Svätý ...F R A N T I Š E K ...X A V E R S K Ý ...misionár Ázie...-apoštol Indie,Číny a Japonska-sviatok 3.december
Najslávnejší misionár ...apoštol Indie,Číny a Japonska...misionár Ázie...rozniesol svetlo Kristovho evanjelia do ďalekých,pohanských krajín Východu...také bolo slávne 16.storočie...nielen evanjelizácia objavenej Ameriky...ale i ďalekej Ázie...
nar.7.4.1506 -hrad Xavier -Baskicko-sev.Španielsko
dňa 3. 12. 1546 vo veku 46 rokov umrel v Kantone-Čína
V roku 1530 dosiahol František Xaverský akademický titul a v roku 1534 v kaplnke sv. Dionýza na parížskom Montmartry spolu s Petrom Faberom, Ignácom z Loyoly, Jakubom Lainezom, Alfonsom Salmeronom, Bobadillom a Šimonom Rodriguezom založili spoločenstvo, ktorého členovia prisľúbili, že budú žiť v chudobe, čistote, budú šíriť kresťanstvo v krajinách obsadených moslimami, alebo sa dajú k dispozícií pápežovi.
Boh však mal s prvými jezuitmi iné plány, ako umrieť pri evanjelizácii moslimov, či pokračovať v ošetrovaní chorých. V roku 1539 pápež Pavol III. ústne schválil existenciu spoločenstva jezuitov a dňa 27. 9. 1540 schválil existenciu jezuitského rádu aj písomne. Prvým generálom rádu sa stal svätý Ignác z Loyoly.
V roku 1540 požiadal portugalský kráľ Ján III. generálneho predstaveného Ignáca z Loyoly, aby jezuiti začali vykonávať misijnú činnosť v Indii. S požehnaním pápeža odišiel po niekoľkých mesiacoch pobytu v Lisabone František Xaverský s talianskym jezuitom Pavlom Camerinom a Portugalcom Frtanciscom Mansilhasom do Indie. Z Portugalska vyplávali dňa 7. 4. 1541 a na portugalský ostrov Goa priplávali takmer po ročnej plavbe dňa 6. 5. 1542. Plávali okolo celej Afriky, zimu strávili v jednej z portugalských pevností v Mozambiku, pretože museli počkať na priaznivý vietor, s ktorým by mohli do Indie priplávať. František Xaverský počas celej plavby napriek tomu, že trpel morskou chorobou a bol oslabený neustálymi pôstami, ošetroval námorníkov, vojakov ale aj otrokov, ktorí sa na palube lode nachádzali. V rovnakej činnosti pokračoval aj počas nútenej prestávky v Mozambiku.
Po približne šiestich mesiacoch na ostrove Goa odišiel svätý František Xaverský na juh k tamilskému mysu Kanyakamuri. Tu si nechal František preložiť do tamilštiny základné katolícke modlitby a Desatoro a začal šíriť Evanjelium. Neúnavne hovoril s deťmi aj dospelými o Bohu a Kristovi.
Svätý František Xaverský získal medzi Tamilmi množstvo kresťanov, čoskoro sa stal obľúbeným členom miestnej komunity. Získal pre kresťanstvo množstvo obyvateľov, obrátil k pokániu zatvrdilých hriešnikov, zmieril nepriateľov, urovnával manželské spory. Neúnavne krstil, a to na úkor svojho spánku či odpočinku, najradšej pracoval s deťmi, ktoré sa rady učili základné pravidlá katolíckej viery (Desatoro, Verím v Boha, Otče náš, Zdravas Mária…) Nových kresťanov v Indii učil aj vlastné modlitby, ktorými sa mali obracať s dôverou na Pána Ježiša a Pannu Máriu. Tieto kratučké modlitby portugalskí jezuiti zaznamenali, takže sa dochovali do dnešných dní. K uvedeným modlitbám patrili:
„Ježišu, Synu živého Boha, daj nám milosť, aby sme verili bez pochybností v tento článok viery, v tomto ohľade prednášame Ti modlitbu, ktorú si učil Ty sám.”
“Svätá Mária, Matka Pána nášho Ježiša Krista, sprostredkuj nám milosť svojho premilého Syna, aby sme verili nepochybne v tento článok.”
„Ježišu Kriste, Syn živého Boha, dopraj nám milosti, aby sme Ťa milovali nadovšetko.”
Jezuitskí spolubratia, ktorí svätého Františka sprevádzali, uviedli, že posledné hodiny svojho života strávil svätý František na narýchlo vytvorenom lôžku v polozrútenej chatrči. Trpel silnými bolesťami, bol však šťastný, že čoskoro opustí toto slzavé údolie a spočinie v Ježišovom náručí. Jeho posledné slová boli: „Ježišu, Synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou! Mária, Matka Božia, stoj pri mne!“ Potom pobozkal kríž a umrel.
Približne o štyri mesiace preniesli ostatky svätého Františka Xaverského z Číny do Goy. Po otvorení rakvy sa ukázalo, že telo ostalo neporušené. Pravú ruku svätého Františka Xaverského pietne oddelili a preniesli do sídla jezuitov v Ríme. Pápež Pavol V. Františka Xaverského beatifikoval v roku 1619, v roku 1622 ho pápež Gregor XV. vyhlásil za svätého. Svätému Františkovi Xaverskému sa pripisuje aj chválospev: „O Deus, ego amo te, non ut salves me“.
3. decembra
SV. FRANTIŠEK XAVERSKÝ
kňaz, rehoľník, misionár
(1506 - 1552)
Svätý František Xaverský patril medzi prvých spoločníkov sv. Ignáca Loyolského, a tým aj medzi zakladajúcich členov jezuitskej rehole. So sv. Ignácom ho spájal tiež etnický pôvod; obidvaja boli totiž Baskovia. No ich životné osudy sa nestretli v rodnej krajine pod Pyrenejami, ale až na univerzitnej pôde v Paríži.
Xaverský svätec sa volal plným menom Francisco de Yasu y Javier. Narodil sa 7. apríla 1506 na zámku Javier (číta sa Chavier) v bývalom kráľovstve Navarra v severnom Španielsku. Bol najmladší z piatich detí. Obidvaja rodičia pochádzali zo šľachtického rodu, čo umožňovalo ich potomkom dosiahnuť vysoké spoločenské postavenie. Otec bol doktorom bolonskej univerzity a zastával funkciu predsedu kráľovskej rady. Zomrel, keď mal jeho najmladší syn deväť rokov.
František mal živú až ohnivú povahu a pritom nadpriemerné rozumové schopnosti. Ak k tomu prirátame aj vrodenú telesnú eleganciu a významný spoločenský pôvod, ľahko si domyslíme, že mal všetky možnosti urobiť veľkú životnú kariéru. Po skončení základného štúdia v Navarre odišiel ako 19-ročný do hlavného strediska vtedajšej európskej kultúry - do Paríža. Na tamojšej univerzite získal roku 1530 akademický titul Magister artium, čo zodpovedá približne terajšiemu doktorátu filozofie a stal sa docentom i riaditeľom jedného univerzitného kolégia.
Už predtým, po prvom roku štúdia, sa roku 1526 František zoznámil s tichým melancholickým študentom Petrom Favrom, ktorý pochádzal zo Savojska. Bývali spolu a ich protichodné povahy, sa dobre dopĺňali. Osvedčila sa najmä Favrova rozvážnosť, ktorá miernila ostrejšie prejavy Františkovho prudkého charakteru.
Na jeseň 1529 sa u obidvoch hlásil na ubytovanie trocha zvláštny študent: bývalý rytier a vojnový invalid. Mal už takmer 40 rokov a po ťažkom zranení vo francúzsko-španielskej vojne kríval. Bol to Františkov krajan Ignác Loyolský. Zdá sa, že František nebol veľmi nadšený týmto novým kolegom; keď totiž Ignác prosil o pomoc pri štúdiu filozofie, František prenechal túto úlohu Favrovi, hoci sám by sa bol ľahšie dohovoril so svojím spolurodákom. Ale po krátkom čase sa obidvaja študenti spoza Pyrenejí zblížili: Loyolčan úprimne obdivoval silu a priamosť Františkovho ducha, kým František zasa vycítil veľkosť Ignácových ideálov a jeho nevšednú duchovnú skúsenosť. Napokon si ho zvolil za svojho duchovného a životného vodcu.
To isté urobil aj Favre a ďalší štyria parížski akademici. Celá skupinka vyjadrila svoje životné rozhodnutie osobitným sľubom 15. augusta 1534 v kostolíku sv. Dionýza na parížskom vŕšku Montmartre. František a ďalší Ignácovi spoločníci sa zaviazali, že pôjdu do Svätej zeme a budú apoštolovať v evanjeliovej chudobe a čistote. Ak sa im nepodarí dostať sa do Palestíny, dajú sa k dispozícii Kristovmu nástupcovi na zemi - rímskemu pápežovi.
Na jeseň 1534 si František urobil pod Ignácovým vedením duchovné cvičenia, v ktorých definitívne usmernil svoje záujmy a životnú energiu na väčšiu Božiu slávu v službe nesmrteľných duší. Najmä spása duší sa stala programom ďalšieho Františkovho života.
Roky 1535-1536 venoval František štúdiu teológie. Potom sa podľa sľubu, ktorý urobil na Montmartri, vydal aj so spoločníkmi na cestu do Benátok, kde boli všetci v júni 1537 vysvätení za kňazov.
