , svätý Teofan Samotár a mnohí iní – podľa neho s horkosťou uznali, že „veľký talent grófa Tolstého cielene využil na zničenie duchovných a spoločenských základov Rusko.”
„Posledné dni života veľkého spisovateľa nám hovoria o bolestnom boji, ktorý sa odohral v jeho duši,“ hovorí duchovný.
Utiekol zo svojho rodinného hniezda - Yasnaya Polyana, ale nie k svojim rovnako zmýšľajúcim Tolstojanom, ale do vtedy najznámejšieho ruského kláštora - Optina Pustyn, kde sa v tom čase zdržiavali asketickí starci. Tam sa s nimi pokúsil stretnúť, no na poslednú chvíľu sa neodvážil, čo potom trpko priznal svojej sestre, mníške z kláštora Shamordino susediaceho s pustovňou Optina.
Neskôr na stanici Astapovo, očakávajúc svoju smrť, nariadil poslať Optine Pustyn telegram so žiadosťou, aby k nemu poslali staršieho Jozefa. Ale keď dvaja kňazi dorazili do Astapova, študenti a nasledovníci obklopujúci umierajúceho spisovateľa nedovolili toto stretnutie.
Ako vysvetlil otec Tikhon , kánonicky cirkevná spomienka na Tolstého je nemožná, pretože sa verejne nevzdal svojich duchovných omylov. Podľa neho však proti nemu nezazneli žiadne „kliatby a kliatby“, ako tvrdia bezohľadní historici a publicisti.
Odpoveď v mene Ruskej pravoslávnej cirkvi dostal prezident Ruskej knižnej únie Sergej Stepashin . Obrátil sa na patriarchu Kirilla so žiadosťou o preskúmanie jeho exkomunikácie z Cirkvi pri 100. výročí spisovateľovej smrti.
Pripomeňme, že vo štvrtok 11. novembra bol na Ukrajine uvedený do kín film „Posledné vzkriesenie“ - nemecko-ruský životopisný film o poslednom roku života Leva Tolstého na motívy rovnomenného životopisného románu Jaya Pariniho. .
Tento muž patril k najväčším velikánom literatúry a každý pozná jeho meno, no málokto pozná príbeh, ktorý sa skrýva za touto fotografiou.
V 50 rokoch Tolstoj upadol do depresie. Jeho smútok rástol bezdôvodne.
Tolstoj bol gróf, patril k najbohatším mužom vo svojej krajine, slávny po celom svete. Ale bol nešťastný.
„Peniaze boli nič, sláva bola nič. Bolo evidentné, že mnoho ľudí malo oboje, a boli nešťastní. Ani na zdraví veľmi nezáležalo; boli chorí plní vôle žiť a boli zdraví ľudia, ktorí pociťovali len strach a utrpenie.“
Jedného dňa uvidel sirotu a dojatý so súcitom ju vzal domov. A prvýkrát po dlhej dobe mu bolo fajn. Zabudol na seba, na svoje problémy, na svoj smútok.
Od tej chvíle sa Tolstoj vzdal svojho oblečenia, luxusu a privilégií a začal viesť prostý život, dával to, čo mal potrebným.
„Nehovorte mi o náboženstve, charite, láske,“ povedal, „ale ukážte mi náboženstvo vo svojich činoch.“
Tolstoj bol tiež prvým teoretikom nenásilia, ktorý kázal bratstvo medzi národmi a jeho myšlienky inšpirovali ďalšiu veľkú postavu 20. storočia - Mahátmu Gándhího.
Pomáhal ľuďom až do svojej smrti, preto mnohí tvrdili, že je blázon.
Vo svete, kde to, na čom záleží, je mať, mať veci a dokonca ľudí, kde každý chce brať, ale nikto nevie dávať, vyzeral Tolstoj ako blázon.
Jedného dňa mu jeho starý priateľ, ktorý na rozdiel od Tolstoja žil v pohodlí a luxuse, povedal: „Aký to má zmysel? Starať sa o druhých. Je lepšie myslieť na seba!“
Tolstoj odpovedal: „Ak cítite bolesť, žijete, ale ak cítite bolesť druhých, ste človek.
Podľa duchovného, aj keď mal Lev Tolstoj 27 rokov, živil myšlienku vytvorenia novej viery, o čom svedčia jeho vtedajšie denníky. A v starobe, cítiac, že je blízko k tomuto cieľu, spisovateľ vytvára malú sektu svojich obdivovateľov a píše evanjelium Tolstého , zatiaľ čo pravoslávna cirkev sa stáva hlavným objektom Tolstého útokov .