Pri pobyte v Benátkach býval František s Ignácom Loyolským v nemocnici "nevyliečiteľných", kde pomáhali ošetrovať ťažko chorých. Syn xaverských šľachticov cítil spočiatku veľký odpor pri ošetrovaní ťažko postihnutých, ale silou vôle a svojho zasvätenia sa vedel tak premôcť, že ho musel obdivovať aj jeho spoločník.
Keďže pre napätie medzi Benátkami a Turkami v tom čase nebolo možné odplávať do Svätej zeme, František a ostatní členovia skupiny sa rozišli po severotalianskych univerzitných mestách, kde s úspechom kázali a poskytovali iné duchovné služby.
V apríli 1538 sa zišli všetci spoločníci Ignáca Loyolského v Ríme, kde popri apoštolskej a charitatívnej činnosti spolupracovali so svojím duchovným vodcom na konečnom programe ďalšieho spoločného života. Vznikla tak jezuitská rehoľa, Spoločnosť Ježišova, ktorú schválil pápež Pavol III., a to roku 1539 ústne a napokon v septembri 1540 aj písomne.
O prácu novej rehole bol záujem ešte prv, ako bola schválená s konečnou platnosťou. Tak portugalský kráľ Ján III. požiadal na začiatku roku 1540 Ignáca Loyolského, aby mu uvoľnil niektorých svojich spoločníkov do indických misií. Ten s pápežovým súhlasom poslal Portugalca Šimona Rodrigueza a Františka Xaverského. Nádejní misionári odišli z Ríma v marci 1540 a prišli do Portugalska v júni, keď už lode do Indie odplávali. Mladí jezuiti museli čakať ďalší rok. Za ten čas pôsobili v Portugalsku, a to tak úspešne, že kráľ si ponechal Rodrigueza natrvalo v Portugalsku. Do Indie odchádzal v apríli 1541 František Xaverský s dvoma novými spolubratmi. František dostal pre prácu v misiách široké právomoci a hodnosť apoštolského nuncia.
No navonok sa František nelíšil od iných jednoduchých kňazov. Naopak, vždy sa usiloval dôsledne zachovávať chudobu, ktorú sľuboval ako rehoľník. Keď mu istý šľachtic ako apoštolskému nunciovi ponúkol na cestu do Indie sluhu, František mu s trocha drsnou otvorenosťou odpovedal: "Pán gróf, snaha po úcte a moci priviedla do smutného stavu Cirkev a jej prelátov. Úctu a autoritu si musíme získať tým, že si sami perieme šaty a staráme sa o svoj hrniec na varenie a pritom pracujeme aj na duševnej spáse blížneho."
Cesta okolo Afriky do Indie trvala plných trinásť mesiacov a bola 'veľmi dramatická. Keď sa im konečne po rozličných ťažkostiach podarilo oboplávať južný cíp Afriky, museli zastať na dlhší čas v Mozambiku, kde František vážne ochorel. Po vyzdravení však mohol pokračovať v ceste do mesta Goy na západnom indickom pobreží, kam prišiel 5. mája 1542.
Dlhá cesta loďou ako aj zastávky v Mozambiku a na ostrove Sokotre boli akýmsi úvodom do Františkovho misionárskeho účinkovania na Ďalekom východe: zakúsil výčiny tropického počasia, poskytoval pomoc chorým a zomierajúcim, kresťanov privádzal k lepšiemu životu a pohanov poučoval o pravdách kresťanskej viery.
Mesto Goa bolo občianskou a cirkevnou metropolou portugalských kolónií na Ďalekom východe. Prvý Františkov dojem bol priaznivý: videl kostoly, kláštory a vonkajšie prejavy nábožnosti. Ale keď poznal bližšie každodenný život, zhrozil sa nad mravnou nízkosťou európskych kolonizátorov a nad všestrannou biedou domorodcov. Usiloval sa povzbudiť miestnych duchovných k väčšej horlivosti a bol im vo všetkom príkladom. Navštevoval chudobných, chorých a väzňov a usiloval sa im pomôcť, ako sa dalo. Keďže videl aj krikľavú náboženskú nevedomosť, veľa času venoval vyučovaniu detí a dospelých v kresťanskej viere.
Goa bola pastoračne zanedbaná, no predsa tam boli kňazi, ktorí mohli poskytovať ľuďom aspoň najpotrebnejšie duchovné služby. Ale v južnej Indii, na Rybárskom pobreží, boli tisíce novokrstencov, ktorí boli bez akejkoľvek duchovnej pomoci. Asi 20 000 sa ich dalo pokrstiť osem rokov predtým, keď ich Portugalci ochránili pred nájazdmi mohamedánov. Potom však ostali opustení, ponechaní sami na seba. František na nich ustavične myslel, a keď sa mu v septembri 1542 naskytla možnosť, odplával do južnej Indie. Tam sa začala jeho veľká misia, ktorá mu zaslúžila meno apoštola Ďalekého východu.
Napriek tomu, že medzi primitívnymi rybármi a lovcami perál na juhovýchodnom indickom pobreží bol väčší počet pokrstených, František Xaverský musel vykonať veľa priekopníckej práce, aby sa títo ľudia vôbec mohli nazývať kresťanmi. Najprv s pomocou tlmočníkov preložil najdôležitejšie modlitby, vyznanie viery a katechizmové poučky do tamojšieho jazyka. A potom sa v tropickej horúčave vydal na cestu od osady k osade ako kňaz, učiteľ, lekár, sudca a neraz aj ako smelý obranca utláčaných proti svojvôli pohanských kráľov a portugalských kolonizátorov. Na mnohých miestach založil školy, vybudoval kostoly a po patričnej príprave pokrstil tisíce dospelých popri množstve detí. Okrem juhovýchodného pobrežia pôsobil aj na ostrove Manar a na juhozápadnom pobreží v Travancore, kde pokrstil vyše 10 000 rybárov. Prorocky smelé vystupovanie a mimoriadne uzdravenia, ktoré dosiahol, mu získali povesť Božieho muža a divotvorcu.
František podával nadľudské výkony, ale to ani zďaleka nestačilo na zvládnutie úloh v nezmernej misii. Preto neúnavne volal pomocníkov z Európy aj z Indie. Postupne prichádzali, ale bolo ich málo. V januári 1544 poslal František do Európy rozhorčený list, v ktorom okrem iného písal: "Mnohí sa tu nestanú kresťanmi iba preto, lebo chýbajú hlásatelia evanjelia. Často mi príde myšlienka ísť do vašich škôl, najmä na parížsku univerzitu, a tam na Sorbone ako bez rozumu privolávať tým, Čo majú viac vedy ako dobrej vôle: ,Koľko duší ide do zatratenia namiesto do spásy vašou nedbanlivosťou!´ " List vyvolal veľkú ozvenu a v nejednom mladíkovi zapálil misijné povolanie.
Medzitým sa František dozvedel od istého Portugalca, že dvaja králi v Makassare (na ostrove Celebes) sa zaujímali o kňazov, ktorí by poučili ich ľud v kresťanskej viere a pokrstili ho. František dlho nerozmýšľal. Misii v južnej Indii dal dvojročným účinkovaním už solídne základy. Ponechal v nej svojich pomocníkov, aby pokračovali v začatej práci. A on sa v auguste 1545 vydal ďalej na východ, aby vybudoval nové záchytné body pre šírenie evanjelia.
Na konci septembra pristál v meste Malake na Malajskom polostrove. Tam sa dozvedel, že akýsi kňaz už išiel do Makassaru. Preto ostal do konca roka v Malake, kde pôsobil medzi kresťanmi i pohanmi a pripravoval sa odcestovať na vzdialené ostrovy Moluky.
Na Nový rok 1546 sa vydal na cestu, ktorou posunul hranice svojho účinkovania o ďalšie tri tisíce kilometrov na východ. Vyše roka pôsobil na Molukách v portugalských posádkach i medzi domorodými obyvateľmi. Tri mesiace účinkoval medzi ľudožrútmi na ostrovoch Moro, kde bol vo dne v noci v nebezpečenstve smrti. Misionára, ktorý sa tam pokúšal pracovať pred ním, zabili. Františka neodstrašovalo nebezpečenstvo; iba sa tým väčšmi odovzdal do rúk Božej prozreteľnosti. Vo dne pracoval, v noci sa modlil. Výsledkom boli misionárske úspechy a veľká duchovná radosť, ktorú tlmočil v liste poslanom predstavenému rehole do Ríma.
V júni 1547 sa František Xaverský vrátil do Malaky, odkiaľ poslal troch misionárov na Moluky, kde predtým založil kresťanské obce alebo upevnil tie, čo iní začali pred ním. Potom sa venoval dušpastierskej práci v tomto dôležitom prístave.
V decembri toho istého roku mu istý známy kapitán lode predstavil troch Japoncov. Bol to muž menom Anjiro (Anžiro) s dvoma sluhami. Muž v Japonsku kohosi zabil a utekal pred pomstou. Z Anjirovho a kapitánovho rozprávania František vyrozumel, že Japonci sú kultúrne vyspelý národ. Európania objavili Japonsko iba niekoľko rokov predtým a ešte sa tam nevybral nijaký misionár. Františkovi bolo jasné, že pre šírenie evanjelia by malo veľký význam, keby sa v tejto krajine uchytilo kresťanstvo. Preto sa ta rozhodol ísť. Ale na túto misionársku výpravu sa chcel dôkladne pripraviť.
Najprv sa odobral do Goy, kde chcel lepšie usporiadať a zaistiť doteraz vykonanú misionársku prácu. S pomocou portugalského miestodržiteľa a spolubratov, ktorí medzitým prišli z Európy alebo sa pripojili k reholi v Indii, založil pevné rehoľné domy a misijné stanice v Perzii, Indii, Malajsku a na Molukách.
Medzitým sa traja Japonci dôkladne oboznámili s kresťanskou vierou a na Turíce v máji 1540 prijali z rúk goánskeho biskupa krst. Anjiro dostal meno Pavol, kým jeho spoločníci prijali kresťanské mená Ján a Anton. Anjiro-Pavol pomohol Františkovi pripraviť najdôležitejšie modlitby a katechizmové otázky v japonskej reči.
Konečne na Kvetnú nedeľu 14. apríla 1549 sa vydali na ďalekú cestu. Františka Xaverského sprevádzal popri troch Japoncoch jezuitský kňaz Cosmas de Torres a rehoľný brat Juan Fernandez. Výprava niesla so sebou odporúčajúce listy od portugalského miestodržiteľa a bohaté dary pre veľmožov v neznámej krajine. Portugalská loď priviezla misionárov iba do Malaky. Odtiaľ sa im podarilo dostať ďalej iba na menšej čínskej lodi. Na sviatok Nanebovzatia Panny Márie konečne pristáli v meste Kagošime na ostrove Kjúšú, odkiaľ pochádzal Anjiro-Pavol.
Miestny knieža, daimyo, prijal Františka a jeho spoločníkov priateľsky. A kým sa misionári zaúčali do japonskej reči Anjiro získal pre kresťanstvo vyše sto svojich príbuzných a známych. Okrem toho v krátkom čase prijali krst aj členovia niektorých významných rodín. František bol spokojný s takýmto začiatkom misie a robil si veľké plány do budúcnosti. V novembri 1549 poslal do Indie list, v ktorom vysoko hodnotil Japoncov: "Japonci sú najlepší doteraz objavený národ a myslím, že medzi pohanmi neobjavíme ani jeden, ktorý by ich prevýšil".
Ťažkosti však nedali na seba dlho čakať. Budhistickí mnísi, bonzovia, popudzovali daimya proti misionárom a ten zakázal ďalšie šírenie kresťanstva. František sa rozhodol ísť do hlavného mesta Miyaka (terajšie Kjoto) k cisárovi, aby ho získal pre kresťanstvo alebo aspoň aby dosiahol jeho ochranu a pomoc. Malý sprievod sa vydal na cestu koncom leta 1550. Cesta na sever do hlavného mesta viedla cez viaceré kniežatstvá, kde sa miestni vladári správali voči misionárom zdvorilo, ale zdržanlivo. Iba v kniežatstve Hirado sa stretli s väčším pohostinstvom a porozumením. V krátkom čase tam mohli pokrstiť vyše sto ľudí. Tam si aj odložili dary, ktoré nechceli brať ďalej na obťažnú a neistú cestu.
Konečne po rozličných útrapách, zapríčinených z veľkej časti zimným počasím, sa František dostal v januári 1551 do hlavného mesta. Ale tam zažil veľké sklamanie. Práve v tom čase vypukla občianska vojna. Šogun, hlavný veliteľ a najvyšší úradník v jednej osobe, musel utiecť a bezmocný cisár bol zavretý vo svojom paláci. František ho chcel aj tak navštíviť, ale chudobného a otrhaného cudzinca k nemu nepustili. Podobne pochodil aj v kláštornej univerzite.
Neúnavný misionár sa však nevzdal a rozhodol sa postupovať iným spôsobom. Videl, že daimyo v Jamaguči, ktorého predtým navštívil, je oveľa mocnejší ako cisár v hlavnom meste. Preto sa k nemu vrátil, no tentoraz slávnostne oblečený, s odporúčajúcim listom indického miestodržiteľa a s bohatými darmi, ktoré si vyzdvihol v Hiradu. Táto zmena zapôsobila. Daimyo odložil predošlú zdržanlivosť a ochotne dovolil misionárom kázať. Dokonca im ponúkol na ubytovanie prázdny budhistický kláštor. František sa však neuspokojil iba s kázaním. Nadviazal styky s predstaviteľmi japonskej vedy a viedol s nimi celé týždne ohnivé diskusie. Japonskí mudrci boli ohromení Františkovými vedomosťami a viacerí ho požiadali o krst. Čoskoro vznikla kresťanská obec s vyše 500 veriacimi, medzi ktorými boli aj niekoľkí samurajovia, príslušníci nižšej vojenskej šľachty.
Františkova povesť sa rozšírila až za hranice jamagučského kniežatstva. Daimyo z Bungo oňho prejavil záujem a pozval ho na svoje územie. František nechal v Jamaguči svojho spoločníka otca Torresa a sám odišiel do kniežatstva Bungo. S vladárovou podporou začal pekne pôsobiť, ale o krátky čas musel odcestovať do Indie, kam ho volali súrne záležitosti. Daimyo prosil Františka, aby mu poslal misionárov a sám mu dal za sprievodcu svojho vyslanca, ktorý mal uzavrieť s portugalským miestodržiteľom v Indii zmluvu o priateľstve. Daimyo sa neskôr stal kresťanom a na počesť svojho učiteľa prijal krstné meno František.
Koncom januára 1552 prišiel František do Goy. Už predtým pri zastávke v Malake mu odovzdali list z Ríma, ktorým Ignác Loyolský ako najvyšší predstavený rehole povýšil indickú misiu na rehoľnú provinciu a Františka vymenoval za jej predstaveného. František sa zdržal v Goe dva a pol mesiaca. Tento čas venoval reorganizácii misií a vybavovaniu listov do Európy a na misijné stanice. Z Európy nástojčivo prosil vedecky dobre pripravených spolubratov pre japonské univerzity.
Nezlomný misionár mal však v Goe ešte jednu vážnu starosť, a to prípravu čínskej misie. V Japonsku sa totiž viac ráz stretol s otázkou: "Ako môže byť tvoje náboženstvo pravé, keď ho v Číne nepoznajú?" Vtedy si uvedomil, že Čína napriek svojej uzavretosti je kultúrnou veľmocou, na ktorú sa s obdivom pozerajú ostatné národy Ďalekého východu. Preto prijatie kresťanstva touto veľkou krajinou by priaznivo ovplyvnilo aj ostatnú misionársku činnosť v Ázii. Lenže Čína zakazovala Európanom pod najťažšími trestami prístup na svoje územie. Niekoľko Portugalcov sa takto dostalo do čínskeho väzenia. Portugalský miestodržiteľ v Indii pripravoval úradnú delegáciu, ktorá mala cestovať do Číny, aby tam rokovala o prepustení väzňov. František chcel využiť túto príležitosť, aby sa ako člen delegácie dostal do tejto uzavretej krajiny. Aby tým neutrpela organizácia ostatných jemu zverených misií, v Goe si určil svojho zástupcu v osobe úspešného misionára Holanďana Gašpara Berse.
17. apríla 1552 sa delegácia vydala na cestu. Viedol ju portugalský obchodník s funkciou vyslanca Diego Pereira. K výprave sa pripojil po skončení svojho poslania aj vyslanec daimya z Bungo, ktorý v Goe prijal krst a teraz sa vracal do Japonska. Od ostatných sa oddelil v Malake, kde mu František dal troch kňazov pre japonskú misiu.
Zastávka v Malake znamenala však osudnú zmenu vo Františkovom pláne. Portugalský veliteľ morskej plavby zakázal (údajne zo žiarlivosti) delegácii Diega Pereiru pokračovať v ceste do Číny. Darmo mu Pereira i misionár vysvetľovali a prosili ho. Ďalej mohol na portugalskej lodi cestovať iba František sprevádzaný čínskym katechétom Antoniom a jedným indickým pomocníkom. Po dlhej dobrodružnej plavbe ich loď vysadila na ostrove Sancian (San Čoan) pri čínskom pobreží v blízkosti prístavu Kantonu. Na ostrov prichádzali člny čínskych obchodníkov, ktorí si tam s Portugalcami vymieňali tovar. Ale ani jeden z nich nechcel vziať Františka na čínsku pevninu. Napokon jeden za odmenu sľúbil, že ešte raz príde, vezme misionára a vyloží ho pred bránami Kantonu.
Bol koniec novembra s nepríjemným chladným a vlhkým počasím. Číňan neprichádzal, a čo horšie, Františka prepadla zimnica. Niekoľko dní ležal v biednej chatrči, kde zápasil s horúčkami, často strácal vedomie, až napokon 2. alebo 3. decembra zomrel. V posledných chvíľach bol pri ňom iba jeho verný katechéta Antonio. V Európe sa dozvedeli o jeho smrti až o dva roky.
Františka Xaverského pochovali na ostrove námorníci portugalskej lode, ktorí zasypali jeho telo vápnom, aby sa čím skôr rozložilo. Ale keď ho na jar 1554 išli prevážať do Goy, našli ho neporušené. Pochovali ho v jezuitskom kostole v Goe. Iba pravú ruku oddelili a previezli do Ríma, kde ju uložili do osobitného relikviára v kostole Al Gesú.
Úcta veľkého misionára sa po jeho smrti rozšírila po celej Cirkvi. Pápež Pavol V. ho roku 1619 vyhlásil za blahoslaveného a pápež Gregor XV. roku 1622 za svätého. Roku 1748 bol sv. František Xaverský vyhlásený za patróna Ďalekého východu a roku 1904 za nebeského ochrancu Diela šírenia viery. Napokon roku 1927 ho pápež Pius XI. spolu so sv. Teréziou z Lisieux vyhlásil za patróna všetkých misií. Medzitým vznikli početné rehoľné, misijné a iné cirkevné ustanovizne, ktoré nesú meno xaverského svätca a uctievajú si ho ako osobitného ochrancu.