Nie nadarmo vodca boľševikov mimoriadne ocenil tento konkrétny smer Tolstého činnosti a nazval spisovateľa „zrkadlom ruskej revolúcie“, poznamenal otec Tikhon .
--
bol slávny spisovateľ vylúčený z cirkvi
4. marca 1837 bol Michail Lermontov zatknutý za svoju báseň „Smrť básnika“.
5. marec 1904 Fyzik a vynálezca Nikola Tesla opísal proces vzniku guľového blesku.
VIDEO DŇA
6. marca 1899 nemecký chemik Felix Hoffmann získal patent na aspirín.
7. marec 321 Na príkaz rímskeho cisára Konštantína I. Veľkého bola nedeľa vyhlásená za deň voľna.
8. marec 1910 Rozhodnutím Socialistickej internacionály (Kodaň) bol 8. marec vyhlásený za Medzinárodný deň žien.
9. marca 1961 dalajláma apeloval na OSN, aby obnovila nezávislosť Tibetu.
10. marca 1926 sa narodil slávny sovietsky skladateľ Alexander Zatsepin , autor hudby k filmom „Diamantové rameno“, „Kaukazský väzeň“, „Ivan Vasiljevič mení povolanie“ .
Koncom 70. rokov 19. storočia zažil 50-ročný Lev Tolstoj ťažkú krízu, snažil sa nájsť skutočné hodnoty, cestu k Bohu. Prísne dodržiaval pôsty, neustále prijímal, spovedal a modlil sa. Pocit vybrať si správnu cestu však nevznikol, naopak, vzrástol v ňom pocit falošnosti, zakorenený v rituáloch a dogmách pravoslávia. Tolstoy to opísal vo svojom autobiografickom príbehu „Vyznanie“.
Okolo roku 1880 spisovateľ prestal dodržiavať pôsty a pristupovať k cirkevným sviatostiam. Rozvinul si vlastné chápanie kresťanstva, ktorého podstatu nevidel v modlitbách, omšiach, ikonách, ale v tom, že sa ľudia milujú, nedoplácajú na zlo, nesúdia, nezabíjajú. Tolstoj odmietol Trojicu, uctievanie svätých a všetky cirkevné sviatosti. Kritizoval cirkev, že podporuje trest smrti, dobyvačné vojny a útlak obyčajných ľudí. Lev Nikolajevič pripravil vlastný (konsolidovaný) preklad evanjelií. Rozdával brožúry popisujúce jeho presvedčenie. Toto učenie si získalo mnoho prívržencov a nazývalo sa tolstojizmus. Hoci cenzúra bránila otvorenému zverejňovaniu takýchto názorov, stali sa všeobecne známymi.
Tolstého náboženské aktivity vzbudzovali odpor cirkevných autorít. Viacerí hierarchovia sa obrátili na synodu a na Alexandra III. s výzvou potrestať Leva Tolstého a exkomunikovať ho z cirkvi, ale cisár odpovedal, že „nechcel pridať k Tolstému slávu mučenícku korunu“. Po smrti Alexandra III. začal dostávať podobné hovory Mikuláš II. A vo februári 1901 bolo v „Cirkevnom vestníku“ uverejnené rozhodnutie Svätej synody o zbehnutí grófa Tolstého z pravoslávnej cirkvi: „Gróf Tolstoj sa v podvode svojej pyšnej mysle smelo vzbúril proti Pánovi a proti Jeho Kristovi. a proti Jeho svätému majetku, jasne pred každým, koho sa zriekol, kto ho vychovával a vychovával, Matku, pravoslávnu cirkev a svoju literárnu činnosť a talent, ktorý mu dal Boh, venoval šíreniu medzi ľuďmi učenia, ktoré je v rozpore s Kristom a cirkvi a k zničeniu v mysliach a srdciach ľudí otcovskej viery pravoslávna viera, ktorá založila vesmír, s ktorou žili a boli spasení naši predkovia a ktorou sa Svätá Rus doteraz držala a bola silná. .. Preto ho Cirkev nepovažuje za svojho člena a nemôže ho počítať, kým neučiní pokánie a neobnoví s ňou spoločenstvo.“ Posledný odsek „Definície“ je napísaný opatrne. Synoda neexkomunikuje Leva Tolstého z cirkvi, len konštatuje, že Tolstoj od nej dobrovoľne odpadol – aj keď treba brať do úvahy, že podľa vtedajších ruských zákonov boli Tolstého názory považované za štátny zločin.