Sv. František Xaverský je nepochybne jeden z najväčších misionárov cirkevných dejín. V mnohom pripomína svätého apoštola Pavla. Právom ho možno pokladať za priekopníka moderných misií. V jeho osobe sa spájala ohnivá povaha Navarčana s jemným taktom šľachtica, učenosť parížskeho univerzitného profesora so smelosťou a vytrvalosťou Baska. K tomu pristúpil široký rozhľad veľkorysého organizátora a predovšetkým neodolateľná príťažlivosť svätca zapáleného láskou ku Kristovi a k nesmrteľným dušiam.
František Xaverský, kňaz a misionár
Svätý
Sviatok: 3. december
* 7. apríl 1506 hrad Xavier, dnes Javier pri Pamplone, Španielsko
† 3. december 1552 ostrov Sancian/Shangchuan Dao pri Kantone, Čína
Význam mena František: slobodný (zast. nem.)
Patrón Japonska, Indie; misií, misionárov, námorníkov
Narodil sa 7. apríla 1506 na zámku Xavier neďaleko Pamplony v severnom Španielsku. V roku 1526 prichádza študovať do Paríža. So svojím krajanom Ignácom z Loyoly sa stretáva v roku 1529. Po piatich rokoch štúdia získava akademický titul „magister umenia“. Spolu s Ignácom a ďalšími spoločníkmi skladá v roku 1534 sľuby na Montmartri a pod Ignácovým vedením si vykoná Duchovné cvičenia. Potom ešte rok študuje teológiu a v roku 1537 je v Benátkach vysvätený za kňaza. Spolu so svojimi šiestimi spoločníkmi chceli putovať do Svätej zeme, ale všetky cesty do Palestíny blokovali moslimskí Turci, preto požiadali pápeža, či by nemohli nahradiť cestu do Svätej zeme úplnou poslušnosťou pápežovi. Tak vznikla Spoločnosť Ježišova – jezuiti. V roku 1540 bola rehoľa uznaná a František odchádza spolu so Šimonom Rodriguezom do Portugalska na pozvanie kráľa Jána III., aby začal evanjelizovať východnú Indiu. O rok odchádza do Indie ako apoštolský nuncius, kde rozvíja svoj apoštolát. Cesta do Indie mu trvala rok, počas ktorej šesť mesiacov strávil na ostrove Mozambik, kde pomáhal chorým. Do Indie dorazil roku 1542. V meste Goa ho od ďalšej cesty zdržali niekoľkomesačné dažde. František začal reformovaním tohto mesta, kde žilo mnoho portugalských katolíkov, známych svojou krutosťou voči otrokom, konkubinátom a nezáujmom o chudobu. Svojím príkladom kompenzoval očividnú zradu Krista a Cirkvi, ktorú robili zlí kresťania. Mal obrovský úspech medzi nižšou kastou, ale takmer žiaden u brahmanov.
Keď bola plavba opäť možná, cestoval k lovcom perál na mys Komorin, kde žila skupina asi 20 000 kresťanov. Učil ich a chránil pred vykorisťovaním od portugalských obchodníkov a pomáhal im, keď ich prepadli moslimovia. Nemohol však u nich zostať dlho, pretože jeho pôsobnosť siahala až k Číne. Pracoval v domorodých kmeňoch Parava v južnej Indii, na Cejlóne, v Malake, na Moluckých ostrovoch a na Malajskom polostrove. Roku 1549 odišiel do Japonska, preložil kresťanské vyznanie viery. V Kagošime už o rok mal vyše 100 veriacich. Misiu prenechal svojím pomocníkom a odišiel do Hirado, neskôr do Jamaguši, ale tam jeho práca nepriniesla ovocie. Nakoniec sa vybral do hlavného mesta Mijako, kde sa potreboval stretnúť s mikádom. K tomu však potreboval dar, preto sa rozhodol prísť ako predstaviteľ portugalského kráľa a daroval panovníkovi hodiny a hudobnú skrinku. Tým dosiahol ochranu a starý prázdny budhistický kláštor. Keď odchádzal, Japonsko už malo 2 000 veriacich. V roku 1552 bol opäť v meste Goa a po niekoľkých mesiacoch sa rozhodol odísť do Číny. Cestou ochorel a zomrel vyčerpaný takmer sám na ostrove Sancian pri čínskom pobreží, neďaleko Kantonu.
Bol jedným z najväčších kresťanských misionárov, dokázal sa zžiť s národom, kde pôsobil, vedel pritiahnuť k misionárskej práci domorodcov a vo svojej vlasti prebúdzať záujem o toto záslužné dielo. Pápež Pavol V. ho v roku 1619 vyhlásil za blahoslaveného a o tri roky neskôr ho pápež Gregor XV. spolu s Ignácom vyhlásil za svätého. V roku 1748 bol vyhlásený za patróna Ďalekého východu a v roku 1927 ho pápež Pius XI. vyhlásil spolu so sv. Teréziou z Lisieux za patróna všetkých misií.
3. decembra. Sv. František Xaverský, jezuita, apoštol Indie.
3. decembra.
Sv. František Xaverský, jezuita, apoštol Indie.
Veľký apoštol Indie zo šestnásteho storočia, sv. František Xaverský, narodil sa roku 1506 zo šľachtických rodičov na zámku Xavier nazvanom, blízko mesta Pampelony, v kráľovstve Navarre, v terajšom Španielsku. Jako útlé dieťa prejavoval sv. František dobrosrdečnú myseľ a zriedkavé vlohy duševné a preto starali sa vznešení, bohatí rodičia o základné jeho vzdelanie. Keď dosiahol osemnásty rok života, poslali rodičia vtipného a usilovného mladíka na vysoké školy do Paríža.
Toho času a síce roku 1529 študoval v Paríži sv. Ignác z Lojoly. Tento zbožný muž pracoval na tom, aby mohol založiť spoločnosť učených nábožných mužov, ktorí mali prekážať nevere a vzmáhajúcemu sa kacierstvu, vyučovať mládež vo vedách a utvrďovať vo sv. náboženstve: a preto snažil sa získať schopných mužov, ktorí nachádzali sa na vysokých školách v Paríži.
Oči jeho padli ohľadom tohoto účelu na slávneho mladého učbára Františka Xaverského, ktorý zdal sa mu kloniť srdce svoje túžbe po sláve a nadvážnosti u ľudí. Sv. Ignác z Lojoly odhalil zámer svoj jedného dňa mladému priateľovi; ale mladý učenec vyslovil sa o ňom opovržlivé a vyslovil mnohé svoje námietky. Sv. Ignác z Lojoly nedal sa odstrašiť a pokračoval v nahováraní.
Zbožný jeho život, útlé a otcovské napomínanie získaly pomaly srdce mladého učenca Františka Xaverského. Jedného dňa v priateľskej rozmluve chválil sv. Ignác učenosť Františkovu, ale riekol srdečne: «Vidíš, priateľu, keď budeš slúžiť učenosťou svojou svetu, jakej-že odmeny nádeješ sa od sveta?! A keby dal tebe všetko bohatstvo a dôstojnosti, jako dlho to môže trvať? A čo prospeje človekovi, keby získal celý svet, a potom utrpel by ztratu na duši svojej?»
Tieto slová dojaly myseľ mladého slávneho učenca takou mierou, že od toho okamihu dal sa viesť vo všetkom svätému Ignácovi z Lojoly, sporiadal život svoj dľa sv. Evanjeliuma, zriekol sa slávy svetskej a odovzdal sa celkom službe Božej.
To bol začiatok slávneho tovaryšstva Ježišovho (Jezuitov). Na rozkaz sv. Ignáca z Lojoly cestoval nezadlho sv. František Xaverský so súdruhami do Talianska. Toho času mali Benátčania vojnu s Turkami. Zbožní tovaryšia chceli vyčkať v Benátkach do roka a do dňa utíšenie vojny, aby mohli sa preplaviť do Svätej Zeme; i umienili si, že, keď by to nemohli učiniť, pôjdu do Ríma, aby ponúkli služby svoje sv. Otcovi ku spáse človečenstva a že za tie služby neprijmú žiadné dary ani dôstojenstvá.
Za dva mesiace zostali v Benátkach a ubytovali sa v nemocnici. Sv. František Xaverský vyznačoval sa láskou oproti ťažko nemocným. Celé dni trávil pri bedároch a prašivých, obsluhoval ich bez bázne, že sa nakazí, a celé noci trávieval na modlitbách. Do nemocnice donesený bol prašivý, z ktorého pochádzal taký ťažký a odporný zápach, že všetci ľudia utekali od nešťastníka. I sám sv. František pocítil veľké zhnusenie.
Z Benátok odišli zbožní bratia do Ríma ku pápežovi Pavlovi III. Sv. Otec prijal ich veľmi vľúdne. Sv. František Xaverský bol posvätený za kňaza; utiahol sa do samoty a trávil štyridsať dní na modlitbách, v prísnom pôste a v inom sebazapieraní a tak chystal sa ku prvej sv. omši. Jako kňaz ohlasoval slovo Božie s veľkým požehnaním. Pápež zkúšal pravidlá tovaryšstva, ktoré spísal sv. Ignác, a potvrdil rád Jezuitov roku 1540.
S veľkou radosťou nastúpil sv. František Xaverský ďalekú cestu svoju apoštolskú a z úcty k preblahoslavenej Panne Márii navštívil Loretto; so sebou niesol iba kríž na prsiach, breviár pod pazuchou a v ruke palicu pútnickú. Po ťažkej a veľmi nebezpečnej plavbe dostal sa do Lisabonu, hlavného mesta Portugalského.
Pri lúčení riekol sv. František Rodriguezovi: «Chcem ti sdeliť na útechu tajnosť, ktorú skrýval som pred tebou do tohoto času. Rozpamätáš sa, že, keď sme boli spolu v nemocnici rímskej, počul si ma volať jednej noci: «Ešte viac, ó Pane ešte, viac!» Často pýtaval si sa mňa, čo znamená to volanie? A ja odpovedával som tebe vždy, aby si sa nestaral o to. Teraz máš vedeť, že som videl vtedy všetko (či skutočne, či vo sne, Boh zná), čo mám trpeť pre slávu Kristovu.
Pán náš a Boh poprial mne vtedy takú chuť k utrpeniam, že som žiadal ešte viacej, než mi boly popriate, ktoré mňa nemohly nasýtiť; a toto je smysel slov, ktoré som vyslovoval s takou horlivosťou: «Ešte viac, ešte viac.» Ja ufám, že dobrota Božia popraje mne v Indii, čo zjavila mi v Itálii, a že žiadosti, ktoré mi vnukla, skoro budú nasýtené.» Na lodi nachádzalo sa pod veliteľstvom miestokráľa tisíc ľudí. Sv. František Xaverský považoval ich za kresťanský sbor, ktorý bol sverený duchovnej jeho správe.
Miestokráľ ponúkol mu pohodlnú izbičku; ale horlivý muž Boží ubytoval v nej najslabších nemocných, spával na holej dlážke a pokrm, ktorý posielal miestokráľ so stola svojho pre neho, podával nemocným a sám uspokojoval sa s najobecnejšou chovou. Po trinástich mesiacoch doplavila sa loď do hlavného mesta osád indických, ktoré menovalo sa Goa. A tak dňa 6. mája r. 1542 začal sv. František Xaverský apoštolskú prácu svoju v ďalekej Indii.
Ačkolvek bol vyslancom (nunciom) apoštolským a vystrojený bol od pápeža rozsiahlými plnomocenstvami, predsa bol veľmi pokorný a podroboval sa vo všetkom vôli biskupa v meste Goa. Toto východnoindické mesto malo vtedy okolo 200.000 obyvateľov; teraz je z väčšej čiastky sborené, a počituje iba 4000 obyvateľov, najviac katolíckych Indov (Hindov) a je sídlom arcibiskupa, primasa Indie; v blízkosti stojí Nová Goa, sídlo miestokráľa portugalského, ktorá má asi 20.000 obyvateľov.
S povolením miestneho biskupa začal svätý František Xaverský práce svoje apoštolské najprv v meste Goe, kde kresťania síce žili, ale boli veľmi zanedbaní a vlažní, ustavičným obcovaním s pohanami. So zvoncom v ruke chodieval sv. František ulicami veľkého mesta Goy a svolával k sebe dietky kresťanské i pohanské, vysvetľoval im učenie Božie, učil ich nábožné modlitby a spevy. Láskavými slovami a milostivým zachádzaním privábil k sebe veľké množstvo dietok.
A tieto rozprávaly to doma, čo slyšaly od sv. Františka, a priviedly k nemu i svojich rodičov, aby ich lepšie vyučil alebo i pokrstil. Dietky pohanské donášaly bôžkov (modly) rodičov svojich a súsedov, a ničily ich pred jeho očima; iné vyhľadávaly novonarodeniatka, pohodené v lesoch alebo pri riekach, i donášaly ich horlivému apoštolovi, aby ich pokrstil.
Celé mesto obdivovalo zbožnú myseľ a mravy dietok, ktoré pritiahol k sebe sv. František a tak pomaly privábil k sebe i dorastlých obyvateľov kresťanských i pohanských. Obrátil ku pokániu zatvrdlivých hriešnikov, smieril pomstivých nepriateľov, vyrovnal rozvedených manželov: a zrazu badať bolo u kresťanov skvelú kázeň (poriadok), trpezlivosť, striedmosť a spravodlivosť. Duša prostého vojaka alebo námorníka bola mu takou drahocennou, jako duša vladára alebo vojvodca.
I veľké množstvo pohanov pokrstil. A všetkým bol láskavým dobrodincom, otcom, bratom, sluhom. Z mesta Goy odišiel potom na predhorie Komorin, ktoré vzdialené bolo na dvesto hodín cesty. Tam žili kresťania, ktorí zaoberali sa hľadaním periel a následkom obcovania s pohanami pohrúžení boli do hnusných povier a neprávostí. Keď prišiel ta, uzdravil divotvorne pohanskú ženu, ktorá pri pôrode zápasila so smrťou; on vyučoval ju vo sv. náboženstve a pokrstil.
Náhle uzdravil i muža, ktorý bol samá rana. Ano, vzkriesil tiež štyroch ľudí k životu. Týmito divami a zázrakmi vydobyl si srdcia všetkých obyvateľov na Komorine a bez prekážky rozširoval kresťanskú vieru. Z Komorinu navštívil pobrežie ostrovu Rybárskeho a pôsobil i tam požehnane. Keď navrátil sa nazpät do hlavného mesta Goy, založil tu seminár či vychovávací ústav pre missionárov, z ktorého vychádzali početní zbožní a horliví rozširovatelia sv. cirkve v ďalekej Asii a jej ostrovoch.
I navštevoval okolité kraje, mestá a obce. O prácach svojich apoštolských písal do Európy bratom svojim, Jezuitom, takto: «Preputoval som dediny, so zvoncom v ruke, a shromažďoval som, koho som len postretol, veľkých i malých, a vyučoval som ich v kresťanskom náboženstve. Deti naučili sa ľahko nazpamäť vieru behom jedného mesiaca; a keď ju dobre znali, naložil som im, aby vyučovaly v nej rodičov svojich, sluhov a súsedov.
V dňoch nedeľných shromažďoval som mužov i ženy, chlapcov a dievčence v kaplnke; všetci prišli s neuveriteľnou radosťou a vrúcou túžbou, aby slyšali slovo Božie. Začal som s vyznávaním, že Boh je jeden, dľa priradenosti a trojaký dľa osôb; potom hovoril som hlasno a zrozumiteľne modlitbu Pánovu, pozdravenie anjelské a vyznanie viery apoštolskej; všetci hovorili spoločne za mnou, a nemožno predstaviť si ich radosť nad tým.
Na to opakoval som sám vyznanie viery, postál som pri každom článku a spytoval som sa ich, či veria neomylne; všetci osvedčovali sa hlasným slovom a s rukami, složenými na prsiach. Tiež kážem často, aby odriekali vyznanie viery, a spolu vysvetľujem im, že tí, ktorí veria jej obsah, menujú sa kresťanmi.
Po vyznaní viery prechádzam ku desiatim príkazom Božím a oznamujem im, že kresťanský zákon pozostáva z toho, že je ten človek dobrým kresťanom, ktorý zachováva ich všetky, a že dosiahne večný život; a zase že je zlým kresťanom, ktorý prestúpi čo i len jeden z týchto príkazov, a že taký bude zatratený večne, keď neoľutuje svoje priestupky. Novokresťania a pohania divili sa nad takým svätým a rozumným zákonom, ktorý je tak dokonale dôsledný.
Keď som dokončil prednesené, zvykol som modliť sa s nimi modlitbu Pána a pozdravenie anjelské; všetci opätujeme z novu vyznanie viery, a pri každom článku hovorievame popri «Otčenáši» a «Zdrávas buď Maria» ešte i krátku modlitbu.
Keď som odriekal hlasne takto prvý článok viery, začínam nasledujúcu modlitbu, ktorú odriekajú spoločne: «Ježišu, Synu živého Boha, daj nám milosť, aby sme verili bez zviklania tento prvý článok viery; v tomto ohľade prednášame Tebe modlitbu, ktorú učil si Ty sám.»
A potom ešte pridávame: Svätá Maria, Matko Pána nášho Ježiša Krista, vyprostredkuj nám milosť u premilého Syna svojho, aby sme verili nepochybne tento článok.» Toto zachováva sa pri každom nasledujúcom článku. Skoro na podobný spôsob prejdené bývajú desať príkazov Božích. Jaknáhle odriekame prvý príkaz, ktorý nakladá, milovať Boha, odbavujeme nasledujúcu modlitbu: «Ježišu Kriste, Synu živého Boha, popraj nám milosti, aby sme milovali Teba nadovšetko.»
Bezprostredne po tom odbavujeme modlitbu Pána s dodatkom: «Svätá Maria, Matko Ježišova, vypros nám u Syna svojho milosť, aby sme plnili verne tento prvý príkaz»; za čím nasleduje pozdravenie anjelské. Upotrebúvame tú samú modlitbu, iba s nepatrnou premenou, dľa požiadavky predmetu pri vysvetľovaní ostatných deviatich prikázaní. Toto je, čo privykám ich prosiť od Boha v spoločných modlitbách.
Pri tom neprenechám, aby som im nepripomenul, že, keď dosiahnu, čo žiadajú, ľahšie obsiahnu i ostatné, nežli by to mohli sebe žiadať.» A ďalej pokračuje v liste svojom o práci svojej apoštolskej: «Nakladám všetkým, aby vyznávali hriechy svoje, a zvlášte tým, ktorí chcú obdržať krst, ktorým radím tiež, aby modlili sa vyznanie viery. Pri každom článku pýtam sa, či nepochybujú o ňom, a keď uisťujú ma o viere svojej, prednášam im obyčajne napomenutie, ktoré složil som v reči ich.