Existujú dve verzie toho, ako tento dokument vyzeral. Podľa jedného z nich iniciatíva patrila hlavnému prokurátorovi synody Konstantinovi Pobedonostsevovi, hlavnému dozorcovi cirkvi zo strany štátu. Podľa inej bol iniciátorom exkomunikácie metropolita Anton z Petrohradu. V súkromných rozhovoroch často hovoril o potrebe obmedziť trúfalé počítanie.
V polovici marca napísal Lev Nikolajevič list na uverejnenie v novinách: „Skutočnosť, že som sa zriekol cirkvi, ktorá sa nazýva pravoslávna, je úplne spravodlivá. Ale ja som sa toho zriekol nie preto, že by som sa vzbúril proti Pánovi, ale naopak, len preto, že som mu chcel slúžiť celou silou svojej duše. Pred zrieknutím sa Cirkvi a jednoty s ľudom, ktorá mi bola nevýslovne drahá, som, majúc určité náznaky pochybností o správnosti Cirkvi, venoval som niekoľko rokov teoretickému a praktickému štúdiu učenia Cirkvi... A presvedčil som sa že učenie Cirkvi sú teoreticky zákerné a škodlivé lži, v praxi - zbierka najhrubších povier a čarodejníctva, ktoré úplne zakrývajú celý význam kresťanského učenia ... “
Podľa náboženského filozofa Nikolaja Berďajeva Tolstého učenie „nemá nič spoločné s kresťanským vedomím “. . Bravúrne odhalil obludnú nepravdu a mŕtvolnosť oficiálneho, oficiálneho kresťanstva, predstieranej a smrteľnej kresťanskej spoločnosti postavil zrkadlo a ľudí s citlivým svedomím vydesil... Sám Tolstoj sa vylúčil z Cirkvi a fakt jeho exkomunikácia ruskou svätou synodou bledne pred touto skutočnosťou.
Tolstoj vo svojej „odpovedi na synodu“ potvrdil, že vo svojom testamente svojim blízkym napísal: „...aby, keď zomriem, nedovolili cirkevným služobníkom vidieť ma a moje mŕtve telo bolo odstránené ako čo najrýchlejšie, bez kúziel a modlitieb, pretože odstraňujú všetky škaredé a nepotrebné veci, aby to nevyrušovalo živých." 7. novembra 1910 zomrel veľký hľadač pravdy. Na pohrebe neboli žiadni duchovní. Spisovateľovi príbuzní vykonali jeho vôľu.
Pripomeňme si, že aj 100 rokov po „anatheme“ ruská pravoslávna cirkev odmietla odpustiť Levovi Tolstému .
--
Tolstoj odmietol Trojicu, uctievanie svätých a všetky cirkevné sviatosti. Kritizoval cirkev, že podporuje trest smrti, dobyvačné vojny a útlak obyčajných ľudí. Lev Nikolajevič pripravil vlastný (konsolidovaný) preklad evanjelií. Rozdával brožúry popisujúce jeho presvedčenie. Toto učenie si získalo mnoho prívržencov a nazývalo sa tolstojizmus. Hoci cenzúra bránila otvorenému zverejňovaniu takýchto názorov, stali sa všeobecne známymi.
Tolstého náboženské aktivity vzbudzovali odpor cirkevných autorít. Viacerí hierarchovia sa obrátili na synodu a na Alexandra III. s výzvou potrestať Leva Tolstého a exkomunikovať ho z cirkvi, ale cisár odpovedal, že „nechcel pridať k Tolstému slávu mučenícku korunu“. Po smrti Alexandra III. začal dostávať podobné hovory Mikuláš II. A vo februári 1901 bolo v „Cirkevnom vestníku“ uverejnené rozhodnutie Svätej synody o zbehnutí grófa Tolstého z pravoslávnej cirkvi: „Gróf Tolstoj sa v podvode svojej pyšnej mysle smelo vzbúril proti Pánovi a proti Jeho Kristovi. a proti Jeho svätému majetku, jasne pred každým, koho sa zriekol, kto ho vychovával a vychovával, Matku, pravoslávnu cirkev a svoju literárnu činnosť a talent, ktorý mu dal Boh, venoval šíreniu medzi ľuďmi učenia, ktoré je v rozpore s Kristom a cirkvi a k zničeniu v mysliach a srdciach ľudí otcovskej viery pravoslávna viera, ktorá založila vesmír, s ktorou žili a boli spasení naši predkovia a ktorou sa Svätá Rus doteraz držala a bola silná. .. Preto ho Cirkev nepovažuje za svojho člena a nemôže ho počítať, kým neučiní pokánie a neobnoví s ňou spoločenstvo.“ Posledný odsek „Definície“ je napísaný opatrne. Synoda neexkomunikuje Leva Tolstého z cirkvi, len konštatuje, že Tolstoj od nej dobrovoľne odpadol – aj keď treba brať do úvahy, že podľa vtedajších ruských zákonov boli Tolstého názory považované za štátny zločin.