Ono obsahuje časť vierouky kresťanskej a povinností, potrebných kresťanom ku spaseniu; konečne krstím ich, a celok dokončený býva so «Salve Regina» jako so vzývaním o pomoc preblahoslavenej Panny.» Tak pôsobil sv. František Xaverský v Indii. Chodieval s dediny na dedinu; shromažďoval kresťanov i pohanov, i ohlasoval im slovo Božie. Častokrát umdlela jeho ruka pri krste tisícich dietok, ktoré túžobne čakaly na spasonosný obrad.
Keď udeľoval Sviatosť oltárnu zástupom, robil to na kolenách v hlbokej úcte a pokore svojej. Priateľovi, otcovi Rodriguezovi písal takto: «Často napáda mi na myseľ, aby som pobehal akademie (vysoké školy) Európy, zvlášte parížsku, a z celej sily privolal tým, čo majú viac vedy nežli lásky: Ach, koľké duše utratia nebo a upadnú skrze vašu vinu do pekla!
Bolo by žiaducné, aby títo mužovia venovali sa práve tak obracaniu duší, jako snažia sa po vedách, aby mohli skladať dobré účty Bohu z učenia svojho a obdržaných talentov.
Mnohí boli by dojatí touto myšlienkou a bez pochyby prichytili by sa k obnoveniu ducha a venovali by sa rozjímaniu vecí nebeských, aby slyšali hlas srdca; oni by sa zriekli náruživostí svojich, a pošliapali by nohami márnosti svetské i boli by hotoví nasledovať všetko vnuknutie vôle Božej; oni by volali z celej duše: Tu som, Pane, pošli mňa, kam sa ti ľúbi, a to do samej Indie, jestli Ty chceš! O čo šťastnejšie, ó Bože môj, žili by vtedy učení ľudia!
O čo istejšie pôsobili by na spasení svojom! A jako by mohli dôverovať pri smrti milosrdenstvu Božiemu, keď totižto budú nútení podstúpiť hrozný a nevyhnuteľný Tvoj súd, keď by ti mohli riecť: Pane, dal si mi päť hrivien talentov; hľa, prizískal som k ním ešte iných päť!
Berem Boha za svedka, že som si bol skoro umienil, že jaknáhle budem sa môcť navrátiť do Európy, budem písať na vysoké školy parížské, menovite na našich učiteľov Korneta a Pikkarda, aby som im rozpovedal, že bez všetkej ťažkosti obrátily by sa milliony modlárov, keby boli viacerí, čo by vyhľadávali viacej zisk Pánov, nežli svoj vlastný.» Keď rozšíril sv. cirkev v okolí Goy a upevnil kresťanské mravy, odišiel sv. František Xaverský do kráľovstva Travankoru.
Tu obrátil v krátkom čase celé mestá a dediny; za mesiac pokrstil 10.000 pohanov. Milostivý Boh poprial horlivému sluhovi Svojmu, jako niekdy sv. apoštolom, ten obdivuhodný dar, že, keď hovoril ku tisícom poslucháčov z rôznych národov, všetci jeho reči rozumeli. Častokrát ohlasoval slovo Božie na poli zástupom, ktoré počitovaly päť do šesť tísíc poslucháčov.
Keď pohanskí žretci, Brahminami zvaní, videli, že všetci ľudia opúšťajú modly, usilovali sa zabiť horlivého divotvorného vierozvesta; ale milostivý Boh vyslobodil ho zo všetkých nepočetných nebezpečenství.
Keď raz napadol zástup ozbrojených jedného novopokrstenca, privolal sv. František Xaverský krvolačným zúrivcom: «Rozkazujem vám v mene Božom, aby ste ustúpili!» A oni dali sa zpiatky na útek. Kráľ Travankorský ctil a ochraňoval sv. Františka, a jeho práce apoštolské darily sa skvele. V Melipaove navštívil hrob sv. apoštola Tomáša. Z Travankoru zaumienil si cestovať za rieku Ganges a ohlasovať slovo Božie po krajinách až ku hraniciam východnej Asie.
Na Amboine, Ternate, Machiane a na všetkých ostrovoch Moluckých obrátil slovom a zázrakami veľké množstvo pohanov a pozakladal kresťanské chrámy. V Malakke činil mnohé divy; kto sa len dotkol jeho rúcha alebo obsiahol požehnanie, bol uzdravený. Dievča, pochované tri dni v hrobe, vzkriesil, jako riekol: «Vstaň v mene Ježišovom!» Na ostrove, Mora rečenom, bývali predtým niektorí kresťania, teraz zúriví pohania a ľudožrúti, a k tomu bolo tam veľmi nezdravé povetrie.
Sv. František nedal sa zdržať priateľom, ktorí vystríhali ho, aby nešiel na ten hrozný ostrov; on riekol: «Keby tam boly k nájdeniu zlato a perly, opovrhovali by ľudia všetkými nebezpečenstvami. Či by sa snáď mal namáhať obchodník viac, aby nasbieral pomíňajúce poklady, nežli kresťanský vierozvest, ktorému ide o spasenie duší? Menej surovým národom bez toho nebude sa nedostávať vierozvestov; ale táto žatva prichystaná je pre mňa, poneváč sa jej každý bojí.
Keby som získal iba jedinú dušu, jaké že nebezpečenstvá môžu mňa zdržať od toho?» A prv, než-li sa vybral na ostrov Moru, písal do Ríma: «Zem, do ktorej idem, je zkazonosná a nebezpečná pre cudzincov a to pre divokosť obyvateľov a najmä pre obyčaj miešať jedy do nápoja a pokrmov, prečo neopovážil sa žiadon kňaz ísť k ním.
Čo týče sa mňa, odhodlal som sa, že z ohľadu na veľké ich nešťastie, a na nutné povinnosti svojho povolania vytrhnem ich duše z večnej smrti i pri nebezpečenstve vlastného života a odvážim sa k všetkému pre spásu týchto národov.
Všetka nádej moja spočíva v Bohu, a celá túžba moja je nasledovať dľa možnosti učenie Ježišovo! Kto chce zachrániť dušu svoju, ztratí ju; a kto ztratí ju z lásky ku Mne, nájde ju!
Verte mne, bratia moji, že, ačkoľvek ľahko dá sa porozumeť vo všeobecnosti tomuto základnému článku evanjelickému, predsa stáva sa veľmi temným popri všetkej svojej jasnosti, keď nastáva čas pôsobenia a keď ide o to, aby človek zomrel pre Boha, tak že iba ten pochopuje ho, ktorému poprial Boh vo svojom milosrdenstve porozumeť mu; lebo až vtedy objavuje sa, jaká slabá a krehká je priradenosť ľudská.
Mnohí, ktorí mňa útle milujú, podujali všetko, aby mňa zdržali od tejto cesty, a keď videli, že slzy ich a prosby sú márné, chceli dať mne protijed. Ale ja chránil som sa vziať niečo z neho, a to z obavy, že keby som užil ten prostriedok, bál by som sa nebezpečenstva smrti, a že nepotrebujem žiadnej záštity proti smrti, poneváč složil som život svoj do rúk Prozreteľnosti Božej, lebo sa mi zdá, že čím viacej mal by som takýchto prostriedkov, tým menej mal by som nádeje v Boha.»
Z Mory písal sv. František zakladateľovi tovaryšstva Ježišovho, sv. Ignácovi z Lojoly, takto: «Nebezpečenstvá, ktorým som vystavený, a práce, ktoré podujímam iba pre Boha, sú nevyčerpateľnými prameňami radostí duševných, a síce tak, že vyhasína mi skoro zrak, následkom neprestajného množstva tekúcich slz na týchto ostrovoch, kde zchádza všetko.
Nerozpamätám sa, že by som bol zacítil dakedy tak mnoho vnútorných sladkých rozkoší; a tieto útechy duševné sú tak čisté, tak dokonalé a trvácné, že skrze ne mizne pocit utrpenia telesného.»
V krátkom čase obrátil na vieru Kristovu hlavné mesto ostrova Mory, menom Tolo, ktoré počitovalo 25.000 obyvateľov a potom skoro všetkých obyvateľov ostrova. Na to ohlasoval ukrižovaného Pána Ježiša Krista na susedných ostrovoch s takým skvelým výsledkom, že nazval tieto ostrovy menom «Dobrej nádeje.» Za sedem rokov rozšíril sv. František Xaverský sv. náboženstvo Kristovo v celej Indii a priviedol ku viere v jedného pravého Boha mnohé tisíce pohanov.
Už driev prosil bol Iistovne sv. František Xaverský generála rádu Jezuitov a priateľa svojho sv. Ignáca z Lojoly, aby mu poslal spolupracovníkov na výdatnú vinicu Pánovu do ďalekej východnej Asie. Roku 1549 prišli niektorí Jezuiti z Európy. S nevýslovnou radosťou privítal ich sv. František, poučoval ich o diele spasiteľnom a poukázal každému miesto jeho účinkovania.
A sám vysadol s dvoma Jezuitami a jedným obráteným Japancom, ktorého menoval Pavlom od sv. viery, na loď pohanského morského lúpežníka a doplavil sa po mnohom nebezpečenstve dňa 13. augusta roku 1549 na breh Japanský.
Sv. František Xaverský bol vzdialený teraz na 6000 míl z vlasti svojej, odlúčený od všetkej ľudskej pomoci; nemal zbrane, ani peňazí, ba ani známosť reči krajinskej: ale láska k Bohu a bližným a jeho horlivosť o spásu duší nahradily toto všetko. Sv. František Xaverský začal prácu svoju apoštolskú v meste Kangoxime v kráľovstve japanskom Saxume. Kráľ mu bol naklonený a horlivými kázňami svojimi obrátil mnoho tísíc obyvateľov; ale mnohé prekážky stavaly sa mu v cestu.
Pohanskí žretci, boncami a kanusami zvaní, zúrili proti nemu a konečne po mnohom sužovaní prinútili ho ustúpiť. Sv. František odišiel do mesta, Firindo zvaného; tu pokrstil veľké množstvo pohanov, mnohých šľachticov od dvoru kráľovského, áno i mnohých boncov a kanusov.
Keď sriadil túto veľkú cirkevnú obec kresťanskú, odovzdal jej správu jednému z Jezuitov, ktorí ho odprevádzali, a poberal sa do hlavného mesta Miaka, ktoré teraz počituje vyše 600.000 obyvateľov; tam bolo práve vzbúrenie a preto nemohol ohlasovať slovo Božie.
I odišiel do mesta, Amanguchi zvaného. Keď žretci naliehali na panovníka, aby zakázal cudziu vieru, pýtal sa: «Koľko rozličných náboženství je teraz v Japansku?» Žretci odpovedali: «Päťatridsať.» Panovník riekol: «Kde sa trpí päťatridsať vier, môže byť trpená i šesťatridsiata.» A sv. František pracoval nemýlený a pokrstil za niekoľko týždňov 4000 pohanov. Potom odišiel do mesta, Bungo zvaného, kde ho prijal panovník veľmi láskavé.
Tu dohadoval sa verejne so žretcami, ktorí ho vyzvali k tomu, a zbožný, milosťou Božou osvietený a podporovaný František Xaverský hovoril s takou silou a pomazaním o Bohu a o kresťanstve a vyvracal ostrovtipne námietky proti kresťanstvu, že zahanbený a rozzlobený najvyšší žretc pristúpil k svätému vierozvestovi a napľul mu do tváre. Sv. František Xaverský utrel si pokorne slinu s tváre šatkou a pokračoval horlivé v hlásaní slova Božieho.
Ľud dojatý bol veľmi a žretc premožený slovami a skutkami sv. Františka, hodil sa k jeho nohám, sopial ruky a zvolal: «Ó Ježišu, jediný Synu najvyššieho Boha, Ty premohol si mňa, keď máš takých kazateľov!» A sám panovník presvedčil sa o pravde kresťanského učenia a bol by sa dal pokrstiť i sám, keby sa bol mohol zriecť smyselných rozkoší, ktoré zakazuje kresťanské náboženstvo. Hovorí sa, že po smrti sv. Františka Xaverského dal sa pokrstiť.
Vyše dvoch rokov pracoval horlivý sluha Boží v Japansku a rozširoval kázňami svojimi, svätým a pokorným životom svojím a mnohými divami veľké požehnanie Božie, i pokrstil sám mnohé tisíce pohanov. Keď dopočul, že by všetci Japanci prijali sv. náboženstvo, keby bolo zvestované i súsednej krajine Číne, zamýšľal cestovať ta a ohlasovať slovo Božie i Číňanom.
Najprv išiel znovu do mesta Goy v Indii, aby sa presvedčil o pokroku sv. cirkve, potvrdil založené cirkevné obce vo viere a usporiadal, čoho bola by potreba.
V Indii našiel všetko v najkrajšom poriadku. A nič nemohlo zadržať horlivého apoštola s rýchlej cesty do neznámej Číny. Vysadol na loď portugalskú, do Kochinu sa plaviacu. Silná búrka morská zachvátila vetchú loď. Za tri dni a noci väzeli plavci v nebezpečenstve a strachu pred hroziacou smrťou. Sv. František Xaverský tešil námorníkov, spovedal kresťanov, ktorí boli na lodi, i hodil sa na kolená pred krížom a modlil sa tak skrúšene, že zdal sa pohrúženým byť v Bohu.
Prúd morský uchytil loď a hnal ju k bralám ostrova Ceylonu, tak že námorníci zúfali. Sv. František vystúpil z izbičky, kde sa modlil, žiadal olovo k pohrúženiu, hodil ho do mora i zvolal: «Veľký Bože, Otče, Synu i Duchu svätý, smiluj sa nad nami!» A hľa, loď zastala a búrka zatíchla! Na to pokračovali v plavbe a šťastlivé prirazili ku brehu v Kochine dňa 21. januára roku 1552.
Z Kochinu písal sv. František Xaverský bratom Jezuitom do Ríma o búrke morskej, ktorú prežil v úžine pri ostrove Ceylone: «V silnej búrke vzýval som o prímluvu živých údov tovaryšstva nášho a potom všetkých kresťanov.
Nato obrátil som sa ku všetkým anjelom a svätým a vzýval som ich o pomoc. A zvlášte vzdychal som k Matke Božej a Kráľovné nebeskej o jej ochranu. Konečne založil som celú nádej svoju na nekonečné zásluhy Ježiša Krista a pocítil som väčšiu radosť vprostred tejto zúriacej búrky, než keby som bol pomimo všetkého nebezpečenstva. Ja hanbím sa síce, že jako najopovrhnutejší zpomedzi všetkých ľudí, smrti tak blízky, vylial som toľko sĺz pre hojnosť slasti nebeskej.
Tiež vzdychal som v pocite nízkosti svojej ku Pánovi, aby nezachránil mňa pri nastávajúcom stroskotaní lode, keby neobmýšľal zachovať mňa ešte väčším nebezpečenstvám pre svoju oslavu a službu. Ostatne už dosť často oznámil mne Boh, z koľkých nebezpečenství vytrhnutý som bol skrze modlitby a obety údov tovaryšstva nášho. Keby som mohol zabudnúť niekdy na vás, tovaryšia Ježišovi, Spasiteľa môjho, nech zdrevenie pravica moja a nech zapomniem používať ju.»
I v Kochine ohlasoval horlivý muž Boží slovo Božie pohanom. Na ďalšej ceste námorskej chýbala plavcom pitná voda; mnohí z nich onezdraveli. Sv. František Xaverský prežehnal trpkú, nechutnú vodu morskú, ona stala sa sladkou a všetci plavci ozdraveli. Tak premáhal svätý mnohé prekážky. Milostivý Boh oslávil verného sluhu Svojho ešte i druhými divami a zázrakami na tejto ceste morskej.
Päťročný chlapčok spadol s lode do mora. Otec jeho, mohamedán, trápil sa veľmi nad ztratou jediného syna. Svätý František Xaverský pýtal sa zarmúteného otca, prečo bedáka? Mohamedán rozprával o nešťastí svojom. Svätý zamyslel sa a potom riekol: «Keď zase daruje Boh syna tebe, či sľúbiš mne, že uveríš v Ježiša a budeš verným kresťanom?» Mohamedán odpovedal: «Ano, chcem veriť, keď navrátiš mne syna — ó vtedy uverím v Ježiša Krista, a budem verným kresťanom.»
Sv. František utíšil otca, a o tri dni nájdený bol chlapec neporušený a zdravý na palube. Mohamedán dal sa vyučiť vo sv. viere s celou rodinou svojou, bol pokrstený a divotvorne zachránený chlapec dostal meno pri sv. krste František. Konečne prirazila loď na hranicu Číny, a síce k brehom ostrovu, Sancian menovanému, ktorý nachádza sa blízko pevniny ríše Čínskej. Sv. František Xaverský vystúpil na ostrov Sancian a začal ohlasovať slovo Božie.
I tu darila sa práca jeho apoštolská. Posiaľ bol pokrstil sám v Indii, na ostrovoch v Japáne, i na poslednej ceste apoštolskej vyše 1,200.000 pohanov, a veľký počet vlažných kresťanov priviedol k pokániu; v úrade apoštolskom vykonal vyše 100.000 míľ cesty. A prozreteľnosť Božia položila hranicu neunavenému snaženiu jeho po oblažení jeho bližných. Videl Čínu, po ktorej túžil, jako niekdy Mojžiš uzrel bol s vrchu Nebo zasľúbenú Svätú Zem: ale vystúpiť na ňu nebolo mu popriate.
Milostivý Boh oznámil mu blízku hodinku smrti. Prudká zimnica napadla sv. Františka Xaverského, hlava bolela ho náramne. I uchýlil sa do biednej chyžky na brehu ostrova a uľahol na tvrdú zem. Tu ležal veľký muž apoštolský, ktorému ďakovať majú obrátenie svoje na vieru Kristovu celé krajiny; tu odpočíval neunavený bojovník Kristov v biednej chalupe, v najväčšej biede, opustený od ľudí, trápený hroznými boľasťami, a predsa spokojný v duši, s veselou tvárou.
V horúčke neprestajne shováral sa s milostivým Bohom a keď už utrácal pamäť, obracal hasnúci zrak svoj ku sv. krížu a opakoval si: «Ježišu, Synu Dávidov, smiluj sa nado mnou! Maria, Matka Božia, dokáž, že si pri mne!» Konečne objal sv. kríž, poľúbil ho a s očima uprenýma naň modlil sa poslednú modlitbu svoju: «V Tebe dúfal som, ó Pane, nebudem zahanbený!» I usnul v Pánu v piatok dňa 2. decembra roku 1552 v 46. roku požehnaného života.
Sväté telo jeho, oblečené v kňazské rúcho, položené bolo do rakvi, obloženej nehaseným vápnom a ním posypané, aby skorej bolo strávené a kosti tým snadnejšie daly sa preniesť do Indie. Po poltreťom mesiaci bola rakev jeho z dočasného hrobu vyzdvižená, rakev otvorená a telo nájdené bolo neporušené, jako by bol až doposiaľ živý, a ľúbezná vôňa rozširovala sa z neho.