Existujú dve verzie toho, ako tento dokument vyzeral. Podľa jedného z nich iniciatíva patrila hlavnému prokurátorovi synody Konstantinovi Pobedonostsevovi, hlavnému dozorcovi cirkvi zo strany štátu. Podľa inej bol iniciátorom exkomunikácie metropolita Anton z Petrohradu. V súkromných rozhovoroch často hovoril o potrebe obmedziť trúfalé počítanie.
V polovici marca napísal Lev Nikolajevič list na uverejnenie v novinách: „Skutočnosť, že som sa zriekol cirkvi, ktorá sa nazýva pravoslávna, je úplne spravodlivá. Ale ja som sa toho zriekol nie preto, že by som sa vzbúril proti Pánovi, ale naopak, len preto, že som mu chcel slúžiť celou silou svojej duše. Pred zrieknutím sa Cirkvi a jednoty s ľudom, ktorá mi bola nevýslovne drahá, som, majúc určité náznaky pochybností o správnosti Cirkvi, venoval som niekoľko rokov teoretickému a praktickému štúdiu učenia Cirkvi... A presvedčil som sa že učenie Cirkvi sú teoreticky zákerné a škodlivé lži, v praxi - zbierka najhrubších povier a čarodejníctva, ktoré úplne zakrývajú celý význam kresťanského učenia ... “
Podľa náboženského filozofa Nikolaja Berďajeva Tolstého učenie „nemá nič spoločné s kresťanským vedomím “. . Bravúrne odhalil obludnú nepravdu a mŕtvolnosť oficiálneho, oficiálneho kresťanstva, predstieranej a smrteľnej kresťanskej spoločnosti postavil zrkadlo a ľudí s citlivým svedomím vydesil... Sám Tolstoj sa vylúčil z Cirkvi a fakt jeho exkomunikácia ruskou svätou synodou bledne pred touto skutočnosťou.
Tolstoj vo svojej „odpovedi na synodu“ potvrdil, že vo svojom testamente svojim blízkym napísal: „...aby, keď zomriem, nedovolili cirkevným služobníkom vidieť ma a moje mŕtve telo bolo odstránené ako čo najrýchlejšie, bez kúziel a modlitieb, pretože odstraňujú všetky škaredé a nepotrebné veci, aby to nevyrušovalo živých." 7. novembra 1910 zomrel veľký hľadač pravdy. Na pohrebe neboli žiadni duchovní. Spisovateľovi príbuzní vykonali jeho vôľu.
Pripomeňme si, že aj 100 rokov po „anatheme“ ruská pravoslávna cirkev odmietla odpustiť Levovi Tolstému .
Príbeh o Tolstého exkomunikácii je svojím spôsobom jedinečný. Žiadny z ruských spisovateľov porovnateľných s ním z hľadiska umeleckého talentu nebol v nepriateľstve s pravoslávím. Ani mladistvý Puškinov odpor , ani pochmúrny byronizmus a absurdná smrť v súboji Lermontova neprinútili Cirkev, aby ich prestala považovať za svoje deti. Dostojevskij , ktorý vo svojom duchovnom vývoji prešiel cestou od účasti v podzemnej organizácii k prorockému chápaniu budúcich osudov Ruska; Gogoľ so svojimi „Vybranými pasážami z korešpondencie s priateľmi“ a „Vysvetlením božskej liturgie“...
---
"Kým nebude činiť pokánie"
Exkomunikácia Leva Tolstého z cirkvi
24. februára 1901 bol v oficiálnom orgáne Svätej riadiacej synody, v časopise Cerkovnye Vedomosti, uverejnený dekrét riadiacej synody o odpadnutí grófa Tolstého od cirkvi. Na druhý deň sa to objavilo vo všetkých veľkých novinách. Podstatou dokumentu bolo, že gróf Tolstoy už nebol členom pravoslávnej cirkvi, pretože jeho verejne vyjadrené presvedčenie bolo s tým nezlučiteľné. V praxi to znamenalo, že Tolstoj nemohol prijať žiadne sviatosti – ani spoveď, ani sväté prijímanie, ani pomazanie – a hlavne, že nemohol byť pochovaný podľa pravoslávneho obradu.