I bolo prevezené s veľkou úctivosťou a slávou do mesta Goy, kde posiaľ neporušené odpočíva a milostivý Boh pri ňom činí ešte vždy divy a zázraky.
Pravá jeho ruka bola oddelená a prenesená do chrámu jezuitského v Ríme. Pápež Pavel V. vyhlásil ho za blahoslaveného roku 1619 a Gregor XV. roku 1622 za svätého, ale iba pápež Urban VIII. uverejnil roku 1623 patričnú bullu. Pápež Alexander VII. určil deň 3. decembra ku sláveniu jeho pamiatky. Jemu pripisuje sa i chválospev: «O Deus, ego amo te, non ut salves me» — «Ó Bože, milujem Teba, nie preto, aby si mňa spasil.» Po ňom ostaly až na naše časy mnohé spasiteľné naučenia.
Poučenie.
Sv. František Xaverský dokazoval skvele a výmluvne požehnaným životom svojím to, čo zakladateľ tovaryšstva Ježišovho a jeho priateľ, sv. Ignác z Lojoly, v duchovných cvičeniach, ktoré spísal, vyslovil a od nasledovníkov svojich očakával. Duchovné cvičenia obohatily svätého Františka horúcou láskou k Bohu: on staral sa za celý svoj život iba o to, aby rozšíril slávu Božiu na zemi.
Horúce srdce jeho ošklivilo si klamlivú pozemskosť a hnalo ho s miesta na miesto do ďalekého sveta za povolaním apoštolským.
Nehrozil sa žiadnych prekážok pri rozširovaní úcty Božej; on volával: «Keď Boh s nami — kto proti nám?» On miloval nado všetko Boha, ktorý mohol vyplniť všetky jeho sväté túžby. On vedel, čo vyslovil zbožný a múdry Eucherius: «Najrozumnejšie je to, milovať predovšetkým Toho, v ktorom máme všetko.» On preto i volával: «Dušu svoju, dušu svoju! Usiluj sa predo všetkým zachrániť dušu svoju, ktorá toľko stála Ježiša!»
Kresťane, nasleduj sv. Františka Xaverského; vzdychaj o lásku k Bohu, aby ona roznietila ti srdce a opovrhneš klamlivými radosťami tohoto márneho sveta, i zachrániš dušu svoju pre večný život. Áno, horúca láska sv. Františka Xaverského k Bohu, objímala i bližných; ona hnala ho do nemocníc, aby uľavoval boľasti nemocných, do ďalekých krajov, aby získal Bohu duše poblúdencov a nevercov. On vždy volával: «Keby som mal zomreť teraz a odovzdať dušu svoju Bohu, čo bolo by so mnou?»
A zase: «Keby som ztratil dušu svoju, ztratené je všetko a síce ztratené na veky!» Toto privolával bližným, aby zachránil ich duše, krvou láskavého Spasiteľa vykúpené. Kresťane, či nasleduješ sv. Františka v obetavej láske k bližným? Či pomáhaš im v telesnej a duševnej potrebe? Hľa, Pán Ježiš Kristus trpel a zomrel za celé pokolenie ľudské a za jeho blaženosť — a kázal milovať bližného jako seba samého! A ty by si nenasledoval Jeho príklad a príkazy?
Dokonalá láska kresťanská naplňovala srdce sv. Františka Xaverského túžbou za utrpením; on volával: «Ešte viac, ó Pane, ešte viac!» A priateľovi písal: «Ja ufám, že dobrota Božia popraje mne v Indii, čo mi zjavila v Itálii, a že žiadosti, ktoré mi vnukla, skoro budú nasýtené.»
A túžba jeho po utrpení za príkladom Spasiteľa bola nasýtená, že radostne mohol zvolať na smrteľnej posteli v biednej chyžke na ďalekom ostrove Sanciane: «Ježišu, Synu Dávidov, srniluj sa nado mnou! Maria, Matka Božia, dokáž, že si pri mne! V Tebe dúfal som, ó Pane! nebudem zahanbený!»
Kresťane, nasleduj sv. Františka v trápení svojom každodenne; nevyhýbaj sa utrpeniu; ale pros Boha o trpezlivosť a lásku; a miesto reptania volávaj i ty s ním: «Ešte viac, ó Pane, ešte viac!» Veď máš vedeť, že iba cesta kríža vedie do večného blaženého života.
Modlitba.
O Bože, ktorý si chcel spojiť národy Indie skrze kázne a zázraky svätého Františka so sv. cirkvou Svojou: popraj milostivé, aby sme nasledovali príkladné cnosti toho, ktorého slávné zásluhy zvelebujeme a na prímluvu jeho zaslúžili dosiahnuť večnú slávu. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.
Svätý František Xaverský (iné mená: František Xavérsky, Francisco de Jassu (alebo Gassu) y Xavier (alebo Javier), Francisco de Xavier (alebo Javier) y Jassu (alebo Gassu), Francisco Javier, Francisco de Jassu y Azpilcueta, Don Francisco de Jasso y de Xabier, Francisco de Xavier, rodné meno Francisco Jasso Azpilicueta Atondo y Aznares de Javier; * 7. apríl 1506, Javier, Navarra – † 3. december 1552, Šang-čchuan, Čína), pôvodom baskický Španiel, bol spolu s Ignácom z Loyoly spoluzakladateľom Spoločnosti Ježišovej a významný misionár v Indii a Japonsku. Zomrel na ceste do Číny.
V katolíckej cirkvi je uctievaný ako svätec.
Životopis
Mladosť
Vzdelanie získal na univerzite v Paríži, kde sa v roku 1529 stretol s Ignácom z Loyoly a stal sa jedným zo siedmich, ktorý zložili sľub na Montmartri roku 1534 a o tri roky boli vysvätení za kňazov v Benátkach. František v roku 1541 odišiel na misie do Ázie. Preplavil sa do mesta Goa v Indii na pozvanie portugalského kráľa Jána III. aby začal evanjelizovať východnú Indiu. Pápež ho zároveň vymenoval za apoštolského nuncia na Východe.
Misie v Ázii
František začal reformovaním mesta Goa, kde žilo mnoho portugalských katolíkov známych svojou krutosťou voči otrokom, konkubinátom a nezáujmom o chudobu. Svojím príkladom kompenzoval očividnú zradu Krista a Cirkvi, ktorú robili zlí kresťania. Mal obrovský úspech medzi nižšou kastou, ale takmer žiaden u brahmanov.
Pracoval v domorodých kmeňoch Parava v južnej Indii, na Cejlóne, v Malake, na Moluckých ostrovoch a na Malajskom polostrove.
Roku 1549 odišiel do Japonska, preložil kresťanské vyznanie viery. V Kagošime už o rok mal vyše 100 veriacich. Misiu prenechal svojím pomocníkom a išiel do Hirado. Neskôr šiel do Jamaguči, ale tam jeho práca nepriniesla ovocie, nakoniec sa vybral do hlavného mesta Mijako, kde sa potreboval stretnúť s mikádom. K nemu ale potreboval dar, preto sa rozhodol prísť ako predstaviteľ portugalského kráľa a daroval panovníkovi hodiny a hudobnú skrinku. Tým dosiahol ochranu a starý prázdny budhistický kláštor. Keď odchádzal, Japonsko už malo 2 000 veriacich.
V roku 1552 bol opäť v meste Goa a po niekoľkých mesiacoch odchádza do Číny. Cestou ale ochorel a zomrel 3. decembra takmer sám na ostrove Šang-čchuan.
Beatifikácia
Po jeho smrti ho vo februári 1553 previezli do Indie do mesta Goa (kde dorazilo v roku 1554). Telo bolo uložené v kolégiu sv. Pavla, neskôr prenesené do chrámu Bom Jesu, kde bolo po mnohé roky zachované v neporušenom stave ako objekt ľudových pútí. Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Pavol V. 25. októbra 1619. Gregor XV. ho 12. marca 1622 spolu s Ignácom vyhlásil za svätého. Za patróna zámorských misií ho vyhlásil Pius XI. v roku 1927.
Relikviu z jeho tela uchovávajú od roku 1615 aj v chráme Gesù v Ríme.
Zachovala sa jeho mnohozväzková korešpondencia. Jeho pamiatka sa v rímskokatolíckej cirkvi pripomína 3. decembra Jeho meno nesie viacero náboženských misijných kongregácií, mnoho chrámov a škôl v rôznych častiach sveta.
Xavérsky vs. Xaverský
Na Slovensku nie je ustálené písanie dĺžňa v mene tejto osoby. V Banskobystrickej diecéze je zaužívaný tvar Xaverský, čo dokumentujú aj názvy Katedrála sv. Františka Xaverského a Kňazský seminár sv. Františka Xaverského. Časopis banskobystrických seminaristov má titul: Xaver. Tvar Xaverský je použitý aj v Encyclopaedii Beliane. Knihy z jezuitského vydavateľstva Dobrá kniha, Slovník slovenského jazyka (VI. diel, SAV Bratislava, 1968, s. 150) a Praktická príručka slovenského pravopisu uvádzajú podobu Xavérsky.
Kritika
Niektoré aspekty jeho apoštolátu boli podrobené kritike.
veril, že všetci tí, čo umreli nepokrstení, budú zatratení. To sa odrazilo v nástojčivosti jeho aktivít, ako aj v jeho nedostatočnom pochopení veľkých náboženstiev Východu.
vraví sa, že využil vládu v meste Goa ako nástroj na získavanie konvertitov. Ale ako zladiť časté karhanie portugalských panovníkov a jeho nezávislosť od nich?