Vydanie Definície bolo v istom zmysle samostatným aktom synody. Inicioval ju metropolita Anton Petrohradsko-Ladožský – pod jeho nátlakom sa členovia synody takto rozhodli v rozpore s vôľou hlavného prokurátora Svätej synody Pobedonostseva, ktorý, hoci bol najväčším nepriateľom Tolstého ( najmä sa verí, že je karikovaný ako bezduchý cynik Toporov v románe „Vzkriesenie“), ale veril, že takáto akcia by spisovateľovi len pridala „martýrsku auru“. Z korešpondencie medzi Pobedonostsevom a Mikulášom II zverejnenej po revolúcii vyplynulo, že tento krok neschvaľoval ani cár.
Správa o „exkomunikácii“ vyvolala bombovú reakciu. Noviny boli zrazu zaplavené listami od čitateľov, ktoré obsahovali kliatby proti „bezbožnému grófovi“ a jeho prenasledovateľom. Synoda dostala množstvo listov požadujúcich exkomunikáciu, pretože ich autori nechceli byť v jednej cirkvi s Tolstého prenasledovateľmi. Dokonca aj tí predstavitelia intelektuálnej elity, ktorí považovali Tolstého „klamy“ za „zločinné“, hovorili v duchu, že byrokratický orgán, akým je synoda, ho nemôže exkomunikovať od Krista.
Postoj Ruskej pravoslávnej cirkvi vo vzťahu k Tolstému nebol nikdy revidovaný. Keď sa do tlače dostala informácia, že počas spisovateľovho pohrebu sa stále konala pohrebná služba, zástupcovia teologickej akadémie vydali vyhlásenie, že „tento obrad nemožno považovať za pohrebný obrad a dokonca ani za súkromnú modlitbu“. A o storočie neskôr, v roku 2001, keď sa Tolstého dedičia obrátili na patriarchát so žiadosťou o zrušenie rozhodnutia, boli odmietnutí. V novembri 2010 predložil podobnú žiadosť prezident Ruskej knižnej únie Sergej Stepashin. Na jeho list archimandritský výkonný tajomník patriarchálnej rady pre kultúru a autor bestsellerov Tichon Ševkunov odpovedal, že exkomunikáciu človeka, ktorý sa odmietol z cirkvi, nemožno zrušiť.
Definícia a posolstvo Svätej riadiacej synody
o grófovi Levovi Tolstému
20. – 22. februára 1901
<...> Svetoznámy spisovateľ, rodom Rus, krstom a výchovou pravoslávny 1 , gróf Tolstoj sa vo zvode svojej pyšnej mysle smelo vzbúril proti Pánovi 2 a proti Jeho Kristovi a Jeho svätému majetku, jasne pred každý sa zriekol Matky, ktorá ho vychovávala a vychovávala, pravoslávnej cirkvi 3 a svoju literárnu činnosť a talent, ktorý mu dal Boh, venoval šíreniu medzi ľuďmi učenia 4 , ktoré je v rozpore s Kristom a Cirkvou <...>. Preto ho Cirkev nepovažuje za člena 5 a nemôže ho počítať, kým neučiní pokánie 6 a neobnoví svoje spoločenstvo s ňou <...>.
Mnohí z jeho blížnych, ktorí si zachovávajú vieru7 , si so zármutkom myslia, že on na konci svojich dní zostáva bez viery v Boha a Pána, nášho Spasiteľa, keďže odmietol požehnania a modlitby Cirkvi a akúkoľvek komunikáciu s ňou.
> Dokonca aj L.N. sa nazýva rúhačským kresťanom. Tolstého, uneseného sentimentálnym a mierumilovným nihilizmom. <...> Humanitárne pseudokresťanstvo so svojím nezmyselným odpúšťaním všetkého, so svojím kozmopolitizmom - bez jasnej dogmy, s kázaním lásky, bez hlásania "strachu z Boha a viery" <...> - napr. Kresťanstvo je stále tá istá revolúcia <.. .>; S takýmto kresťanstvom je nemožné bojovať alebo vládnuť štátu; a netreba sa modliť k Bohu <...>. Takéto kresťanstvo môže ničenie len urýchliť. Aj vo svojej miernosti je to trestné.